Reakcia Čo dosiahli konzervatívci v parlamente

Je čas hodnotenia volebného obdobia, ale je dôležité držať sa pri tom faktov, nie hoaxov. Jeden z hoaxov, ktorý úspešne presadili liberálne médiá, je aj ten o „konzervatívnom“ parlamente. Je veľká škoda, že tomuto hoaxu podľahli aj niektorí konzervatívni novinári.

Začiatkom tohto volebného obdobia sa začala šíriť hystéria z konzervatívneho valca v parlamente. Ktosi prišiel s tézou, že v parlamente je tak veľa konzervatívcov, že nám hrozí „ľudskoprávny regres“, vláda katolibanu a podobne. Zaujímavé bolo, že na to nasadli aj konzervatívni novinári, a niektorí to, žiaľ, opakujú dodnes. Pridávajú k tomu nárek nad slabými výsledkami „konzervatívneho parlamentu“.

Pozrime sa teda na zloženie parlamentu a povedzme si, ako parlament funguje. V prvom rade náš parlament funguje na tvorbe väčšín. V prípade slovenského parlamentu je to aspoň 76 hlasov. Pri každom návrhu, obzvlášť kultúrno-etickom, sa snažíte dopočítať do 76, resp. aspoň znížiť počet poslancov hlasujúcich v pléne. Zdanlivo je to jednoduché a pri mnohých „technických“ zákonoch aj je. Všetci však vieme, že tzv. hodnotové zákony sú pre mnohých citlivé a dá sa na tom rýchlo a lacno robiť popularita. Najmä ak máte na svojej strane aktivistické médiá. Toto všetko sa dá rýchlo a ľahko prekonať, keď máte spomínanú väčšinu 76 hlasov.

Bola v tomto parlamente konzervatívna väčšina 76 hlasov?

Nuž počítajme spolu: OĽaNO cca 30 konzervatívnych poslancov, Sme rodina asi 9 poslancov, ĽSNS a Republika 14 poslancov, kuffovci 3, a keď sa Smeru chcelo, 4 poslanci. Suma sumárum 60 poslancov. A to hovorím o podpore miernych konzervatívnych návrhoch. Za zákaz umelých potratov hlasovalo 40 poslancov maximálne. Raz sa to testovalo a zistilo sa, že tento parlament v tejto konzervatívnej agende na väčšinu ani zďaleka nemá. Ale ako sa ukázalo, nemal ani na iné vecí, ako bol návrh Anny Záborskej o pomoci tehotným ženám. Prečo? Vyššie uvedená parlamentná matematika a šťastie.

Anna Záborská si dobre uvedomovala pomery v parlamente. Vie počítať. Pripravila návrh zákona o pomoci tehotným ženám, čo bol mix promaterských opatrení a zmeny paradigmy pri nahliadaní na umelé potraty. Už to nemalo byť prerušenie tehotenstva, ale ukončenie. Už zákon nemal hovoriť iba o žene, ale aj o plode – dieťati. Akcent sa mal klásť na možnosť ženy rozhodnúť sa pre život dieťaťa, ktoré sa so svojou matkou dostávalo do centra zákona. Anna Záborská si za tento návrh vyslúžila množstvo urážok a posmechu. Najťažšie bolo uniesť útoky či opovržlivé mlčanie viacerých pro-life aktivistov a publicistov, ktorí s radosťou hovorili o pro-choice návrhu. A v tejto situácii pod paľbou liberálnych médií, pro-choice aktivistov, rôznych tzv. odborníkov a populistických poslancov v NR SR kričiacich čosi o ľudských právach, sa Anna Záborská pustila do práce na získaní hlasov. V najlepšom okamihu ich bolo 74 hlasujúcich za. Zakaždým to nakoniec neprešlo o jeden hlas.

Možno hovoriť o konzervatívnom parlamente, keď prosté počty nestačia na presadenie ničoho? Asi nie.

K vodcovstvu konzervatívcov v parlamente. Mnohí dnes podľahli pocitu, že vodca je ten, kto kričí z parlamentnej tribúny. To je iba jeden typ vodcu. Iný typ je ten, ktorý postupne buduje koalíciu ochotných, snaží sa vytvárať partnerstvá. Toto bol aj prípad konzervatívcov v súčasnom parlamente. Vzhľadom na parlamentné počty a na mediálnu hystériu bola ich situácia veľmi zložitá. Ak predložili čokoľvek, vždy to bolo onálepkované rozdeľovaním spoločnosti, vnášaním kultúrnych vojen a podobne. Zákon Anny Záborskej neuspel ani na tretí pokus. Vždy bola veľmi blízko, rokovala do poslednej chvíle ako tichý pokorný vodca, ktorý nepotrebuje žiaru reflektorov.

Keď kritizujeme konzervatívcov v súčasnom parlamente, treba si povedať aj b. A to, čomu všetkému zabránili. Napriek tomu, čo sa valí naokolo, u nás pokusy presadiť registrované partnerstvá, Istanbulský dohovor, kontrolu cirkví, potratovú tabletku a podobne neprešli. Takzvaní odborníci sa snažili poza bučky presadiť možnosť liberalizácie zmeny pohlavia, ale ani to neprešlo. Áno, zápasy boli ťažké. Konzervatívci boli v menšine aj vo vládnej koalícii, ale keď povieme neurobili (skoro) nič, tak iba hovoríme o stave slovenskej žurnalistiky. Je smutné, že naše konzervatívne médiá nemajú spravodajcov v parlamente. Viem, že si tento hendikep uvedomujú, ale treba ho konečne po rokoch vyriešiť. Nedá sa sledovať parlamentná politika bez chodenia na tlačovky, bez každodenného kontaktu so životom parlamentu.

A ešte jedna vec, o ktorej viem, že mnohých konzervatívcov v parlamente osobitne mrzí: zatvorené kostoly počas druhej Veľkej noci. Ten, kto robí, robí aj chyby, ale za tieto tri roky sa veľa vecí pohlo dopredu: o práve každého dieťaťa narodiť sa sa hovorilo viac ako kedykoľvek za posledných 30 rokov, o podpore matiek a rodín sa nielen hovorilo, ale aj sa veľa urobilo. A ak to neboli konzervatívci v parlamente, ktorí o tom neúnavne v kuloároch a potom aj verejne hovorili, tak kto? Myslíme si, že sa to stalo sčista-jasna? Nie, boli za tým hodiny rozhovorov na rôznych fórach. Ale podarilo sa to. Slovensko vykročilo k prorodinnému štátu.

Ak to zhrniem, boli to dobré tri roky pre konzervatívnu agendu. Neustúpilo sa v hlavných veciach a do verejnej debaty prišla téma rodiny ako asi nikdy od vzniku samostatného štátu. A konzervatívci naprieč spektrom presadili základy veľkorysej podpory rodín.

Do budúcna čakajú slovenských konzervatívcov veľké výzvy: transgender, zákon o pomoci tehotným ženám, presadenie práva rodičov na výchovu svojich detí v školách podľa svojho presvedčenia, voľná nedeľa ako výraz našej úcty k rodinnému životu a mnohé iné. Je o čo zápasiť, no teraz majú „žetóny“ v rukách voliči a oni povedia, či sa v „chaose“ nezrodilo aj množstvo dobra.

Autor pracoval ako asistent Anny Záborskej.