Z duba spadol, oddýchol si

Polemika medzi konzervatívcami: Peter Stach reaguje na článok Jaroslava Danišku o prehlasovaní Slovenska pri povinných kvótach na prerozdelenie utečencov.

S úžasom som si prečítal článok Jaroslava Danišku Dobrý deň, práve vznikla nova EÚ. Keď som si však  po chvíli uvedomil, že jeho text plný emócií, ale chudobný na fakty, bude ovplyvňovať postoje mnohých mladých kresťanov a konzervatívcov, rozhodol som sa upozorniť na niektoré jeho nedostatky.

Rada ministrov vnútra schválila v utorok 22. septembra návrh na premiestnenie 160 000 žiadateľov o azyl z Talianska a Grécka do ostatných štátov EÚ. Využila pritom článok 78(3) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý sa týka mimoriadnej situácie. Títo žiadatelia sú už v Európe a podľa platnej európskej legislatívy sú za ich registráciu a posúdenie azylových žiadostí zodpovedné štáty, na ktorých území požiadali po prvýkrát o azyl. V Taliansku a Grécku nastáva kolaps, ktorého dôsledkom môže byť to, že po Európe sa budú pohybovať tisíce neregistrovaných imigrantov bez dokladov, ktorí si nedokážu nájsť ubytovanie ani prácu, ktorých deti sa nedostanú do školy, ktorí budú žiť v zime na ulici a ak ich polícia neumiestni v celách predbežného zadržania, mnohí sa jari nedožijú vôbec.

Získať čas

Je škoda, že Daniška nevenoval väčšiu pozornosť dokumentu, ktorý Rada kvalifikovanou väčšinou prijala. A prípadne aj celému Migračnému plánu Komisie navrhnutému ešte v máji. Zistil by totiž, že naozaj nikto okrem neho si nemyslí, že prerozdeľovanie vyrieši prílev utečencov. Ide len o dočasné administratívne opatrenie, ktoré je zamerané na udržanie bezpečnosti a poriadku vo vnútri EÚ. Po dvoch rokoch automaticky prestane platiť. Dovtedy bude potrebné urobiť množstvo vecí – posilniť vonkajšiu hranicu, zriadiť pracoviská na prijímanie žiadostí o azyl v tretích krajinách mimo EÚ, zakročiť spoločne proti prevádzačom, v ideálnom prípade upokojiť situáciu v Sýrii, Iraku a Líbyi a množstvo ďalších opatrení.

Ak by Daniška dokument čítal, nemohol by ani tvrdiť, že prerozdeľovanie nemá význam, lebo po získaní azylu migranti aj tak odídu do bohatších krajín. Z rozhodnutia Rady je totiž zrejmé, že sekundárna migrácia prijatých azylantov nebude taká jednoduchá – možnosť zamestnať sa a využívať sociálnu podporu budú mať len v tom štáte, ktorý im udelil azyl. Schválený materiál hovorí tiež o navracaní azylantov naspäť, v prípade potreby aj proti ich vôli.

Prevládol zmysel pre realitu

Od mája, keď Komisia predložila v súlade s článkom 78 prvý návrh na prerozdelenie vtedy ešte len 40 000 žiadateľov do ostatných členských štátov, sa kvôli nesúhlasu viacerých členských štátov nepodarilo dosiahnuť dohodu. Čiastočne preto, lebo hoci v návrhu nebolo slovo “kvóty” použité ani raz, novinárska skratka vyvolala vášnivý odpor medzi európskou verejnosťou. Ale ako počas letných dovoleniek vlna utečencov rástla, postoje európskych vlád sa začali meniť.

Na začiatku septembra bolo každému jasné, že prerozdelenie je nevyhnutné a dobrovoľnosť nemôže zostať frázou. Na rokovacom stole sa objavili realistické čísla. Len štyri vlády od mája tvrdohlavo opakovali svoje mantry a odmietali prerozdelenie ako také – česká, maďarská, poľská a slovenská. Ale poľská premiérka už 5. septembra ponúkla, že prijme 2000 migrantov a o štyri dni neskôr povedala, že vláda zvažuje zvýšenie tejto ponuky. Keď sa 22. septembra hlasovalo v Rade, Poľsko hlasovalo za prerozdelenie.

Rozhodnutie o prerozdelení žiadateľov o azyl podporila Malta, Slovinsko, Luxembursko, Belgicko, Holandsko, Chorvátsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko – všetko krajiny rovnako veľké ako Česko, Maďarsko, alebo Slovensko. Nebolo to teda hlasovanie veľkých proti malým – malé štáty sedeli na obidvoch stranách rokovacieho stola. A väčšina z nich na tej opačnej než my.

Keď Daniška narieka nad tým, že Komisia neponúkla štátom “nič, čím by to politici obhájili pred svojimi voličmi”, ignoruje fakt, že väčšina šéfov vlád členských štátov svoj postoj pred voličmi obhájila. Zoči-voči ľudským tragédiám aj rastúcemu chaosu povedali, že niečo treba urobiť a že časť zodpovednosti padá aj na ich plecia. Povedali, že nechcú kvóty, že oni sami povedia, čo môžu ponúknuť. A po niekoľkých kolách rokovaní sa požadované a ponúknuté čísla stretli.

Do tejto EÚ sme vstúpili

Daniška sa cíti sa oklamaný tým, že Slovensko a ďalšie dva susedné štáty boli kvalifikovanou väčšinou prehlasované. Úprimné zdesenie, ktoré cítiť z jeho textu, ho pravdepodobne paralyzovalo natoľko, že prehliadol to hlavné: rozhodovalo sa podľa pravidiel, ktoré platili už vtedy, keď sme do Únie vstupovali. Dramatizujúce reči o “popretí základného princípu EÚ” a “novej EÚ”, o tom že “Únia už funguje inak” a “dokáže rozhodovať proti svojim členom” v tomto kontexte spochybňujú autorovu schopnosť objektívnej analýzy.

Slovenská republika podpísala, ratifikovala a v referende potvrdila prístupovú zmluvu s EU v roku 2003. Členom EÚ sme sa stali 1. mája 2004. To už viac ako rok platila zmluva z Nice, ktorá v článku 64(2) stanovila, že: Ak sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, môže Rada na návrh Komisie kvalifikovanou väčšinou prijať dočasné opatrenia nepresahujúce šesť mesiacov v prospech dotknutého, respektíve dotknutých členských štátov.

Súčasný článok 78(3) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Lisabonskej zmluvy), podľa ktorého Rada schválila prerozdelenie spolu 160 000 žiadateľov o azyl, je takmer totožný. Pribudla len povinnosť konzultovať s Európskym parlamentom a vypadlo šesťmesačné obmedzenie platnosti opatrení.

Takže rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou v núdzovej situácii tu bolo aj vtedy, keď Daniška podľa vlastných spomienok sprevádzal ministra vnútra SR na zasadnutiach Rady. Bolo tu viac ako jedenásť rokov – len Daniška si ho, podobne ako mnohí ďalší, nevšimol, pretože jednoducho nenastala núdzová situácia. Ale mohol si to aspoň vygoogliť.

Efektivita verzus suverenita

Daniškovo hĺbanie o chýbajúcej efektivite musí u slovenského konzervatívca vyvolať rozpačitý dojem hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, ak niekto zo Slovenska kritizuje efektivitu práce Európskej komisie, je možné jediné vysvetlenie: nešťastnou náhodou sa mu doma rozbilo zrkadlo. Súcit nad tým, že sa mu teraz bude sedem rokov lepiť smola na päty, by však nemal pomýliť nikoho, kto denne zažíva fungovanie slovenskej vlády a štátnej správy: zoči-voči nej je Komisia nedosiahnuteľným vzorom, transparentným superhrdinom, priam biblickou stolicou múdrosti. Iste, dá sa jej mnoho vyčítať, ale ešte raz – ten, kto žije v krajine, ktorej vláda otvorene kradne, klame, podvádza, stavia garáže na pamiatkach a tunely všade inde, by výhrady voči Komisii mal formulovať s istou dávkou sebareflexie.

Je tu však aj druhý dôvod, prečo by konzervatívec mal hľadieť na efektivitu politickej moci s podozrením: cenou za vyššiu efektivitu je totiž vždy zmenšenie priestoru slobody. Najefektívnejšia vláda je totalitná. A v podmienkach EÚ je snaha o vyššiu efektivitu nevyhnutne vykúpená prenosom kompetencií z členských štátov na európske inštitúcie. Daniška by sa preto mal rozhodnúť, či bude kritizovať väčšinové hlasovanie, v ktorom môže byť Slovensko prehlasované, alebo nedostatok efektivity, ktorý je nevyhnutným a logickým dôsledkom práva veta členských štátov.

Orbán verzus ľudskosť

Je fascinujúce, ako autor dokáže vyjadrovať úprimné uznanie maďarskému premiérovi Orbánovi za “vynucovanie schengenských pravidiel” a “plnenie záväzkov”, a úplne pritom ignorovať správy o nedôstojnom až neľudskom správaní maďarských policajtov voči utečencom v táboroch aj mimo nich. Vo svojom texte im nevenuje ani riadok. Pritom len o dva odseky ďalej hovorí o svedomí, pomoci a podpore tým utečencom, ktorí zostali na Blízkom východe a zatiaľ sa neodhodlali na cestu do Európy. Ale ľudská dôstojnosť sa nemení podľa geografickej polohy. Prináleží rovnako tým miliónom v stanových táboroch v Jemene, Turecku či Libanone ako tým desaťtisícom na maďarskej hranici, v tábore v Roszke či v Mníchove.

Záverom

Politické rozhodovanie je málokedy v polohe “buď-alebo” – väčšinou treba riešiť viac problémov súčasne. Čo najrýchlejšie prerozdelenie žiadateľov o azyl, ktorí už sú v Európe, je jeden z nich, pomoc tým, o ktorých sa nevedia postarať v Chorvátsku, Macedónsku alebo Maďarsku, je druhý, podpora a nádej pre tých ostatných je ďalší. Otázka nestojí tak, či by Európa nemala namiesto kvót poslať armády proti Islamskému štátu, pretože takýto vojenský zásah nezabráni ohrozeniu tisícov ľudských životov v Európe počas tohtoročnej zimy.

EÚ musí urobiť veľa a urobiť to podľa možnosti rýchlo, lebo vonku sa každým dňom viac a viac ochladzuje. Tváriť sa, že nás sa to netýka, lebo my vieme najlepšie, čo treba robiť, je prejavom nezrelosti aj arogancie.

Peter Stach

Autor je poslanecký asistent Anny Záborskej

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo