Samit vo Vilniuse Ako by mohla vyzerať cesta Ukrajiny do NATO a prečo neutralita nie je riešením

V litovskom Vilniuse sa v utorok a stredu stretli lídri členských štátov NATO, bol tu už aj švédsky premiér Kristersson, ktorého krajina sa zrejme čoskoro stane 32. členom Aliancie. 

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa po skončení rokovaní netají tým, že si od samitu sľuboval viac. Aliancia sa síce zmohla na spoločné vyhlásenie, že „budúcnosť Ukrajiny je v NATO“, ale pozvánku Ukrajine zatiaľ neponúkla. 

„Je to bezprecedentné a absurdné, keď nie je stanovený časový rámec ani pre pozvanie, ani pre členstvo Ukrajiny. Zatiaľ čo v rovnakom čase je pridaná vágna formulácia o ,podmienkach‘ pre pozvanie Ukrajiny. Zdá sa, že nie je pripravenosť ani pozvať Ukrajinu do NATO, ani z nej urobiť člena Aliancie. To znamená, že sa ponecháva príležitosť vyjednať členstvo Ukrajiny v NATO pri rokovaniach s Ruskom. A pre Rusko to znamená motiváciu pokračovať v terore,“ kritizoval Zelenskyj v utorok.

O čosi optimistickejší bol v stredu večer. „Verím, že v NATO budeme hneď, ako sa stabilizuje bezpečnostná situácia. Jednoducho povedané, keď sa skončí vojna, Ukrajina bude definitívne pozvaná do NATO a definitívne sa stane členom Únie. Iný názor som dnes nepočul,“ napísal Zelenskyj po rokovaniach na svojom Twitteri.

Що ми отримали від Саміту?
Підтримку лідерів і недвозначність того, що Україна буде в НАТО.

Коли це буде?
Я вважаю, що ми будемо в НАТО, щойно безпекова ситуація стабілізується. Простою мовою – тоді, коли закінчиться війна, Україну точно запросять в НАТО, і Україна точно стане… pic.twitter.com/KcqRti9bo3

— Володимир Зеленський (@ZelenskyyUa) July 12, 2023

Je samozrejmé, že Ukrajina sa nemôže stať členom Aliancie počas horúcej fázy vojny. Otázkou je, čo príde po nej. Ukrajinci sa nie celkom bezdôvodne obávajú, že ich situácia bude podobná tej po bukureštskom samite v roku 2008, keď Gruzínsko a Ukrajina boli síce formálne uznané za potenciálnych členov, ale realita sa nijako nezmenila.

Naopak, pre Kyjev a Tbilisi to bol najhorší z oboch svetov – na jednej strane si pohnevali Kremeľ, na druhej nemohli zo strany Aliancie čakať nijakú pomoc. Netrvalo dlho a Rusi oba štáty prepadli – najprv Gruzínsko v roku 2008, potom Ukrajinu v roku 2014.

Kritici tvrdia, že NATO opäť túto chybu zopakovalo. Posun v otázke členstva mohol byť ambicióznejší a vyslať jasnejší signál Kremľu. Iní hovoria o rétorike, ktorá nerieši zásadné otázky súčasnosti a relevantná bude až o niekoľko rokov.

Bývalý ruský minister zahraničných vecí (1990 –1996) a kritik Putina Andrej Kozyrev považuje diskusie o presnej formulácii za zbytočné márnenie času. Či sa nájde taká alebo onaká veta o budúcom členstve v NATO, je podľa neho v tejto chvíli nepodstatné, dôležitejšie je dodať Ukrajine dostatok munície a vybavenia, aby dokázala oslobodiť svoje okupované územie.

V tomto ohľade NATO nesklamalo a garantovalo Ukrajine dlhodobú pomoc, Francúzi oznámili dodávky rakiet SCALP (francúzsky názov pre Storm Shadow), Nemci zas dodatočné systémy protivzdušnej obrany Patriot.

No a americký prezident Joe Biden prirovnal postavenie Ukrajiny k Izraelu, ktorému USA pomáhajú dodávkami vojenskej techniky, technológií a financií už desaťročia.

Rýchlejšie do NATO?

Úspechom pre Ukrajincov v každom prípade je, že sa od nich nebude očakávať splnenie „akčného plánu pre členstvo“ (MAP – Membership action plan). Jeho cieľom bolo integrovať bývalé armády Varšavskej zmluvy do NATO. Na jednej strane ponúkal symbolický úspech tým štátom, ktoré sa chceli čo najrýchlejšie stať členmi, na druhej strane oddialil ich členstvo o niekoľko rokov, čo bolo v 90. rokoch ústupkom voči Moskve.

Pre Ukrajinu to znamená, že po vojne by sa mohla stať členom Aliancie rýchlejšie, než keby musela implementovať nejaký „MAP“.

Švédsko smeruje do NATO Prečo Turecko ustúpilo a čo za to dostane

Christian Heitmann

Okrem Turecka musí členstvo Severanov ratifikovať ešte Maďarsko, to by však už teraz nemalo robiť problémy.

Oplatí sa pripomenúť aj to, že po vyslovení pozvánky nasleduje vstup do NATO obyčajne pomerne rýchlo.

To ukazuje aj prípad Slovenska, ktoré bolo oficiálne pozvané do NATO na samite v Prahe v novembri 2002. Vo februári 2003 vláda a parlament schválili nutné reformy a v marci 2003 odoslali list potvrdzujúci záujem SR o vstup do Aliancie a podpísali protokol o pristúpení.

Oficiálnym členom sa Slovensko stalo o rok neskôr, 29. marca 2004, po ratifikácii ostatnými členmi.

Okrem toho už pred oficiálnym členstvom Ukrajina získa silnejší hlas. Vznikne totiž nová Rada NATO – Ukrajina, na ktorej budú prebiehať dodatočné konzultácie medzi spojencami a Kyjevom. Kopíruje tak Radu NATO – Rusko, ktorá slúžila konzultáciám s Ruskom, tesne pred inváziou však Rusi svoju účasť zrušili. Vznik Rady NATO – Ukrajina Zelenskyj ocenil.

Teritoriálne otázky

Ak vychádzame z predpokladu, že časť Ukrajiny (napríklad Krym) zostane aj po ukončení bojov a uzavretí prímeria pod ruskou okupáciou, bude členstvo Ukrajiny v NATO vôbec možné?

Až do ruskej invázie všeobecne platilo, že nie. Nevyriešený teritoriálny spor o Krym a vojna v Donbase boli považované za zásadnú prekážku pre vstup Ukrajiny do NATO.

To sa však s vojnou zmenilo. Jednak Ukrajina dokázala, že pre bezpečnosť NATO je skôr prínosom než záťažou a v súčasnosti disponuje najsilnejšou a najskúsenejšou armádou na východ od Atlantiku.

A jednak invázia pochovala nádeje, že politika appeasementu Ruska bude viesť k mieru a stabilite. Naopak, táto politika iba posilnila vnímanie Vladimira Putina, že na Západe vládnu dekadentní slabosi, ktorí sa mu neodvážia postaviť a Ukrajinu jednoducho obetujú.

Západonemecký model?

No aj keď sa politika appeasementu skončila, otázkou zostáva, ako integrovať do NATO krajinu, ktorá je čiastočne okupovaná Ruskou federáciou.

Jednou z možností by mohol byť model Západného Nemecka, ktoré sa stalo členom Aliancie v roku 1955. Teritoriálna otázka bola vtedy podobne zložitá, ako je tá ukrajinská.

Vláda v Bonne si nárokovala územie „Nemecka ako celku“, ale kontrolovala len polovicu nárokovaného územia.

Na ďalšej štvrtine sa rozprestieral sovietsky satelit NDR, ktorý na Západe vtedy obvykle označovali ako „sovietsku okupačnú zónu“, no a najvýchodnejšia štvrtina kedysi nemeckého územia sa od roku 1945 nachádzala „pod poľskou (a sovietskou) správou“.

Až do roku 1970 Západné Nemecko trvalo na tom, že skutočné, právne záväzné hranice Nemecka sú tie z roku 1937, ako ich určila Postupimská konferencia. Definitívne vyriešená bola teritoriálna otázka až v roku 1990.

Napriek tomu bolo samozrejmé, že aj keď západní spojenci nárok Nemcov na znovuzjednotenie s územím NDR akceptovali (Poľsku dané územia už boli inou témou), článok 5 Severoatlantickej zmluvy sa vzťahoval iba na územie, ktoré sa fakticky nachádzalo pod kontrolou Bonnu, teda územie troch západných okupačných zón a Západný Berlín.

Rovnaký model by sa mohol použiť po uzavretí prímeria aj na Ukrajinu – územné nároky Ukrajiny by mohli aj naďalej zahŕňať celé jej územie z roku 1992 (podobne ako si aj dnes Južná Kórea nárokuje celý Kórejský polostrov), ale pod ochranou článku 5 by sa nachádzali len územia pod stabilnou kontrolou Kyjeva.

Fakticky by to však znamenalo, že Ukrajina by sa musela do budúcna zriecť snahy získať územia, ktoré neoslobodí v tejto vojne silou. Momentálne nie je jasné, či pôjde „len“ o Krym alebo aj časti Donbasu či dokonca okupovaného juhu krajiny.

Je menej pravdepodobné, že Ukrajina skutočne oslobodí okupované územia v plnom rozsahu, hoci vylúčené to nie je.

Neutralita ani v jedinom východoeurópskom prípade neviedla k riešeniu konfliktov s Ruskom.Zdieľať

Vzhľadom na exterminačnú politiku Ruska sa skôr očakáva, že okupovaná časť Ukrajiny sa radikálne zmení. Môže za to jazyková a kultúrna rusifikácia, systematické vraždenie miestnych elít, deportácie nepohodlných a demografické inžinierstvo, ako aj kolonizácia Rusmi. (Obzvlášť odpornou súčasťou tejto politiky je presídľovanie Rusov do vyvraždeného Mariupola.)

Ak teda Ukrajina tieto územia neoslobodí v najbližších rokoch, po členstve v NATO sa to už neudeje.

Za túto cenu by bolo možné zaistiť prežitie menšej, ale vnútorne konsolidovanej krajiny. Podobne ako keď Fínsko stratilo Karéliu, ale bola zachránená fínska nezávislosť.

Aj Estónsko a Lotyšsko sa museli vzdať menších prihraničných území, ktoré boli protiprávne pričlenené k Ruskej federatívnej SSR, ale po obnovení nezávislosti baltských štátov zostali pod kontrolou Moskvy.

Slovenský záujem

Akú politiku by pri tomto všetkom malo raziť Slovensko?

Odpoveď je jednoduchá. Hlavným záujmom Slovenska musí byť, aby v tejto vojne bol agresor porazený, teritoriálna integrita Ukrajiny obnovená a aby ruské vojská zostali čo najďalej od hraníc Slovenska. A do budúcnosti by malo byť hlavným cieľom zabránenie opätovnej ruskej invázie – a tu je NATO najúčinnejším nástrojom.

Navyše, Ukrajina je pre Slovensko v mnohom prirodzeným partnerom. V stredoeurópskom regióne môžeme v 20. storočí vidieť tri zlomové body – Trianon, Jaltu a Maltu, ktoré formovali bezpečnostnú situáciu Slovenska.

Význam Trianonu pre slovenskú štátnosť a jeho hranice azda nikomu netreba vysvetľovať. Tu platí, že spomedzi všetkých slovenských susedov má Ukrajina najväčší záujem na tom, aby trianonské hranice zostali nezmenené, pretože rovnako ako Slovensko by bola pri akejkoľvek revízii na strane poškodených.

Tento záujem je dokonca ešte silnejší než v prípade Čechov či Poliakov, ktorí by síce Slovensko podporili, ale ktorých by sa takáto zmena priamo netýkala.

Slovenská delegácia na samite NATO vo Vilniuse. Foto: TASR/AP/Daniel Sanitrik

Druhým bodom je Jalta, teda rozdelenie Európy na slobodný Západ a neslobodný Východ. Oproti Trianonu musí byť slovenský postoj k Jalte úplne opačný – jaltský poriadok (1945 – 1989) musí byť zamietnutý, pretože je v priamom rozpore so suverenitou Slovenska. Aj tu je záujem Ukrajiny, ale aj Poľska, Českej republiky a v tomto prípade aj Maďarska identický ako ten slovenský.

Záujmom všetkých stredoeurópskych a východoeurópskych štátov s výnimkou Ruska je zachovanie poriadku po studenej vojne, teda možnosti slobodnej voľby partnerov a spojencov, v ktorom sa niektoré štáty vydajú západnou cestou (členovia EÚ a NATO), niektoré východnou (Bielorusko), no a niektoré razia vlastnú politiku lavírovania medzi oboma pólmi (Srbsko).

Tento poriadok môžeme označiť za maltský (po stretnutí Busha seniora a Gorbačova v roku 1989 na Malte) alebo parížsky (po samite a prijatí Parížskej charty v roku 1990).

Aj tu je Ukrajina prirodzeným spojencom Slovenska a zachovanie ukrajinskej štátnosti v jej medzinárodne uznaných hraniciach je garanciou zachovania slovenskej štátnosti v jej medzinárodne uznaných hraniciach.

Naopak, ak by došlo k víťazstvu Ruska a likvidácii Ukrajiny, ani prekreslenie hraníc Slovenska alebo násilné začlenenie do ruského orbitu by nebolo nemožné.

Čo príde po vojne?

Zohľadniť treba aj ekonomické faktory. Bohatstvo štátov je v dnešnom svete priamo úmerné bohatstvu jeho susedov.

Hospodársky úspech či neúspech Ukrajiny má teda vplyv aj na rozvoj (najmä východného) Slovenska. Nie je náhodou, že slovenské regióny hraničiace s Rakúskom alebo Českou republikou sú bohatšie než regióny hraničiace s Maďarskom či Poľskom a tie sú zas bohatšie než tie hraničiace s najchudobnejším susedom Slovenska, Ukrajinou.

Pritom by Ukrajina vôbec nemusela byť takou chudobnou, akou je, napokon, dlhé obdobie bolo jej HDP na obyvateľa porovnateľné s Poľskom a až v posledných 30 rokoch sa nožnice medzi oboma štátmi roztvorili.

Dôvodom je nedostatok reforiem a zahraničných investícií. Vzhľadom na veľkú medzinárodnú pozornosť sa však ponúka Ukrajine možnosť vymaniť sa z tejto situácie po vojne a zredukovať svoje hospodárske zaostávanie.

Kladným príkladom môže byť Rumunsko, ktoré za ostatných desať rokov patrí medzi najrýchlejšie rastúce európske štáty a v štatistikách sa blíži (alebo dokonca predbehlo) aj Slovensko.

Úspech Ukrajiny by mal blahodarný vplyv aj na slovenskú ekonomiku. Do Českej republiky pred vojnou (v roku 2021) smerovalo až 11,1 percenta slovenského vývozu, do Poľska 8,1 percenta, do Maďarska 7,4 percenta a do Rakúska 5,5 percenta. Na Ukrajinu, ktorá je pritom počtom obyvateľov spomedzi slovenských susedov najväčšia, to bolo menej než jedno percento.

Keďže objem obchodu obyčajne určuje veľkosť ekonomiky a geografická vzdialenosť, obchod s Ukrajinou by mohol byť porovnateľný tomu s Poľskom, ak by sa Ukrajina opäť priblížila jeho hospodárskemu výkonu.

Stabilita a garancie

Problémom je, že hospodársky rozvoj Ukrajiny bude pomalý, kým hrozí ruská invázia. Nikto nebude investovať do krajiny, kde jeho fabriku môže kedykoľvek zasiahnuť ruská raketa. Preto Ukrajina potrebuje také bezpečnostné záruky, ktoré ju dlhodobo ochránia pred novou agresiou.

Záujmom Slovenska nemôže byť, aby na jeho východnej hranici jestvovala ekonomická čierna diera, ale, naopak, aby bolo obklopené politicky aj ekonomicky stabilnými spriatelenými štátmi.

Istú bezpečnostnú garanciu by mohlo pre Ukrajinu predstavovať aj členstvo v EÚ, ktorá (aspoň teoreticky) má tiež článok o vzájomnej pomoci (42.7). Na rozdiel od NATO však EÚ nemá vybudované štruktúry, aby skutočne dokázala rýchlo odpovedať na útok na jedného z členov, a mnohé z vojensky najpotentnejších štátov v NATO – USA, Turecko, Veľká Británia alebo Kanada – členmi EÚ nie sú.

Joe Biden, Volodymyr Zelenskyj a zástupca generálneho tajomníka NATO Mircea Geoana počas diskusie vo Vilniuse. Foto: TASR/AP/Pavel Golovkin

V diskusii občas počuť hlasy navrhujúce ukrajinskú neutralitu. Aj keď takýto nápad môže znieť na prvý pohľad atraktívne, najmä pre tých, ktorí za vojnou na Ukrajine vidia ambície NATO, empíria tento mýtus vyvracia.

NATO nie je skutočným problémom – ako to ukazuje fakticky neexistujúca odpoveď na fínske členstvo v NATO a výrazné oslabenie všetkých ruských vojenských základní neďaleko hraníc s NATO, z ktorých Rusi presunuli jednotky na Ukrajinu. Podstatné je, že neutralita ani v jedinom východoeurópskom prípade neviedla k riešeniu konfliktov s Ruskom.

V postsovietskom priestore jestvuje okrem Ruska a Strednej Ázie deväť štátov. Z nich iba tri možno nazvať ekonomicky a politicky úspešnými – to sú tri členské štáty NATO (Estónsko, Lotyšsko a Litva), ďalšie dva (Bielorusko a Arménsko) sú členmi ruského spojenectva ODKB (Organizácia dohovoru o kolektívnej bezpečnosti) a zvyšné štyri (Moldavsko, Gruzínsko, Ukrajina a Azerbajdžan) čelia nevyriešením teritoriálnym problémom, za ktoré môže najmä vplyv Ruska (Moldavsko, Ukrajina) alebo ním boli výrazne podporované (Gruzínsko).

Empiricky tak možno povedať, že vo východnej Európe nielenže nevidno jediný prípad úspešnej neutrality, ale, naopak, neutrálne štáty sú tie najmenej bezpečné.

Hrobárom ukrajinskej neutrality nie je Zelenskyj, NATO ani Biden, ale sám Vladimir Putin.

Ukrajina sa totiž už raz pokúsila ustúpiť Moskve. Bolo to v roku 2010 počas úradovania prezidenta Viktora Janukovyča, keď prijala zákon o neutralite. Ani počas Majdanu členstvo v NATO nebolo témou, vtedy ho podporovalo len okolo 20 percent Ukrajincov.

Až po anexii Krymu a skrytej ruskej invázii do Donbasu v roku 2014 ukrajinský parlament v decembri 2014 zákon o neutralite zrušil a v rokoch 2017 a 2019 počas úradovania prezidenta Petra Porošenka ukrajinská Rada prijala zákony o prozápadnej orientácii (ten posledný s väčšinou 334 z 385 poslancov).

Bola to až ruská agresia, ktorá presvedčila aj väčšinu skeptikov. Kým v roku 2008 Nemci a Francúzi mohli ešte argumentovať tým, že členstvo v Aliancii na Ukrajine skutočne nemá väčšinu, anexia Krymu a ruská invázia karty obrátila.

V súčasnosti až 89 percent Ukrajincov podporuje členstvo v NATO a 76 percent považuje za neprijateľné, aby Ukrajina v tejto otázke robila kompromisy.

Nešírenie jadrových zbraní

Bez členstva v NATO neexistuje žiadna záruka, že Putin svoju inváziu o pár rokov nezopakuje. Toho si je Ukrajina vedomá a podľa odborníkov by ju to mohlo dlhodobo motivovať k zúfalým krokom – vrátane obstarania jadrových zbraní.

„Ak bude vstup do NATO pre Ukrajinu taký vzdialený a neistý, mohla by hľadať alternatívy pre svoju bezpečnosť. Ale tieto alternatívy sú oveľa menej atraktívne ako vstup do NATO, nielen pre Ukrajinu, ale podľa mňa aj pre západných podporovateľov,“ varuje analytička Claudia Major z berlínskeho think-tanku SWP.

Komentár

Bilancia 500 dní vojny O čo dnes ide Kyjevu, o čo Moskve a čo ukázala Zelenského návšteva v Bratislave

Christian Heitmann

Tri poznatky o cieľoch Moskvy, ukrajinskej protiofenzíve a prečo netreba preceňovať úlohu prezidenta Zelenského.

Ukrajinské jadrové zbrane by boli problém, pretože zásadný prístup k jadrovým zbraniam na medzinárodnom poli je podľa princípu – čím menej, tým lepšie. O čo menej jadrových zbraní existuje, o to nižšia je pravdepodobnosť, že dôjde k ich nasadeniu, či už úmyselnému, alebo vinou nehody či krádeže teroristami.

To bolo napokon aj hlavným dôvodom, prečo Západ vyvinul značné úsilie (a diplomatický nátlak), aby presvedčil Ukrajinu, Bielorusko a Kazachstan vzdať sa svojich jadrových zbraní po rozpade Sovietskeho zväzu.

Tu sa znovu otvára problém Budapeštianskeho memoranda – ak sa Ukrajina vzdala svojich jadrových zbraní výmenou za uznanie svojich hraníc, ale jeden zo signatárov (Rusko) tento prísľub porušil a ostatní signatári (USA a Veľká Británia) nie sú schopní alebo ochotní jeho dodržanie vynútiť, prečo by mala byť Ukrajina memorandom naďalej viazaná?

Napokon, ak Ukrajine bude aj po tejto vojne hroziť nová a možno tentoraz lepšie naplánovaná ruská invázia o päť, desať alebo dvadsať rokov, bude len prirodzené, že Ukrajina bude hľadať spôsoby, ako takúto hrozbu odstrašiť. Bude chcieť konvenčné rakety stredného doletu, ktorými by dokázala zasiahnuť ciele hlboko v Rusku, no možno aj jadrové zbrane.

Aj keď takéto uvažovanie je z pohľadu Ukrajiny logické, pre NATO viac jadrových zbraní nie je ničím príjemným. Pre Alianciu je preto výrazne menším rizikom, aby sa Ukrajina stala členom, než aby ju ponechala svojmu osudu a nútila k drastickým riešeniam.