Písať o Jurijovi Kovaľčukovi, pravdepodobne najnebezpečnejšom mužovi Ruska, je dosť ťažké, aj keď vychádzate z ruských zdrojov. Kovaľčuk nemá žiadnu oficiálnu funkciu (a teda ani žiadnu oficiálnu zodpovednosť).

Jeho životopisy sú poľutovaniahodne krátke. Napriek svojmu obrovskému vplyvu sa vyhýba publicite a titulom. Na rozdiel od Arkadija Rotenberga alebo Gennadija Timčenka nehrá s prezidentom hokej; na rozdiel od Andreja Fursenka alebo Vladimira Jakunina nikdy nezastával žiadny verejný úrad. Iba raz – v roku 2014 – sa objavil v televízii, a to nedobrovoľne. Vtedy Západ v reakcii na anexiu Krymu uvalil prvé sankcie.

Boli uvalené aj na Kovaľčukovu banku Rossija: aby demonštroval, že sú bezbolestné, objavil sa Kovaľčuk v štúdiu Dmitrija Kiseleva.

Najviac sa toho dozviete o Kovaľčukových finančných záujmoch a machináciách: okrem prezidentových peňazí, žien a voľného času má pod palcom najväčší ruský mediálny konglomerát, najväčšiu ruskú poisťovňu, sociálnu sieť VKontakte a množstvo ďalších aktív, okrem iného na Kryme a v Južnom Osetsku.

Problém je však v niečom inom.

Rusko je oligarchický štát a ľudí ako Jurij Kovaľčuk je tu viac. Napríklad ďalší Putinovi blízki priatelia ako bratia Rotenbergovci alebo Gennadij Timčenko. Rotenbergovci sa poznajú s Putinom už od detstva, ako malí chlapci sa stretli v krúžku bojových umení.

Kovaľčuk býval jedným z mnohých – teda jedným z ôsmich ľudí (Vladimir Smirnov, Vladimir Jakunin, Nikolaj Šamalov, Sergej Fursenko, Andrej Fursenko, Putin a Kovaľčuk), ktorí si hlboko v 90. rokoch založili „spoločenstvo vlastníkov dačí“ JAZERO na brehu jazera Komsomoľskoje uprostred Karelskej šije. Partia kamarátov.

Potom sa jeden z nich stal prezidentom a oni tak či onak významnými.

Na rozdiel od Kovaľčuka sú však tí ostatní muži statu quo – chápu, že aby sa im dobre darilo a ich perspektíva bola pozitívna z dlhodobého hľadiska, musí byť režim predovšetkým stabilný a ideálne sa nepúšťať do veľkých dobrodružstiev. Vojna ich minimálne nepotešila, spôsobila im a ich rodinám zbytočný diskomfort. Pravdepodobne nechápu, načo je to všetko dobré.

Aj keď im nezostalo nič iné, než sa s tým zmieriť.

Jurij Kovaľčuk je oproti tomu podľa svojho okolia motivovaný skôr ideológiou ako peniazmi, hoci ich má veľa. Je posadnutý veľkoruskou myšlienkou. Práve to na ňom Putin oceňuje. To, že rozumie jeho potrebe vytvoriť historický odkaz a je ochotný ho s ním entuziasticky rozoberať. Neobťažuje ho pragmatickými ohľadmi a úvahami ako ostatní. Preto Kovaľčukovi verí viac ako ostatným.

A Kovaľčuk ho ďalej utvrdzuje v radikalizme. Je to teda začarovaný kruh.

S Putinom je pravdepodobne zo všetkých ľudí najčastejšie, predovšetkým s ním sa zdržiaval v covidovej karanténe, keď u neho zrejme došlo minimálne k vyostreniu názorov. Počas covidu Kovaľčuk trávil čas s Putinom hodinami rozhovorov o konflikte so Západom, ruskej histórii a spoločných záujmoch.

Putin potom spísal v lete 2021 svoju esej o rusko-ukrajinských vzťahoch. V siedmich tisícoch slovách vyjadril svoj názor, že existencia samostatnej Ukrajiny je historicky neopodstatnená a sama ukrajinská národná myšlienka je protiruským komplotom, ktorý plánuje Západ ďalej stupňovať.

Podľa bývalého pracovníka rozviedky Kovaľčuk Putinovi tvrdil, že Západ je slabý a že nastal čas, aby Rusko demonštrovalo svoju vojenskú zdatnosť a bránilo svoju suverenitu intervenciou na Ukrajine. Keď sa invázia nevyvíjala podľa plánu, začal Kovaľčuk v prezidentovi podporovať myšlienku, že je to vina zradcov a diletantov vo vlastných radoch a je dôležité dať veci do poriadku pred epochálnym konfliktom s NATO. Inak povedané, ešteže sa na to prišlo včas.

Keď nie je s Putinom osobne, tak si aspoň telefonujú alebo spolu hovoria cez video.

Fyzik

Nie je nič známe o Jurijovom detstve, okrem základných údajov. Narodil sa v roku 1951 v Petrohrade, je teda o rok starší ako Putin. Pochádza z rodiny slávneho sovietskeho historika Valentina Michajloviča Kovaľčuka. Valentin vyštudoval históriu, mal však aj svoju vysnívanú vojenskú kariéru. Napriek tomu, že ho pôvodne do armády nevzali pre chatrné zdravie, nakoniec absolvoval aj námornú školu.

Pekná, súmerná tvár námorného dôstojníka v uniforme. Valentín sa narodil v Petrohrade, ale dlhé roky žil a vyučoval v Sevastopole na Čiernomorskej vyššej námornej škole P. S. Nachimova. Počas vojny tu slúžil v Čiernomorskej flotile. Po návrate do Petrohradu vyučoval históriu na univerzite a pracoval ako bádateľ v Historickom ústave Akadémie vied ZSSR. Venoval sa hlavne blokáde Leningradu a dejinám Čiernomorskej flotily.

Oženil sa s kolegyňou historičkou a narodili sa im synovia Michail a Jurij. Ani jeden rodičov profesijne nenasledoval, obaja vyštudovali fyziku.

Jurij absolvoval fyzikálnu fakultu v roku 1974. Doktorát z fyziky a matematiky obhájil v roku 1985. V rokoch 1987 – 1991 už bol prvým zástupcom riaditeľa Ioffovho fyzikálno-technického ústavu Akadémie vied ZSSR. Riaditeľom bol v tom čase nositeľ Nobelovej ceny Žores Alferov.

Banku Rossija založil v roku 1990 leningradský Obkom, ale po zákaze komunistickej strany bola jej činnosť pozastavená a peniaze strany v nej zostali visieť. Najrýchlejšie situáciu pochopili práve fyzici – bývalí kolegovia z Ioffovho inštitútu Kovaľčuk, Fursenko a Jakunin, pridelený dôstojník KGB, ktorý tam viedol zahraničné oddelenie.

Získať kontrolu nad bankou nebolo ľahké a skupina potrebovala konexie vo vedení mesta. Jakunin si vtedy spomenul na bývalého kolegu z KGB Vladimira Putina (poznali sa), ktorý sa v tom čase stal zástupcom primátora Petrohradu. Jakunin následne zoznámil Putina s Kovaľčukom aj s Fursenkom: tak sa začala niekoľkoročná všestranne výhodná spolupráca.

Jakunin neskôr tvrdil, že hlavným motívom zakladateľov spoločnosti Rossija nebol zisk, ale úcta k spoločnosti a túžba „urobiť niečo pozitívne“ – ako napísal vo svojej knihe Zradná stopa.

„Spoločná ideová blízkosť spočívala v presvedčení, že všetko teraz pôjde (v Rusku) do p...,“ potvrdzuje Jakuninove slová jeden zo spolubesedníkov, ktorý so zakladateľmi Rossije v tom čase komunikoval. Boli si skutočne blízki – mali dokonca neformálnu kanceláriu na Veľkom prospekte na Vasilievskom ostrove, teda na mieste, kde bolo neskôr registrovaných niekoľko kľúčových firiem z Kovaľčukovho impéria.

Jeden zo známych Putina a Kovaľčuka hovorí o zakladateľoch „Rossije“ ako o „skupine“, Jakunin vo svojich pamätiach používa slovo „kibuc“. Jakunin bol zodpovedný za rokovania so štátnymi orgánmi a Kovaľčuk za získavanie akcionárov, hovorí bývalý vrcholný predstaviteľ banky.

Putinova peňaženka

Už v druhej polovici 90. rokov sa vzťahy vnútri „skupiny“ začali zhoršovať a samotná Rossija už zjavne nezodpovedala pôvodnému cieľu zachovania štátneho majetku a postupne sa transformovala na Kovaľčukovu banku. Ako prvý sa od skupiny odtrhol Jakunin. S Kovaľčukom sa pohádal kvôli „prístupu k Putinovi“. Ten sa už presťahoval do Moskvy a rýchlo postupoval v kariére.

V roku 2004 predal svoj podiel v banke aj jej zakladajúci akcionár Viktor Miačin: „Pretože som z toho bol morálne unavený,“ vysvetlil neskôr. Andrej Katkov, bývalý predseda predstavenstva banky, nie je medzi akcionármi uvádzaný od roku 2009. Na začiatku Putinovho druhého prezidentského obdobia už Kovaľčuk vlastnil v Rossiji najväčší podiel – 30,4 %. Fakticky však banka Rossija už v tom čase fungovala ako súkromná peňaženka Putina, ktorý nikdy formálne akcionárom banky nebol.

V roku 2003 Putinova milenka Svetlana Krivonogichová porodila nemanželskú dcéru Jelizavetu Vladimirovnu, dnes známu ako Luiza Rozova. Putin s dievčaťom udržoval občasné intímne kontakty už od druhej polovice 90. rokov. Na začiatku ich vzťahu si táto študentka z chudobných sociálnych pomerov privyrábala ako upratovačka v jednom z petrohradských supermarketov. Keď sa stal premiérom a neskôr prezidentom, občas cestovala letecky z Petrohradu do Moskvy a späť.

Kovaľčuk a ďalší Putinovi priatelia dostali za úlohu sa o dievča postarať a Kovaľčuk na ňu previedol asi trojpercentný podiel v banke Rossija, ktorý vlastní dodnes. Časom sa Krivonogichová stala štandardnou súčasťou spolku oligarchov. Hoci jej vzťah s Putinom sa skončil podľa všetkého už dávno, vždy bola lojálna a diskrétna. Dnes vlastní množstvo nehnuteľností, lyžiarsky rezort (ktorý Putin navštevuje), centrá voľného času, reštaurácie, kluby – v jednom z nich sa koná opulentný erotický kabaret.

Ďalšia žena spojená s bankou sa volá Jekaterina Tichonovová a je to Putinova manželská dcéra. Narodila sa v roku 1986 v Drážďanoch počas otcovej nemeckej misie. Po návrate rodiny do Petrohradu študovala Jekaterina so sestrou Marijou na miestnej nemeckej škole Peterschule.

V čase násilných vojen gangov, do ktorých bola zapojená zločinecká skupina Tambov, ktorá ovládla všetok obchod s palivami a energiami v Petrohrade, bola z bezpečnostných dôvodov spolu so svojou sestrou poslaná do internátnej školy v Nemecku, kde sa ich poručníkom stal Matthias Warnig, bývalý dôstojník Stasi. V štúdiu pokračovala na nemeckej škole pri veľvyslanectve Nemecka v Moskve, a keď sa jej otec stal ruským prezidentom, prešli so sestrou na domáce vzdelávanie.

Na univerzite vyštudovala orientalistiku (hovorí okrem iného kórejsky) a matematiku a reprezentovala Rusko v akrobatickom rock'n'rolle. V roku 2013 sa Tichonovová vydala za Kirilla Šamalova a išlo o takmer dynastický sobáš, pretože ženích bol synom Nikolaja Šamalova, zakladajúceho člena JAZERA a ďalšieho spolumajiteľa banky Rossija. Šamalov bol s Putinom kamarát od deväťdesiatych rokov a do roku 2018 vlastnil 9,6 % spoločnosti Rossija. Organizáciu svadby mal na starosť Jurij Kovaľčuk.

„Šľachtické“ manželstvo sa však v roku 2017 rozpadlo.

Jekaterina sa zamilovala do slávneho baletného tanečníka Igora Zelenského, toho času šéfa mníchovského baletu, a v tom istom roku mu porodila dcérku. Pravdepodobne to však bolo iba vyvrcholenie dlhodobých problémov v manželstve. Zrejme preto Šamalov senior čoskoro prišiel o svoj významný podiel v banke Rossija. Po rozvode utrpel aj majetok Šamalova mladšieho: jeho podiel v spoločnosti Sibur klesol z 20,9 % na 3,9 % a prišiel aj o podiel v cementárni.

Banka Rossija má, samozrejme, obrovské množstvo privilégií. Prostredníctvom tejto banky sa vyberajú platby za komunálne služby od Rusov v mnohých regiónoch vrátane najhustejšie osídlených – Moskvy, Petrohradu a ich aglomerácií. Kovaľčukova spoločnosť si účtuje od 0,3 % do 2,5 %, teda oveľa viac ako ostatné banky, a na platbách obyvateľstva zarobí najmenej dve miliardy rubľov ročne.

Keď sa Putin stal prezidentom, Kovaľčuk sa k nemu spočiatku správal aj pred ostatnými až koketne. Pri jednom z neformálnych obedov na začiatku roku 2000 si šéf Rossije zrazu začal krájať mäso z taniera hlavy štátu, spomína očitý svedok a dodáva, že Kovaľčuk Putinovi tykal a neváhal sa s ním pred všetkými handrkovať. Prezidentovi to neprekážalo.

Postupom času sa však Kovaľčuk začal správať opatrnejšie a jeho komunikácia s Putinom zvážnela – a prehĺbila sa. „Rád sedí prezidentovi pri uchu a radí mu,“ vysvetľuje bývalý vysokopostavený úradník oboznámený s detailmi Kovaľčukovho života.

Putin napríklad každý rok lieta na dlhší čas do Soči a Kovaľčuk začal robiť to isté, aby sa s prezidentom mohol rozprávať aj na dovolenke. Kovaľčuk je v Soči a baví prezidenta, „aby sa nenudil sám v bunkri“, ironizoval manažér štátnej spoločnosti oboznámený s prezidentovým programom.

Kovaľčuk sa angažoval aj personálne – jeho syn Boris sa v priebehu rokov z asistenta Dmitrija Medvedeva vypracoval na šéfa Inter RAO, najväčšej štátnej energetickej spoločnosti. Ďalší Kovaľčukov človek je niekdajší generálny riaditeľ Rosatomu Sergej Kirijenko.

V roku 2016 sa stal prvým zástupcom šéfa Putinovho štábu, ktorý dohliada na celú ruskú vnútornú politiku vrátane volieb, internetu a regiónov. Za iniciátora tohto menovania označilo päť zdrojov Kovaľčuka.

Dva roky po Kirijenkovom vymenovaní do funkcie, ktorá má na starosti aj výber šéfov regiónov, sa stal gubernátorom Petrohradu Kovaľčukov blízky Alexandr Beglov (ktorého tak okázalo nenávidí Jevgenij Prigožin) a jeho zástupkyňou bývalá pracovníčka Rossije Ľubov Soveršajevová.

Kovaľčukovi spolupracovníci sú všeobecne aktívni v politike. Dokonca aj jedna z najväčších PR spoločností zaoberajúca sa volebnými kampaňami, Michajlov & Partners (MiP), je tiež spojená s bankou Rossija a aktívne sa podieľa na prezidentských voľbách.

Mediálny magnát

Kovaľčuk je hlavným akcionárom National Media Group (ďalej NMG), najväčšieho mediálneho konglomerátu v krajine, pod ktorý patria najsledovanejšie televízie aj ďalšie médiá. NMG vznikla v roku 2008 zlúčením majetku niekoľkých štruktúr, z ktorých hlavnou bola Kovaľčukova banka. Funkciu prezidenta holdingu Kovaľčuk promptne zveril svojmu synovcovi Kirillovi, ktorý sa dlhodobo zaujímal o technológie moci a médiá a vždy sa tešil plnej dôvere svojho strýka.

Bola tam však ešte zaujímavejšia osoba. Keď bol holding založený, potreboval z nejakého dôvodu Verejnú radu, na ktorej čele stála Alina Kabajevová, bývalá gymnastka a vtedajšia poslankyňa Štátnej dumy. Stojí za zmienku, že do funkcie bola vymenovaná tesne predtým, než sa v tlači objavili správy o jej intímnom pomere s Putinom. Neskôr, keď Kabajevová opustila Dumu, prevzala kľúčovú funkciu predsedníčky predstavenstva NMG.

Bývalá atlétka si však nerobí žiadne nároky na to, aby v spoločnosti prijímala akékoľvek rozhodnutia. Dvaja respondenti, ktorí v rôznych obdobiach zastávali vedúce funkcie v NMG, tvrdia, že Kabajevová má vždy veľmi milé a priateľské vystupovanie, ale oni sa s ňou stretli iba pri príprave oficiálnych akcií a pri jej pravidelnom rozhovore pre noviny Sport Express. Kabajevová skrátka dostala čisto formálnu „trafiku“ s rozprávkovým platom.

Kovaľčuk je zástanca poriadku. Počas perestrojky sa vyjadroval vulgárne o tom, čo sa v krajine deje, a potom, čo sa stal kľúčovým Putinovým poradcom, nemohol sa nestať spoluautorom všetkých zmien. Jednou z nich je úplná kontrola predtým nezávislých médií. A ako všetko, čo Kovaľčuk robí, aj riešenie problémov štátu sprevádzali osobné výhody pre prezidenta v podobe zabezpečenia jeho milenky.

NMG však nie sú všetky médiá spojené s Kovaľčukom, ktorých redakčnú politiku môže ovplyvňovať. V roku 2013 dostali novinári denníka Izvestija z NMG pokyn, aby pri písaní správ dávali prednosť agentúre TASS a odkazovali na jej materiály skôr než na RIA Novosti alebo Interfax. A od šéfov sa im dostalo nepochopiteľného vysvetlenia – štátny TASS je teraz spojený s Kovaľčukovým holdingom.

Ani to však nie je úplný zoznam mediálnych aktív, ktoré boli v rôznych obdobiach spájané s Kovaľčukom. Keď banka Rossija na začiatku roku 2000 kúpila spoločnosť Sogaz, stala sa prostredníctvom jej manažérskej spoločnosti Leader aj spolumajiteľom spoločnosti Gazprom-Media, do ktorej patrí televízny kanál NTV a rozhlasová stanica Echo Moskvy. Kovaľčuk stále zostáva spoluvlastníkom Gazprom-Media prostredníctvom penzijného fondu Gazfond.

Keď teda hovorkyňa Alexeja Navaľného Kira Jarmyšová v roku 2017 tvrdila, že takmer všetky hlavné médiá v krajine vlastní Kovaľčuk, nebola ďaleko od pravdy. A rozhodne je pravda, že všetky médiá, v ktorých bol Kovaľčuk angažovaný, sa postupne stali lojálne Kremľu.

V súčasnej dobe sú, samozrejme, Kovaľčukove rozsiahle mediálne holdingy mimoriadne aktívne v provojnovej propagande všetkého druhu. Produkciu Prvého kanála majú napokon možnosť občas vidieť aj Česi.

Treba však mať na pamäti, že výlevy šialených diskutérov v talk show typu Máte slovo nie sú jedinou ani väčšinovou produkciou ruských spravodajských kanálov. Ruskí diváci sledujú vizuálne veľmi podobné spravodajstvo ako Česi – len obsah je zrkadlovo obrátený. Ruská propaganda má svojich vojnových hrdinov, má svoje obete aj zločincov. Všetko pôsobí veľmi profesionálne a presvedčivo.

Kovaľčuk tiež pomáha Putinovi upevniť kontrolu nad internetom – čo je dôležitá súčasť vytrvalého úsilia Kremľa osloviť mladších ľudí s ohľadom na blížiace sa prezidentské voľby 2024.

Koncom roka 2021 získal Kovaľčuk kontrolu nad spoločnosťou VK Co, ktorá prevádzkuje najväčšiu domácu sociálnu mediálnu sieť VKontakte, často nazývanú ruský Facebook.

Účty napojené na štát zaplavujú platformu financovanými príspevkami, ktoré odsudzujú NATO, Západ a Ukrajinu a oslavujú ruské vojnové hrdinstvo. Podľa človeka z technologického priemyslu s väzbami na Kremeľ bolo súčasťou logiky nákupu VK sledovať protikremeľských používateľov.

Vzhľadom na to, že ruské bezpečnostné zložky využívajú platformu na identifikáciu a sledovanie narušiteľov zákonov, ktoré zakazujú diskreditáciu alebo šírenie dezinformácií o ruskej armáde, VK podľa ľudí oboznámených s praktikami platformy neformálne zdieľa údaje o používateľoch s úradmi.

VKontakte má 76,9 milióna aktívnych používateľov mesačne – dominantné zastúpenie v krajine so zhruba 145 miliónmi obyvateľov. Od februára do októbra 2022 bolo VKontakte zdrojom viac ako 45 % z 1 122 údajných porušení zákona o zákaze protivojnových vyhlásení na sociálnych sieťach.

Generálnym riaditeľom VK je teraz Vladimir Kirijenko, syn Sergeja Kirijenka.

Dvorný zabávač

Na zabávanie Putina je Kovaľčuk dobre prispôsobený – okrem maniakálneho záujmu o históriu a cársky manierizmus jeho priatelia často spomínajú, že je „hedonista“, teda pôžitkár. Na najkrajších miestach Ruska buduje Kovaľčuk luxusné nehnuteľnosti, ktoré potom pre svoje potešenie využíva Putin a jeho spoločnosť. Je bujarý, rád spieva a vie si užívať život.

Zaujíma sa aj o okultizmus, mystiku alebo nesmrteľnosť, čo je vraj aj veľký záujem Putina. Kovaľčuk spojil Putina so svojimi známymi genetikmi a lekármi, ktorí predtým pomáhali jeho otcovi Valentinovi – ten bol celý život slabý a chorľavý, ako vieme, ani do armády ho preto nevzali. A nakoniec sa dožil 97 rokov, podľa Kovaľčuka vďaka tejto pomoci.

Má trochu zvrátený zmysel pre humor, ktorý Putinovi imponuje. Slávna Putinova príhoda, keď v priamom prenose prirovnal biele stužky protirežimných demonštrantov k použitým kondómom, vraj pochádzala práve od Kovaľčuka.

Existuje mnoho historiek, ktorých pravdivosť nemožno overiť, ale akoby sa v nich otvárala priepasť úplnej ľudskej skazenosti: napríklad že Kovaľčuk venoval Putinovi k jeho prvým „vojnovým“ narodeninám obrovskú a do detailu prepracovanú hru s miliónom vojačikov, kde každý má veľkosť zhruba 3 centimetre. Krátko predtým Putin pristúpil k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie, ale Kovaľčuk si vraj túto impozantnú hračku objednal už o pár mesiacov skôr.

Iné sú však úplne potvrdené. Keď chceli Kovaľčukovi na jeho narodeniny urobiť radosť jeho zamestnanci z NMG, vymysleli skutočne originálny darček: kópiu dekrétu Kataríny Veľkej z roku 1796 o zavedení cenzúry v Ruskej ríši. Taký darček by urobil nepochybne radosť aj Putinovi, ktorý je imperátorkiným veľkým obdivovateľom a nedávno ju prepašoval aj do svojho priania ženám k MDŽ.

To ona dokázala pre Rusko dobyť tie časti Ukrajiny, o ktoré sa Putin usiluje.

Kovaľčuk sa okrem toho naďalej stará o potreby Aliny Kabajevovej a jej detí, ktoré splodila s Putinom. Kovaľčukove spoločnosti dokonca formálne zamestnávajú Kabajevovej gardedámy – teda päticu žien, ktoré sú cárovnej neustále poruke a starajú sa o jej potomkov. Alinu tiež sprevádzajú na spoločenských akciách aj neverejných výletoch.

Okrem toho Aline výdatne pomáha jej matka a sestra a mnohí ďalší oligarchovia. Pred pôrodom prvého dieťaťa, ktoré prišlo na svet vo švajčiarskom Lugane v roku 2015, sa zdržiavala tehotná Alina s matkou vo švajčiarskej vile Gennadija Timčenka.

Putin si však prial mať svoju družku a potomkov bližšie k sebe: pôrod v roku 2019 už prebehol v Moskve, hoci so švajčiarskym zdravotníckym personálom. Alina si zrejme priala „svoj“ tím z kliniky sv. Anny v Lugane, ktorý asistoval pri pôrode staršieho dieťaťa.

Ťažko povedať, či si Putin prial, aby sa deti tentoraz narodili v Moskve, alebo Alina – očakávajúca pravdepodobne dvojčatá – zo zdravotných dôvodov nemohla cestovať. V každom prípade zo Švajčiarska dorazila lekárka, neonatologička a pôrodná asistentka.

V roku 2020 potom Putin na pozemkoch vlastnených Kovaľčukovými firmami začal výstavbu zrubu vo švajčiarskom štýle pre Alinu a deti. Formálne stojí budova na pozemku, ktorý vlastní spoločnosť LLC Prime, ktorá je registrovaná na Kovaľčuka.

Je to bežná prax – veľká časť Putinových rekreačných objektov sa nachádza na pozemkoch spoločnosti Prime. Zrub s rozlohou 1 200 štvorcových metrov bol postavený v priebehu dvoch rokov a po dokončení bol tiež zapísaný na spoločnosť Prime.

Putin sa z nejakého dôvodu rozhodol s Kabajevovou a deťmi nebývať vo svojej obrovskej rezidencii plnej zlata v štýle petrohradskej Ermitáže, ale postaviť im vlastný dom asi o 800 metrov ďalej.

Presne na polceste medzi Putinovou rezidenciou a Kabajevovej domom sa nachádza obrovský relaxačný komplex so soláriom, kryokomorou, 25-metrovým bazénom, hammamom, saunou, bahennou miestnosťou, masážnymi kúpeľmi, kozmetickými a stomatologickými klinikami.

Priamo pri Kabajevovej zrube je potom prístavisko pre lode. Z neho sa dá loďkou cez malý kanál dostať do obrovského palácového parku rozkladajúceho sa na pozemku s rozlohou 28 hektárov. Na týchto pozemkoch sa kedysi nachádzala stromová škôlka, kde sa pestovali sadenice ihličnanov na obnovu národného parku, ale potom si pozemky dlhodobo prenajala Kovaľčukova spoločnosť.

Pozemky v okolí rezidencie boli tiež prispôsobené trvalej prítomnosti detí – uprostred lesa vzniklo veľké detské ihrisko v žlto-modrej farbe a pozdĺž lesa sa tiahne dráha na malé motokáry (v kartingu preteká Putinov desaťročný vnuk Roman Faassen).

Deti sa v rezidencii a okolí napokon vyskytujú v celkom veľkom počte – okrem detí Putina a Aliny, ich príbuzných a priateľov sú tu aj deti gardedám, služobníctva, príslušníkov FSB alebo vojakov z neďalekej vojenskej základne v obci Jaščerovo, kde bol na prelome rokov 2022 a 2023 novo inštalovaný systém protivzdušnej obrany.

V neposlednom rade je v prezidentovom paláci veľmi často prítomný Kovaľčuk. S Putinom trávi viac času ako matka jeho detí. Valdajská rezidencia obklopená lesmi je vhodná pre súkromné, dalo by sa povedať intímne akcie. Občas sa o takýchto udalostiach objavia kusé správy v tlači. Pre Putina a jeho spoločnosť tu na súkromných koncertoch vystupovalo mnoho ruských aj západných umelcov.

Podľa jedného z bývalých úradníkov si prezident na Valdaj pravidelne vodí aj svojich hokejových partnerov: pre túto Putinovu záľubu tu bolo vybudované kryté klzisko. Odkedy je Putin posadnutý strachom z covidu, bola jedna z budov premenená na karanténne centrum, kde sa „dezinfikujú“ Putinovi osobní hostia, ktorí ho prichádzajú navštíviť pri súkromných príležitostiach.

V auguste 2015 sa Putin neďaleko krymského mesta Balaklava v batyskafe ponoril na dno Čierneho mora, kde si prezrel potopenú loď z doby, ako sám povedal, „vzniku ruskej štátnosti“, teda z 10. až 11. storočia. Po vynorení prezident predstúpil pred novinárov a bol nútený nielen radostne opisovať amfory, ktoré videl na dne, ale aj odpovedať na nepríjemnú otázku – o škandalóznom odstúpení svojho dlhoročného priateľa Vladimira Jakunina z čela Ruských železníc.

Jurij Kovaľčuk mal v tom čase všetky dôvody na radosť. A to nielen vďaka porážke svojho rivala v zápase o prezidentovu pozornosť. Vedľa prezidenta stál pred kamerami pekný mladík v čiernej čiapke, ktorý bol predstavený ako „pilot“ prezidentského batyskafu Sergej Fokin.

O dva roky neskôr zabezpečil Putinovi aj ponor vo Fínskom zálive, aby tam skontroloval potopenú fregatu. A o päť rokov neskôr, v roku 2019, bude obsluhovať batyskaf, v ktorom si prezident prezrie potopenú ponorku z druhej svetovej vojny. Inými slovami, pri všetkých troch Putinových ponoroch na morské dno bol touto dôležitou misiou poverený ten istý ponorkár.

Po druhé, otec ponorkára, Georgij Fokin, stojí na čele jednej z dcérskych spoločností Gazpromu a je členom predstavenstva petrohradského futbalového klubu Zenit. Novinári v Balaklave však vtedy nepochopili to hlavné. Sergej Fokin je pokrvným príbuzným Jurija Kovaľčuka.

Je to jeho prasynovec. Putin sa s ním môže cítiť bezpečne.

Obdarovaný

Špeciálny význam Kovaľčuka pre Putina si veľmi dobre uvedomujú ruské elity. Putinov vazal dostáva od svojich vazalov neustále toľko darov, že pre nich musel vybudovať samostatné múzeum darov, ktorého budova je väčšia ako paláce mnohých ministrov.

Múzeum darov Kovaľčukovi sa nachádza pol hodiny jazdy od Ladožského jazera v dedine Kološkovo v Leningradskej oblasti. Je detailnou kópiou slávneho avantgardného pavilónu Pod. Pre jeho bizarný tvar ho stavitelia, ktorí Kovaľčukovo múzeum postavili, nazývajú „larva“ (o budove v Kuala Lumpure sa obvykle hovorí ako o „kokone“) .

Medzi exponátmi je trojkolka, bicykel Mercedes, automobil rovnakej značky a množstvo prémiového nábytku. Je ťažké určiť, ktoré z predmetov sú múzejnými exponátmi a ktoré majiteľ občas používa (či konzumuje). Napríklad v jednej časti múzea je vedľa seba umiestnený pokerový stôl a „kuchynský ostrovček so šunkou jamon“. Neďaleko od nich sa nachádza televízor, klavír a pohovka.

Budova múzea i pozemok pod ňou patria Kovaľčukovi. „Červ“ už stihol tunajším obyvateľom spôsobiť problémy – dom bol postavený medzi miestnymi jazerami, čím zablokoval prístup k jednému z nich.

Potom čo miestni aktivisti poslali sťažnosti úradom, Štátny výbor pre kontrolu životného prostredia najprv rozhodol, že pri stavbe nedošlo k žiadnemu porušeniu predpisov, ale potom nariadil miestnej správe (ale, samozrejme, nie Kovaľčukovi), aby zabezpečila prístup k brehu.

Použité zdroje: proekt.media, WSJ, Meduza.io, materiály získané tímom Alexeja Navaľného a ďalšie