Pohľad zvonka Právo rodičov na výchovu svojich detí treba rešpektovať

Deň Ústavy a začiatok školského roka sa na Slovensku prelína, hoci na prvý pohľad nemajú nič spoločné. Je to však iba zdanie. Naša Ústava v sebe obsahuje zoznam práv. Medzi inými aj právo na vzdelanie a právo rodičov vychovávať svoje detí podľa svojho vierovyznania alebo presvedčenia.

Ústava SR už má viac ako 30 rokov, ale dodnes mnohé práva, ktoré obsahuje, nie sú úplne realizované v praxi. Takým právom je aj právo rodičov na výchovu svojich detí podľa svojej viery či presvedčenia.

V slovenskom, ale aj v širšom európskom diškurze akoby deti boli vnímané ako „majetok štátu“. Štát vo svojej nekonečnej múdrosti má určiť čo a ako sa majú deti učiť a ako majú byť formované. Tento koncept nie je nový. Vidíme ho už u Márie Terézie v nariadení Ratio Educationis. Od jej čias sa školstvo čoraz viac zoštátňovalo a čoraz menší priestor sa ponechával rodine a rodičom. Veľká časť spoločnosti si na to aj počas tých viac ako 200 rokov zvykla a považuje to za prirodzené

Proti tomu stojí naša Ústava a dnes menšinové vnímanie výchovy a vzdelávania ako domény rodiny a rodičov. Rastúci záujem o tzv. domškoláctvo ukazuje, že viacerí rodičia sa nechcú spoliehať iba na školu, ale chcú sa v omnoho väčšej miere zúčastňovať výchovy a vzdelávania svojich detí. Aj štát, vedomí si rastúceho tlaku na úpravu domáceho vzdelávania, vytvoril v ostatnom období právne podmienky pre domácu školu aj na druhom stupni základných škôl. Toto je posun dobrým smerom.

Nie všetky rodiny však môžu prejsť na domáce vzdelávanie. Znamená to vzdať sa jedného príjmu. Jeden z rodičov musí zostať doma s deťmi a plne sa venovať ich výchove a vzdelávaniu. Je teda namieste uvažovať ako právo na výchovu a vzdelávanie detí podľa viery alebo presvedčenia rodičov plnšie začleniť do systému našich verejných škôl.

Jednou z možností je plné informovanie rodičov a ich súhlas s akýmkoľvek učivom, ktoré môže byť v rozpore s ich osobnou filozofiou teda presvedčením alebo vierovyznaním. Tu sa nejedná o možnosť rodiča rozhodovať o vyučovaní fyzikálnych či biologických zákonov. To je vecou vedy a pravdy. Viaceré záležitosti však vecou vedy nie sú. Sú vecou osobnej filozofie alebo náboženstva. Laicky povedané sú vecou názoru. Vecou hodnotového nastavenia rodičov.

Vzdelávanie sa v mnohých krajinách čoraz viac posúva k rešpektu k hodnotovému nastaveniu rodičov. Tak to predpokladá aj naša Ústava a je na zákonodarcoch a verejnej správe v oblasti školstva, aby našlo spôsob ako tato ľudské právo realizovať.