Polyamoria ako nový experiment Vytvára sa dojem, že mať viac partnerov naraz je normálne

Antropologické výskumy vraj ukazujú, že biológiu človeka neoklameme. Monogamia je vraj proti ľudskej prirodzenosti a vďaka neuropsychológii a neurovedám môžeme s istotou povedať, že dokážeme milovať viac ľudí naraz.

Človek nie je od prírody monogamný, monogamia je voľba, ktorú sme si zvolili prijatím Biblie do kultúry našej spoločnosti. To najnovšie tvrdia niektorí spoločenskí vedci a psychológovia zaoberajúci sa vzťahmi.

Jedným z hlasov tohto prúdu je aj vychytený český párový terapeut Ján Vojtko, ktorý upozorňuje, že tak, ako sa postupne mení podoba rodiny, menia sa aj partnerské vzťahy.

„Mnohogeneračná rodina už nie je taká tradičná, už nie je taká bežná. Súčasná rodina je skôr nukleárna, teda mama, otec, deti alebo skôr už len jedno dieťa,“ povedal v rozhovore pre Český rozhlas. 

Zároveň upozornil, že súčasné štatistiky sledujú najmä manželstvá, aká je ich rozvodovosť, ale už veľmi neskúmajú páry, ktoré žijú bez manželstva. Mnohí ľudia napriek tomu, že sú vo vzťahu, žiadajú slobodu a chcú so vzťahmi experimentovať, upozorňuje psychoterapeut.

Nie je cnosť byť verný, ale priznať ďalších partnerov

Jedným z takýchto experimentov je aj fenomén polyamorných vzťahov. Polyamoria, alebo odborným termínom konsenzuálna nemonogamia, je vzťah najmenej troch ľudí, ktorí sú vo vzťahu uzrozumení o ďalších partneroch svojich partnerov a súhlasia s tým. Otvorenosť a súhlas všetkých zúčastnených je podľa odborníkov podmienkou, aby sme mohli daný vzťah nazvať polyamorný.

Česká herečka Tereza Ťěžká (27), ktorá sa preslávila najmä účinkovaním v dokumentárnom filme V sieti o sexuálnych predátoroch, ktorí na internete vyhľadávajú najmä deti, využila svoju slávu, aby spropagovala polyamorný životný štýl v českej spoločnosti.

Verejnosť pred časom šokovala, keď otvorene priznala, že sa cíti byť bisexuálna a je „vo vzťahu s piatimi ľuďmi“.

V jednej domácnosti vtedy žila s manželom Janom a ich spoločnou priateľkou, manžel mal ešte ďalšiu priateľku a ona tiež ďalšieho priateľa. Po čase sa so spoločnou priateľkou rozišli, s ostatnými partnermi ďalej fungujú.

„Mám dvoch mužov, oboch milujem úplne rovnako. Sú to pre mňa vážne a úplne rovnocenné vzťahy,“ tvrdí Tereza v rozhovoroch.

„Postupne sme prišli na to obaja, že to takto máme a takto chceme žiť,“ hovorí v rozhovore pre lifee.cz Terezin manžel Jan. Neskrýva pritom spokojnosť, pretože ako tvrdí, v niektorých prípadoch prichádza iniciatíva k otvorenému vzťahu z jednej alebo druhej strany a vtedy sa to nie vždy skončí dobre. 

„Viac-menej sme to tak mali hneď od začiatku,“ dodáva Tereza, ktorá začala s budúcim manželom tvoriť pár, keď mala len šestnásť rokov.

Ako sa vôbec dá takto fungovať v manželstve a viesť domácnosť? „Najväčší problém v polyamorných vzťahoch je organizácia času,“ vysvetľuje herečka.

„Tým, že mám dva veľké primárne vzťahy, bývame s druhým partnerom blízko seba, trávim čas pol na pol s oboma mužmi. Bývam na dvoch miestach, a tak sa obávam, že nemám vo svojom živote už kapacitu na niekoho ďalšieho,“ hovorí Tereza.

„Pričom môj manžel to má inak. Má mnoho takzvaných sekundárnych vzťahov, stretáva sa s viacerými a sú to také slabšie vzťahy ako ten môj,“ dodáva mladá herečka. Tvrdí, že o deťoch zatiaľ s manželom neuvažovali, ale ak by otehotnela, jej manžel by vraj nemal žiadny problém s tým, keby dieťa čakala s niekým iným. Podľa práva by však ako manželovi bolo uznané otcovstvo jemu.

Od „coming outu“ Terezy Těžkej prešli už viac ako dva roky. Odvtedy sa k tomuto životnému štýlu prihlásilo v Česku viacero známych osobností, medzi nimi aj bývalá topmodelka a neskôr speváčka Iva Frühlingová (41). „Neverím, že niekto dokáže byť verný dvadsať, tridsať alebo päťdesiat rokov,“ vyhlásila speváčka.

„Aby sme predišli situáciám ako tajné vypisovanie, schovávanie sa, vypínanie mobilu a podobne, povedali sme si doma, že si to na rovinu povieme a nemusíme riešiť takéto traumy,“ vysvetľuje Iva s tým, že jej manžel jej povolil mať milenca a ona súhlasila s tým, že môže mať aj on bokovky.

„Po tom, čo som verejne na sociálnych sieťach povedala, ako to máme doma, bála som sa reakcií. Naopak, vďaka tomu som zistila, že mnoho ľudí to má nastavené rovnako ako my. Dosť som si vydýchla,“ hodnotí Iva Frühlingová s časovým odstupom, ako česká verejnosť na takéto usporiadanie rodinných vzťahov reaguje.

Je monogamia skutočne taká ťažká?

Podľa psychologičky Martiny Šadlákovej je veľmi dôležité uvažovať o tom, ako sme sa naučili tvoriť vzťahy. „Veľa o nás samých nám napovedia naše primárne vzťahy s rodičmi, prípadne s našimi najbližšími opatrovníkmi v detstve. Tam niekde totiž vznikajú naše naučené vzorce a mechanizmy, ktorými potom fungujeme často aj celý život,“ povedala pre Postoj.

„Nie, nechcem tu poukazovať na to, že za všetko vždy môžu rodičia. Skôr pozývam k nahliadnutiu do svojho vnútra, kde môžeme objaviť aj nezdravé obranné mechanizmy, ktoré nás naučili ľuďom príliš neveriť, a teda napríklad netvoriť príliš hlboké dôverné vzťahy,“ dodáva.

Pocit nenaplnenia človeka vo vzťahu ho podľa psychologičky prirodzene núti konať smerom k uspokojeniu danej potreby. „No spôsob, ktorý si zvolíme, a aj hierarchia potrieb už je na nás, a žiaľ, nie vždy je to úplne slobodná vnútorná voľba. Niekedy totiž nevieme inak,“ myslí si.

Podľa Martiny Šadlákovej sa polyamorným vzťahom vytráca exkluzivita vzťahu, jeho výlučná dôvernosť a nenahraditeľná jedinečnosť vkladu jedného muža a jednej ženy vo vzťahu ako vzájomne sa dopĺňajúcich elementov. „Pýtam sa, ako sa cíti muž, ktorý má vedomie, že nie je jediným mužom v živote svojej ženy? Alebo naopak, čo prežíva žena, ktorá je uzrozumená s tým, že jej muž nie je len jej partnerom?“

Podľa psychologičky sa toto celé v modernej spoločnosti skrýva pod klamlivým rúškom argumentácie o zrelosti týchto ľudí. „Možno často počujeme argumenty polyamorných párov: ‚V tomto som nad vecou. Veď sme zrelí, slobodní ľudia. Slobodne som sa tak rozhodol alebo dovolila som to...‘ No ako psychológ sa pýtam: ‚Čo som to vlastne slobodne dovolil/a? Nie náhodou aj to, že to, čo neviem u svojho partnera naplniť, môže napĺňať niekto ďalší. A naozaj to nedokážem, či nemám príležitosť tvoriť, alebo len nechcem?‘“

Psychologička sa obáva, akoby sme týmito vzťahmi hovorili, že nie je potrebné na sebe samom a na vzťahu pracovať. Ak nám niečo chýba, stačí pohľadať inde a doplníme to. A ten druhý zase niekde inde. „Myslím si však, že v našom ľudskom potenciáli máme jednoznačne naviac,“ dodáva.

Polyamorných vzťahov je medzi nami viac, ako si myslíme

Polyamorné vzťahy sa v západnej spoločnosti stávajú čoraz bežnejšími najmä medzi mladými. Odborníci upozorňujú, že ide o niečo iné ako polygamiu, keďže v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o súhlase všetkých zúčastnených. Polygamia povoľuje mužom viac partneriek, pričom nejde o dobrovoľnú formu zväzku, ale o spoločnosťou všeobecne prijatú normu, do ktorej ženy vstupujú nedobrovoľne.

Naopak, psychológovia upozorňujú, že polyamoria je výsledkom snáh feministiek o rovnosť a posilnenie postavenia žien. S takýmto záverom prišli vo svojom výskume polyamorných vzťahov americkí psychológovia Heath Schechinger, Amy Moorsová a Jes Matsicková.

„Medzi ľuďmi prevláda mýtus, že o polyamorné vzťahy majú záujem najmä muži a ženy naň pristúpia len preto, že chcú potešiť svojho muža alebo zostali sklamané v láske,“ píšu vo svojich záveroch, ktoré predstavili na portáli goop.com. 

„Ale k takejto forme vzťahu sa hlási mnoho feministiek. Vyjadrili sa, že tradičné monogamné vzťahy podporujú systém rodového útlaku a ako polyamorné ženy sa vo svojich vzťahoch cítia byť viac rovnocenné a majú viac rodinných, kultúrnych, rodových a sexuálnych rolí.“

Americkí psychológovia pri skúmaní vzťahov vo svojej spoločnosti s prekvapením zistili, že polyamorné vzťahy sú u nich bežnejšie, ako predpokladali. Podľa ich zistení v nich žije približne päť percent ľudí.

„Je to prekvapujúco rovnako veľké množstvo ľudí ako tých, čo sa hlásia k LGBTQ komunite,“ zdôrazňuje Heath Schechinger. Dokonca nedávny výskum Kinseyho inštitútu zistil, že približne jeden z piatich ľudí sa v istej fáze svojho života do takéhoto vzťahu zapojil.

Výskumný tím zisťoval, ako hodnotia ľudia žijúci v polyamorných vzťahoch svoj život. Mnohí oceňujú, že keď sa rozhodnú pre spoločný život v jednej domácnosti, ich životné náklady sa znižujú. „Máme viac ako jeden príjem a zároveň si vieme domáce povinnosti rozdeliť do menších častí, čím sa stávajú ľahšie zvládnuteľnými,“ znie ich častý argument.

Obe výskumné skupiny, teda páry žijúce v monogamných vzťahoch a tých, ktorí sa hlásia k polyamorii, oceňujú budovanie dôvery. Kým monogamné páry vyzdvihujú budovanie dôvery vernosťou a menšou žiarlivosťou, ľudia v nemonogamných vzťahoch si najviac vážia vlastnú slobodu a to, že sú k sebe úprimní a otvorení, čím z ich pohľadu žiarlivosť zabíjajú v jej zárodkoch.

Odvrátená tvár idylicky prezentovanej polyamorie

Sú však skutočne polyamorné vzťahy také harmonické, ako sa prezentujú? Ľudia, ktorí majú skúsenosť s týmto typom vzťahov, ale nakoniec ho opustili, odhaľujú tmavú stranu polyamorie.

„Pre mňa je to zatiaľ najtoxickejšia udalosť, akú som doteraz zažila,“ opisuje svoju skúsenosť mladá Američanka Emily. Mala len 19 rokov, keď sa zoznámila s mužom, ktorý ju priťahoval a do ktorého sa časom zamilovala.

„Neskôr som zistila, že je ženatý. Snažila som sa z takého vzťahu vycúvať, ale ďalej so mnou flirtoval a prejavoval záujem. Dokonca mi v reštaurácii ukázal svoju manželku, ktorá v tom čase flirtovala s iným mužom,“ opisuje svoju skúsenosť.

„Vysvetlil mi, že sú ‚poly‘. Začalo ma zaujímať, o čo ide,“ hovorí ďalej. Ich vzťah pokračoval a jej nový partner jej oznámil, že je jeho sekundárny vzťah, o ktorom manželka vie. „Svoju ženu však stále vnímal ako primárnu partnerku a mne to čím ďalej, tým viac ubližovalo,“ dodáva.

Keď sa Emily rozhodla vzťah, ktorý jej len ubližoval, ukončiť, musela čeliť veľkému hnevu svojho ženatého partnera.

„Až keď som sa z tohto vzťahu vymanila, uvedomila som si, že polyamoria je len barlička pre ľudí, ktorí nedokážu mať funkčné vzťahy. Používajú iných na vyplnenie medzier, ktoré nedostávajú vo svojom vzťahu.“

Napriek negatívam je v súčasnosti polyamoria v niektorých spoločnostiach taká rozšírená, že sa už rieši po právnej stránke, ako je to s deťmi, ktoré sa počali v takýchto vzťahoch, a skúma sa vplyv polyamorie na deti vyrastajúce v tomto prostredí. Polyamoria s deťmi je veľká výzva, na ktorú sa budú musieť hľadať riešenia. V Spojených štátoch totiž nie sú zriedkavé prípady, keď nešťastní starí rodičia volajú úrady na svoje deti, že ich vnuci vyrastajú v nemorálnom prostredí, nevhodnom pre zdravý vývoj detí.

Tejto témy sa chytili aj filmári. Napríklad režisér Louis Theroux sa vybral do Portlandu v Oregone, ktoré je vraj srdcom tohto hnutia, aby sledoval, ako sa vedú intímne vzťahy a rodinný život v takomto type vzťahov. A nenašiel len radosť a spokojnosť.

Na kameru zachytáva príbeh muža, ktorý sa z veľkej lásky podvolí túžbe svojej ženy viesť polyamorný vzťah. On sám je napriek tomu, že u nich doma „prespáva“ iný muž, svojej manželke verný a súhlasí s jej ďalším vzťahom len preto, aby ju nestratil. Jeho žena priznáva, že chce, aby bol šťastný, ale ona sama je vraj zodpovedná len za svoje osobné šťastie, nie za prežívanie svojho manžela.

„Tento model vzťahov je dnes rozšírený najmä v Amerike, severnej Európe a ďalších kultúrach,“ vysvetľuje sexuologička a párová terapeutka Rita Ventriglia v knižnom rozhovore Postoja Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť, ktorý napísali kolegovia Zuzana a Martin Hanusovci.

„Ako všetci vieme, evanjelium hovorí, že dvaja majú byť jedným telom, čo však nie je len vecou náboženskej viery, ale má to všeľudskú platnosť. Len takýto koncept umožňuje najhlbšiu možnú lásku, pretože iba dvaja môžu dosiahnuť telesnú jednotu, ktorej plodom je jedinečný psychologický – a pre toho, kto verí v Boha – aj spirituálny rozmer,“ dodáva.

Je vôbec niečo také možné v polyamornom vzťahu, kde sú najmenej traja, ale podľa skúseností ľudí, ktorí v takom vzťahu žijú, aj viacerí partneri?

Vernosť je voľba

„Vernosť je etickou voľbou. Spolu so súborom hodnôt, ktoré vyznávame a ktoré inšpirujú naše správanie, vyjadruje zmysel, ktorý chceme dať svojmu životu. Dôsledkom polyamorného vzťahu zo psychologického hľadiska je podľa môjho názoru štiepenie,“ dodáva neurológ a psychoterapeut Rino Ventriglia.

Podľa neho je kľúčovým rozmerom lásky uvedomenie si, že „len ty, len s tebou, len ty môžeš spoznať moje srdce, dušu a len tebe sa otvorím“. Najchúlostivejšie veci z nášho života pozná len partner. „Osoba žijúca vo viacerých vzťahoch tento kľúčový rozmer nemá,“ myslí si. Rino Ventriglia je presvedčený, že monogamný milostný vzťah manželov chráni.

Knihu si môžete objednať tu.

Polyamorné vzťahy sú síce v našej ešte stále skôr konzervatívnej spoločnosti tabu, neznamená to však, že neexistujú. Nepriamo to potvrdzujú aj slová doktorandky v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV Denisy Hnatkovičovej, ktorá sa zamerala na výskum polyamorie v našej spoločnosti.

Hoci si myslela, že nájsť polyamorných ľudí ochotných zapojiť sa do jej výskumu nebude ľahké, v rozhovore pre Denník N potvrdila, že nakoniec to nebol žiadny problém. Títo ľudia medzi nami žijú, spoločenská atmosféra im však podľa nich zatiaľ neumožňuje, aby o svojich vzťahoch hovorili verejne a nahlas.  

Moderné otvorené vzťahy v našej spoločnosti fungujú a nemožno pred tým zatvárať oči. Otázkou zostáva, prečo pre nich prestali byť príťažlivé výlučné monogamné vzťahy, prečo už vernosť prestáva byť cnosťou.

„V polyamorii existuje akási neexkluzívna exkluzívnosť, ktorá sa skladá z častí ja, ktoré sa stretávajú s časťami druhého, no vylučujú integráciu. Myslím si, že mechanizmy štiepenia a hľadania integrácie sú súčasťou našej existencie ako mužov a žien, ale v dynamickej perspektíve. Zotrvávanie v rozštiepení vedie k statickému stavu, ktorý neumožňuje páru rásť a rozvíjať sa,“ tvrdí Rino Ventriglia v knižnej novinke Postoja.