17. jún 1953 Pred 70 rokmi zvalcovali prodemokratické hnutie v NDR sovietske tanky

Spúšťačom protestov boli najmä hospodárske ťažkosti, no demonštranti rýchlo začali požadovať aj odstúpenie socialistickej vlády, slobodné voľby a zjednotenie Nemecka.

Vládnuca SED (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – Jednotná socialistická strana Nemecka), ktorá vznikla zjednotením komunistickej KPD a sociálnodemokratickej SPD pod nátlakom sovietskej okupačnej správy, len rok predtým rozhodla o zavedení socializmu podľa sovietskeho vzoru, teda zoštátnení podnikov a kolektivizácii pôdy.

Dňa 28. mája 1953 sa navyše vládnuca garnitúra rozhodla zvýšiť pracovné normy o 10 percent, a to pri rovnakých mzdách. Dôvodom bol nedostatok pracovných síl, mnohé vyrobené tovary odvážal Sovietsky zväz ako súčasť reparácií. Odhaduje sa, že reparácie na obyvateľa zaplatené NDR prevyšovali tie, ktoré zaplatilo západné Nemecko, o stonásobok. Státisíce občanov emigrovali každoročne na Západ.

Nádej dávala demonštrantom smrť Stalina niekoľko mesiacov skôr, po ktorej dúfali v odmäk a koniec vlády komunistov.

Dohromady sa na protestoch vo vyše 700 mestách a obciach zúčastnil asi milión občanov, vo vyše 300 dedinách došlo k štrajkom a výstupom z družstiev JZD. Nakrátko sa zdalo, že ich snahy budú úspešné – pod tlakom demonštrantov sa režim rúcal ako domček z karát, protestujúci dokonca prevzali kontrolu nad 140 vládnymi a straníckymi budovami a stranícke špičky sa utiekli pod ochranu Sovietov. V menších mestách ako Görlitz a Bitterfeld demonštranti dokonca obsadili okresné centrá Štátnej bezpečnosti (Stasi).

Magazín Cicero píše: „V záujme ochrany funkcionárov pred hnevom obyvateľstva boli Sovieti nútení evakuovať vedenie strany do svojho sídla v Berlíne-Karlshorste. Keď odtiaľ Walter Ulbricht napoludnie zavolal do budovy Ústredného výboru, bolo mu povedané, že sa na ňu chystajú zaútočiť demonštranti. S bledou tvárou sa šéf SED zmohol len na jediné slovo: ‚Koniec.‘“

Uvedomili sme si, akí sme bezmocní

Ulbrichta a jeho súdruhov nakoniec zachránila sovietska armáda, ktorá vyhlásila stanné právo a v mestách ako Berlín, Lipsko, Jena či Halle demonštrantov rozohnala tankmi. Do potlačenia hnutia sovietska armáda zapojila až 16 divízií.

Presný počet obetí je dodnes nejasný, menovite identifikovať sa podarilo 55 ľudí, ktorí prišli o život, išlo prevažne o obete streľby sovietskej armády alebo o ľudí odsúdených a popravených východonemeckými, ale aj sovietskymi orgánmi. Iné zdroje hovoria o prinajmenšom 120 či dokonca 200 obetiach.

Nejasný je aj osud dvadsiatich až štyridsiatich Červenoarmejcov, ktorí odmietli strieľať do davu, podľa niektorých historikov mali byť okamžite popravení, iní to spochybňujú.

Traumatizujúci účinok mali demonštrácie na oba nemecké štáty, i keď z rozličných dôvodov. Kým špičky SED šokovalo, s koľkým nasadením robotníci i poľnohospodári, údajné opory režimu, demonštrovali proti ich vláde, v západnom Nemecku zas udalosti politickým elitám predviedli ich bezmocnosť – až na pár vyjadrení nemali ako pomôcť občanom v sovietskej okupačnej zóne.

„V Bonne [hlavnom meste západného Nemecka] nebola možnosť na seriózne konanie. Boli tam vyhlásenia, prejavy sympatií, výzvy víťazným mocnostiam – čo iné mala spolková vláda robiť? Vtedy si človek opäť uvedomil celú nemeckú bezmocnosť,“ spomínal si neskôr bavorský politik Franz Josef Strauß (CSU).

Starosta západného Berlína, ktorý sa vtedy nachádzal na Západe, požiadal Američanov o urgentný let do Berlína (až do znovuzjednotenia smeli do Berlína), tí však z obáv pred sovietskou reakciou jeho žiadosti nevyhoveli.

V NDR medzitým komunisti demonštrácie vyhlásili za pokus o „fašistický“ a „kontrarevolučný puč“, ktorý využili na odôvodnenie dôkladných čistiek v spoločnosti aj strane. Dohromady bolo za účasť na protestoch odsúdených okolo 15-tisíc ľudí.

Z vládnucej SED bolo vylúčených 23-tisíc členov, okrem iného minister spravodlivosti Max Fechner. Ten začínal svoju politickú kariéru ešte u sociálnych demokratov a snažil sa mierniť silové zložky, obžalovaným sľuboval férový proces. Strana ho nakoniec uväznila vo väznici Berlin-Hohenschönhausen, po dvoch rokoch vo väzbe ho orgány odsúdili na ďalších osem rokov. Tŕňom v oku súdruhom bola nielen jeho údajná poddajnosť voči „kontrarevolúcii“, ale aj jeho homosexuálna orientácia. Fechnera zachránila destalinizácia, v roku 1956 bol rehabilitovaný a prepustený na slobodu.

Menšie šťastie mali ďalšie stovky odsúdených sovietskymi orgánmi, ktoré putovali priamo na Sibír. V dôsledku politických represií, všeobecnej neslobody aj ekonomických problémov až do výstavby Berlínskeho múra v roku 1961 z NDR emigrovali tri milióny ľudí.

Na Západe medzitým zostal až do znovuzjednotenia Nemecka v októbri 1990 17. jún Dňom nemeckej jednoty. Dnes je 17. jún v Nemecku „dňom spomienky“, v Durínsku navyše „Dňom spomienky na obete nepráva SED“.