Zázračný vodný cyklus Slovenský nápad podporuje zdravšiu a bohatšiu krajinu. A tiež viaže uhlík

Pri medzinárodných konferenciách na pôde OSN, tie o klíme nevynímajúc, sme si už zvykli, že ide viac-menej o rétorické cvičenia bez konkrétnych nápadov, nehovoriac už o ich realizácii. Aj na tomto fóre však občas dôjde k prekvapeniu a udeje sa niečo užitočné.

A pozornosť si to zaslúži o to skôr, že návod na reálne riešenie problémov, ktoré prináša klimatická zmena, vzišiel zo Slovenska.

Na konferencii OSN o vode pred niekoľkými dňami predstavili naši zástupcovia z ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka tzv. bielu knihu opatrení, ktoré prostredníctvom obnovy vodného cyklu naprávajú poškodené biotopy, zvyšujú kondíciu pôdy a obnovujú prirodzené zdroje vody – podzemné, ale aj povrchové.

Vychádza z toho, že voda a jej obeh sú základným regulátorom klímy nielen na globálnej, ale aj na lokálnej úrovni. A na rozdiel od vágnych cieľov v oblasti emisií CO₂ a iných skleníkových plynov je obnova ekosystémov postavená na obnove vodných cyklov reálnym opatrením.

Hoci skleníkové plyny majú potenciál zvyšovať globálnu teplotu, práve vodný cyklus je tým faktorom, ktorý distribuuje tepelnú energiu naprieč celým svetom. Zároveň tento vodný cyklus môže negatívne následky klimatickej zmeny ešte posilniť, no zároveň ich dokáže účinne zmierňovať a potenciálne aj eliminovať.

Ak je totiž vodný cyklus narušený, krajina vysychá, pôda eroduje, následkom čoho nie je schopná odolať prívalovým dažďom. Tým ešte viac degraduje, nie je schopná udržať zdravú vegetáciu, oslabená vegetácia je náchylnejšia podľahnúť škodcom a chorobám. So suchým prostredím sa následne zvyšuje riziko požiarov, ktoré už len dokonajú dielo skazy.

Ak vodný cyklus funguje správne, výpar z vegetácie udržiava stabilné teploty, zrážky sa kumulujú v pravidelných intervaloch, sú miernejšie, a teda nenarúšajú pôdny povrch. Tým, že je pôda pokrytá vegetáciou, odoláva erózii a v dobrej kondícii ľahšie odoláva škodcom a chorobám. Voda zostáva v krajine, vytvára podzemné zásoby a povrchové toky. Tie zas vytvárajú lokálne ekosystémy a zároveň distribuujú živiny vo svojom povodí. Vlhkejšie prostredie je zároveň menej náchylné na požiare.

„V dobre zavodnenej krajine s bujnou vegetáciou sa väčšina slnečnej energie spotrebuje na chladenie rastlín vyparovaním a jej premenu na latentné teplo, ktoré je transportované vyparenou vodou do chladnejších vrstiev atmosféry. Pri nedostatku vody v krajine trpí vegetácia uvoľňovaním tepla do atmosféry v dôsledku zníženia výparu,“ píše ministerstvo pôdohospodárstva v bielej knihe.

A čím viac vody zostane v lokálnych vodných cykloch, tým menej vlhkosti sa presúva globálnymi systémami, čím sa zároveň zmierňujú extrémne javy spojené s počasím. Čím viac tepelnej energie unikne z pôdy alebo urbanizovaných plôch do atmosféry, tým viac tejto energie sa dostáva do veľkých cyklov a o to extrémnejšie je následné uvoľnenie tejto energie v podobe búrkových systémov a presunov veľkých más vzduchu, ktoré vnímame ako vietor.

Podstatou je cyklus

Aké sú teda riešenia, ktoré na konferencii OSN predstavili štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva Martin Kováč a jeho poradca a de facto autor návrhu Michal Kravčík?

Podstatou všetkého je cyklus. Teda voda, ktorá na zem padne vo forme zrážok, (v dobrom scenári) vsiakne do pôdy alebo (v zlom scenári) rýchlo stečie po vysušenom povrchu aj s vrchnou časťou pôdy.

Ak zostane v pôde, vytvára bázu pre prenos živín z pôdy do tela rastlín. Fotosyntézou rastliny zlučujú vodu so vzdušným oxidom uhličitým, čím zároveň viažu atmosférický uhlík. Samotné fosílne palivá sú dôkazom efektivity tohto procesu. Všetok uhlík viazaný vo fosílnych palivách bol svojho času atmosférickým CO₂. Fotosyntézou sa stal súčasťou biomasy. Časť uhlíka sa potravinovým reťazcom dostala do tiel živočíchov. Z rastlinnej a živočíšnej biomasy sa následne geologickými procesmi stali fosílne palivá.

Obnovou ekosystémov teda nerobíme nič iné, len vraciame krajine schopnosť cez vodný cyklus viazať uhlík z atmosféry. Časť uhlíka sa zároveň ukladá priamo v pôde – rozkladom biomasy poskytuje potravu pôdnej mikrofaune a mikroflóre.

Stále hovoríme o cykle.

Rastliny popri fotosyntéze však aj dýchajú. Podobne ako živočíchy a ľudia s výdychom produkujú nielen CO₂, ale aj vodnú paru. Rastliny sa týmto vydychovaním, resp. výparom zároveň ochladzujú. A keďže voda – aj v podobe vodnej pary – je veľmi dobrý vodič tepla, ochladzuje nielen samotnú rastlinu, ale aj svoje okolie. A čím viac je vegetácie, tým je efekt ochladzovania väčší.

Iste to sami poznáte. Aj v tom najhorúcejšom lete je v lese, ale aj v parku uprostred mesta o poznanie chladnejšie, v tomto prípade príjemnejšie ako povedzme na otvorenej lúke, nehovoriac o vybetónovanom námestí.

Výpar z rastlín zároveň vytvára atmosférickú vlhkosť, ktorá v prípade, že je vegetácie dostatok, sa dokáže kondenzovať prakticky na mieste, vytvoriť zrážky (mierneho charakteru) či hmlu, ktoré opäť o čosi ochladia vzduch. Časť z nich vsiakne do pôdy, kde jednak prispeje k tvorbe zásob podzemnej vody, ale aj opäť poslúži rastlinám na distribúciu živín a podporu fotosyntézy. Časť odtečie povrchovými tokmi. A cyklus sa začína odznova.

Viac vody – zdravšia krajina

Prvým a zásadným opatrením je preto zmena prístupu k obhospodarovaniu krajiny a využívaniu vodných zdrojov. Ďalej je to minimalizácia plôch, ktoré vytvárajú tepelné ostrovy – to sa netýka len zastavaných oblastí, ale aj poľnohospodárskej pôdy. Jej veľký rozsah bez vegetácie spôsobuje výrazné ubúdanie pôdnej vlahy.

Tam sa núka vytváranie prirodzených predelov s vegetáciou, ktorá by nielen podporovala udržiavanie vlhkosti, ale vytvárala aj vhodné podmienky pre celé ekosystémy napríklad hmyzu a vtáctva. To by bolo na prospech aj poľnohospodárom v podobe prežitia opeľovačov a dravcov, ktorí by likvidovali napríklad hlodavce poškodzujúce úrodu.

Pokiaľ ide o zastavané územie, tam je riešením zadržanie čo najväčšieho množstva dažďovej vody a jej využitie napríklad pre komunálne služby starostlivosti o verejnú zeleň a parky.

Kým otvorená krajina vráti do atmosféry až do 60 percent prijatého tepla zo slnečného žiarenia, v prípade vegetačne bohatej ide o 10 až 20 percent.

Zdroj: Biela kniha – Voda pre zdravie klímy

„Svetovo neexistujú údaje, koľko dažďovej vody sa ročne stratí z malých vodných cyklov na kontinentoch rýchlym odtokom do oceánov. Výskumy na Slovensku ukazujú ročnú stratu 250 miliónov m³. Vychádzajúc z predpokladu, že Slovensko má priemernú mieru dehydratácie z degradovanej krajiny, vyplýva, že v celosvetovom meradle by mohlo dôjsť k úbytku 750 km³ dažďovej vody ročne, ktorá bola predtým započítaná do malých vodných cyklov. To zodpovedá výslednému nárastu hladín oceánov o 2,1 mm za rok.

Tu môžeme nájsť priamu súvislosť medzi vysychaním kontinentov a stúpajúcou hladinou morí. K stúpajúcim hladinám prispieva aj fosílna voda, ktorá sa čerpá z podzemia a nevracia sa do hydrologického cyklu, ale namiesto toho prúdi do oceánov; tento ročný nárast je 0,8 mm. Od roku 1993 stúpajú hladiny morí ročne o 3,3 ± 0,4 mm, čo zodpovedá odhadovanému celkovému objemu vody odtečenej z kontinentov,“ píšu autori bielej knihy.

Kľúčovým opatrením je spolupráca s vlastníkmi a obhospodarovateľmi pôdy. Nie siahaním na súkromný majetok či obmedzovaním jeho využitia, ako sa to deje v národných parkoch, kde si tzv. ochranári nárokujú obmedzovanie súkromného vlastníctva. Pritom práve vlastníci týchto pozemkov (či už ide o lesy, lúky, alebo iné typy krajiny) po generácie vlastnou starostlivosťou a prácou do veľkej miery vytvorili prostredie, ktoré je dnes predmetom ochrany.

Bez megalomanských projektov

Navyše, ak sa na potrebných opatreniach zodpovedné inštitúcie s majiteľmi dohodnú, aj ich realizácia je jednoduchšia a menej nákladná, ako keď sa to robí proti ich vôli. Samotný vlastník musí zároveň vidieť prospech z toho, že svoje územie obnoví. Vlastníci lesov budú môcť pokojnejšie spávať, pretože sa upevnením lesa a pôdy zníži riziko náhlych povodní, poľnohospodár si dlhšie udrží úrodnosť pôdy a jej vlhkosť a bude mať menej nákladov na hnojivá a zavlažovacie systémy. Zdravšia pôda by zároveň dávala odolnejšie plodiny, čo sú opäť menšie náklady na hubenie škodcov – malých i veľkých.

A napokon, prospech pocíti celá spoločnosť v podobe stabilnej krajiny s menším rizikom lesných požiarov, s väčšou (aj cenovou) dostupnosťou domácich potravín, s vyššou kultúrou krajiny.

A čo je ešte lepšie – obnova ekosystémov, krajiny a jej vodného cyklu nestojí na megalomanských projektoch.

Túto obnovu môže robiť každý jeden človek. Každý vo svojom lese, na svojom poli, vo svojej záhrade. Každá jedna obec na svojom území, každá jedna krajina v rámci svojich hraníc. Isteže, efektívnejšie to vždy funguje vo väčšom meradle a vo vzájomnej spolupráci, no výsledky sú priamo hmatateľné na mieste, kde sa opatrenia urobia. A to je najlepšia motivácia.

Z toho vychádza aj finančná podpora potrebných opatrení. Tá by mala stáť na princípe subsidiarity – peniaze by mal dostávať ten, kto sa o svoj majetok stará, či už ide o jednotlivca, alebo o obec. Bez najrôznejších prestupných staníc, implementačných agentúr, schvaľujúcich úradníkov.

A kým adaptácia na zmenu klímy, ktorá berie do úvahy len úroveň emisií CO₂ a ďalších skleníkových plynov, s tým súvisiacich investícií do technológií a sociálnych kompenzácií, si podľa autorov vyžiada 5 – 20 percent svetového hrubého domáceho produktu, investície do obnovy vodného cyklu by podľa nich nemali presiahnuť jedno percento globálneho HDP. Zároveň by to mohlo na celom svete priniesť až 100 miliónov nových pracovných miest.

Zdroj: Biela kniha – Voda pre zdravie klímy

Čo sa týka environmentálnych vplyvov, autori sa domnievajú, že by opatrenia na obnovu malých vodných cyklov dokázali znížiť priemernú globálnu teplotu o 1 stupeň Celzia. Znamenalo by to tiež zníženie hladiny oceánov o 2 milimetre ročne a zachytenie 50 miliárd ton CO₂ za rok. A ušetrilo by to 500 miliárd dolárov ročne na škodách spôsobených extrémnym počasím.