Bilancia 500 dní vojny O čo dnes ide Kyjevu, o čo Moskve a čo ukázala Zelenského návšteva v Bratislave

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj zverejnil video, na ktorom navštívil Hadí ostrov. Ten sa dostal do povedomia v prvých dňoch vojny, keď na ostrove nasadení členovia ukrajinskej pohraničnej stráže poslali ruskú vojenskú loď Moskva „na ch*j“. 

V apríli 2022 loď potom potopili dve ukrajinské rakety Neptun.

Zelenskyj ho nazval „slobodným ostrovom slobodnej Ukrajiny“ a vyjadril vďaku všetkým, ktorí bojovali proti okupantom.

Ostrov sa nachádza neďaleko ústia Dunaja, na hranici Ukrajiny a Rumunska. Rusi ho krátkodobo obsadili po začiatku vojny, no neskôr sa z neho museli stiahnuť.

500 days of the full-scale war.

Snake Island. The free island of free Ukraine.

I am grateful to everyone who fought here against the occupiers. We commemorated the heroes who gave their lives in this battle – one of the most important during the full-scale war.

Glory to… pic.twitter.com/RODccfWkWm

— Володимир Зеленський (@ZelenskyyUa) July 8, 2023

Zjednotiteľ a vyjednávač

Zelenskyj po prvýkrát od začiatku vojny navštívil aj menších partnerov v strednej a juhovýchodnej Európe, menovite Českú republiku, Slovensko, Bulharsko – a Turecko.

Sú to najmä novší členovia NATO, s ktorými Ukrajina prežívala minulosť pod sovietskou čižmou a ktoré preto majú najväčšie sympatie pre napadnutú krajiny.

„Je v záujme SR, aby Ukrajina, hneď ako sa vojna skončí, začala rokovania o pristúpení do NATO. Je to dobré pre našu bezpečnosť, regionálnu stabilitu a ekonomickú prosperitu. Budeme sa tiež usilovať o to, aby sa rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ začali do konca tohto roka,“ vyhlásil český prezident Petr Pavel.

Prezidenti Petr Pavl a Zuzana Čaputová spoločne navštívili Kyjev v apríli.

Okrem popredných politikov Zelenskyj stretol aj ekumenického konštantínopolského patriarchu Bartolomeja.

Bartolomej ešte v roku 2018 udelil Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny autokefáliu, kvôli čomu Moskovský patriarchát prerušil komunikáciu s Konštantínopolom, suspendoval liturgické spomínanie patriarchu Bartolomeja, účasť v teologických diskusiách či koncelebráciu bohoslužieb s hierarchmi konštantínopolského patriarchátu.

K podobnej schizme medzi Moskvou a Konštantínopolom došlo už v roku 1996 kvôli Estónsku, vtedy však Ruská pravoslávna cirkev ustúpila a autokefáliu Estónska uznala.

Zelenského návšteva je dôležitým signálom, že Ukrajina nezabúda ani na menšie štáty, ktoré jej pomohli a stále pomáhajú. Tu sa Slovensko nemusí skrývať. 

S dodávkami systému protivzdušnej obrany S-300, stíhačiek MiG-29 aj ďalšej techniky a pomocou utečencom Slováci pomohli tak, ako máloktorý štát podobnej veľkosti (azda s výnimkou Baltov).

Naopak, pre Viktora Orbána je veľkou hanbou, že Maďarsko sa (zaslúžene) na zoznam navštívených štátov nedostalo. Orbán sa izoloval nielen v EÚ, ale aj vo Vyšehradskej štvorke a politicky uniesol Maďarsko tak ďaleko na východ, že skôr než o Magyarországu by mohla byť reč o Magyaristane.

Na druhej strane má západná verejnosť tendenciu preceňovať význam Zelenského pre ukrajinskú obranu, ako keby odhodlanie Ukrajincov bolo len jeho zásluhou.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj reční v Prezidentskom paláci v Bratislave. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Kto Ukrajinu zažil v rokoch 2014 – 2022, vedel už pred ruskou inváziou z 24. februára, že Ukrajinci majú vôľu a ochotu bojovať za svoju slobodu. Pochybnosti mohli jestvovať o tom, či ich odpor vystačí, alebo či ich ruský obor zvalcuje, nie o tom, či sa budú invázii brániť.

V tomto zmysle sú reči o tom, že vraj až táto ruská invázia vytvorila ukrajinský národ, akoby tu predtým nebol, nezmysel. Naopak, iba opakujú ruskú propagandu a zrejme úprimné presvedčenie Vladimíra Putina, ktorý Ukrajine naozaj nerozumel a myslel si, že Ukrajinci naozaj nie sú niečím iným než o čosi horšími Rusmi, ktorí len čakajú na záchranu Kremľom.

To, samozrejme, neznamená, že ukrajinský prezident na tom nenesie časť zásluhy ani že každý iný prezident by dokázal byť rovnaký. Zelenskyj sa stal tou figúrou, ktorá dokázala udržať Ukrajincov zoči-voči agresorovi zjednotených, najmä však zaistiť podporu Západu.

Podľa prieskumov Kyjevského inštitútu pre sociológiu, 84 % Ukrajincov odmieta odstúpenie území ako prostriedok k dosiahnutiu mieru s Ruskom, len 10 % podporuje takýto krok.

Tieto čísla zostávajú nezmenené takmer počas celej vojny (odmietavý postoj zastáva 82 –  87 %, kladný sa pohybuje od 8 do 10 %) a odstúpenie území odmieta aj jasná väčšina na východe (75 %) a juhu (86 %) krajiny.

Mimochodom, ruskojazyční obyvatelia Ukrajiny odmietajú teritoriálne ústupky takmer s rovnakým odhodlaním ako tí ukrajinskojazyční – 80 % verzus 85 %. Medzi respondentmi, ktorí používajú oba jazyky v rovnakej miere, teritoriálne ústupky odmieta 83 %.

Ciele Moskvy sú naďalej maximalistické

Ale aj napriek obrovským humanitárnym, ekonomickým a politickým nákladom, ktoré vojna spôsobuje, Moskva nejaví náznaky, žeby bola ochotná zmeniť kurz.

Hoci sa v Rusku občas objavia hlasy naznačujúce prehodnotenie vojny, Putin na ne zatiaľ nereaguje. Napríklad hovorca Kremľa Dmitrij Peskov minule nahlas uvažoval, že cieľ „demilitarizácie“ vraj bol dosiahnutý, pretože Ukrajina stratila všetku svoju výzbroj a je závislá od dodávok Západu. To je síce úplne absurdné, ale svedčí to o schopnosti režimu predať za úspech úplne hocičo.

Ešte ďalej išla šéfka Russia Today Margarita Simonyan, ktorá položila rétorickú otázku: „Načo sú nám tí, ktorí nechcú byť s nami?“ – naznačujúc, že kremeľské médiá sú pripravené aj na ďalšie straty okupovaných území.  

Isto, veľká časť Rusov bude vedieť, že vojna veľkým úspechom nebola, ale väčšina zrejme so stoickým pokojom prijme, že vojna sa skončila.

Problém tu zrejme je, že aj keď si už jednotliví ruskí propagandisti pripravujú spôsoby, ako svojmu publiku predať prípadné neúspechy na bojisku, Putin zatiaľ nejaví žiadne náznaky, žeby bol ochotný poľaviť.

Vladimir Putin sa zhovára s ministrom obrany Sergejom Šojguom a náčelníkom generálneho štábu Valerijom Gerasimovom. Foto: TASR/AP/Mikhail Klimentyev

Kremeľ naďalej verí, že dlhodobo má navrch. Skutočné riešenia však ruská armáda nedokáže ponúknuť, a tak stratégia Moskvy spočíva vo vyčkávaní a úfaní, že v najbližších voľbách v USA sa vráti Donald Trump, ktorý s ťarbavosťou jemu vlastnou urobí nejakú dramatickú hlúposť, ktorá rozbije jednotu Západu a ukončí podporu Ukrajiny.

Takýto scenár skutočne nemožno vylúčiť, ale koniec vojny by to ani zďaleka neprinieslo. Naopak, Rusi sami počítajú s dlhou vojnou a veria, že víťazstvo im prinesie rok 2024 či 2025.

Nádej čerpajú aj z rôznych ezoterických prúdov, znalec Ruska Mark Galeotti preto sarkasticky hovorí o „paranormálnom putinizme“.

Ako prebieha ukrajinská protiofenzíva

Ale neúspechy Ruska neznamenajú, že oslobodenie okupovaných území bude ľahké, ba ani negarantuje, že bude úspešné. Isté každopádne je, že napriek strate (k 8. 7. 2023) 2091 tankov a prinajmenšom desaťtisícok vojakov ruská armáda ešte stále zostáva bojaschopná.

Nevieme presne, aké ciele si ukrajinská armáda v letnej ofenzíve stanovila, isté však je, že aj samotní Ukrajinci zrejme nie sú so svojimi doterajšími úspechmi celkom spokojní, ako priznáva aj sám prezident Zelenskyj.

„Ukrajinci stoja pred dilemou, či nasadiť väčší počet záloh pre vytvorenie prielomu a riskovať, že im budú neskôr chýbať pri jeho využití,“ myslí si analytik Michael Kofman.

Najväčšie úspechy podľa odborníka Ukrajinci zatiaľ dosiahli pri Bachmute, úspechy na osiach Velika Novosyľka a Tokmak sú zatiaľ striedmejšie. Obe strany ukazujú, že majú problémy s koordináciou svojich jednotiek, a sú výrazne výkonnejšie pri obrane, ktorá je v tomto ohľade menej náročná.

„Mám veľké sympatie pre Zalužného, Zelenského a iných, ktorí povedali tým, ktorí očakávali, že toto bude ako vo filme: ,Vojna nie je film.‘ Je škaredá a neporiadna, nedostanete obrázky stoviek tankov, ako prelamujú ruské línie,“ hovorí Kofman.

„Ukrajina má ešte stále viac síl, no nevieme, aký je stav ruských síl,“ vysvetľuje nedostatky západných analýz. Problémom je aj to, že o čo dlhšie ofenzíva trvá, a Rusi vedia, kde Ukrajinci útočia, o to viac zákopov a mínových zátaras dokážu umiestniť v zázemí.

Na druhej strane platí, že po vysokých stratách na začiatku júna sa Ukrajinci zrejme poučili a západnú techniku nasadzujú opatrnejšie. Odvtedy sa neobjavili žiadne nové správy o väčšom počte zničenej či stratenej techniky a aj ruská propaganda sa musí chváliť mesiac starými fotografiami.

Ukrajinský tank T-64 v blízkosti Bachmutu. Foto: TASR/AP/Alex Babenko

Austrálsky exgenerál Mick Ryan si myslí, že diskusia o „pomalej ukrajinskej protiofenzíve“ nepopisuje správne to, čo sa deje na bojisku. „To, čo sa teraz v skutočnosti deje, je stabilné, zámerné ničenie ruského ,operačného systému‘. To si vyžaduje čas.“

„Pre Rusov na Ukrajine existuje šesť kľúčových prvkov ich operačného systému: systém velenia, systém palebných úderov, informačný systém, prieskumný a spravodajský systém, podporný systém (logistika atď.) a systém učenia a adaptácie,“ vysvetľuje Ryan.

„V podstate ide o mozog a nervový systém ruských síl na Ukrajine. Tento operačný systém bude prvoradým cieľom pri plánovaní a vykonávaní vojenských kampaní.

Dôvodom je, že ak Ukrajinci dokážu zaútočiť na ruský mozog (taký, aký je) a nervový systém, končatiny nie sú schopné koordinovať a môžu byť izolované a zničené,“ analyzuje ukrajinskú stratégiu.

F-16 pre Ukrajinu Odkiaľ by mohli pochádzať a čo chcú nimi Ukrajinci dosiahnuť?

Christian Heitmann

Lídri G7 sa stretli v japonskej Hirošime, kde americký prezident Joe Biden oznámil, že USA nebudú brániť výcviku ukrajinských pilotov na stíhačkách F-16. Rozhodnutie o dodaní stíhačiek však má padnúť neskôr.

„Žiaľ, na Západe máme jediný model, ako zničiť nepriateľský operačný systém – USA vo vojne v Perzskom zálive v roku 1991. Potrebná bola 42-dňová kampaň využívajúca tisíce lietadiel. Potom sa musíme pozrieť späť do histórie, aby sme videli kampaň tejto zložitosti. Takže skrátka neexistuje žiadne moderné porovnanie toho, o čo sa Ukrajina snaží. Chýba jej kontrola nad vzduchom a západné štáty nedokázali poskytnúť potrebné druhy moderných stíhačiek alebo množstvo útočných systémov na veľké vzdialenosti (napr. ATACMS).“

Či sa Ryanova interpretácia potvrdí, preukážu až najbližšie mesiace.

Mementom pre médiá aj čitateľov by mala byť nešťastná diskusia o údajných zázračných zbraniach v (nielen) tejto vojne, počnúc dronmi Bayraktar, protitankovými strelami Javelin cez raketomety HIMARS a tanky Leopard. Žiadna sama osebe sa neukázala byť povestný „game changer“.

Navyše, od začiatku vojny rôzne zatracované technológie, ktoré údajne majú byť zastaralým prežitkom dôb dávno minulých, ako tanky či vrtuľníky, zostávajú pre mnohé operácie nevyhnutné alebo prinajmenšom veľmi užitočné.