Frederika Burzová o diétnej kultúre Myšlienky na jedlo napadli môj život už v detstve a okolie ma neochránilo

Už od útleho detstva žila v prostredí, kde ju ľudia hodnotili podľa jej váhy, čo spôsobilo, že vzťah k jedlu ovládol jej život. Pod poruchou príjmu potravy si predstavíme väčšinou veľmi štíhleho človeka a to je mýtus, tvrdí v rozhovore pre Postoj Frederika Burzová. 

„Problém je, že pri ľuďoch pri sebe si to hneď nevšimnete a schudnutie môže okolie vnímať ako vítanú zmenu. Pri chudých ľuďoch si to okolie skôr všimne, a teda aj pomoc môže prísť skôr. Pri ľuďoch s nadváhou sa to môže vliecť aj roky,“ upozorňuje Frederika Burzová, ktorá dnes pracuje ako peer konzultantka v občianskom združení Chuť žiť, kde sprevádza ženy, ktoré si prechádzajú tým, čo kedysi zažívala aj ona. 

Prečo ste nemali zdravý vzťah k jedlu?

Vyrastala som v rodine, kde boli odmietaní a posudzovaní ľudia, ktorí majú nadváhu. Nedávno som našla svoju fotku z druhého ročníka na strednej škole, keď mi všetci naokolo hovorili, aká som tučná. 

V tom čase sa mi začínala porucha príjmu potravy. Keď som sa na tú fotku pozerala dnes, naozaj nechápem, prečo mi to všetci hovorili. Nebola som chudá, bola som bacuľatá, ale nebola som vyslovene tučná. Pritom ma tak všetci brali. 

Čo znamená všetci?

Rodina sa často vyjadrovala k mojej váhe. Z jednej strany prichádzali rôzne rady o diétach, o tom, z ktorých potravín sa chudne, čo by som nemala a mala robiť, a na druhej strane som si mala vybrať pred všetkými na oslave, či chcem rezeň alebo šalát, pretože obe naraz nemôžem, keďže určite chudnem. Bolo to pre mňa veľmi ponižujúce, hlavne keď tie poznámky prichádzali v prítomnosti iných ľudí. 

Nebolo to však len o rodine. V škole som mala pocit, akoby to, že som väčšia, znamenalo, že aj viac znesiem, takže aj v správaní učiteľov som videla rozdiely, napríklad k malej chudej spolužiačke sa správali jemne, zatiaľ čo ku mne hrubšie. 

Vnímam, že to bolo pre mňa dosť prelomové obdobie, keďže som si tejto školskej hrubosti užila viac ako dosť aj v ostatných rokoch a bolo pre mňa dôležité byť silná a neukazovať, že ma veci zranili. Ovplyvnilo ma to do takej miery, že ani dnes nedokážem nahlas komunikovať svoje emócie a naučila som sa obranným mechanizmom. V mojom prípade ide o smiech. 

Ďalším faktorom boli samozrejme deti, šikana na školách je bežným smutným a často neriešeným javom, ktorému som neunikla ani ja.   

Vaši rodičia tieto komentáre nezastavili?

Nie. Otázkou je, či by to vôbec pomohlo. V spoločnosti a aj v rodinách je úplne bežné komentovať postavu iných, čo neznamená, že je to správne. Nie som jediná, ktorá si tieto poznámky „užila“, keďže aj moja mamina má problémy s hmotnosťou. 

Je pravda, že som sa v období dospievania veľakrát hnevala na to, že mamina si tým prechádzala a prechádza a napriek tomu sa za mňa v tomto nepostavila, nijako ma pred tým neochránila a sama mala tendenciu tieto komentáre opakovať.  

Musím povedať, že od nej ma tie poznámky mrzeli asi najviac, keďže som túžila po tom, aby mi povedala, že mi to pristane. Na jej názore mi záležalo najviac. Nemôžem povedať, že by mi nikdy nepovedala, že som pekná, ale veľakrát prichádzalo to „ale“ spojené s mojou postavou.

Poznámky na svoju váhu ste počúvali už ako malé dieťa?

Poznámky na svoju váhu som počúvala celý svoj život. Z pohľadu človeka, ktorý sa nikdy týmito otázkami nezaoberal, by bolo zrejmé, že to bola nejaká snaha o to, aby som s tým niečo robila. Mňa to však viedlo k opaku. K myšlienkam o tom, aká som odporná, menejcenná, akoby som na tomto svete teda ani nemala byť. 

Teraz keď o tom spätne uvažujem, tak mi je ľúto svojho detského ja, pretože to malo byť obdobie, keď vlastne musíte rozmýšľať nad tým, ako vyzeráte. 

Ja som sa však už vtedy nenávidela a milionkrát sa prezliekla, kým som sa išla s kamošmi von hrať, aby mi z niečoho netrčalo brucho, aby som mala zakryté tie partie, ktoré by mali byť. Jednoducho to, čo riešia dnes dospelé ženy, som ja riešila už ako dieťa.  

Keď som napríklad išla v jedenástich rokoch na svadbu svojho uja, mama ma obliekla do sťahovacieho body, pretože som mala obtiahnuté šaty. 

Celý ten vývoj môjho vzťahu s jedlom a vzťahu so sebou bol plný paradoxov. Na jednej strane mi babičky, mamina vyvárali, na druhej strane mi vyčítali, ako vyzerám, na oslavách som zachytávala pohľady, keď som si išla niečo dať. Akoby ma všetci sledovali, keď jem. 

Na jednej strane som bola zlaté bacuľaté dieťa, na druhej strane bolo potrebné diétovať. Môj základ bol jednoducho zlý. 

Celé vaše detstvo bolo teda o diétach?

Dalo by sa to zhrnúť tak, že moje detstvo bol boj o chudnutie, ale nielen detstvo. Myšlienky na jedlo ako na problém mi napadli život. Za svoj život som schudla už dokopy vyše 100 kíl. Stále som chudla a priberala, schudla som 20 kíl a pribrala som 30, stále hore-dole. 

Nepoznala som život bez diét, vo svojej hlave som stále riešila, že teraz začnem. Keď som zlyhala a dala som si horalku, tak som sa na pár dní opustila a potom som opäť začínala odznova. Bol to začarovaný kruh diétnej kultúry. 

Dnes už viem, že je to cesta do pekla a je mi ľúto, keď to vidím v mnohých rodinách, ktoré takto fungujú. 

Dnes už viem, že v diétnom režime môže byť človek tak dva-tri mesiace, ale potom má ísť od toho preč. Nie zotrvávať v tom roky.

Potom je jasné, že človeku niečo chýba po psychickej aj výživovej stránke a niekde to buchne, vedie to len k prejedaniu sa. To prináša pocity viny, nenávisti k sebe samému a v mojom prípade to viedlo až k bulímii.

Foto: Marka Zacková

Máme predstavu, že ženy a dievčatá s poruchou príjmu potravy sú vychudnuté na kosť. Vy tvrdíte, že tento problém mávajú aj ženy s krivkami, len sa o tom príliš nehovorí.

Ide o mýtus podľa mňa vytvorený tým, že keď sa povie porucha príjmu potravy, automaticky si to ľudia spoja s mentálnou anorexiou a vychudnutým dievčaťom. Táto predstava však neodráža realitu. 

V Chuť žiť máme klientky rôznych postáv a áno, aj ženy s krivkami. Mentálnu anorexiu môže mať aj človek s nadváhou a typické príznaky ako chudnutie môžu byť v tomto prípade podporované. 

Pri bulímii ani nemusí dochádzať k veľkej strate na hmotnosti. K poruchám príjmu potravy patrí aj záchvatové prejedanie, o čom vie málo ľudí, no pravda je, že s týmto typom sa stretávam asi najčastejšie. Váha teda nie je vždy ukazovateľom PPP.  

Ako vyzeral život s bulímiou?

Najprv krásne. Chudla som spočiatku rýchlejšie, pretože som mala nastavené niekoľkodňové okno hladovania založené na zelenine a ovocí. Všetko, čo som zjedla pred rodinou a priateľmi, som išla vyvracať. 

Takže prichádzali pozitívne reakcie od okolia na stratu hmotnosti a ja som sa cítila šťastná, pretože po prvýkrát v živote ma za výzor chválili. 

Zároveň som však bola strašne hladná, unavená, nemohla som premýšľať, vkuse som myslela len na jedlo, v určitom momente tá bublina víťazstva samej nad sebou praskla a ja som sa prejedla. Väčšinou som to robievala v noci, keď všetci spali. 

Záchvaty prejedania trvali niekoľko hodín a v tom momente som nepremýšľala, len som jedla všetko, čo mi prišlo pod ruku. Až po záchvate, ktorý sa zväčša skončil tým, že som už od množstva jedla nemohla ani dýchať, mi došlo, čo som spravila, a znova prišli pocity hanby, zlyhania a aj strachu pred tým, čo povedia rodičia, keď zistia, že som zjedla vlastne celý nákup pre štyri osoby za pár hodín. 

Znova som sa nenávidela za to, že nedokážem nejesť. Tieto okná hladovania sa začali postupne skracovať a čoraz častejšie som sa začala prejedať. Bol to začarovaný kruh.

Rozbehlo sa to teda naplno v čase puberty?

Keď som prišla na strednú školu, tak som zrazu prežívala celkom šťastné obdobie života. Zrazu som si našla svoje miesto, priateľstvá. Vtedy som si povedala, že je čas, keď by som mohla schudnúť. 

V tom istom čase som začala chodiť aj k psychologičke, kde som prioritne riešila vzťah so svojou maminou. Vždy sme mali veľmi špecifický vzťah a myslím, že sme obe tak trochu jedna z druhej už nevládali. 

Mama tam bola so mnou raz a mám pocit, že čakala, že dostane od psychologičky opravené dieťa. Teraz to však spätne dokážem pochopiť, pretože veľa rodičov to od psychológov očakáva. 

Začala som chodiť do fitka, začala som vynechávať prílohy a aj tak som chudla len veľmi pomaly. Ťažko sa mi prijímalo, že chudnutie bude trvať niekoľko rokov. 

Stále som sa pozorovala v zrkadle, neustále som sa vážila a stačilo, že sa váha pohla pol kila hore, a ja som mala krízu. Mala som pocit, že už menej jesť nemôžem, že veľa cvičím a váha nejde dole. Preto som začala dobrovoľne vracať, aby som chudla. 

Ako reagovalo okolie na vašu zmenu?

To je ten problém. Všetci ma začali chváliť za to, ako vyzerám. Stále som počúvala vety: „Ako pekne si schudla!“ Mňa to ešte viac povzbudzovalo, mala som pocit, že to asi robím dobre, keď to ostatní oceňujú. 

Preto som príjem ešte znižovala, už som jedla len zeleninu a ovocie. Bola som veľmi hladná a jeden večer som sa najedla. Moje prvé jedlo, ktoré som vyvracala, boli cestoviny so smotanovou omáčkou. Zistila som, že môžem mať psychické uspokojenie z jedla a zároveň nemusím pribrať ani kilo.

Nemali ste strach, že si ubližujete? V tom čase už boli informácie, ako môžu poruchy príjmu potravy skončiť.

To bolo pred desiatimi rokmi a ja som mala pocit, že to ustojím. Nevnímala som, že mi to môže ublížiť. Plus som vedela, že nepatrím do kategórie chudých dievčat, teda mala som pocit, že mne sa nič zlé stať nemôže. Pre mňa bolo dôležité, že som sa jedla v sebe rýchlo zbavila. 

Jedlo sa stalo nepriateľom.

Mala som veľmi negatívny vzťah k jedlu. Mala som rada jedlo, ale zároveň mi bolo vždy zakazované. Keď sa povedalo čokoláda, bol to pre mňa strašiak, ekvivalent priberania. 

Potom sa stalo, že som potajomky vyjedala sladkosti, schovávala som obaly, a keď to rodičia našli, nadávali mi za to. Hanbila som sa jesť pred ľuďmi. 

Čo vám bulímia zdanlivo vyriešila? 

Mala som najprv pocit, že sa konečne môžem mať rada. Kúpila som si menšie rifle, prvýkrát som nemala problém dať sa odfotiť, bola som veľmi šťastná, išla zo mňa nová energia. Chodila som k psychologičke a ona si tiež všimla len pozitívnu zmenu. 

Ako to?

Ja som typ, ktorá je navonok stále usmiaty, nevedela som komunikovať svoje skutočné pocity, nehovorila som o tom, čo sa v mojom živote skutočne deje. Ešte aj psychologička mi povedala, ako dobre vyzerám. Tému jedla som s ňou dlho vôbec neriešila. 

Predpokladám, že tento pocit šťastia netrval dlho.

Záchvaty prejedania boli stále častejšie a rodičia si všimli, že mizne veľa potravín. Po každom záchvate prišla obrovská hanba, pozerala som sa na seba do zrkadla a nenávidela som sa. Schudla som 15 kíl a viac mi to už nešlo dole. To ma frustrovalo ešte viac. Už som takmer nič nejedla a to, čo som zjedla, som vyvracala, nechápala som, prečo nechudnem viac. 

Začal sa kolobeh, ktorý ma ničil. Okolie si však nič nevšimlo, lebo ja som predsa jedla. V škole som zjedla desiatu, ktorú som potom na záchode vyvracala. Išla som s kamarátkami na pizzu, ktorú som hneď ešte v reštaurácii vyvracala. Všetci si mysleli, že chudnem, lebo chodím do fitka. 

Foto: Marka Zacková

Kedy ste pochopili, že máte problém?

Keď mi začala haprovať menštruácia. Boli mesiace, keď som ju nemala. Tie problémy majú dlhoročné dôsledky dodnes, narušila som si hormonálny systém. Predtým som vždy mala krásne husté vlasy, v tom čase mi začali vypadávať a už sa to nikdy nevrátilo späť. Mala som hustú hrivu a už nemám. 

Plus stále sa mi chcelo spať, nemala som energiu, bolelo ma brucho, hlava, bola som nervózna. Chýbali mi základné živiny, telo si to odnieslo.

Rodičia to neodhalili?

Nie, oni to nevedeli. Trvalo to dva roky a ja som to dokázala celý čas skrývať. Keď som sa už cítila veľmi zle, spomenula som to na terapii. Poruchu príjmu potravy môže diagnostikovať len psychiater, takže oficiálne nemám túto diagnózu na papieri. 

Nie každý, kto má PPP, musí brať lieky. Niekomu stačí pomoc psychológa. My však v združení Chuť žiť máme takú hranicu, že keď ide o maloletého, musí mať sprevádzanie psychiatra, čo však hneď neznamená aj medikamentóznu liečbu. 

Na čo ste prišli v terapii?

Ja som na terapii pátrala, čo pre mňa znamená jedlo, prečo sa prejedám a prečo hladujem. Pochopila som, že pre mňa je jedlo ako droga, ktorá ma upokojuje, hoci aj na chvíľku. Ale dôvody sú niekde hlbšie, všetko súvisí s pocitom sebahodnoty a prijatia, so vzťahmi.

Pochopila som, že u mňa bola spúšťačom neznášanlivosť voči sebe. Predstavte si, že vám celý život hovoria, že biela farba je oranžová. Čo si nakoniec budete myslieť? Že biela farba je oranžová. Keď vám celý život budú hovoriť, že ste tučná, bolo by treba schudnúť a budú vám dávať najavo, že s vami niečo nie je v poriadku, uveríte tomu. 

Ja som sa na seba pozerala ako na odpad. Potom som už vedela, že je to prejav mentálnej choroby, ale v istom bode sa toho nechcete vzdať. 

Nechceli ste byť zdravá?

Choroba je pre mnohých ľudí aj bezpečný ostrov, preto býva niekedy ťažké ju opustiť. Volám to zlá komfortná zóna. V chorobe je všetko predvídateľné. Naopak, sloboda môže byť strašiakom, pretože neviete, čo očakávať. Pustiť chorobu bolo pre mňa ako vzdať sa. 

Myslela som si, že sa tak prestanem snažiť, priberiem a všetci ma opustia, prestanú ma mať radi a navždy budem len tá tučná a škaredá.

Kedy ste si naplno priznali, že máte túto chorobu?

Keď som mala osemnásť rokov. Nepovedala som to stále rodičom, riešila som to len so psychologičkou. Nad jedlom som dovtedy nikdy nerozmýšľala tak, že ho potrebujeme na prežitie, vnímala som ho len ako niečo zakázané. 

Choroba bola naviazaná aj na to, čo som si prežívala s mamou, a tiež som pochopila, že na základnej škole som si prešla traumou, ktorú som podvedome vytesnila. Potrebovala som odpustiť sebe aj iným.

Niesla som si v sebe pocit ukrivdeného dieťaťa, ktoré nemal kto ochrániť. Mám perfektných rodičov, stabilné rodinné zázemie, viem, že ma ľúbia, ale to dieťa nemalo pocit ochrany a ja som ich za to vinila. 

V rámci terapie som preto musela nájsť svoje vnútorné dieťa, aby som dokázala pochopiť, kým som dnes. To, že som si to pomenovala, mi pomohlo nenechať sa tým už ťahať späť. Nechala som to za sebou a dnes mi to už neubližuje. 

Foto: Marka Zacková

Mohli by sme povedať, že jedlo je taká bazálna povrchná vec, prečo ľuďom spôsobuje problémy, ktoré majú presah až do mentálneho zdravia? 

Presne toto som riešila. Keď sa pozriete na obrovské problémy dnešného sveta a pýtate sa, prečo mňa vlastne dáva dole jedlo? Prečo sa točí celý život človeka okolo banálneho jedla? Myšlienka na jedlo úplne napadla môj život od rána až do večera. 

Dokonca som mala obdobie, keď som ani nechcela ísť spať, lebo v tme a tichu sa mi vracala šikana, ktorú som zažila. Sama som sa za to vinila a hovorila som si, že azda keby som nebola tučná, tak by mi nikto nerobil zle, že by mali ľudia radi, moja rodina by ma mala radšej, už by som pre nich nebola hlúpa. 

Prečo ste jedlo spájali s hlúposťou?

Neviem, na základe svojej váhy, toho, ako sa ku mne správali učitelia na základnej škole. Hoci som nikdy nebola zlý študent, vsugerovala som si, že musím byť hlúpa, keď toto robím, nedokážem schudnúť a prinútiť všetkých, aby sa ku mne správali ako k ostatným. Až tak, že som si dala neskôr urobiť v dvadsiatke IQ test u psychológa, lebo som si myslela naozaj, že som najsprostejší človek na svete. To bol tiež prejav choroby. 

Musela som si tiež priznať, že hoci svoju mamu milujem, v istej fáze mi urobila veci, ktoré mi ubližovali. Hoci dnes viem, že ona si nesie so sebou svoje traumy a nikto jej nedal návod, ako byť matkou. Zároveň som sa musela vyrovnať aj tým, že k mojej mladšej sestre už pristupovala úplne inak.

Ako to myslíte?

Pri mne bola ešte veľmi úzkostlivá a veľkú časť môjho detstva sa so mnou nerozprávala, ale po mne kričala, čím som nadobudla pocit, že všetko robím zle. Dcéry potrebujú zažiť mamino uznanie a u nás to neprichádzalo. Dnes už však máme veľmi dobrý priateľský vzťah, ale k tomu som musela dospieť. 

Kedy ste mame dokázali povedať o tom, že máte poruchu príjmu potravy?

Až v dospelosti, predtým ako som išla pracovať do Chuť žiť. Ale pochopila som, že toto nie je nejaký dôležitý míľnik. Porucha príjmu potravy je ako stena a vy sami sa musíte rozhodnúť ju zbúrať, nikto to neurobí za vás a nepomôže nejaký domnelý pozitivizmus. Už by mi nepomohlo, keby mi mama povedala, že som pekná. Musela som tomu sama uveriť. 

Moja hodnota už nezávisela od reakcie mamy. Náš vzťah vyriešil až čas a tiež prijatie, že ona sa nemusí zmeniť, aby som ja našla svoju hodnotu. Moja mama patrí do generácie, ktorá fungovala štýlom „máš problém, choď okopávať“. 

Riešiť vzťahy sa bralo za psychologizovanie, problémy sa riešili prácou. Rozumiem tomu, lebo ľudia vtedy naozaj veľakrát, aby vedeli žiť svoj život, museli sa prekonať a nebol čas sa ľutovať. Ale heslo „neopúšťať sa“ za žiadnych okolností narobilo v životoch ľudí aj veľa škody. 

Dnes svoju hodnotu už nestaviam na vzhľade. Pripadá mi to ako zlý základ. „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ by sa v životoch mnohých ľudí mohlo zmeniť na „miluj seba samého ako svojho blížneho“. Chcem tým povedať, že som sa na seba začala pozerať tými očami, ktorými sa pozerám na druhých. Zaujíma ma, akí sú, nie ako vyzerajú. Toto vnímanie seba samej sa pre mňa stalo základom, na ktorom staviam svoj dom sebahodnoty. 

Už vás nezraňujú ani poznámky rodiny na vašu postavu? 

Nie, beriem to jedným uchom dnu a druhým von. Myšlienka na jedlo a váhu už neovláda môj život. Pochopila som, že ak nechám, aby ma tieto poznámky ovládali, je to, akoby som dala ovládač od svojho života niekomu inému do ruky, aby si so mnou robili, čo chcú. Ale to bol proces, ktorým som si prešla. 

Teda ste sa zmierili aj so svojou postavou?

Ja chcem schudnúť, ale chcem to urobiť zdravo. Teraz mi to z rôznych zdravotných dôvodov nejde, ale prijala som to a mám sa rada a prijala som sa taká, aká som. Minulý rok som dostala mononukleózu, tak som nemohla cvičiť. 

Raz chcem schudnúť, ale len preto, aby som sa dobre cítila. Smerodajný pre mňa nie je vzhľad, ale zdravie. Možno sa mi to raz podarí, ale už zdravým spôsobom. 26 rokov svojho života som buď pri sebe, alebo tučná, tak prečo by som mala od seba očakávať, že chudnutie sa mi podarí za pol roka. 

Dnes vnímam chudnutie ako súbor zmien. Nemusia byť veľké a nemusí ich byť veľa naraz. Pomaly ďalej zájdeš je v tomto prípade veľmi výstižné. 

Nebojíte sa, že sa vám porucha príjmu potravy vráti?

Nie, na to sa mám už príliš rada. Chudnutie už nebude pre mňa otázkou sebahodnoty, ale zdravia. Vnímam to tak, že dnes mi tieto kilá nerobia problém, ale v štyridsiatke to môže byť inak. Viem, že chcem žiť aktívne, a preto viem, že sa potrebujem vrátiť k cvičeniu, lebo mi robilo dobre aj psychicky. 

Foto: Marka Zacková

Dnes sa hovorí, že by sme nemali komentovať váhu či výzor druhého človeka vôbec, teda ani negatívnym, ani pozitívnym spôsobom, teda pochvalami. Prečo aj pozitívne hodnotenie postavy môže ublížiť?

Od svojich klientok počúvame, že sa boja ísť napríklad na rodinnú oslavu, lebo zase bude niekto komentovať ich postavu, negatívne alebo pozitívne. Ak sa totiž vyjadríte o niekom pozitívne a netušíte, že má poruchu príjmu potravy, tak si z toho zoberie, že asi robím niečo dobre, keď druhý vníma zmenu. Plus potvrdzujete tým jeho hodnotu cez výzor. 

Keďže nevieme, kto má nezdravý vzťah k jedlu, ideálne je byť ku všetkým neutrálny vo vyjadreniach, bez toho, aby sme im tým dávali odkazy. Napríklad: „Tieto šaty ti veľmi pristanú“ alebo „Táto farba ti veľmi pristane“, či „Dnes máš veľmi pekne upravené vlasy“. To je neutrálne a hovoríte, že sa vám niečo na tom človeku páči. 

Ale vetám typu „Ako pekne si schudla“ alebo „Nezhodila si náhodou pár kíl?“, či „Konečne si pribrala!“ sa vyhýbajme. Ak poviete anorektičke „Konečne si pribrala“, môže sa stať, že prestane znovu jesť. 

V rodine je to obzvlášť citlivé. Mám klientky, ktoré si dodnes pamätajú, ako im otec či strýko na oslave povedal nejaké hodnotenie ich postavy a ony sa k tomu vracajú ešte v päťdesiatke, lebo to určilo ich sebaobraz na dlhé roky. 

Ako má rodina spozorovať, že má žena poruchu príjmu potravy, keď má napríklad nadváhu alebo obezitu?

Ak má niekto záchvatové prejedanie sa, tak skrýva dôkazy. V šuplíkoch skrýva obaly od jedla. Alebo by si rodičia a blízki mohli všímať, že dieťa je po nociach, že nechce jesť pred nimi, ale jedlo si berie do izby. 

Ľudia s nezdravým vzťahom k jedlu neradi jedia pred ostatnými, lebo sa za jedenie hanbia. A po jedle idú napríklad hneď na záchod. 

Problém je, že pri ľuďoch pri sebe si to hneď nevšimnete a schudnutie môže okolie vnímať ako vítanú zmenu. Pri chudých ľuďoch si to okolie skôr všimne, a teda aj pomoc môže prísť skôr. Pri ľuďoch s nadváhou sa to môže vliecť aj roky. 

Priemerný čas liečenia poruchy príjmu potravy je pritom sedem až desať rokov, niekto sa lieči desaťročia a niekto sa nevylieči vôbec. Budovať zdravý vzťah k sebe a k jedlu je v rodine preto veľmi dôležité. 

Je asi mýtus myslieť si, že s nezdravým vzťahom k jedlu majú problém len tínedžerky.

Ja pracujem, naopak, skôr s klientkami staršieho veku, bežne k nám chodia ženy okolo štyridsiatky, ktoré sú už vydaté, majú deti. Celý život mali nezdravý vzťah k jedlu a to, že majú problém a treba ho riešiť, si uvedomili až neskôr. Tieto ženy majú rôzne typy postáv a áno, sú to aj ženy s krivkami. 

Je zaujímavé, že veľa z nich si myslí, že keď schudnú, tak sa vyriešia všetky ich problémy, že im zmiznú traumy, že sa im vyriešia vzťahy. To je tiež mýtus. 

My odporúčame, aby si človek s traumami najprv vyriešil tieto veci a potom sa začal venovať poruche príjmu potravy. Často môže byť prítomná aj depresia, ktorú tiež treba riešiť.

Mnohé ženy majú pocit, že váha definuje, ako sa im bude dariť vo vzťahoch, či budú milované a či si budú vážiť samy seba. 

Ja som paradoxne našla lásku vtedy, keď som prijala samu seba a už som sa nedefinovala cez svoju váhu. Priateľa som si našla v období života, keď som sa cítila dobre sama so sebou, začala som hrať divadlo, mala som sa rada. 

Mne sa potvrdilo, že až keď si začnete užívať svoj vlastný život a máte samého seba radi tak, že radi so sebou žijete a máte sa na prvom mieste, otvoríte sa životu oveľa viac, ako by ste si kedykoľvek predtým predstavovali. A vaše okolie si túto zmenu isto všimne. Bez ohľadu na to, či dosiahnete svoju vysnívanú váhu.  

Foto: Marka Zacková