Spor o Kyjevsko-pečerskú lavru Zásah proti náboženskej slobode môže byť koncom právneho štátu

Keď sa dnes v médiách hovorí o odluke štátu od náboženstva či cirkvi, obyčajne sa myslí zastavenie zasahovania náboženstva do záležitostí štátu. Odvoláva sa na ústavu či medzinárodné dokumenty a pritom sa zabúda, že každý človek, občan, môže presadzovať vo verejnom živote postoje, ktorým verí a považuje ich za správne.

Omnoho menej sa hovorí o zasahovaní štátu do záležitostí náboženstva a cirkví, hoci dejiny nás učia, že práve toto je problém a porušenie medzinárodných dohovorov o náboženskej slobode.

Príkladov máme v minulosti mnoho. Len si spomeňme na staré Uhorsko s právom panovníkov menovať rímskokatolíckych biskupov. Takéto zasahovanie štátu do záležitostí Katolíckej cirkvi viedlo až k pretvoreniu cirkvi na nástroj štátnej politiky napríklad v otázkach maďarizácie a mnohých iných.

Podobne sa správalo aj komunistické Československo, ktoré by najradšej vytvorilo národnú cirkev podriadenú komunistickej strane. Mnohí veriaci boli komunistickými súdmi odsúdení za vlastizradu, špionáž a spoluprácu s cudzou mocou. Tou cudzou mocou bol Vatikán, a teda samotná Katolícka cirkev. Cirkev predsa musí poslúchať štát, myslieť si presne to isté, čo si myslí štát. Ak bude poslúchať, bude odmenená, inak príde trest.

Samozrejme, toto sme nevymysleli tu u nás. Nesie sa to dejinami Európy a kresťanstva už celé stáročia. Minimálne od čias Východorímskej ríše s jej konceptom cézoropapizmu, teda jednoty cirkevnej a vládnej moci v osobe cisára.

U nás na Západe sme ako-tak dokázali akceptovať univerzálnu cirkev a jej právo na existenciu bez zasahovania zo strany štátu a dokonca s riadiacim centrom mimo hraníc štátu. To právo sme uznali, ako ho realizujeme, je na inú a dlhšiu úvahu.

Zdá sa, že väčší problém s tým je na východe nášho kontinentu. Svetové pravoslávie zasiahol fenomén snahy budovať nezávislé, tzv. autokefálne cirkvi na princípe štátneho teritória. Slovensko a české krajiny nejdú touto cestou. Iným prípadom je Ukrajina. Náš východný sused čeliaci ruskej agresii.

Tendencie ukrajinského štátu zasahovať do cirkevných záležitostí nie sú nového dáta. Aby som nešiel ďaleko do minulosti. Prezident Janukovyč uprednostňoval Ukrajinskú pravoslávnu cirkev naviazanú na Moskovský patriarchát pred inými ortodoxnými cirkvami v krajine. Prezident Porošenko po svojom nástupe k moci otočil a začal uprednostňovať pravoslávne cirkvi nezávislé od Moskovského patriarchátu. Bol silným podporovateľom spojenia dvoch týchto cirkví do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

Dnes vidíme akoby ďalšiu etapu tlaku. Momentálne štátom neuprednostňovaná cirkev sa má vysťahovať z Kyjevsko-pečerskej lavry, teda z najposvätnejšieho miesta ukrajinského pravoslávia. Obeťou postupu je nielen náboženská sloboda, ale všetci Ukrajinci.

Čítajte tiež

Dva pohľady na spor o Kyjevsko-pečerskú lavru Je vykázanie mníchov štátnym terorom alebo oprávnenou požiadavkou Kyjeva?

Sergij Bortnyk Bohdan Ohulčanský

V stredu vypršal termín, do ktorého mali mnísi hlásiaci sa k Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi opustiť priestory Kyjevsko-pečerskej lavry.

Keď začneme s obmedzovaním slobôd pre jedných, ako bude dlho trvať, aby boli obmedzené naše vlastné práva? Štát má a musí postihovať jednotlivcov, keď sa previnili proti štátnym zákonom, a je jedno, či je to kňaz alebo biskup, ale nemá vstupovať do záležitostí cirkví. Ospravedlnením nie je ani vojna, ani prírodná katastrofa.

Štát a cirkvi sú a majú byť oddelené, teda štát nemá nariaďovať cirkvám či iným náboženským spoločnostiam, čomu majú veriť, ako majú realizovať svoju vieru či určovať im, kto vedie ich cirkvi.

Tak je to vpísané do medzinárodných dokumentov, tak je to napísané v našich ústavách. Neexistujú výnimky. Ak si ich vytvoríme, obeťou môže byť naša ústavnosť, právny štát, naše vlastné slobody.

Autor je riaditeľom Úradu splnomocnenca pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia.