História Eric Voegelin – filozof nepohodlný ideológiám

Nemecko-americký filozof Eric Voegelin nie je príliš známy. Napriek tomu viacerí, ktorí jeho dielo poznajú, ho radia medzi najpoprednejších politických vedcov a filozofov 20. storočia. Tento článok si kladie za cieľ aspoň trochu priblížiť túto pozoruhodnú osobnosť a jej osobitý spôsob nazerania, ktorý môže byť relevantný v súčasnom ideovom zmätku.

Eric Voegelin bol mimoriadne plodný pisateľ. Jeho zobrané spisy zapĺňajú 34 zväzkov. Množstvo nie je na úkor kvality, tá je vysoká už od prvých publikácií. Vo veľkej miere sa venoval histórii myšlienok, a to vrátane zrodu, formovania a spoločných znakov moderných totalitných ideológií. Upozorňoval na ich nebezpečenstvá a hľadal možnosti ochrany západnej civilizácie pred nimi.

Narodil sa v nemeckom Kolíne nad Rýnom v roku 1901. Ešte ako chlapec sa s rodičmi presťahoval do Viedne, kde neskôr získal doktorát z politických vied. Slabo platené miesto učiteľa na večernej strednej škole mu sprostredkovalo kontakt s ľuďmi z nižších vrstiev spoločnosti. Často išlo o radikálnych socialistov či komunistov, s ktorými mladý učiteľ i po skončení vyučovania často polemizoval. Voegelin s nádychom pobavenia spomína, ako mu raz jeden z mladých revolucionárov pri takejto príležitosti so slzami v očiach povedal: „Keď prídeme k moci, budeme vás musieť zabiť.“

Miesto asistenta na Viedenskej univerzite mu, naopak, sprostredkovalo kontakt so strednou triedou spoločnosti. V tej v 30. rokoch 20. storočia často prekvital nacizmus a antisemitizmus. Tieto ideológie postavené na rasovom a nacionálnom kontexte agresívne šírili svoj vplyv najmä v Nemecku, ale tiež i v Rakúsku. Postupne paralyzovali verejnú diskusiu podobne, ako ju zlikvidovali komunistické myšlienky vo východnej Európe o necelé dve desaťročia neskôr. Mladý vedec sa na svojom poste postavil výzve s plnou vážnosťou.

Publikácie o rasizme

Na vtedy mimoriadne aktuálnu rasovú tému napísal Eric Voegelin dve knihy. Prvou je Rasa a štát, druhou Rasová idea v dejinách myšlienok. Obe boli vydané v Nemecku v roku 1933, to jest v roku nástupu Hitlera k moci.  

Ako archeológ, ktorý jemným štetcom trpezlivo odkrýva stopy minulosti, aj Voegelin pri písaní druhej z týchto kníh aplikuje svoj analyticko-historický prístup. Na názoroch relevantných predstaviteľov podrobne skúma vývoj náhľadu na fenomén človeka od konca 17. do polovice 19. storočia.

Voegelin nekritizuje samotný fakt skúmania telesného aspektu človeka. Avšak týmto sa pre neho poznanie človeka nekončí. Hrozí sa predstavy, že by sme ľudí nemali hodnotiť na základe ich slov a skutkov, ale podľa ich lebkového indexu.Zdieľať

Skúmanie osvetľuje postupné oslabovanie kresťanského telesno-duchovného obrazu človeka s jeho nadprirodzeným rozmerom nesmrteľnej duše. Myslitelia spočiatku váhajú použiť výraz „rasa“ na ľudí, pretože sa dovtedy používal len pre zvieratá. V polovici 18. storočia na základe rastúceho počtu správ od moreplavcov tvorí významný francúzsky prírodovedec Buffon klasifikáciu rás, do ktorej zaraďuje i rasy človeka. Člení ich viac-menej na geografickom základe. Jeho kresťanský svetonázor mu však nedovoľuje pochybovať o ich ľudskej dôstojnosti. Všetkých považuje za obraz Boží. Jednota ľudstva ešte nie je spochybnená.

Postupný rozklad tohto obrazu a jeho nahradenie materialistickým vnímaním otvára cestu k tvorbe rasových teórií. V interpretácii 19. storočia sa človek stáva jedným z predstaviteľov zvieracej ríše, rasové parametre jeho fyzickej schránky predurčujú jeho psychologické a kultúrne kvality. Voegelin nekritizuje samotný fakt skúmania telesného aspektu človeka. Avšak týmto sa pre neho poznanie človeka nekončí. Hrozí sa predstavy, že by sme ľudí nemali hodnotiť na základe ich slov a skutkov, ale podľa ich lebkového indexu.

V knihe Rasa a štát Voegelin rozlišuje medzi rasovými teóriami, ktoré sú vecou vedeckého skúmania, a ich využívaním ako politických symbolov. V prvom prípade poukazuje na vágnosť, chybovosť a protirečenia vtedajšieho „vedeckého“ skúmania rasy, pričom využíva argumenty získané vďaka kontaktom s americkými biológmi.

Pochybná veda sa v druhom prípade v rukách politikov stáva sústavou dogiem, ktoré sa na skupinovej identite snažia vystavať štátotvornú myšlienku s cieľom nahradiť ňou dovtedajšiu zjednocujúcu víziu. Vytýčenie „antirasy“ v prípade nacizmu Židov slúži tomu istému účelu a s vedou už nemá nič spoločné. Voegelin v knihe varuje pred používaním štátnej moci na určovanie, kto má byť považovaný za rasovo vhodného a kto nie. Takáto kategorizácia nie je súčasťou legitímneho poslania štátu. Dodajme, že biologické faktory sú v prípade komunizmu nahradené ekonomickými. Tým však možnosti zďaleka nie sú vyčerpané.

Varuje pred používaním štátnej moci na určovanie, kto má byť považovaný za rasovo vhodného a kto nie. Zdieľať

Hannah Arendtová neskôr ohodnotila spomínané dve Voegelinove knihy ako „najlepší existujúci záznam o rasových teóriách v rámci dejín myšlienok“. Nečudo, že boli v nacistickom Nemecku v relatívne krátkom čase stiahnuté z predaja a ich náklad zničený. Podobný osud postihol i jeho ďalšie dve knihy Autoritársky štát (1936) a Politické náboženstvá (1938) vydané vo Viedni. V ostatne menovanej knihe autor za „náboženské“ korene vtedy aktuálnych ideológií označuje sekularistické „antikresťanské hnutia“.

Voegelin sa po anšluse Rakúska logicky dostáva do hľadáčika novej moci. Je vyhodený z univerzity a pred zatknutím gestapom ho v poslednej chvíli zachráni dramatický útek do Spojených štátov amerických.

Hitler a Nemci

V USA učil na viacerých univerzitách, k znalosti gréčtiny pridal hebrejčinu a čínštinu, stal sa plným profesorom na Štátnej univerzite v Louisiane a napísal podstatnú časť svojej tvorby. Vráťme sa však ešte k téme, ktorá súvisí s rasizmom.

V rokoch 1958 až 1969 sa Voegelin vracia do Európy po tom, čo prijal ponuku Univerzity Ludwiga Maximiliána v Mníchove, na ktorej zakladá Inštitút politických vied. Za jeden z vrcholov jeho tamojšieho pôsobenia možno považovať sériu prednášok pod názvom Hitler a Nemci v roku 1964. Voegelin v nich k neľúbosti mnohých poslucháčov ostro kritizuje nízky stupeň denacifikácie rozličných segmentov nemeckej spoločnosti, ale venuje sa okrem iných tém i rôznym kategóriám ľudskej hlúposti. Tá podľa neho v zmysle intelektuálnej a duchovnej nezrelosti či straty schopnosti vnímať realitu v moderných podmienkach vo zvýšenej miere zasahuje i elity.

Tam, kde iní hovoria o Hitlerovej „sile vôle“, Voegelin túto vlastnosť zbavenú zrelého rozumu a ducha označuje augustínovským výrazom „libido dominandi“, čiže vášnivou túžbou po moci.Zdieľať

V danom duchu analyzuje i osobnosť Adolfa Hitlera. Tam, kde iní hovoria o diktátorovej „sile vôle“, Voegelin túto vlastnosť zbavenú zrelého rozumu a ducha označuje augustínovským výrazom „libido dominandi“, čiže vášnivou túžbou po moci. Dokumentuje to napríklad Hitlerovým výberom kníh. Absentuje v ňom klasická literatúra, ale o to hojnejšie je zastúpené populárne a popularizačné čítanie. Z tohto si vyberá len to, čo je pre neho pragmaticky využiteľné pri dosahovaní svojich cieľov.

Voegelin v tejto súvislosti poukazuje na viaceré paralely Hitlerovho myslenia a terminológie s Ernstom Haeckelom a jeho knihou Die Welträtsel (Záhady sveta; 1899). Napriek tomu, že Voegelin sa venuje Haeckelovi pomerne málo, tento je ilustráciou par excellence dobového progresívca, preto je dobré bližšie ho predstaviť.  

Ernst Haeckel bol nemecký profesor, vedec, filozof, umelec, ale najmä najväčší popularizátor darvinizmu druhej polovice 19. storočia. Bol prezývaný „nemecký Darwin“, ale jeho interpretácia ďaleko presahovala pole pôsobnosti a názory samotného Darwina.

Antropológia bola pre neho súčasťou zoológie, fyzické a psychické vlastnosti človeka považoval za „len kvantitatívne, nie kvalitatívne odlišné od zvierat“. Haeckel i Hitler majú rovnaký názor, že ľudstvo netvorí jednotu, ale „nižšie rasy“ človeka majú bližšie k zvieratám ako k „vyšším rasám“ ľudstva, medzi ktorými sú Nemci tá najrozvinutejšia.

Haeckel bol aktivistom voľnomyšlienkarských združení bojujúcich proti náboženstvu. Voegelin poukazuje na podobnosť Haeckelovej intenzívnej, ale málo kvalifikovanej protikresťanskej argumentácie v Die Welträtsel s Hitlerovou v knihe Tischgespräche (Rozhovory pri stole; 1941 – 1942), ktorá zachytáva jeho neverejné prejavy. Obidvaja spriadali podobné plány na zničenie „sveta povery“ vedou: Haeckel sníval o prebudovaní kresťanských chrámov na živé múzeá evolúcie a Hitler chcel z podobných pohnútok stavať planetáriá. Voegelin úroveň ich dôvodenia prirovnáva k vtedy aktuálnemu Chruščovovmu „metafyzickému“ argumentu, že sovietsky kozmonaut bol vo vesmíre a Boha nevidel.

Haeckel sníval o prebudovaní kresťanských chrámov na živé múzeá evolúcie a Hitler chcel z podobných pohnútok stavať planetáriá. Voegelin úroveň ich dôvodenia prirovnáva k vtedy aktuálnemu Chruščovovmu „metafyzickému“ argumentu, že sovietsky kozmonaut bol vo vesmíre a Boha nevidel.Zdieľať

Boj o prežitie najschopnejších podľa Haeckela i Hitlera ruší klasickú etiku. Európska civilizácia sa podľa názoru oboch dopúšťa pod vplyvom kresťanstva fatálnej chyby tým, že chráni aj slabých členov spoločnosti. Haeckel podľa príkladu antickej Sparty odporúča zabíjanie chybných novorodencov, ale taktiež duševne a nevyliečiteľne chorých. Je to názor, v ktorom spoznávame Hitlerovu Aktion T4, eutanáziu 70-tisíc Nemcov „nehodných života“ na začiatku 2. svetovej vojny.

Haeckel ovplyvnil Hitlera i okľukou cez nemeckého otca geopolitiky Friedricha Ratzela, ktorý v čase, keď bol pod Haeckelovým vplyvom, definoval princíp súperenia štátov o „životný priestor“ (Lebensraum) s niektorými parametrami, ktoré sa dostali i do Hitlerovej knihy Mein Kampf. Všetci traja menovaní sa zhodujú na potrebe kolonizácie nových teritórií na absorbovanie „preľudnenia“ v Nemecku, aj keď Ratzel sa neskôr od Haeckelovho sociálneho darvinizmu dištancoval.

Haeckelova kniha Die Welträtsel sa vo svojom čase stala najpopulárnejším avantgardným bestsellerom. V Nemecku sa do r. 1933 predalo pol milióna výtlačkov a bola preložená do 25 jazykov. S pokrokovou nadradenosťou a s čarovným prútikom evolúcie v nej Haeckel šmahom ruky rieši dovtedy (a doteraz) nevyriešené otázky vedy o pôvode života a vedomia. Ako najpresvedčivejší argument v prospech ním chápanej evolúcie opakovane uvádza tzv. rekapitulačnú teóriu, podľa ktorej embryonálny vývoj opakuje fylogenézu, čo napríklad znamená, že ľudský plod má v istom štádiu žiabre. Táto teória, ktorej bol Haeckel spoluautorom, bola vyvrátená ešte začiatkom 20. storočia.

Pre úplnosť dodajme, že Voegelin v spomínaných mníchovských prednáškach ostro kritizuje aj predstaviteľov nemeckých cirkví za to, že si prestali plniť svoju prorockú úlohu, podľahli atmosfére nacistickej doby a znásilňovali kresťanské učenie či už v súvislosti s árijskými zákonmi, alebo v otázke poslušnosti totalitnému štátu. Jednu prednášku venuje tiež profesionálnemu a morálnemu zlyhaniu najvyšších predstaviteľov organizácie nemeckých právnikov, ktorí okrem iného vyjadrili podporu Hitlerovmu programu eutanázie.

Foto: flickr.com (Levan Ramishvili)

Skúmanie dejín

Po príchode do USA sa veľkým projektom Erica Voegelina nespokojného s existujúcimi monografiami stala osemdielna edícia Dejiny politického myslenia (History of Political Ideas), ktorú písal v rokoch 1939 až 1954. S obrovskou erudíciou v nich pokrýva množstvo civilizácií od staroveku po 19. storočie. Následne mení koncepciu a až do svojej smrti pracuje na piatich zväzkoch série Usporiadanie a dejiny (The Order and History).

Prvú vetu úvodu do Dejín politického myslenia možno preložiť slovami: „Usporiadanie dejín sa odvíja od dejín usporiadania.“ Voegelin na rozdiel od zaužívanej opisnej metódy skúma sociálno-politické systémy jednotlivých civilizácií z hľadiska ich skúsenosti s transcendenciou.

Napredovanie dejín, ktoré nie je lineárne, chápe ako postup ľudského vedomia pri porozumení transcendentálnej realite. Jednotlivé kultúry hľadali vyšší zmysel svojej existencie a skúsenosť súladu s ním vyjadrovali prostredníctvom „symbolov“, ako sú mýty, rituály, poézia, filozofické systémy, ale v neposlednom rade aj v politických a sociálnych ustanovizniach. Skúmanie skúsenosti vyjadrenej v naznačených symboloch privádza Voegelina k definícii niekoľkých typov systémov: kozmologického, antropologického, soteriologického, ekumenického a moderného.

Rané ríše staroveku kozmologického typu na Blízkom i Ďalekom východe chápali samy seba ako mikrokozmos, ktorý je súčasťou, odrazom alebo analógiou kozmického poriadku. Kozmos bol prostredím plným bohov. Úlohou vládcu politického spoločenstva bolo dbať o zachovávanie poriadku spoločnosti v súlade s tým kozmickým. Podľa tohto modelu nepriateľom je ten, kto nekoná v súlade s kozmickým poriadkom.

Antropologický model v antickom Grécku sa odvíja od Platónovej definície, podľa ktorej „polis (mesto/štát) je človek vo veľkom“. Politické spoločenstvo je nielen mikrokozmos, ale aj makroantropos. Nepriateľom v tomto systéme je ten, kto nekoná v súlade s usporiadaním duše. Platón nevníma otázku obnovy poriadku v spoločnosti ako primárne politický problém, ale najmä ako úlohu kultivácie duší občanov. V Aristotelovom ponímaní, ktoré sa dosť líši od Platónovho, ale ktoré je pre antropologický model typické, medzi človekom a bohom je sotva možné ozajstné priateľstvo, pretože medzi navzájom nerovnými je ťažko dosiahnuteľné. Bohovia a ľudia sa jeden o druhého príliš nestarajú.

Soteriologický model vychádza zo židovsko-kresťanského zjavenia. To prevratným spôsobom odmieta všetkých imanentných bohov a nahrádza ich jedným transcendentálnym Bohom. Vrcholom zjavenia je vstup Boha do dejín prostredníctvom vtelenia v Ježišovi Kristovi. Toto predstavuje najpodstatnejší „skok v bytí“, ako Voegelin nazýval určujúce udalosti v historickej kontinuite skúsenosti a artikulácie. Medzi takéto zaraďoval i vznik filozofie v Grécku, nábožensko-filozofické pohyby v Indii a Číne a ďalšie. Vzťah medzi človekom a Bohom v soteriologickom modeli má charakter empatického partnerstva, ktoré najreálnejším spôsobom pozdvihuje spoločnosť a dodáva jej vyšší zmysel. Dejiny nie sú len ľudským, ale božsko-ľudským procesom.

Vákuum politicko-spoločenskej vízie sa ukazuje ako živná pôda pre vznik a rozmach univerzálne orientovaných náboženstiev, ale napríklad i pre myslenie odtrhnuté od reality, rast gnosticizmu a apokalyptiky.Zdieľať

Ekumenický model má základ v budovaní multicivilizačných štátnych útvarov od Perzskej ríše v 6. storočí pred Kristom po rozpad Rímskej ríše v 5. storočí po Kristovi. Expanzia impérií a pohlcovanie stále nových kultúr spôsobujú krízu identity ich súčastí i celku, dejiny sa stávajú hromadením udalostí bez zmysluplného smerovania. Vákuum politicko-spoločenskej vízie sa ukazuje ako živná pôda pre vznik a rozmach univerzálne orientovaných náboženstiev, ale napríklad i pre myslenie odtrhnuté od reality, rast gnosticizmu a apokalyptiky. Súčasná západná civilizácia je podľa Voegelina modernou verziou ekumenického modelu.

Moderná doba a gnosticizmus

Najznámejším dielom Erica Voegelina je Nová veda o politike (The New Science of Politics) vydaná v roku 1952. Knihu možno vnímať ako esenciu prvej a úvod do druhej z vyššie spomínaných zbierok zaoberajúcich sa dejinami myšlienok. Prináša však i nový a provokujúci pohľad na charakter modernej doby, ktorej podstata podľa neho „spočíva v raste gnosticizmu“.

Voegelin charakterizuje moderné gnostické hnutia ako politické a náboženské ideológie, ktoré odmietajú existujúcu realitu človeka a sveta ako bytostne zlú a sú motivované tajomným poznaním (gr. gnosis), ktoré svet úplne premení a usporiada ho dokonalým a spravodlivým spôsobom. Voegelin k tejto definícii dospel na základe nespokojnosti s nepresnosťou svojej skoršej identifikácie moderných ideológií ako „politických náboženstiev“. Neskôr pridáva i ďalšie faktory, ktoré prispeli k formovaniu moderných ideológií, avšak na podstatnej úlohe gnosticizmu trvá.

Podľa výkladu svätého Augustína dokonalosť nemožno dosiahnuť na tomto svete. Proroci moderného gnosticizmu, naopak, sľubujú odstránenie nedokonalosti – chudoby, útlaku, choroby, sexuálneho nenaplnenia – na tejto zemi.Zdieľať

Rozličné formy gnostických hnutí existovali ešte v staroveku a neskôr živorili na okraji stredovekej spoločnosti. Voegelin sa vo svojich dielach podrobne venuje procesu ich ovládnutia verejného priestoru v modernej dobe. Heslovitým spôsobom môžeme spomenúť niektoré míľniky ich rastu: postupné oslabovanie prvokresťanskej skúsenosti a vyprázdňovanie jej symbolov; rozbitie jednoty kresťanstva na začiatku novoveku; nahradenie princípu lásky k Bohu sebaláskou; sekularizácia; orientácia na empirické vedy ako na jediné zdroje poznania; „vykoľajenie filozofie“, t. j. jej opustenie záujmu o hlbšie otázky zmyslu; odmietanie transcendentálneho rozmeru ľudskej existencie; a ďalšie.

Podľa výkladu svätého Augustína, ktorý sa stal súčasťou klasickej kresťanskej náuky, dokonalosť nemožno dosiahnuť na tomto svete. Proroci moderného gnosticizmu, ktorý funguje ako alternatívne náboženstvo za ustupujúce kresťanstvo, zapĺňajú túto medzeru a, naopak, sľubujú odstránenie nedokonalosti – chudoby, útlaku, choroby, sexuálneho nenaplnenia – na tejto zemi. Majú tendenciu vnímať seba ako vyvrcholenie dejín a celé predchádzajúce dejiny len ako prípravu na uskutočnenie svojej vízie. Spásu Ježiša Krista, ktorého „kráľovstvo nie je z tohto sveta“, nahrádzajú na pohľad lákavou imanentnou sebaspásou človeka prostredníctvom jeho premeny na „nového človeka“, „socialistického človeka“ či „nadčloveka“.

V spomínanom diele Nová veda o politike a v zbierke Veda, politika a gnóza (české vydanie, 2018) sa Voegelin obšírne venuje stratégii a taktike rozličných druhov gnostických politických hnutí, ktorých cieľom je zničenie existujúceho poriadku a hnacou silou libido dominandi. Na označenie článkov ich viery používa výraz „korány“. Komunistickými koránmi boli diela Marxa či Lenina, nacistickými koránmi boli Hitlerove myšlienky.

V očiach prívržencov predstavujú korány kodifikáciu pravdy. Dobrovoľne sa podriaďujú autocenzúre a chránia sa pred konfrontáciou s myšlienkami kritickými k ich gnóze. Dokonca ani kladenie otázok spochybňujúcich korány nie je dovolené. Voegelin analyzuje viaceré prípady takéhoto tabu, napríklad odpor materialistického pozitivizmu spomínať Leibnizove otázky: „Prečo existuje niečo a nie nič?“ a „Prečo sú veci, ako sú, a nie inak?“ Dôvodom je, že takéto otázky môžu viesť k metafyzickým úvahám a k podobnému záveru ako Leibniz: „Konečnou príčinou vecí je Boh.“

Kto sa postaví oficiálnej pravde v mene rozumu a pravdy, je aktivistami gnosticizmu znemožňovaný, ostrakizovaný, prípadne i niečo horšie. Je zrejmé, že gnostické hnutia sú hrozbou nielen pre demokraciu, ale i pre civilizáciu samotnú.Zdieľať

Voegelin konštatuje, že diskusia s prívržencami gnózy je nemožná, pretože neprijímajú argumenty. V prípade väčšieho rozšírenia gnózy dochádza k paralyzácii masových komunikačných prostriedkov či vzdelávacích inštitúcií. Gnosticizmus deformuje vnímanie skutočnosti. Kto sa postaví oficiálnej pravde v mene rozumu a pravdy, je aktivistami gnosticizmu znemožňovaný, ostrakizovaný, prípadne i niečo horšie. Je zrejmé, že gnostické hnutia sú hrozbou nielen pre demokraciu, ale i pre civilizáciu samotnú.

Medzi moderné gnostické hnutia Voegelin radí progresivizmus, pozitivizmus, komunizmus, fašizmus a národný socializmus. Tento zoznam nie je konečný. Varuje, že v budúcnosti budú vznikať a zanikať ďalšie gnostické hnutia zamerané na nové a nové aspekty života. Ťažko si predstaviť, že keby žil a písal dnes, do zoznamu by nezaradil i genderizmus, wokizmus, kultúru rušenia, klimatický alarmizmus a prípadne ďalšie.

Voegelin pripomína, že duchovne a morálne zdravšie spoločnosti sú proti nebezpečným ideológiám odolnejšie. Ako bol svojho času puritánsky gnosticizmus reakciou na korupciu kresťanstva, ním vyššie spomínané moderné -izmy sú podľa neho „kanibalistickým ovocím skorumpovanej liberálnej spoločnosti“.

Eric Voegelin s rodinou. Foto: flickr.com (Levan Ramishvili)

Epilóg

Ellis Sandoz, Voegelinov žiak, obdivovateľ a veľký znalec, sa v knihe The Voegelinian Revolution (2000) zamýšľa nad pomerne malou známosťou svojho učiteľa. Medzi možnými príčinami spomína fakt, že veľká časť textov sa venuje dávnym civilizáciám, ktoré ľudí veľmi nezaujímajú. Uvádza mimoriadnu náročnosť čítania jeho diel. Štúdium Voegelina si vyžaduje solídny historický a filozofický základ a náročné sledovanie jeho vysoko abstraktnej argumentácie. Veľkou prekážkou je tiež zvládnutie ním vytvorenej vedeckej terminológie. K tomu možno prirátať istú nepriazeň vedeckej obce, ktorá z Voegelinovej analýzy vychádza ako taká, ktorá sa spreneverila skutočnej vede.

Nepriazeň liberálnych kruhov sa zdá byť do istej miery pochopiteľná, pretože Voegelin sa javí ako silný konzervatívec. Je to tak? Michael P. Federici v knihe Eric Voegelin (2002), ktorá je, mimochodom, veľmi zrozumiteľnou pomôckou k jeho štúdiu, píše, že kým konzervatívci Voegelina obdivovali a považovali ho za svojho vzhľadom na jeho zdrvujúcu kritiku Marxa a ľavice, tieto pocity neboli zo strany Voegelina opätované. Tento považoval konzervativizmus za „sekundárnu ideológiu“, čím mal na mysli, že je skôr reakciou na radikálne ideológie. Viackrát sa verejne vyslovil, že nie je konzervatívec.

Sandoz vysvetľuje, že Voegelin bol konzervatívec v tom zmysle, že chcel zachrániť civilizáciu. Vyznačoval sa hlbokou úctou k tradícii a láskou k dejinám. Usiloval sa zachrániť civilizáciu pred barbarmi, ktorí ju a jej históriu nenávidia. Bol presvedčený, že politik, ktorý nepozná dejiny, nedokáže konať prezieravo.

Voegelin sa raz v úzkom kruhu vyslovil, že v kostole bol len dvakrát v živote. Bez ohľadu na to trval na tom, že početné mystické skúsenosti s nadprirodzenom vo všetkých dobách a kultúrach nemožno bagatelizovať. Zdieľať

Intelektuálne kruhy tiež vyrušuje Voegelinov osobitý teizmus. Obsah jeho prednášok a diel často vyvoláva dojem, že sa jedná o hlboko veriaceho kresťana, čo akiste ovplyvnilo jeho myslenie. Nie je to tak, aspoň nie v bežnom zmysle. Na otázky okolia o svojej religiozite zvyčajne dával vyhýbavú odpoveď. Kompilácia spomienok jeho blízkych a priateľov v knihe Voegelin Recollected (2008) svedčí o jeho zdržanlivosti k náboženstvu. Keď si ho jeho kolega a priateľ Bob Harris doberal, kedy sa stane katolíkom, Ericova odpoveď v podobnom tóne bola: „Stal by som sa ním, keby sa Katolícka cirkev opäť stala katolíckou, ale vieš, že takou prestala byť v 11. storočí.“

Vskutku, Voegelin sa raz v úzkom kruhu vyslovil, že v kostole bol len dvakrát v živote. Bez ohľadu na to trval na tom, že početné mystické skúsenosti s nadprirodzenom vo všetkých dobách a kultúrach nemožno bagatelizovať. Niektorí ľudia z jeho blízkeho okolia sa domnievajú, že sám zažil nejaký druh takejto skúsenosti. K náboženským otázkam sa neustále vracal.

Aj jeho posledné pojednanie Quod Deus Dicitur, ktoré diktoval na smrteľnej posteli a editoval do posledného dňa pred smrťou, svedčí o jeho nástojčivom hľadaní Boha. Ráno 19. januára 1985 ťažko dýchajúci Voegelin požiadal opatrovateľku, ktorá pri ňom držala vigíliu, aby mu čítala z Biblie. Biblia sa jej otvorila na krásnom Dávidovom Žalme 25. Podľa svedectva opatrovateľky Eric Voegelin naposledy vydýchol pri čítaní sedemnásteho verša, ktorý znie: „[Pane] ... Uľav mi v úzkosti srdca a vytrhni ma z mojich tiesní.“