Predvolebné spájanie Ako sa zo silnej témy stal otravný politický folklór

Boris Kollár sa rozhodol vyhlásiť voľby až 9. júna a zdôvodnil to tým, že chce dať malým stranám ešte nejaký čas na rokovania o predvolebných spojenectvách.

Od šéfa parlamentu je to sympatické gesto, ale s veľkou pravdepodobnosťou sa minie účinkom. V tom zmysle, že by v priestore napravo od stredu ešte vzniklo nejaké zaujímavé predvolebné spojenectvo, ktoré by malo potenciál ovplyvniť zloženie budúceho parlamentu. K tomu by zrejme nedošlo ani vtedy, keby strany dostali ešte ďalší mesiac navyše.

Na to, aby mohlo dôjsť k úspešnej a zmysluplnej spolupráci pravicových strán, tu neboli splnené základné predpoklady. Aj preto všetky tie reči o spájaní dnes pôsobia ako otravný politický folklór.

Ako vyzerá budovanie životaschopného predvolebného spojenectva, sme mohli vidieť na príklade koalície Spolu v Česku, ktorá dnes u našich susedov vládne.

O vytvorení tejto koalície začali politici ODS, KDÚ-ČSL a TOP 09 uvažovať v podstate hneď po voľbách v roku 2017, keď utrpeli porážku od Andreja Babiša. Už vtedy si zadefinovali stratégiu, že ak chcú Babiša politicky zastaviť, musia sa spojiť.

Vznik koalície Spolu bol ohlásený v októbri 2020, teda rok pred parlamentnými voľbami. Dovtedy však lídri týchto troch strán museli urobiť veľa politickej roboty. Okrem iného aj prekonať odpor vnútri jednotlivých subjektov, čo nebolo jednoduché.

V konzervatívnejšej KDÚ-ČSL sa časť členov obávala, že v takomto zoskupení prídu o identitu, a prekážali im niektorí ľudia z ODS a TOP 09. V TOP 09 existovala skupina, ktorá by stranu videla radšej v spojenectve s liberálnejšími Pirátmi.

V ODS zase boli politici, ktorí hovorili, že benefit tohto spojenectva neprevýši škody, ktoré strana utrpí uzatváraním programových kompromisov s menšími partnermi. Napríklad na otázku migrácie mala ODS úplne iný názor ako TOP 09.

Všetky tieto rozpory sa stranám nakoniec podarilo prekonať, ale konštituovanie koalície Spolu bol pre nich politický projekt na tri štvrtiny volebného obdobia.

Podobný, ale ešte komplikovanejší príbeh sme mohli vidieť aj na Slovensku v prípade vytvorenia Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ktorá v roku 1998 porazila Mečiara.

Len ťažko sa totiž dajú budovať zložitejšie projekty s ľuďmi, ktorým v politike nedochádzajú základné veci.Zdieľať

U nás sa však o nejakých predvolebných spojenectvách začalo hovoriť až koncom minulého roku, keď Hegerova vláda prišla o dôveru a bolo zrejmé, že voľby budú skôr ako v riadnom termíne.

Ak malo do leta vzniknúť seriózne predvolebné spojenectvo, vyžadovalo si to zápal, stratégiu a veľa politickej roboty. Nič také sme tu však zo strany pravicových politikov nevideli. Len veľa politického amaterizmu, ktorý celú myšlienku diskreditoval.

Hoci platí, že dopyt po spájaní stredopravých strán medzi voličmi určite existuje a pred voľbami to mohla byť funkčná, silná téma.

Namiesto toho sme sledovali, ako sa rokovania medzi KDH a Kresťanskou úniou (KÚ) skončili hádkou lídrov jednotlivých strán a vzájomným obviňovaním z toho, kto dohodu torpédoval. Politici, ktorí tu roky voličom hovorili, ako kresťania v politike musia spolupracovať, si tak pri prvom vážnejšom teste hneď navzájom pozatvárali všetky dvere. 

Hegerovi Demokrati hneď po svojom vzniku vyslali signál, že by si predvolebnú spoluprácu s KDH vedeli predstaviť. Šanca, že by sa to mohlo podariť, síce nebola veľká, ale ešte aj tú hneď na začiatku zabili premotivované a politicky neskúsené nové tváre v radoch Demokratov.

Podpredsedníčka Demokratov Andrea Coherová sa poponáhľala svetu oznámiť, že je za eutanáziu aj potratové tabletky, minister Káčer zase označil registrované partnerstvá za elementárnu otázku demokracie.

KDH už v minulosti ponúklo predvolebnú spoluprácu ľuďom, ktorí neboli kresťanskí konzervatívci. Pred voľbami v roku 1994 napríklad členom SKOI, ktorú vytvorili ľudia z okruhu VPN, a takto sa do parlamentu dostal Ján Langoš.

Základným predpokladom takejto spolupráce bol rešpekt k prostrediu KDH, pri ktorom nehrozilo riziko, že kandidáti zvonku budú svojimi verejnými vyhláseniami kresťanským demokratom zneisťovať a odrádzať voličov.

Hegerovi straníci však pôsobili tak, akoby si tento dôležitý rozmer predvolebnej spolupráce subjektov, ktoré nie sú hodnotovo úplne totožné, vôbec neuvedomovali.

To je nakoniec ďalšou dobrou ilustráciou toho, prečo integračné procesy na pravici stroskotali. Len ťažko sa totiž dajú budovať zložitejšie projekty s ľuďmi, ktorým v politike nedochádzajú základné veci.

Ďalšiu politickú etudu, ktorej len máloktorý volič rozumie, predviedli maďarské strany. Kým ešte v roku 2021, pri vzniku strany Aliancia (spojenie SMK a Mostu), ich lídri so zanietením hovorili o veľkej integrácii, neprešiel ani rok a nastala veľká dezintegrácia.

Keď k tomu pripočítame, ako dopadli pokusy o spoluprácu medzi Hegerom a Dzurindovými Modrými, dostaneme žalostný obrázok toho, ako politici so všetkými tými heslami o spolupráci v realite naložili. 

Výsledkom je, že mnohí pravicoví voliči sú pomerne dosť frustrovaní už niekoľko mesiacov predtým, ako sa dozvedia volebný výsledok.