Politika rozhoduje o spoločnosti krátkodobo, ekonomika strednodobo a kultúra dlhodobo. Takto to platí v pokojných, mierových dobách; v dobách krízových a vojnových dramaticky stúpa význam politiky.

Konzervatívci za posledné povedzme polstoročie v rámci západnej civilizácie uspeli v politike a ekonomike celkom dobre – komunistický Sovietsky zväz odsunutý na smetisko dejín; v štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, teda doktrinársky socializmus, už neverí až na pár jakobínov nikto; klasické strany demokratickej ľavice sú v kríze (a na vzostupe strany populistické, čo tiež nie je výhra) –, ale úplne prehrali zápas o charakter našej kultúry, široko chápanej.

Ak majú konzervatívci uspieť, musia ovládnuť kultúru. Byť vynikajúcimi režisérmi, hercami, speváčkami, televíznymi moderátorkami, celebritami.

To sa mi ľahšie povie, než urobí. Ja na to talent nemám. Ale k programu „Make Our Culture Great Again“ – učiňme našu kultúru opäť veľkolepou – môžem prispieť komentárom k pár filmom a jednou radou.

Ktoré filmy sú konzervatívne a prečo? Predovšetkým všetky západné filmy až do polovice 60. rokov 20. storočia (s výnimkou krajín nacistických, fašistických a komunistických) boli konzervatívne.

Česko-slovenské filmy z obdobia prvej republiky, francúzske, britské, americké... Vtedy bol ešte Hollywood na našej strane. V druhej polovici 60. rokov však Hollywood prešiel na stranu druhú, na stranu nenávisti voči našej civilizácii.

Ale aj napriek tomu sa podarilo natočiť pár filmov, ktoré môžeme považovať za moderné a zároveň konzervatívne.

Ale ešte predtým si dajme kvíz: ktorý považujete za najlepší ľavicovo-liberálny film všetkých dôb? Ja navrhujem odpoveď: „Dvanásť rozhnevaných mužov“ z 50. rokov 20. storočia s Henrym Fondom v hlavnej úlohe.

Mladík tmavšej farby pleti (nie černoch, ale asi Mexičan či Portoričan) je obžalovaný z vraždy svojho otca a v porote zasadá dvanásť belochov. Všetci okrem jedného chcú okamžite vyniesť verdikt „vinný“ (čo v 50. rokoch v USA takmer vo všetkých štátoch znamenalo trest smrti), ale ten jeden, ľavicový liberál Henry Fonda, hlasuje ☺„nevinný“ a chce, aby sa o tom porota porozprávala. Tým sa porota nezhodla jednomyseľne a nasleduje diskusia.

Nakoniec sa Fondovi podarí všetkých ostatných porotcov presvedčiť, že vo výpovediach svedkov proti obžalovanému sú také diery, že ho mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti nie je možné s čistým svedomím považovať za vinného (ten dôkaz pre uznanie viny musí byť „mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti“).

To bola ľavica v tej najlepšej podobe: racionálna diskusia, nie demonštrácie; konverzácia, nie slogany; presvedčovanie, nie vulgarizmy a rabovanie či podpaľačstvo v uliciach a na námestiach. Nakoniec dvanásť bielych blahobytných mužov stredného a vyššieho veku oslobodí chudobného mladíka, príslušníka farebnej menšiny; všetci vrátane jeho očakávali verdikt „vinný“.

V tom období bol film explicitne vnímaný ako ľavicovo-liberálny; k príslušníkom menšín treba pristupovať individuálne, nie na základe predsudkov. Príslušníci farebných menšín môžu mať štatisticky vyššiu zločinnosť (černochov v USA je len 13 až 14 percent obyvateľstva, ale černosi predstavujú 50 % všetkých väzňov v mužských väzniciach v USA; proste mladí čierni muži vo veku 15 – 35 rokov majú v Amerike nadpriemerne vysokú zločinnosť), ale to neznamená, že každý obžalovaný tmavšej farby pleti má byť považovaný za vinného; naopak, jeho vina či nevina má byť posúdená individuálne.

Tento princíp bol kedysi považovaný za ľavicovo liberálny a dnes je konzervatívny. Dnešná progresívna ľavica by ten film z 50. rokov považovala za beznádejne konzervatívny, ba až reakcionársky; možno dokonca za rasistický, sexistický, transfóbny.

Len uvážte, v porote boli iba muži, žiadna žena, a už vôbec nie transžena; bieli, žiadny černoch; blahobytní, žiadny chudobný; stredného a vyššieho veku, žiadny mladý aktivista v tričku Antifa či Extinction Rebellion. Proste fuj... Keď sa bude ten film v nejakom kine premietať, mali by progresívci pred tým kinom usporiadať demošku a vymlátiť mu okná. Dobre im tak, fašistom!

To ukazuje, že každý film natočený na demokratickom Západe až do polovice 60. rokov, akokoľvek liberálne či progresívne vtedy zamýšľaný, je dnes konzervatívny.

Politika rozhoduje o spoločnosti krátkodobo, ekonomika strednodobo a kultúra dlhodobo. Zdieľať

A ktoré sú tie dobré konzervatívne filmy za posledných niekoľko desiatok rokov? To záleží na tom, ako chápeme konzervativizmus. Je to dom s mnohými izbami, nemá monolitnú stranícku líniu, akú majú anarchizmus, socializmus, liberalizmus, fašizmus, nacizmus či komunizmus. Asi tri hlavné dôrazy existujú v rámci konzervativizmu: klasicky liberálny, hodnotovo tradicionalistický a antitotalitný.

Klasicky liberálny: komédia Ďakujeme, že fajčíte z roku 2005 natočená podľa knihy rovnakého mena, ktorú napísal americký humorista Christopher Buckley. Obhajoba osobnej slobody pred štátnym paternalizmom, diktatúrou byrokratov a neopuritanizmom týkajúcim sa pôžitkov. Krabička cigariet, fľaša whisky a revolver s plne nabitým bubienkom sú väčšia zábava než štátny dirigizmus.

Hodnotovo tradicionalistický: komédia Neuveriteľný deň z roku 1993. Hrdina Phil, ktorého hrá Bill Murray, sa zo svojho „očistca“, teda opakovania rovnakého dňa každé ráno, opäť a opäť, vymaní až vtedy, keď sa s dobrým dievčaťom Ritou (ktorú hrá Andie McDowell) už nechce len vyspať, nechce ju len zviesť, ale naučí sa postupne dobré umenia, návyky a dokonalosti, stane sa lepším človekom a skutočne sa do nej zamiluje.

Očistec ako opakovanie toho istého znovu a znovu, až kým sa človek nestane lepším – tento film premietajú študentom na teologických fakultách mnohých univerzít v USA.

Antitotalitný: Životy tých druhých z roku 2006 o živote v bývalej NDR pod dohľadom Stasi. Hlavný publicista amerického konzervativizmu a antikomunizmu po druhej svetovej vojne William F. Buckley (otec vyššie spomenutého Christophera), keď tento film videl krátko pred svojou smrťou vo februári 2008, o ňom napísal, že vysvetľuje, prečo a proti čomu americkí antikomunisti od Trumana až po Reagana vlastne bojovali: aby sa celý svet nestal bývalou NDR.

Či film Katyň z roku 2007. Hlavne tá posledná scéna popravovania poľských dôstojníkov mlčky, ale o to názornejšie vysvetľuje, čo Stalin, komunizmus a Sovietsky zväz boli vlastne zač.

V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť asi najlepšiu antikomunistickú komédiu, ktorou bol film Ninočka z roku 1939 s Gretou Garbo v hlavnej úlohe. Sovietsku komisárku zvedie západná „dekadentná“ kultúra a luxus.

Najlepší moment je, keď sa elegantný parížsky sveták, ktorý sa zamiluje do Ninočky (a ona do neho), pýta svojho sluhu, či by nechcel mať komunizmus/socializmus. A sluha mu odpovie: „Deliť sa o svoj poctivo zarobený majetok s takým povaľačom, ako ste vy? Nikdy!“ V tom momente som sa od smiechu za brucho chytal... (Ľuboš Blaha a Eduard Chmelár by od zúrivosti škrípali zubami; o dôvod viac sa na ten film pozrieť opäť.)

A teraz tá rada. Na Slovensku je veľa súkromných televízií, však? Čo keby nejaká z nich postupne dávala kvalitné filmy s konzervatívnym vyznením či poučením a po nich by vždy nasledovala diskusia odborníkov, historikov, umeleckých kritikov, politických teoretikov o danej téme?

Aké filmy napríklad? Napríklad film Šarlátový a čierny z roku 1983 o aktivitách monsignora O'Flahertyho, ktorý z poverenia pápeža Pia XII. v Ríme zachraňoval Židov a antifašistov pred Gestapom a dôstojníkom SS Kapplerom (ktorý po vojne bol za svoje zločiny odsúdený na doživotie, otec O'Flaherty ho vo väzení navštevoval a nakoniec aj priviedol ku konverzii).

Tento film je dobrý predovšetkým pre tých, ktorí majú protikresťanské a protikatolícke predsudky, a naznačuje skutočnú úlohu pápeža Pia XII. pri zachraňovaní talianskych Židov. Mimochodom, v 50. rokoch 20. storočia priletela do Ríma izraelská filharmónia, aby pápežovi zahrala koncert ako prejav úcty a vďaky štátu Izrael za jeho rolu pri záchrane židovských životov za vojny.

Až v roku 1963 nemecký dramatik Ralf Hochhuth, v mladosti člen Hitlerjugend, napísal hru, v ktorej Pia XII. prezentoval ako „Hitlerovho pápeža“. Ako sa neskôr zistilo, už v tom čase bol Hochhuth agentom východonemeckej Stasi.

Alebo film Šuani z roku 1988 natočený v predvečer 200. výročia Veľkej francúzskej revolúcie podľa knihy Honorého de Balzaca. Ukazuje osvietenskú šľachtu v Bretónsku, ktorá mala veľké očakávania od revolúcie, ale tá sa zvrhla v jakobínsky teror (podľa konzervatívcov to nemohlo dopadnúť inakšie, bolo to tak už totiž zakódované v ideách francúzskeho – na rozdiel od anglo-škótskeho – osvietenstva). A ilustruje, že vlastne tí dobrí neboli tí, ktorí bojovali za revolúciu a republiku, ale tí, ktorí v Bretónsku a vo Vendée bojovali proti nim.

A posledný tip: séria Návrat na Brideshead z roku 1981, natočená podľa knihy rovnakého mena, ktorú v roku 1945 vydal spisovateľ Evelyn Waugh (v roku 1944 si pri zoskoku padákom zranil nohu, dostal nápad na knihu, požiadal armádu o dovolenku, počas ktorej knihu napísal, potom bol ako člen komanda vysadený v Juhoslávii u partizánov v skupine, ktorej velil Randolph Churchill, syn Winstona).

V tej knihe a televíznej sérii je všetko: priateľstvo, víno, krása, erotická láska – a pôsobenie Božej prozreteľnosti v jednej anglickej šľachtickej rodine a na osobu jej priateľa/milenca, hlavného hrdinu a rozprávača príbehu Charlesa Rydera (hral ho Jeremy Irons).

Tieto filmy (a mnohé ďalšie) stojí za to vidieť a stojí za to mať po nich poriadnu a otvorenú diskusiu. Bol by to síce len malý, ale zato istý krok na obrátenie kultúry, aby sa opäť postavila na stranu našej civilizácie, a nie proti nej.