Michael Novak a zápas za ľudské práva

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Michael Novak a zápas za ľudské práva

Michael Novak s prezidentom Reaganom a Jeane Kirkpatrickovou. Foto: archív

Aj odkaz o tom, čo si myslel o ideológii gender.

17. februára si pripomíname tretie výročie úmrtia Michaela Novaka, významného amerického mysliteľa so slovenskými koreňmi. Zatiaľ čo príspevky Michaela Novaka k filozofii demokratického kapitalizmu či sociálnej náuke Katolíckej cirkvi boli v našich intelektuálnych a kresťanských kruhoch čiastočne známe, jeho práca vo funkcii veľvyslanca na poli ľudských práv stále zostáva veľkou neznámou. Tento článok je pokusom aspoň trochu zaplniť túto medzeru.

Diktatúry a dvojité metre

Michael Novak vďačí za uvedenie do sveta diplomacie prezidentovi Ronaldovi Reaganovi a Jeane Kirkpatrickovej, svojej kolegyni v American Enterprise Institute. Táto distingvovaná dáma a bývalá aktivistka Demokratickej strany (podobne ako Michael) v novembri 1979 publikovala prelomový článok Diktatúry a dvojité metre (Dictatorships and Double Standards).

Článok konštatoval, že počas vlády prezidenta Jimmyho Cartera došlo k dramatickému nástupu vplyvu Sovietskeho zväzu a oslabovaniu amerických pozícií v krajinách tretieho sveta. V rade štátov došlo k nahrádzaniu umiernených i menej umiernených autoritatívnych vlád, často priateľských k Spojeným štátom, za totalitné marxistické diktatúry. Dialo sa tak za aktívnej vojenskej a inej pomoci Sovietskeho zväzu, Kuby a ďalších socialistických krajín a pri neochote USA angažovať sa na podporu autoritatívnych systémov proti ozbrojeným komunistickým rebelom.  

Základný rozdiel medzi autoritatívnymi a totalitnými štátmi podľa definície Hannah Arendtovej nie je nevyhnutne v stupni brutality. Tento rozdiel spočíva v skutočnosti, že kým prvé menované režimy vyžadujú politickú lojalitu, tie druhé si robia nárok na celého človeka a každý aspekt jeho myslenia aj mimo politiky. Závažným dôvodom obáv podľa Jeane Kirkpatrickovej tiež je, že kým autoritatívne štruktúry sa časom často samy demokratizujú, návrat totalitných marxistických systémov k demokracii sa dovtedy ešte neudial.

Článok natoľko zaujal vtedajšieho republikánskeho kandidáta na prezidenta USA Ronalda Reagana, že sa s Jeane Kirkpatrickovou krátko po publikovaní textu stretol a po zvolení ju ako prvú ženu v dejinách menoval za veľvyslankyňu USA v OSN. Kirkpatricková oslovila Michaela Novaka deň po inaugurácii prezidenta s naliehavou žiadosťou, aby prijal post veľvyslanca v Komisii OSN pre ľudské práva v Ženeve. 37. zasadanie komisie začínalo o poldruha týždňa, 2. februára 1981.   

Veľvyslanec – amatér

Michael Novak píše o pôsobení na  poste veľvyslanca v ženevskej Komisii OSN pre ľudské práva vo svojej autobiografii Písanie zľava doprava (Writing from Left to Right) v kapitole Veľvyslanec – amatér. Spomína v nej vetu vyslovenú prezidentom Reaganom na záver bleskovej audiencie pred svojím odchodom do Ženevy, ktorá sa stala mottom jeho práce v komisii: „Neprehliadaj žiadne porušovanie ľudských práv! Žiadne!“

Novopečený veľvyslanec rýchlo pochopil, že nemôže očakávať veľkú pomoc od State Departmentu, kde v tých dňoch prebiehali zmeny. Počas letu do Ženevy študoval materiály pripravené predchádzajúcou administratívou prezidenta Cartera. Čítal tiež články americkej liberálnej tlače odsudzujúce Reaganovu politiku ľudských práv, hoci ešte žiadna nestihla byť aplikovaná. Večer v deň príletu sa na recepcii pre západných spojencov u nórskeho veľvyslanca na nového šéfa americkej delegácie upierali oči všetkých prítomných. Zjavne očakávali niečo ako kovboja vo vysokých čižmách a s pištoľami s perleťovými rukoväťami na opasku.  

Nový americký veľvyslanec zhromaždených kolegov upokojil tradičným ubezpečením, že zahraničná politika USA je ako obrovská lietadlová loď, ktorá mení smer len veľmi pomaly. Povedal však, že aj malé zmeny kurzu na dlhej trase oceánom môžu viesť loď do odlišných destinácií. Následne naznačil niektoré akcenty a metódy novej administratívy: neprehliadanie porušovania ľudských práv nikde vo svete, posudzovanie porušovania ľudských práv rovnakým metrom a dôraz na inštitúcie zabezpečujúce ľudské práva.

Nie všetko išlo hladko. Michael Novak v autobiografii opisuje interview, ktoré na začiatku svojho pôsobenia naivne poskytol zdanlivo priateľsky pôsobiacej reportérke zürišských novín. Citoval jej svoje poverenie od prezidenta Reagana. Na jeho veľké prekvapenie sovietska delegácia prišla na ďalšie zasadnutie výboru víťazne mávajúc zürišským plátkom s výrazným titulkom „Neodsudzuj žiadne porušovanie ľudských práv! Ronald Reagan.“ Novinárka si zamenila anglické slová „condone“ (prehliadať, prepáčiť) a „condemn“ (odsúdiť).

Ba čo horšie, Michael novinárke na ilustráciu efektívnej práce komisie uviedol rozhodnutie vyslať osobitného spravodajcu na monitorovanie porušovania ľudských práv v Poľsku. Išlo o prvé hlasovanie na tému zneužívania ľudských práv za železnou oponou za 37 rokov existencie komisie. Americký veľvyslanec mylne predpokladal, že táto skutočnosť je všeobecne známa. Našťastie, predseda komisie prijal jeho vysvetlenie a ospravedlnenie a nepodľahol tlaku sovietov potrestať Američanov zrušením celého hlasovania.

Michael Novak sa držal poverenia svojho prezidenta. Na jednej strane kritizoval podporu marxistických gerilových a teroristických skupín sovietskym blokom, na druhej strane sa s veľkou starostlivosťou venoval napríklad Argentíne, kde vojenská chunta brutálne mučila a likvidovala tisíce ľavicových povstalcov a ich prívržencov. Obete, ktoré takto zmizli, vyhlasovala za nezvestné. Bol hrdý, že aj vďaka práci komisie počas jeho mandátu klesol počet zmiznutí prakticky na nulu. Nielen to. Argentínska vláda začala spolupracovať s americkým State Departmentom a prepustila z väzenia vysoký počet politických väzňov.

Za jeden z najvýznamnejších úspechov 37. zasadania komisie OSN Michael Novak pri vypočutí pred kongresovým podvýborom označil prijatie Deklarácie proti diskriminácii súvisiacej s náboženstvom. Jej schvaľovanie vzhľadom na všemožné obštrukcie krajín sovietskeho bloku trvalo 20 rokov. Michael Novak rovnako ako pápež Ján Pavol II. považoval náboženskú slobodu za najzákladnejšie a neodňateľné ľudské právo, pretože náboženstvo súvisí s najintímnejšími pohybmi ľudskej duše a je koreňom identity a dôstojnosti človeka. Z toho istého dôvodu v komisii k slovu „náboženstvo“ pridali i slovo „presvedčenie“, aby deklarácia zahŕňala i práva a dôstojnosť ateistov či agnostikov.

Nová americká reprezentácia bola prekvapená odlišným chápaním ľudských práv v sovietskom bloku. Na početné intervencie delegácií na obranu sovietskeho disidenta Andreja Sacharova sovieti len nechápavo krútili hlavami. Nerozumeli, prečo sa majú venovať jednotlivcovi. Ľudské práva podľa nich boli vecou štátu. Krajiny tretieho sveta zas chápali ľudské práva v kategóriách vyrovnávania ekonomických rozdielov medzi severom a juhom.

Zápas (nielen) o poľský precedens

Michael Novak a jeho zástupca Richard Schifter po prvom ročníku práce v komisii ako jeden z najväčších problémov konštatovali, že západná delegácia si dovtedy nechávala vnútiť agendu zasadnutí iniciatívnejšími sovietmi. Typický program práce komisie v predchádzajúcich rokoch pozostával z týždennej diskusie o Izraeli, týždňa diskusií o Juhoafrickej republike, niekoľkých dní o Chile a tak podobne. Michael napríklad spomína, že zakaždým, keď niekto nastolil prípad Kambodže, celá sovietska a kubánska delegácia sa okamžite zdvihla a opustila sálu. Ak americká delegácia chcela na rokovanie zaradiť i ďalšie štáty väčšmi porušujúce ľudské práva, bolo sa treba lepšie pripraviť a koordinovať.

Na 38. zasadanie komisie sa americká delegácia pripravila dôkladnejšie. Vyplatilo sa. V komisii nad očakávanie dobre prechádzali viaceré závažné témy zjavne i preto, lebo sovietsky blok sústreďoval svoju pozornosť na ochranu Poľska, kde generál Jaruzelski medzitým vyhlásil výnimočný stav. Michael Novak pri vypočutí pred kongresovým podvýborom následne označil toto zasadnutie za jedno z najproduktívnejších v dovtedajších dejinách. Rozsah tohto článku neumožňuje venovať sa jednotlivým vstupom Michaela Novaka (a Richarda Schiftera) podrobnejšie, preto len stručný výpočet niektorých tém.

Bola schválená rezolúcia o pomoci obetiam mučenia. Veľký pokrok nastal v práci na konvencii o mučení či v rezolúcii o práve na rozvoj, ktorú americká delegácia postavila na právach jednotlivcov a ich združení. Spojené štáty významne prispeli, aj keď z pochopiteľných dôvodov skrytým spôsobom, na zverejnenie prenasledovania bahájskej komunity v Iráne. Komisia pre nezvestné osoby popri iných bodoch otvorila i prípad Raoula Wallenberga, švédskeho diplomata a záchrancu tisícov Židov, ktorý po vojne zmizol v Sovietskom zväze. Pokrok nastal v rezolúcii proti zneužívaniu psychiatrických kliník na elimináciu politických a náboženských disidentov v ZSSR. Americká delegácia sa s novou silou ozvala proti sovietskemu programu vývoja chemických zbraní či financovaniu teroristických podvratných skupín na území iných štátov. A tak ďalej.

Kým vyslanie oficiálneho spravodajcu do Poľska na predchádzajúcom 37. zasadaní komisie bolo pre Michaela spojené so spomínaným trapasom, na hlasovanie o rezolúcii na základe správy tohto spravodajcu si spomína s humorom. Správa kriticky hodnotila porušovanie ľudských práv v Jaruzelského Poľsku a hlasovanie o nej hrozilo prvým odsúdením krajiny sovietskeho bloku v 38 ročnej histórii komisie.

Taktika sovietskej delegácie spočívala v odďaľovaní hlasovania tak, aby sa do ukončenia stanoveného trvania zasadnutí o polnoci v piatok 12. februára 1982 nestihlo. Bulharský predseda komisie v posledný deň o 18.00 znenazdajky prerušil rokovanie a všetkých pozval na rozlúčkovú recepciu na svoje veľvyslanectvo. To sa nedalo odmietnuť.  

Americká delegácia, ktorá sa naučila pred hlasovaniami zrátavať hlasy, si pred recepciou rozdelila dohľad nad potenciálne nespoľahlivými delegátmi neutrálnych krajín. Tých sa snažili napájať kávou a držať ďalej od vodky, ktorá na recepcii tiekla potokom. Bulharskí hostitelia hojne ponúkali vodkou i Michaela, ktorý si s delegátmi štrngal „na slovanské bratstvo“, ale obsah pohárikov tajne vylieval do kvetináča.  

Po návrate do rokovacej miestnosti si delegáti najskôr odsúhlasili pretočenie hodín pred polnoc. Následné hlasovanie o rezolúcii odsúdilo rozsiahle porušovanie ľudských práv a neoprávnené väznenie tisícov členov Solidarity v Poľsku (pomerom 19 „za“, 13 „proti“ a 10 „sa zdržalo“). Michael spomína, že vedúcemu sovietskej delegácie po hlasovaní zablahoželal k úpornému zápasu až do samého konca. V duchu sa však tešil, že tú noc bude písať depešu do Washingtonu s väčším pôžitkom ako jeho náprotivok  do Moskvy.

Michael Novak po skončení tohto zasadnutia komisie s ľútosťou rezignoval zo svojho postu z rodinných dôvodov. Miesto s dôverou odovzdal svojmu najbližšiemu spolupracovníkovi Richardovi Schifterovi, židovskému utečencovi pred nacizmom, vynikajúcemu právnikovi, ktorý popri iných tituloch a prívlastkoch bol i obrancom práv amerických Indiánov.

Kontrola dodržiavania helsinských dohôd

Záverečný akt z Helsínk (1975) popri princípoch spolupráce v oblasti bezpečnosti či hospodárstva obsahoval i klauzuly o dodržiavaní ľudských a občianskych práv. Ustanovil tiež helsinský proces vo forme následných konferencií na kontrolu jeho dodržiavania. Prezident Ronald Reagan v roku 1986 znovu požiadal Michaela Novaka, aby bol jeho reprezentantom, tentoraz na rokovaniach Bernskej schôdzky. Témou bolo monitorovanie dodržiavania práv slobodného styku medzi ľuďmi, čo zahŕňalo spájanie rodín, povolenie emigrácie, návratu do vlasti, kultúrne, náboženské a profesionálne kontakty a podobne.

Michael sa opäť ujal funkcie veľmi zodpovedne. S požehnaním State Departmentu ešte pred rokovaním navštívil viaceré európske hlavné mestá na predbežné konzultácie. Navštívil i Moskvu, kde nedávno nastúpil Michail Gorbačov. Ako sa však ukázalo, sovietski aparatčici zostávali voči duchu novej politiky perestrojky glasnosti ešte dlho imúnni. Novaka sa párkrát pokúšali zastrašiť varovaním, že zhromaždili obrovský súbor dokumentov o zneužívaní ľudských práv v USA. Opakovane ho varovali pred prezentovaním konkrétnych prípadov porušovania práv jednotlivcov.

Michael ich napriek tomu upozornil, že na schôdzke o konkrétnych menách a prípadoch bude hovoriť. Vysvetľoval, že štatisticky jeden z desiatich Američanov má korene v niektorom zo štátov stredovýchodnej Európy. Aj on so svojimi starými rodičmi zo Slovenska spadal do tejto kategórie. Hovoril, že to znamená, že pre približne dvadsať miliónov Američanov otázka ľudských práv a kontaktov nie je zahraničná, ale rodinná otázka. Hovoril tiež, že Američania sú ľud so silnou biblickou kultúrou. Biblia podáva obraz človeka, ktorý má poslanie, slobodu rozhodovania a za svoje konanie sa pred Bohom musí zodpovedať.

Bernská schôdzka začala 2. apríla a trvala do konca mája. Z prepisov vystúpení vyplýva, že v spektre vzájomných obvinení z nedodržiavania Záverečného aktu z Helsínk zaberala veľký priestor otázka slobody pohybu. Tá bola najviac obmedzená v miestach, kde prebiehala železná opona, konkrétne zo západných do komunistických krajín a z komunistických krajín von. Michael Novak štatistikami sovietskych povolení na emigráciu Nemcov, Arménov a Židov dokazoval, že na prelome desaťročia došlo k ich rádovému zníženiu.

Sovietska strana tvrdila, že ich zákony emigráciu umožňujú, ale občania na ňu nemajú dôvod, pretože ZSSR im garantuje zamestnanie, lekársku starostlivosť a sociálne istoty.  Američania, naopak, poukazovali na odhady Červeného kríža a expertov, podľa ktorých si zo ZSSR želalo emigrovať ešte ďalších približne 150-tisíc etnických Nemcov, 200-tisíc Arménov a 370-tisíc Židov si už zaobstaralo pozvanie ako prvý krok na získanie povolenia vycestovať.

Veľvyslanec Novak počas Bernskej schôdzky vystúpil aj na obranu Andreja Sacharova. Vystúpil v deň, keď sa tento dožíval 65. narodenín. Dožíval sa ich vo vnútornom vyhnanstve v meste Gorkij, rovnako ako päť rokov predtým, kedy sa ho Michael zastal v Ženeve. Sovieti obmedzili jeho kontakty s vonkajším svetom, ale i s vlastnou rodinou. Michail Gorbačov mu konečne povolil návrat do Moskvy pol roka po tejto intervencii.

Jedno zo sovietskych obvinení znelo, že aj v USA existujú kategórie ľudí, ktorí nesmú vycestovať. V kartotékach sú označení oranžovými kartičkami. Michael Novak odmietol, že by americká vláda bránila vycestovať iným občanom ako tým, ktorí si odpykávajú trest väzenia, prepusteným na kauciu alebo na úteku z väzenia. Títo mali obmedzené cestovanie vo všetkých štátoch KBSE a v USA boli v registroch takto farebne označení.

Vo sfére nedodržiavania náboženskej slobody americká delegácia poukázala na zákaz dovozu Biblií do ZSSR. Sovieti zákaz obhajovali málo presvedčivým argumentom, že v zahraničí vydané Biblie môžu obsahovať zlý preklad, ktorý môže viesť k chybnej vierouke. Ešte ťažšie dokázali argumentovať proti skutočnosti, že sovietske pohraničné orgány odoberali návštevníkom dokonca i v Sovietskom zväze vydané hebrejsko-ruské slovníky a tamže publikované práce židovských autorov v jidiš.   

Niektoré sovietske vystúpenia vytvárali dojem snahy zdržiavať čas a zamestnávať druhú stranu. Medzi najbizarnejšie patrilo obvinenie, že film Rocky IV prezentuje Sovietsky zväz cez obraz boxera, ktorý pôsobí ako idiot. Michaelova odpoveď odráža rozdielnu perspektívu oboch spoločenských systémov.

Michael sovietov upozornil, že film natočila súkromná spoločnosť, na čo má v slobodnom svete právo. Film neodráža názory americkej vlády. Ďalej povedal, že tí členovia americkej delegácie, ktorí film videli, konštatovali, že inteligencia oboch boxerov je  prezentovaná zhruba na tej istej úrovni. A v neposlednom rade producenti v USA točia ročne množstvo filmov, ktoré sú mimoriadne kritické voči rozličným aspektom amerického života.

Boj o záverečný dokument

Sovietsky zväz a jeho spojenci začali podľa Michaela Novaka prejavovať zjavnejší záujem o prijatie záverečného dokumentu až po výbuchu v Černobyle. K tomu došlo zhruba v polovici jednaní. Práca na jeho tvorbe však bola ťažká a pokrok pomalý, často žiadny.

Sovieti boli podľa Michaela mimoriadne alergickí na slová ako vôľa jednotlivca, náboženstvo či mimovládne organizácie. Naopak, do každého bodu sa snažili vsunúť odkaz na rešpektovanie legislatívy príslušnej krajiny alebo niečo, čo implikovalo rozhodovanie štátu. Michael Novak uznával, že z pravidiel môžu existovať výnimky. Prílišné množenie takýchto klauzúl však bolo nebezpečné, pretože krajiny sovietskeho bloku tieto i v minulosti zneužívali na popieranie podstaty helsinského procesu.

K právu slobodného cestovania sovietska delegácia napríklad presadzovala dodatok „ak to osobné a profesionálne okolnosti dovoľujú“. Americká strana evidovala a manifestovala prípady neodôvodneného sovietskeho bránenia v cestovaní osobám pod touto zámienkou. Cestovanie v rámci náboženských kontaktov sa sovietska delegácia snažila obmedziť len na oficiálnych predstaviteľov cirkví.

V jednej chvíli počas nočného rokovania v úplnom závere schôdzky pri diskusii o vycestovacích vízach sovietska delegácia začala presadzovať formuláciu tohto práva s obmedzujúcim dodatkom „z jedného účastníckeho štátu [KBSE] do druhého“. Po chvíli člen sovietskej delegácie Šikalov povedal: „Všetci vieme, o kom hovoríme... Izrael. Nikdy nezahrnieme Izrael do žiadneho z dokumentov.“ Michael Novak reagoval, že keď už je známe, čo je zavrhnutiahodným účelom dodatku, nijako ho nie je možné prijať.

Slobodu prijímať a prenášať náboženskú literatúru a náboženské predmety sa sovietska delegácia snažila obmedziť dôvetkom „len na vlastnú potrebu“.  Takéto úzke chápanie náboženských slobôd predstavovalo krok späť od Helsínk a Madridu. Pre západné delegácie bolo príliš vzdialené od štandardu, ktorý podľa nich mal zahŕňať napríklad i právo na púte, štúdium či na misijnú prácu v zahraničí.

Problémy sa vyskytli i zo strany štátov NATO, keď jednotlivé krajiny v snahe vyriešiť si problémy svojich krajanov začali formulovať „nové a presnejšie pravidlá“. Nemci mali napríklad eminentný záujem na umožnení návratu svojich etnických súkmeňovcov. Turci chceli ľudskejšie zaobchádzanie s gastarbeitermi v Západnej Európe. Artikulovanie takýchto špecifických požiadaviek v danej situácii zoslabovalo práva a pravidlá, ktoré mali byť rešpektované univerzálne.

Posledný naplánovaný deň schôdzky, ktorým bol piatok 23. máj, prišiel veľmi rýchlo. Konsenzus bol v nedohľadne. Delegáti pracovali dňom aj nocou, odsúhlasili si predĺženie posledného dňa, ktorý sa pretiahol až do pondelka. K dohode nedošlo. Záverečné znenie dokumentu predložené v pondelok ráno ako posledný pokus skupiny neutrálnych a nezúčastnených krajín bolo slabé. Pokúšalo sa o kompromisy medzi ťažko zlučiteľnými postojmi oboch blokov naznačenými vyššie v tomto článku.

Zo západných krajín nebol so znením spokojný nikto s výnimkou Nemecka, ktoré si v ňom našlo právo na návrat vojnových zajatcov, ktorí boli ešte stále v ZSSR. Na rozdiel od OSN sú dokumenty v helsinskom procese schvaľované konsenzom. Odmietnutie jedinej z krajín znamená vetovanie záverečného dokumentu. Západné štáty nechceli kaziť konsenzus a boli ochotné súhlasiť. Jediná delegácia z tridsiatich piatich, ktorá odmietla súhlasiť, bola tá, ktorú viedol Michael Novak.

Michael tak urobil po konzultácii so svojim State Departmentom a konkrétne i s Richardom Schifterom, ktorý v tom čase už bol námestníkom ministra zodpovedným za ľudské práva. Americká strana nezmenila svoje rozhodnutie ani po intervencii nemeckého ministra zahraničných vecí H. D. Genschera u jeho amerického náprotivka G. Shultza. Nezmenila rozhodnutie ani po oznámení Sovietskeho zväzu, že udeľuje vycestovacie víza 36 rodinám. Bolo to síce pozitívne, ale bolo to príliš málo a príliš neskoro.

Záverom

Michael Novak ešte pred odletom do Bernu upozorňoval, že hlavným problémom nie je nedostatok dobrých textov, ale napĺňanie existujúcich. Napriek tomu vo svojej autobiografii napísal, že deň, keď musel pre viaceré zradné formulácie proti všetkým odmietnuť záverečný dokument, ktorý by na druhej strane možno mnohým (najmä nemeckým vojnovým zajatcom v ZSSR) pomohol, bol najhorším dňom jeho života.

O to prekvapenejší bol, keď si po prílete domov prečítal na titulnej strane Wall Street Journal nadpis Prelom v Berne. Článok oslavoval jeho statočné postoje voči narastajúcim tlakom. Odmietnutie podpísať dokument, ktorý by sovieti opäť porušovali, prezentoval ako najlepšie rozhodnutie v prospech ľudí, kvôli ktorým bola schôdzka zvolaná. Podľa článku Američania vyslali signál, že berú slová vážne a odmietajú kontroverzné formulácie.

V nasledujúcich dňoch, mesiacoch a rokoch sa správnosť Michaelových postojov potvrdila. Americký veľvyslanec Warren Zimmerman poverený viesť nastávajúce zasadnutie KBSE vo Viedni mu telefonicky poďakoval za to, že mu počínaním v Berne nesmierne uľahčil prácu. V sovietskych gulagoch správu o schôdzke v Berne údajne oslavovali búchaním na kovové potrubia. Prepustený sovietsky disident Alexander Ginzberg Michaelovi osobne poďakoval za to, že nepodpísaním dokumentu "zachránil helsinský proces“.

Dodajme, že tretí kôš Helsínk komunistické režimy neustáli a tento spolu s ďalšími faktormi prispel k pádu komunizmu v stredovýchodnej Európe. Za to patrí hlboká vďaka aj Michaelovi Novakovi, ktorý sa v Ženeve a Berne s veľkou výrečnosťou a inteligenciou boril i za našu slobodu. Niekto povedal, že najväčšie vojny dejín sú vojny myšlienok. Michael Novak veľkú časť svojho života venoval boju s myšlienkami komunizmu či už na poli filozofie alebo ľudských práv.

G. K. Chesterton napísal, že „komunizmus sú pôvodne kresťanské myšlienky, ktoré zošaleli“. Koncepcia ľudských práv taktiež vznikla na pôde kresťanstva ako postupné rozvinutie odkazu knihy Genesis o stvorení človeka na obraz Boží. Svätý Tomáš Akvinský napríklad písal, že človek má väčšiu hodnotu ako štát a ním inšpirovaný Jacques Maritain patril medzi architektov Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Obaja, ale i ďalší, boli veľkou inšpiráciou pre Michaela Novaka, ktorý o slobode písal v kategóriách služby spoločnému dobru, rozumného výberu a zodpovednosti.

Niektoré postmoderné koncepcie ľudských práv postavené na populizme a hedonizme zjavne zošaleli. Autor tohto článku sa Michaela Novaka asi rok pred jeho úmrtím opýtal, aký má odkaz pre študentov, ktorí sú zvedaví na jeho názor na genderovú politiku vtedajšieho prezidenta Baraka Obamu. Michaelova odpoveď znela: „Odkáž im, že som zdesený.“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo