ROZHOVOR: Z pápežovho ochrankára biznismen pre chudobných

Bol zodpovedný za uvedenie vyše sto nových technologických produktov na trhy v USA, Európe, Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Spoluzakladal štyri technologické spoločnosti, ktorých trhová hodnota presiahla 730 miliónov amerických dolárov. Je pravidelným autorom článkov na témy podnikanie, spiritualita a ekonomický rozvoj vo Financial Times, Bloomberg News, Sky TV, Kigali Times, FastCompany, Catholic Digest a iných médiách. V rokoch 1986-1988 pôsobil ako osobný strážca pápeža Jána Pavla II. Andreas Widmer hovorí pre Postoy o svojom pohľade na život .

Môžeš povedať niečo o svojej rodine?
Som z priemernej švajčiarskej rodiny, som najmladší zo šiestich detí. Vyrastali sme vo veľmi malej roľníckej dedine pri Luzerne, v horách. Dedina má len 400 obyvateľov. Veľa ľudí pozná príbeh dievčaťa Heidi z hôr, ja som vyrastal tak nejako podobne.

Ako si sa dostal medzi pápežových vojakov?
Vyrastal som síce v katolíckom Švajčiarsku, ale moje náboženstvo nebolo veľmi praktizujúce a silné. Skončil som školu a štúdiá, keď som mal asi dvadsať rokov, musel som narukovať do armády a tam som sa zoznámil so Švajčiarskymi gardami, ochrankou pápeža. Vtedy som bol presvedčený, že je to tá najúžasnejšie vec, ktorú by som mohol robiť. Takže som sa prihlásil, zobrali ma, predtým som našťastie nevedel, aké je ťažké sa tam dostať. Chcel som byť bodyguardom len preto, že to bolo cool, že sa mi to páčilo. Strávil som tam dva roky.

Takže sú to seriózni ochrankári, alebo je to iba symbolická stráž?
Sú to normálni ochrankári, ale nosia farebné uniformy. To je vonkajší výzor. Ako pred vaším prezidentský palácom v Bratislave, kde stoja tí dvaja chlapíci. To sú tí vonku, ale vnútri strážia ďalší, ktorí nemajú uniformy, ale obleky. Švajčiarska stráž robí oboje.

Stretol si sa osobne s Jánom Pavlom II.?
Moja prvá spomienka naňho bola, keď som ho mal strážiť pred jeho bytom na Štedrý večer, v takej malej miestnosti. Vôbec sa mi to nepáčilo, bolo to prvýkrát, čo som bol na Vianoce preč z domu, necítil som sa dobre. Krátko som aj volal domov a bolo to hrozné, bol som naozaj smutný, veľmi ďaleko od domova, prvýkrát preč z domu. A nikto si to nevšimol, nikto z ostatných vojakov, nadriadených, dôstojníkov, nikto mi nepovedal ani slovo. Tak som tam stál a potichu som plakal v takej malej miestnosti. Keď pápež vyšiel von, všimol si, že som nový, spýtal sa ma na meno. Predstavil som sa mu a keď mi podával ruku, všimol si, že mám červené oči od plaču. Povedal mi: „Toto sú určite tvoje prvé Vianoce mimo domu.“ Bol som vtedy 20-ročné decko, jasné, že som bol veľmi smutný, tak som pritakal a snažil som sa nerozplakať. Chytil ma za ruku a povedal mi: „Chcem sa ti poďakovať za to, čo pre mňa dnes v noci robíš. Budem sa za teba dnes počas omše modliť.“ A tento moment ho presne opisuje ako človeka, ktorý žije pre danú chvíľu a všimne si človeka. Takýto bol vo všetkom, čo robil. Odvtedy som si ho všímal a pozoroval stále viac a viac. A to veľmi ovplyvnilo môj pohľad na vieru.

Toto bol ten zlom, o ktorom hovoríš ako o obrátení?
To, čo sa deje pri obrátení, je otvorenie malých dverí, je to len taká malá škára, cez ktorú preniká svetlo. To, čo celý život všetci hľadáme, je to, aby sme boli akceptovaní, cítili vnútorný pokoj, cítili sa sebaisto, že vieme, kto naozaj sme. A keď som ho videl, on to všetko mal. Tak som si povedal, že čokoľvek ten človek má, ja to chcem. Takže, dvere sa trošku odchýlili, dalo by sa povedať, že to bol začiatok môjho obrátenia. Moja viera samozrejme nie je o Jánovi Pavlovi II., ale cez seba mi ukázal, kto je Ježiš Kristus.

Ako si stretol svoju manželku?
Bolo to práve v čase, keď som riešil, kam patrím, či byť kňazom, bolo to obdobie veľmi silných modlitieb. Je veľa spôsobov modlitby a v niektorých obdobiach života sa dokážeš modliť hlbokou kontempláciou. A keďže vo švajčiarskej stráži som mal veľa voľného času, mohol som sa takto modliť. Keď podnikáš, je to trochu ťažšie, ale to neznamená, že sa nemôžeš vôbec modliť. Je to len iná forma modlitby. Ale hlboká kontemplatívna modlitba bola tá, akou som sa vtedy modlil, keď som chcel od Boha vedieť, čo odo mňa v živote chce. Hovoril som „Čo chceš, aby som robil?“ A vtedy ma pozval jeden priateľ na večeru s jeho priateľmi a bolo tam aj jedno americké dievča. Hneď, ako som sa je pozrel do očí, vedel som, že toto je moja manželka. Jediný problém bol, že som vôbec nerozprával po anglicky. Vedel som to, lebo som vtedy nemal v hlave toľko hluku, neporiadku. Všetkým by nám bolo oveľa jasnejšie, čo máme robiť, keby sme v hlavách nemali toľko hluku. Ako často si naozaj sadneš potichu bez toho, aby si si všímal ten hluk vo svojej hlave? Jednoducho v tichu.

Ako to pokračovalo po stretnutí s tvojou manželkou? Ona sa presťahovala do Európy alebo ty za ňou?
Vedieť, že ona je tá, s ktorou sa ožením, je jedna vec, vymyslieť, ako to spraviť, to je druhá vec. Je to tá najťažšia vec, ak chceš. Keď som sa vrátil do Švajčiarska, opustil som švajčiarsku stráž po dvoch rokoch, lebo najskôr sa odtiaľ dá vystúpiť po dvoch rokoch. Vedel som, že moju priateľku chcem presvedčiť. Najprv, keď som sa vrátil do Švajčiarska, vzal som ju so sebou. Ale veľmi rýchlo som si uvedomil, že Švajčiarsko nebolo prostredie, v ktorom by bolo fér nútiť žiť Američanku. Proste by to nebolo správne. Ja som vo Švajčiarsku nemal rozbehnutú žiadnu veľkú kariéru, v podstate som ani nevedel, čo mám robiť, tak sme sa nakoniec rozhodli, že pôjdeme do USA a ja nastúpim do školy, aby som sa aspoň naučil po anglicky. Takže som študoval v USA medzinárodný obchod.

V akých firmách si najprv pracoval? Aké boli tvoje prvé skúsenosti v obchode?
Keď som začal študovať v Amerike, odpovedal som na inzerát na internáte, že firma hľadá dobrovoľníka, ktorý bude ochotný robiť zadarmo. Nikto na to neodpovedal, lebo samozrejme každý chcel za prácu dostať peniaze. Ale ja som aj tak nemal pracovné povolenie. Tak som si povedal, že to je dobrý nápad. Prihlásil som sa, a keďže som bol jediný, kto sa prihlásil, tú prácu som aj dostal. Podmienkou bolo ovládať cudzie jazyky, ja som hovoril po nemecky, francúzsky, taliansky, anglicky a trochu po španielsky. Bola to malá firma s 50 zamestnancami, hi-tec firma. Nezabudni, že to bolo v roku 1990, ešte predtým, ako sa skutočne rozšíril internet. Táto firma dostávala internet do osobných počítačov. Predtým bol internet sieť pre superpočítače alebo pre servery a my sme boli jedna z hlavných firiem, ktorá tento internetový protokol dostala do osobných počítačov, čo dostalo na internet každého. Tá firma bola úžasný úspech.

Koľko si mal vtedy rokov?
Začal som tam robiť, keď som mal 24, vo veku 26 som už mal na starosti oddelenie so sto ľuďmi a bol som zodpovedný za vyše stomiliónový obrat. Zábavná skúsenosť v roku 1995-6 bola, že sa Microsoft rozhodol tento internetový protokol začleniť do svojho operačného systému, čo bol samozrejme náš biznis. Ja som potom začal cítiť, že musím robiť niečo iné.

Čo iné môže chcieť 26-ročný mladý človek robiť, keď má na starosti taký biznis?
Obchod nie je o tom, koľko peňazí alebo ľudí máš na starosti. Obchod by mal zohľadňovať tvoje osobné napredovanie. Čo je ďalšie pre teba. S nikým sa neporovnávam, porovnávam sa len so sebou. Lebo ja mám svoj život. Keby som sa snažil žiť život niekoho iného, tak kto bude žiť ten môj? Ja nechcem byť ako niekto iný, ja chcem byť sám sebou. Boh ma tak stvoril. Môj rešpekt voči sebe je o tom, že sa na seba pozriem a zisťujem, aké mám dary a aké mám nedostatky, čo mám na sebe zlepšiť, na čo sa mám zamerať a ako napredovať tak, aby som bol najlepší ako dokážem. Stavať na daroch, ktoré som od Boha dostal a nesnažiť sa byť niekým, kým ma nestvoril.

Takže aký bol tvoj ďalší krok?
Môj talent je vytvárať blízke vzťahy s ľuďmi, predávať, vytvoriť tím, ktorý dokáže spolupracovať a prinášať na trh technológie. Nie som inžinier. Stále hovorím našim vývojárom vo firme, že toto sa nepredá, ak to nedokážete vysvetliť mne, lebo ja som ten najhlúpejší užívateľ, akého kedy dostanete. Ak to dokážete vysvetliť mne tak, aby som tomu rozumel, potom to môžeme predať. Lebo vtedy tomu porozumejú všetci. Následne som si našiel inú firmu, resp. ona si našla mňa a názov tej firmy bol Dragon Systems. Táto firma vyvinula rozlišovač reči, produkt, vďaka ktorému môžeš počítaču normálne hovoriť a on to bude priamo písať. Produkt už mali hotový, ale potrebovali niekoho, kto im pomôže dostať ho na svetový trh. A to som bol ja. V tom čase som sa zameriaval na Európu, opäť sme mali pobočky v Paríži, Londýne, Mníchove, ale obrovským biznisom sa rozlišovanie reči stalo v Ázii, v Číne a Japonsku, lebo ich písmo je nesmierne ťažké. Takže som robil veľa obchodov v Japonsku a v Číne pri vytváraní japonských a čínskych systémov rozoznávania reči. Firma opäť neuveriteľne rástla, cestoval som po celom svete a nakoniec sme firmu predali za 600 miliónov dolárov inej európskej firme.

Ako vtedy vyzeral tvoj život?
Vieš, peniaze nie sú zlo. Ale ak sa pozeráš na peniaze ako na cieľ, vtedy je to zlé. Ale to nie je chyba peňazí, to je tvoj zámer. S peniazmi viem robiť dobro, viem s nimi robiť aj zlo. Na peniaze sa dá pozerať ako na užitočný nástroj, ale môžem ich vnímať aj ako konečný cieľ. Prečo by som mal všetko robiť len pre peniaze? Toto som veľa riešil. Začalo to byť veľmi prázdne. Lebo akokoľvek veľa peňazí zarobíš, vždy bude niekto, kto ich má viac. Ver mi, je úplne jedno koľko peňazí máš, je to možno ťažké uveriť, keď ich nemáš veľa, ale tvoj životný štýl sa vždy prispôsobí tomu množstvu peňazí a nikdy sa necítiš bohatý. Nikdy sa necítiš bohatý, nech sa stane hocičo. Neviem, či mi to budú čitatelia veriť alebo nie, ale nikdy sa necítiš bohatý. Lebo ak sú peniaze tvoj cieľ, nikdy ich nebudeš mať dosť.

Čo si myslela o tvojom zaneprázdnenom živote tvoja manželka?
Moja žena si myslela, že peniaze sú môj cieľ, lebo ja som ich vnímal ako cieľ. Mal som dobré aj zlé dni, ale ak to môžem zovšeobecniť, vnímal som ich ako cieľ. Moja žena mi hovorila, že teraz keď zarábaš veľa peňazí, tak všetko predajme a začnime sa zameriavať na to, čo naozaj chceme robiť, nie len bežať stále rýchlejšie. Proste sa zastaviť a povedať si, čo vlastne teraz robím? Nesúhlasil som s tým a stále som sa naháňal. Tri mesiace predtým, ako nás kúpila spomínaná veľká európska firma sa ukázalo, že firma mala veľké problémy s korupciou a zákonom. A celá vec sa zrútila. V priebehu troch dní sme stratili milióny dolárov. To ukazuje, čo vlastne peniaze sú, jeden deň ich máš a druhý deň sú fuč.

Aké zmeny sú v živote, keď jeden deň si top manažér a na druhý deň nemáš nič?
V prvom rade sa musíš vysporiadať so všetkým tým hnevom, cez to si musíš prirodzene prejsť. Ale čo sa mňa týka, začal som si uvedomovať, že ma nehnevala strata peňazí. Mal som 35, keď sa toto stalo, takže možno budem mať ešte ďalších 35 rokov, aby som si to celé zopakoval, lebo to nebola moja chyba, že to nevyšlo. Teda, ono to fungovalo, ale niekto to ukradol. Takže to môžem začať robiť znova. Čo ma skutočne bolelo bolo, že som sa cítil zradený, oklamaný, keď ťa niekto oklame a okradne, cítiš sa podrazený. No v istom zmysle sa to pre mňa celé obrátilo na dobrú vec. Táto skúsenosť mi dala veľmi veľa bohatstva a porozumenia toho, čo sa deje v mojom živote.

Ako si sa stal filantropom?
Vrátil som sa do práce, začal som od znova a po roku bolo zas všetko skvelé. Potom som začal pracovať pre firmu strategického poradenstva OTF Group. Mojou pracovnou náplňou bola obchodná stratégia v rizikových regiónoch. Na jednej strane záležitosti okolo hi-tec trhu, ale na druhej strane rozvíjajúce sa ekonomiky. Aplikovali sme veľa týchto stratégií na rozvíjajúce sa trhy, robili sme veľa projektov v Afrike, v Macedónsku, Srbsku atď. Boli sme aj v Afganistane, na rôznych miestach sme začali pracovať so súkromnými firmami a končili s vládnym sektorom, ako podporiť fungujúcu ekonomiku. Začal som sa pomaly dostávať do dezilúzie, ako veľa pomoci a filantropie funguje veľmi povrchne. Nehovoria to nahlas, ale stále sa venujú tým istým firmám, tým istým ľuďom, tým istým projektom. Nepodporujú ľudí, aby vlastnili veci. Takže ekonomický rozvoj ma veľmi sklamal, a tak som odišiel z firmy.

Takže čo robíš teraz?
Spolu s Michaelom Fairbanks sme založili firmu The Seven Fund a pracujeme na trhových riešeniach chudoby. Hlásame, že chudoba je iba nedostatkom bohatstva a tvorba bohatstva je tu myslená viac ako tvorba prosperity, nie iba peňazí. Je to vlastne podporovanie prosperity ľudských bytostí. A podľa nášho názoru prosperita začína inštitúciami slobodného trhu, aby ľudské bytosti mohli realizovať svoje sny, zakladať vlastné spoločnosti. Nesúhlasím s tým, že chudobní ľudia a ich ekonomická situácia sú problémom. To je nesprávny spôsob pozerania na ľudí. Chudobní ľudia sú ľudské bytosti, ktoré nosia v sebe obrovský potenciál, potenciál, ktorý chceme v nich prebudiť. Ako povzbudíš človeka, ak ho oslovíš s tým, že je chudobný, že je vlastne problém? Čo je to za riešenie?

Niektorí ľudia v našom regióne si myslia, že ako kresťan by si mal robiť charitu, pomáhať chudobným, ale nie podnikať v tejto oblasti. Aký máš na to názor?
Poďme si najprv rozlíšiť humanitárnu a ekonomickú pomoc. Humanitárna pomoc je krátkodobá pomoc pri náhlych udalostiach, keď napríklad udrie tsunami, zemetrasenie, vojna, hladomor, vtedy ide o humanitárnu pomoc, ale tá netrvá veľmi dlho. A keď sa obnoví základná stabilita, potom treba prepnúť na ekonomickú pomoc. Všetko, o čom hovorím, sa zásadne týka ekonomickej pomoci, nikdy nehovorím o humanitárnej. Toto je priama zodpovednosť charity. Máme robiť charitu voči ľuďom, ktorí sú na pokraji smrti. Spôsob, akým to robiť je, že ideš a zabrániš tomu.

Čo teda robíme zle pri ekonomickej a rozvojovej pomoci?
Vieš, je na tom postavený celý priemysel. Celý tento rozvojový neziskový sektor sa stal takým priemyslom pre pár organizácii. Ak je chudoba tvoj biznis, tak čím viac chudoby, tým viac biznisu. Kŕmia sa sami na sebe, celý tento systém sa kŕmi sebou samým. A čím viac charity im poskytneš, tým viac projektov majú a väčšina ich projektov nemeria svoje výsledky, nekladie si otázky či dokáže teraz tento človek žiť samostatne a vytvoriť si vlastné bohatstvo. Mnohí len manažujú chudobu, ale neriešia ju. Lebo oni sa boja toho, aby naučili ľudí vytvárať si vlastné bohatstvo. A jediná cesta ako dostať ľudí z chudoby je, aby si vytvorili vlastné bohatstvo. Ale v našej spoločnosti je bohatstvo škaredé slovo, už sa pomaly ani nemôže používať. A pritom bohatstvo vytvárajú práve malé a stredné podniky v ktorejkoľvek ekonomike. Ľudia občas hovoria, že tieto podniky musíš vytvoriť. Netreba, oni existujú, my ich len nájdeme, vyzdvihneme ich, propagujeme ich, dáme im grant, čo je vlastne niečo ako investícia do toho podniku vo výške 50- alebo 100-tisíc dolárov a potom im robíme PR. Ukazujeme svetu aj okoliu, že toto by mal byť model toho, ako sa dostať z chudoby a nie chlapík, ktorý robí pre rozvojovú agentúru, to je neproduktívna práca.

Na základe akých indikátorov sa rozhodujete pri podpore spoločnosti? Podľa čoho spoznáte, či je zdravá a má perspektívu?
Máme veľmi jednoduchý systém, ktorý voláme Cow F. Ekonomická transakcia má štyroch účastníkov - konzument, vlastník, výrobca a budúce generácie. Je veľmi dôležité či ten biznis je udržateľný a či dokáže vytvoriť zisk dlhodobo, aj na obdobie 15-20 rokov. Konzumenti musia mať dobrý produkt, robotníci, výrobcovia musia mať dobré podmienky a kvalitné školenie, tréning, vlastníkom sa musia vrátiť investície a nič z toho sa nesmie robiť na úkor nasledujúcich generácií. Ak to všetko vyvážiš, ak je to všetko v rovnováhe, potom je to perfektná firma.

Koľko takýchto spoločností ste doteraz podporili?
Napríklad v južnej Afrike sa nám naposledy prihlásilo asi tritisíc firiem. Na našej stránke The Seven Fund sú ich mená aj videá, kde ich môžeš vidieť. Myslím, že v Karibiku máme okolo tisícky prihlášok, teraz ideme do strednej Ameriky, pôjdeme do Latinskej Ameriky. A ktovie, možno sa raz dostaneme aj do východnej Európy. Zatiaľ je to len myšlienka.

Vystúpil si na stretnutí slovenských top manažérov. Čo si im povedal?
Príbeh o tom, ako som sa stal filantropom, ale ako vždy ostávam v prvom rade businessman. Fascinuje ma, keď niekto ako Bill Gates, ktorý je fantastický technik, hovorí o medicínskej filantropii.. Veď on nemá ani poňatia o medicíne. Prečo nehovorí o businesovej filantropii? Prečo nepomôže niekomu inému vybudovať firmu ako je Microsoft? Takže to je môj odkaz. Ako podnikateľ by som im ukázal prácu s firmami na rozvíjajúcich sa trhoch a propagoval ich. Lebo, ako som už spomenul, oni sú motorom prosperity.

Čo by mala byť úloha štátu?
Štát by mal umožniť súťaž. Nie len súťaž o cenu, ale súťaž o kvalitu a služby. Takže kedykoľvek má štát šancu spraviť rozhodnutie, ktoré otvorenú súťaž a konkurenciu podporí, tak by to mal spraviť ako prioritu.

Aká je tvoja rada pre šťastný život v manželstve a zároveň sebarealizácie v profesionálnom živote?
Pozri, tvoj osobný, rodinný a pracovný život sa nedajú oddeliť. Ja som to skúsil a nefungovalo to. Tieto tri musíš spojiť. Musíš zistiť, čo je v živote tvoj cieľ. Musíš všetko odložiť bokom, sadnúť si a spýtať sa „prečo som tu?“. A ak je tvoje povolanie mať rodinu, tak veľká časť tvojej úlohy je podporovať svoju manželku alebo manžela, mať deti a vychovať z nich dobrých ľudí pre spoločnosť. Ak ťa biznis od toho ťahá preč, tak máš problém. Ak ťa práca núti robiť veci, ktoré ohrozujú tvoj hlavný životný cieľ, tak si musíš rozmyslieť, či to robiť alebo nie. Toto je teória, v praxi robím toto - sadnem si s manželkou, bavíme sa o mojej kariére, o jej kariére a o tom, ako vychovávať deti. Dôležité je mať plán. A diskutovať o tom.

Aký je tvoj odkaz pre mladých, ktorí ešte len začínajú s kariérou?
Veľmi ťažká, ale veľmi pravdivá, skutočná vec je toto: neuspokojte sa s priemerom. To hovoril aj Ján Pavol II., neuspokojiť sa s priemernosťou, treba ísť naplno. Myslel tým viacero vecí, samozrejme hlavne kresťanský život, nebuďte vlažní kresťania, to nič neznamená. S tým súhlasím. To isté by som povedal aj o práci. Prečo by si mal prijať prácu, ktorá ťa nerobí šťastným? Ak ťa toto privedie na cestu, že začneš v nejakej firme a vybuduješ si svoju cestu nahor s tým, že máš cieľ, ale nie každý deň miluješ, je to v poriadku. Ale ak si povieš, že to, čo chceš robiť odsunieš na neskôr, lebo toto práve musíš robiť, alebo nesmieš robiť niečo iné, to je priemernosť. V tom, čo chceš robiť, by si nemal robiť kompromisy. Aj keď by si mal začať robiť na najnižšom stupni toho, čo chceš robiť, vezmi tú prácu, ktorú cítiš, že chceš robiť, na ktorú si stvorený. Začni s málom, ale vydrž ísť ďalej. Ale nerob nič iné. Lebo to je strata času.

Ondrej Sočuvka
Foto: Seven Fund, CEBSI

Za spoluprácu ďakujeme Zuzane Holíčkovej

Andreas Widmer je spoluzakladateľ neziskového podnikateľského fondu The Seven Fund, ktorého cieľom je dramaticky zvýšiť inovácie a šírenie v oblasti podnikateľských riešení chudoby.

Andreas Widmer je skúsený podnikateľ ktorý pracoval v oblasti hi-tech, medzinárodného strategického biznis konzultovania a ekonomického rastu. Pracoval na vysokých manažérskych postoch pre finančné a technologické spoločnosti (Highland Capital Partners, OTF Group, Eprise Corporation, Dragon Systems a FTP Software)

Bol zodpovedný za uvedenie vyše sto nových technologických produktov na trhy v USA, Európe, Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Spoluzakladal štyri technologické spoločnosti, ktorých trhová hodnota presiahla 730 miliónov USD. V súčasnosti sa venuje strategickému poradenstvu v oblasti technológií, zakladaniu nových spoločností a získavaniu investorov pre nové podnikateľské projekty. Spolupracoval na vydaní knihy In the River They Swim: Essays from Around the World on Enterprise Solutions to Poverty.

Je pravidelným autorom článkov na témy podnikanie, spiritualita a ekonomický rozvoj vo Financial Times, Bloomberg News, Sky TV, Kigali Times, FastCompany, Catholic Digest a iných médiách. V rokoch 1986-1988 pôsobil Andreas ako osobný strážca pápeža Jána Pavla II.

Vyštudoval univerzity vo Švajčiarsku a v USA, hovorí anglicky, nemecky, taliansky a francúzsky. Vo voľnom čase rád trávi čas so svojou rodinou, venuje sa muškárčeniu-rybolovu, lyžovaniu a čítaniu.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo