Jevgenij Prigožin Krvilačný stroj, ktorý svojim deťom písal rozprávky

Píše sa rok 1979 a pred Kujbyševským okresným súdom v Leningrade stojí sedemnásťročný chlapec obžalovaný z krádeží. Je to dieťa zo slušnej rodiny.

Jeho starý otec je vojnový hrdina. Jeho strýko je význačný sovietsky vedec. Jeho matka je lekárka a profesorka na lekárskej fakulte. Jeho biologický otec, rovnako intelektuál, zomrel, keď mal syn iba rok, ale matka sa vydala za muža, ktorý mu bol láskavým otčimom. Deťmi obľúbený učiteľ a športový tréner Samuel Fridmanovič priviedol chlapca k pretekárskemu lyžovaniu a dostal ho na prestížnu školu pre nádejných športovcov.

„Neplnoletý má všetky predpoklady na návrat do riadneho života,“ tvrdí kurátorka pre mládež.

Súd odsudzuje Prigožina na podmienečný trest. Sudca sa domnieva, že pobyt vo väznici mladíka s tvárou dieťaťa dostatočne vystrašil.

Je pridelený do chemičky v Novgorode, kde sa má učiť pracovným návykom a integrovať sa do spoločnosti. Sťahuje sa na ubytovňu pre mládež. Pokiaľ nasledujúceho 2,5 roka nič nevykoná, bude sa jeho resocializácia považovať za úspešnú a on sám za netrestaného.

O dva roky neskôr stojí mladý Jevgenij Prigožin pred súdom znova. Má hrubšie rysy a vzdorovitejší pohľad. Vo vyšetrovacej väzbe oslávil svoje 19. narodeniny a dal si potetovať chrbát nevkusnou kresbou ženy. Tetovanie predvádza sudkyni. Zábavné to pripadá iba jemu.

Tentoraz mu hrozia vysoké tresty.

Pred dvoma rokmi utiekol z Novgorodu späť do vtedajšieho Leningradu. Začal dávať dohromady partiu mladistvých kriminálnikov. Všetci sa neskôr zhodnú, že skutočným vodcom bandy bol práve Prigožin, zvaný Žako, hoci nebol najstarší. Jeho komplic Alexej Bušman, zvaný Bush, je starší o štyri roky. Aj on už bol trestaný, rovnako ako spolupáchateľka chalanov Valentina Makekovová. Trojica spoločne žije bujarým životom v Bušmanovom byte na Blochinovej ulici.

K bande sa pridávajú aj dvaja maloletí chlapci Vladislav K. a Alexandr J. Mládežníci spolu hlavne kradnú a lúpia. Utrácajú nakradnuté peniaze. Znovu kradnú a lúpia. Vedú nezriadený život, pijú alkohol a šíria pohlavné choroby. Prigožin je z nich najotrlejší.

Prvá väzba naňho mala úplne opačný účinok, často sa chváli, ako recidivistov na cele „dostal“ psychicky aj fyzicky. Pre svojich priateľov organizuje „prácu“ – vytypováva byty, kam neskôr vlezú oknom a „zbavia“ majiteľov ich cenností. Často sú to navyše byty, ktoré dobre pozná – obvykle si tam „chodil užiť“ s dievčatami, väčšinou dcérami okradnutých. Prigožin vymýšľa aj rafinovanejšie podvody – ponúka pašovaný tovar, ale záujemcov na schôdzke okradne a utečie.

Prechádza im to až do jedného jarného večera roku 1981. Banda pravidelne navštevuje reštauráciu Ocean na pobreží. Keď sa v opitosti potácajú preč, rozhodnú sa okradnúť náhodnú obeť.

Je to mladá žena v kožuchu a so zlatými náušnicami. Makekovová ju požiada o cigaretu, Prigožin ju začne zozadu škrtiť, až upadne do bezvedomia. Potom obeť okradnú. Šarvátka však privolá hliadku, ktorá na mieste zadrží maloletého Vladislava. Na chlapca poriadne zatlačia.

Udalosti naberú rýchly spád. Polícia vnikne do bytu na Blochinovej ulici, nájde tu mnoho ulúpených vecí a všetkých výtržníkov zatkne.

Všetci mladí dospelí sú už trestaní a v podmienkach. Tomu zodpovedajú aj tresty. Prigožin 12 rokov, Bušman 11 rokov, Makekovová 10 rokov. Maloletý Alexandr J. dostane jeden rok a spolupracujúci Vladislav K. podmienku.

Nový začiatok po prepustení z väzenia

Prigožin strávi vo väzení celé svoje dvadsiate roky. Príde tu o prstenník ľavej ruky, zrejme však pri práci s drevom. Ako bažant si vytrpí svoje, ale s pribúdajúcimi rokmi si buduje u väzňov rešpekt. Je činorodý a nestráca chuť do života. Je predákom v priemyselnej zóne kolónie. Šmelí s tovarom a zarába na väzenské pomery slušné peniaze. Baví ho mikrobiológia, o ktorej si často číta.

Keď ho v roku 1990 prepustia, nie je z neho zlomený muž, ale človek plný plánov. Sťahuje sa späť k rodičom a s pomocou matky skladá skúšky na fakultu chémie a farmácie. Do prvého ročníka medzi sedemnásťročné deti nastupuje tridsaťročný recidivista s potetovaným chrbtom a odrezaným prstom.

Štúdium síce nedokončí, ale práve v škole stretne svoju manželku Ľubov, o deväť rokov mladšiu študentku farmácie, ktorú si na začiatku 90. rokov vezme za ženu. Narodia sa im postupne tri deti: Polina (1992), Pavol (1998) a Veronika (2005). Celú rodinu časom zapojí do svojho biznisu.

Prigožin je nadšený zo všetkých tých príležitostí navôkol. Okamžite začína podnikať. S otčimom Samuelom si najskôr zriadia stánok a predávajú párky v rožku. Pracuje aj ako montér a predavač v autobazáre, spontánnej obchodnej zóne vedľa autoservisu, ktorú ovláda mafia.

Prigožin s mafiou musí prísť do styku tak či tak – v Rusku v tom čase nefunguje nič a mafia požaduje od otca a syna 100 dolárov za každý stánok. Ešte netušia, s kým majú tú česť.

Obťažovanie rýchlo ustane, keď sa do toho Prigožin osobne vloží.

„Keď Prigožin začal v Petrohrade podnikať, odrazil konkurentov, gangstrov a úradníkov tak rýchlo a rozhodne, že mu okamžite dali pokoj. Nebol okolo toho žiaden šum v tlači, žiadne súdy, žiadne šarvátky na verejnosti. Jednoducho si niektorí ľudia uvedomili, že budú pochovaní, a takýto vývoj neprovokovali,“ rozpráva jeden z jeho spolupracovníkov, niekdajší vagnerovský veliteľ plukovník Alexandr Lifanov.

Čítajte tiež

Jevgenij Prigožin je mŕtvy Šéf vagnerovcov zahynul pri havárii lietadla, boli s ním aj ďalší velitelia

Miro Pastorek

Prigožinovu smrť potvrdil aj telegramový kanál Grey Zone, spájaný s Vagnerovou skupinou. Spolu so šéfom vagnerovcov zomrel aj Dmitrij Utkin, veliteľ vojenských operácií žoldnierov.

Ako sa z Prigožina stal „Putinov kuchár“

Do veľkého biznisu vstupuje vďaka spolužiakovi zo športového gymnázia Borisovi Spektorovi a jeho obchodnému partnerovi Michailovi Mirašvilimu. Prigožin najskôr obratne riadi Spektorov reťazec s potravinami Contrast, potom ho zapojí aj do podnikania v oblasti kasín.

„Prigožin je prefíkaný chlapík. Navyše je to Žid, čo možno hralo úlohu v tom, že si ho Spektor a Mirašvili, dvaja významní členovia petrohradskej židovskej komunity, najali,“ spomína známy petrohradský podnikateľ. Spektor a Mirašvili zároveň dajú Prigožinovi peniaze na jeho prvý veľký projekt – reštauráciu Old Customs, ktorú otvorí v roku 1995.

Prvé mesiace je reštaurácia s foie gras a ustricami v jedálnom lístku prázdna, nepomáhajú ani špeciálne pozvané striptérky, ktoré majú situáciu napraviť. („Dievčatá skončili, keď sa po pár mesiacoch v reštaurácii objavili slušní páni, ktorí ocenili menu,“ povedal Prigožin.)

Čoskoro si však podnik obľúbi petrohradský establišment: na konci svojho funkčného obdobia v roku 1996 ho navštívi vtedajší starosta Anatolij Sobčak s manželkou. Približne v rovnakom čase sa v reštaurácii prvýkrát objaví aj Sobčakov námestník Vladimir Putin. „Áno, prvýkrát som sa s pánom Putinom stretol, keď prišiel s pánom Sobčakom, myslím, že v tom čase bol ešte súčasťou Sobčakovho tímu,“ spomínal v rozhovore po 25 rokoch dlhoročný manažér Old Customs, Brit Anthony Gear.

Prigožin ukázal svoje podivuhodné zápalenie pre danú vec, čo sa stalo pre neho charakteristickým – do úlohy reštauratéra sa okamžite vžil, cestoval po celom svete a osobne zbieral nápady, recepty či vozil ingrediencie. Rýchlo zaplatil dlhy za Old Customs a začal otvárať nové podniky.

Bol pracovitý do nemoty a každá jeho nová reštaurácia mala premyslený koncept. Bol starostlivý – veľa času venoval napríklad výberu someliera. Z Paríža si priviezol inšpiráciu reštauráciami na Seine a rozhodol sa, že práve taká reštaurácia Petrohradu chýba. Za 50-tisíc dolárov kúpil starú loď, za ďalších 400-tisíc ju zrekonštruoval a na prelome rokov 1997/1998 otvoril New Island.

Jeho prvým „oficiálnym hosťom“ nebol Vladimir Putin, ale ešte za čias Borisa Jeľcina ruský premiér Sergej Stepašin, ktorý na Prigožinovej lodi presvedčil výkonného riaditeľa Medzinárodného menového fondu Michela Camdessusa, aby schválil Rusku pôžičku vo výške 4,5 miliardy dolárov.

Po nástupe Vladimira Putina k moci sa štátne stretnutia „na Islande“ stali nápadne častými. Putin tu rokoval s japonským premiérom Morim, francúzskym prezidentom Chiracom alebo americkým prezidentom Bushom. Rovnako tu oslávil svoje narodeniny.

Onedlho potom začal Prigožin robiť aj catering – a okrem iného na rôznych samitoch, kremeľských banketoch aj na Putinovych súkromných akciách. („Európske bankety sú oproti našim úplne úbohé,“ povedal Prigožin a odvolal sa na hodnotenie Silvia Berlusconiho.) Keďže na takýchto akciách nezriedka sám obsluhoval v prezlečení za kuchára, začali ho prezývať Putinov kuchár.

Prigožin v službách pre ruský štát

Keď sa Prigožin začal zbližovať s najvyššími poschodiami moci, svojich starých obchodných partnerov už, samozrejme, nepotreboval.

Spektora odrezal dávno a ten naňho dodnes odmieta spomínať. Mirašviliho vyprevadil tak, že mu prenechal iba jednu reštauráciu so špecializáciou na židovskú kuchyňu, a svojho dlhoročného dôverného priateľa a niekdajšieho spolubývajúceho Kirilla Ziminova okradol pri ich rozchode o 400-tisíc dolárov.

Prigožinovým novým obchodným partnerom sa stal ruský štát. V tom čase založil spoločnosť Concord, ktorá mala zastrešovať všetky jeho aktivity. Aby sme pochopili rozsah Prigožinovho impéria, predstavme si len pár položiek, ktoré všetky spadajú pod kolónku „služby“:

Školské stravovanie

Prigožinove firmy viac ako desať rokov dodávajú jedlo do moskovských škôl a škôlok. Prigožin poskytuje stravovanie 95 % školákov v Moskve. V roku 2021 predstavovala výška zákaziek 185 miliárd rubľov. V roku 2022 Prigožinove firmy zarobili na školskom stravovaní ďalších 91,5 miliardy rubľov.

Nemocnice v Moskve a Moskovskej oblasti

Aj tam Prigožin stravuje pacientov a zamestnancov. Novaja Gazeta zistila, že tieto zákazky majú celkovú hodnotu vyše 30 miliárd rubľov.

Ministerské jednotky

Prigožin dodáva potraviny aj ministerstvu pre mimoriadne situácie, ktoré má na starosti hlavne rôzne živelné katastrofy. Poskytuje teda stravovanie jednotkám združeným pod ministerstvom (hasiči, potápači a pod.). To je ďalších 3,3 miliardy rubľov.

Armádne stravovanie

Prigožinovou najväčšou zákazkou sú dodávky potravín a stravovania pre armádu. Pred rokom 2018 tieto zákazky Prigožinovi zarobili 200 miliárd rubľov. Koľko zarobil potom, je tajomstvom, pretože štátne zákazky pre armádu sa vtedy utajili.

Vojenské stavby

Prigožin je tiež staviteľ. Dostáva zákazky na stavbu vojenských táborov a komplexov. V Rostovskej oblasti napríklad postavil vojenský tábor Kuzminskij pre takmer tisíc ľudí. V roku 2016 Prigožin postavil vojenský tábor pre ministerstvo obrany v meste Valujki v Belgorodskej oblasti, priamo na ukrajinských hraniciach. Vďaka vrelým vzťahom s ministerstvom obrany získal Prigožin do vlastníctva vojenský objekt v meste Ščolkovo neďaleko Moskvy.

Civilné stavby

Prigožin získal aj stavebné projekty mierumilovnejšieho charakteru, avšak nemenej lukratívne. Dostal tiež 22 miliárd za obnovu kremeľského múzea. Teraz stavia budovu priamo na Červenom námestí. Za 36 miliárd má Prigožin postaviť aj justičnú štvrť v Petrohrade. Okrem iného získal tiež zákazku súvisiacu s rekonštrukciou slávneho kúpeľného strediska v Soči. A mnoho ďalších, často už rozrobených zákaziek.

Čítajte tiež

Komentár

Snaha vagnerovcov o prevrat v Rusku Prigožin je učebnicový psychopat, ktorému by fandil len blázon

Konzervativní noviny

Je úplne desivé, že krajina v nespravodlivej a deštruktívnej vojne vyprodukuje namiesto mierového hnutia totálnu ľudskú patológiu. Prigožin je netvor.

Prigožin sadista

Pri prehľadaní Prigožinovho domu bola nájdená zarámovaná fotografia siedmich odrezaných hláv zavraždených Afričanov. Jedna z hláv v krvavej kaši má v ústach ledabolo zastrčenú cigaretu. Desivý obraz ešte brutálnejšie vynikne popri značnom množstve fotografií Prigožinových detí.

Prigožinov sklon k násiliu dosvedčuje aj jeho okolie. Predmetný dom začal Prigožin pre svoju rodinu stavať v roku 2000 v elitnej petrohradskej štvrti zvanej Severné Versailles. Zrejme nebol spokojný s prácou robotníkov, ktorí montovali parapety, a za trest sa im rozhodol nezaplatiť.

Pre robotníkov nešlo o práve nevýznamnú sumu, a tak sa vydali do jeho kancelárie. „Prigožin ich prijal a pozorne vypočul. Potom zavolal svoju ochranku. Tá ich okamžite vyvliekla z kancelárie a v pivnici robotníkov zmlátila. Potom ich vyhodili za bránu,“ povedal jeden z mužov, ktorí sa podieľali na vyšetrovaní.

Politický stratég, ktorý pre Prigožina pracoval v Afrike, spomína: Vždy im dávali najavo, že keď urobia niečo zle, doslova im „urežú gule“ (hoci si nie je vedomý, že by bol býval niekto týmto spôsobom skutočne potrestaný). Z tohto dôvodu má Prigožin veľmi lojálne okolie – všetci vedia, za akýkoľvek prehrešok sa im môže stať niečo „strašné“.

„Keď bol s niečím nespokojný, pokojne vás mohol vyviesť na chodbu, strčiť do vás – a leteli ste zo schodov,“ spomína jeden z ľudí z Prigožinovho okolia. Raz sa Prigožin ponáhľal a nešťastne zo zadného sedadla kopol šoféra do hlavy. Po tomto incidente dal vodič výpoveď rovnako ako mnoho ďalších zamestnancov.

Svojich zamestnancov nebil vždy sám – násilie sa organizovalo v jeho kancelárii a bol tam na to špeciálny človek. Jeden z respondentov spomína: Raz sa kolega zle správal na schôdzi a potom zmizol. Bezvýsledne mu volali. V práci sa objavil až po niekoľkých týždňoch s vysvetlením, že strávil niekoľko dní v pivnici pod kanceláriou, kde ho zbili. Ako dôkaz ukázal zažltnuté modriny po celom tele a čoskoro zmenil zamestnanie. Mužovi, ktorý zamestnanca v pivnici bije, sa súhrnne hovorí „učiteľ“.

„To je ten, ktorý vás v pivnici mláti a pošle Prigožinovi fotku, a on sa rozhodne, či pridať (rany) alebo dosť,“ hovorí Viačeslav Tarasov, predtým jeden z Prigožinových zamestnancov.

Jevgenij Prigožin pred svojimi jednotkami na snímke z 5. mája 2023. Foto: TASR/AP

Chytrý zlobor

Prigožin si čiastočne ponechal väzenské móresy aj reč – jeho prejav sa len tak hemží narážkami na homosexuálny, predovšetkým análny styk, o ktorom bez hanby hovorí. Zároveň bol podľa svojho okolia vždy veľmi učenlivý a živo sa zaujímal o všetko. Keď narazil v konverzácii na meno Machiavelli, najprv sa vážne čudoval: „Aký Chujvelli?“ a vzápätí si meno zapísal, aby o ňom následne zistil aj nemožné. Krátko potom si zamestnanci všimli, že si na tablete číta knihu marxistického teoretika Antonia Gramsciho. Uvedomili si, že sa pred pár dňami o Gramscim pred Prigožinom zmienili v debate o zneužívaní kultúrnej hegemónie Západom. Prigožin zároveň vie dobre po francúzsky a často vo francúzštine číta, predovšetkým noviny a rôzne filozofické diela.

Aj Prigožinova prax vo veľkej politike sa začala odpočúvaním. Jeho čašníci mu pravidelne mailom referovali o rozhovoroch prominentných hostí. Sám Prigožin si nadšene robil poznámky z rozhovorov s prominentmi. O svojich rozhovoroch s Putinom a spol. často písal svojej sekretárke Alene. V mailoch jej ich vždy prerozprával literárnym štýlom.

O Putinovi písal s demonštratívnou úctou, označoval ho ako VV, prípadne v tretej osobe ako ON (vždy kapitálkami). Spomínal aj nonverbálne detaily, ako napríklad „vzal ma za ruku, pohladil ma po ruke“. Rovnako sa v Prigožinovom dome našlo veľké množstvo artefaktov s Putinom – či už spoločných fotografií, alebo rôznych, často veľmi nápaditých umeleckých stvárnení.

Na jednom z obrazov je napríklad Putin v cárskej uniforme a na kolenách mu sedí malý Zelenskyj oblečený ako sluha. Na ďalších je zase Putin zobrazený ako Superman či generálny tajomník OSN.

Prigožin je údajne milujúci otec a v roku 2002 vydal knižku rozprávok s vlastnými ilustráciami. Kniha bola darom dcére Poline k desiatym narodeninám. Prigožin povedal, že deťom najprv rozprával historky zo svojho života, ale „tie, ktoré sa dajú deťom rozprávať, mu veľmi rýchlo došli“.

Tak si začal vymýšľať rozprávky, v tomto prípade o malinkých ľuďoch, ktorí majú svoje kráľovstvo v ich lustri. Keď nebol doma, deťom rozprávky v predstihu nahovoril na kazetový magnetofón. Následne ich prepísal, doplnil ilustráciami a vydal ako knižku k narodeninám svojej dcéry.

Roztomilý príbeh je zhruba takýto: Starého a trochu zmäteného kráľa kúzelnej Indraguzie postihli problémy – neustále sa zmenšuje a hrozí mu, že pre zlé kúzla úplne zmizne. Našťastie jeho priatelia nájdu kúzelnú flautu, ktorej zvuk najprv vráti kráľovi obvyklú veľkosť obyvateľov Indraguzie a potom zväčší kráľa, jeho poddaných i samotný štát do obvyklej ľudskej veľkosti.

Čítajte tiež

Genéza krutosti Muž, ktorý presvedčil Putina o slabosti Západu a tlačil na vojnu proti Ukrajine

Lucie Sulovská

Jurij Kovaľčuk je podľa svojho okolia motivovaný skôr ideológiou ako peniazmi, hoci ich má veľa. Je posadnutý veľkoruskou myšlienkou. Práve to na ňom Putin oceňuje.

Prigožin nakrútil aj spolu deväť filmov, väčšinou venovaných vagnerovcom a politickej práci v Afrike. Ale film Šestnástka bol nakrútený o jeho obľúbenom dieťati – „továrni na trollov“.

Charakteristický humor bývalého kriminálnika: Šestnásť tínedžerov prevádzkuje v USA linku podpory onanistov, na ktorej sa šéf FBI prizná: masturbovať môže iba pri portréte amerického prezidenta. Vďaka dômyselným manipuláciám dosiahnu tínedžeri volebné víťazstvo Donalda Trumpa.

Príbeh takzvanej trollej továrne je doteraz nejasný. Podľa jednej z verzií ju Prigožin vytvoril až po rozhovoroch s Viačeslavom Volodinom, ktorý v prvej polovici roku 2010 dohliadal na ruskú vnútornú politiku ako prvý zástupca šéfa prezidentskej administratívy.

„Volodin sa šéfovi sťažoval, že ho blogeri se*ú a poskytujú mu nadsadené údaje o sledovanosti,“ tvrdí bývalý vysokopostavený Prigožinov zamestnanec. Prigožin bol dlhodobo súčasťou prokremeľského politického PR – za jeho peniaze bol v roku 2012 nakrútený film Anatómia protestu (vysielaný na NTV) o ľuďoch, ktorí sú údajne za peniaze vodení na opozičné mítingy.

„A náčelník Volodinovi povedal – urobím si vlastnú sieť blogerov, všetko bude, ku*va, fungovať,“ tvrdí bývalý zamestnanec. O nejaký čas neskôr bola v Petrohrade zriadená „továreň na trollov“ a Prigožinovi ľudia posielali správy o jej činnosti pravdepodobne Volodinovi.

Podľa inej verzie sa všetko začalo skôr – v roku 2009 pár ľudí dostalo počítač a stôl v kancelárii na okraji Petrohradu a za jeden komentár alebo príspevok na sociálnych sieťach dostávali asi 10 rubľov. Príspevok, ktorý chválil Putina alebo hanil opozíciu – podľa momentálnej potreby.

V každom prípade, postupne sa z toho vďaka Prigožinovmu úsiliu stal obrovský mediálny holding s množstvom oblastí záujmov a aktivít, ktorý sa špecializoval na manipuláciu s verejnou mienkou v Rusku. Okrem samotných autorov zamestnával aj tisíce „politických technológov“ (u nás by sa azda povedalo PR expertov), ktorí starostlivo sledovali verejnú mienku a vymýšľali stratégie.

Súčasťou holdingu boli desiatky spravodajských webov (najznámejší z nich je agentúra RIA FAN), ktoré kopírovali správy jeden od druhého a vzájomne si boostovali názory a komentáre.

Pomocou týchto metód sa Prigožinovi podarilo zničiť hlavný agregátor správ na ruskojazyčnom internete – Yandex.News, teda oných päť riadkov, ktoré vidí každý používateľ tohto vyhľadávača (Rusi väčšinou nepoužívajú Google, ale svoj ruský Yandex).

Tých pár najviditeľnejších správ vďaka šikovnej manipulácii obsadili titulky ako Navaľného priaznivci užívajú pred mítingmi drogy alebo Julija Navaľná získala nemecké občianstvo.

Prigožin sám si komunikáciu s novinármi nesmierne užíval – na otázky odpovedal na svojich účtoch na Telegrame a na ruskej sociálnej sieti VKontakte. Vulgárne, nejapne a vtipne. Ako troll.

Otázka: Z čoho je financovaná prevádzka PMC Vagner?
Odpoveď: Prevádzka je financovaná z krvi a sĺz západných demokracií.

Prigožinovo mediálne impérium teraz pravdepodobne prevezme Jurij Kovaľčuk.

Prigožin na fotografii z 12. mája 2023 nasnímanej z neznámeho miesta. Foto: TASR/AP

Bojovník

O PMC Vagner sa prvýkrát hovorilo v roku 2015 – vtedy spoločnosť otvorene hľadala bojovníkov na účasť vo vojenskej operácii v Sýrii.

Hoci ako sa neskôr ukázalo a potvrdilo, od roku 2014 sa oddiel bývalého podplukovníka GRU Dmitrija Utkina (s volacím znakom Vagner) zúčastnil bojov v Doneckej a Luhanskej oblasti.

V tom čase spolu Prigožin a Utkin uzavreli akúsi dohodu, ktorá sa takisto našla u Prigožina doma (na pamiatku si ju zarámoval). Píše sa v nej:

„Vzhľadom na vážnu situáciu na Ukrajine a nutnosť chrániť Donbas (srdce Ruska) sa my, nižšie podpísaní, zaväzujeme dodržiavať tieto pravidlá.

Povinnosti riaditeľa (Prigožina): 1. Zaistiť zbrane. 2. Poskytnúť finančné prostriedky. 3. Poskytnúť záruky pre mŕtvych a ranených. 4. Zaistiť stále zamestnanie. 5. Zabezpečiť ochranu proti článku o žoldnierstve (359 Trestného zákonníka). 6. Riešenie všetkých otázok kolegiálnym spôsobom. 7. Osobná participácia. 8. Nepostupovať proti ruskému ľudu.

Povinnosti veliteľov: 1. Výber mužov. 2. Vycvičiť mužov. 3. Zbaviť sa dezertérov. 4. Prohibícia (alkohol, drogy). 5. Rozhodovať o záležitostiach kolegiálne. 6. Využívať znalosti a skúsenosti, plniť úlohy až do konca. 7. Nejsť proti VVP (Putin). 8. Neklamať a nepodvádzať, hovoriť veci tak, ako sú.

1. mája 2014

Podpísaní Prigožin a Utkin (za radu veliteľov)“

Potom sa vagnerovci zúčastnili bojov nielen v Sýrii, ale aj v Afrike. Prigožinove štruktúry pôsobili približne v dvadsiatich afrických krajinách – boli to tak žoldnieri, ako aj politickí technológovia, ktorí pomáhali miestnym vodcom uchopiť alebo udržať moc. Okrem známych misií v Mali, Stredoafrickej republike či Líbyi Prigožinovi ľudia pôsobia či pôsobili napríklad aj v Zimbabwe, Rovníkovej Guinei, Guinei Bissau, Lesothe, Botswane, na Madagaskare, v Mozambiku, Čade či Kongu.

Pre Prigožina sa stala Afrika novou veľkou vášňou, o čom svedčí aj jeho dom plný afrických sošiek. V afrických projektoch sa vraj neustále angažoval. Každý deň telefonoval so svojimi zamestnancami v Stredoafrickej republike, Čade, Kongu, Sudáne, Sýrii a Líbyi – počúval ich správy a niekedy dával konkrétne pokyny. V týchto krajinách sa Prigožin zaujímal doslova o všetko.

V Stredoafrickej republike jeho štruktúry cvičili armádu a dostávali za to koncesie na ťažbu diamantov a zlata. Jedného dňa sa však Prigožin po rozhovore s miestnym prezidentom náhle rozhodol, že je nevyhnutné zapojiť sa aj do produkcie kávy.

„Okamžite sme sa pustili do výroby kávy, ale pretože sme nenajali kvalifikovaných manažérov, obchod sa nerozbehol, aj keď káva bola výborná,“ spomína jeden zo zamestnancov.

Čítajte tiež

Po vzbure vagnerovcov Kto slúžil v armáde, ten sa v cirkuse nesmeje

Christian Heitmann

Čo si myslia analytici o Prigožinovom ťažení na Moskvu, prečo nakoniec ustúpil a aké bude mať dlhodobé následky?

Brutálny a bezprostredný Prigožin sa s africkými lídrami naučil komunikovať. Práve v Afrike prvýkrát spojil svoje dva najmocnejšie zdroje – politických technológov a armádu. Aj keď to občas škrípalo.

Raz priletel do Petrohradu zástupca prezidenta jednej africkej krajiny so žiadosťou, aby mu pomohol vytvoriť vlastnú „továreň na trollov“. Boli im pridelení špecialisti a začali vytvárať príslušné štruktúry na podporu prezidenta, ale po troch mesiacoch miestni trollovia stavili na jeho protivníka.

Do Afriky Prigožin cestuje, platí tu protifrancúzskych a protizápadných aktivistov (pričom niektorí z nich, ako napríklad Kémi Séba a Nathalie Yambová, sa narodili prisťahovalcom v Európe) a ovláda aj médiá.

V Sudáne Prigožin dlhodobo podporoval zosadeného prezidenta Umara al-Bašíra a bojovníci z jeho paralelnej armády cvičili a bojovali po boku PMC Vagner, napísal denník Washington Post. Podľa CNN vagnerovci naďalej dodávajú týmto jednotkám zbrane aj po vypuknutí občianskej vojny.

Na jar 2018 začali Prigožinove spoločnosti 400 kilometrov od Chartúmu stavať továreň na ťažbu zlata. Prigožinove štruktúry dostali príležitosť pracovať na zlatých baniach hneď po uzavretí dohody ruských úradov so sudánskym prezidentom al-Bašírom v roku 2017.

O prácu tak prišli miestni nomádi, ktorí zlato ťažia remeselne. Zo zúfalstva sa rozhodli bojovať – jedného dňa niekoľko sto mužov ozbrojených iba mečmi obkľúčilo štyri desiatky robotníkov a inžinierov. Vyjednávanie nič nevyriešilo, na čo boli do rozostavanej továrne vyslané dva vrtuľníky s vojenskou technikou a ozbrojenými bojovníkmi. K stretu však ani nedošlo: jeden z vrtuľníkov, ktorý nevydržal záťaž, sa zrútil do púšte (jeho pasažierov sa podarilo evakuovať). Druhý priletel k stavenisku továrne a to stačilo – domorodci s mečmi sa pri pohľade naň rozpŕchli.

Sám Prigožin by však nikdy nebol schopný veliť armáde, keby nemal seriózneho pomocníka.

Dmitrij Utkin. Foto: t.me

Jeho Temnosť

Prigožin má židovské korene, to mu však nezabránilo mať na čele svojej súkromnej armády človeka, ktorý obdivuje nacistické Nemecko.

Dmitrij Utkin sa narodil a vyrástol na Ukrajine a bol to vraj nekonfliktný tichý chlapec. Bol veľmi fyzicky vyvinutý (s výškou skoro dva metre), atletický a športovo založený.

Vždy mal veľmi rád ženy – má mnoho žien a detí v Rusku aj na Ukrajine (ich presun do Ruska bol vraj veľká logistická operácia) –, ale na stabilný rodinný život zrejme nikdy nebol.

Vždy ho to ťahalo do armády. Vyštudoval vojenské školy, pôsobil na Kaukaze, bojoval v čečenských vojnách. Dotiahol to na veliteľa špeciálnych síl. Absolvoval kurz na izraelskej bezpečnostnej akadémii.

Z armády odišiel (podobne ako väčšina vagnerovských veliteľov) pre nespokojnosť s jej fungovaním. Ale život „civila“ žiť nedokázal.

Pripojil sa k prvej súkromnej vojenskej spoločnosti – Moran Security Group –, ktorá sa zaoberala ochranou obchodných lodí pred pirátmi. Potom krátko slúžil v Sýrii v rámci nacionalistického Slovanského zboru, kým nebol porazený na ropných poliach pri Deir ez-Zore.

Táto skupina ešte nemala nič spoločné s ruským štátom. Po svojej porážke musela byť evakuovaná do Ruska charterovým letom ministerstva zahraničia a proti členom sa začalo trestné konanie pre žoldnierstvo.

V roku 2014 dostal Utkin pozvanie od ministerstva obrany do Luhanska, bol Prigožinovi pridelený ako veliteľ podporných síl. Na základni vagnerovcov v Molkine sa Utkin rád honosil prvkami nacistickej uniformy – čiapkou so symbolmi SS. Aj v mailoch používal fašistické odkazy – napríklad v korešpondencii s Prigožinom mu napísal „Heil, Petrovič“.

Sám Utkin, zrejme pre svoju krutosť, má prezývku Jeho Temnosť, ktorú používa aj v Telegrame žoldnierskej komunity Grey Zone. Spočiatku mal na tele aj nacistické tetovanie, ktoré si neskôr dal premaľovať pseudoslovanskými symbolmi. Spojenie dvoch krutých ľudí – Petroviča a Jeho Temnosti – sa skončilo spoločným pochodom na Moskvu.

Jevgenij Prigožin sa fotí s priaznivcom počas toho, ako 24. júna 2023 opúšťa mesto Rostov. Foto: TASR/AP

Asi som sa zbláznil

V Prigožinovom dome bola nájdená aj plne vybavená lekárska ambulancia. Súdiac podľa obsahu, bola vytvorená pre prípad, že by Prigožin ochorel na koronavírus.

Na začiatku pandémie si bohatí Rusi kupovali domáce pľúcne ventilátory v obave, že by pre nich preplnené nemocnice nemuseli mať miesto. Prigožinove obavy z koronavírusu sú pochopiteľné: trpel rakovinou brucha a podstúpil rozsiahlu liečbu. „Mal rakovinu. Teraz sa zdá, že sa proces tvorby nových nádorov zastavil,“ hovorí jeden z jeho spolupracovníkov.

Pre chorobu Prigožin dodržiava prísnu diétu a vedie zdravý životný štýl – napríklad jeden z jeho dlhoročných zamestnancov len raz videl šéfa vypiť pohár limonády. Pri prehliadkach Prigožinovho domu sa našli palety s akýmsi „bielym práškom“, každá vážila asi kilogram.

Ale ľudia z Prigožinovho okolia jednohlasne tvrdia, že ho nikdy nevideli brať drogy.

„Odvtedy, čo ochorel a potom sa vyliečil, všetkým zakazoval komunikovať s drogovými dílermi v Afrike alebo Sýrii. To by ich zhodil do jamy.“

Z dokumentov nájdených u Prigožina pri domovej prehliadke vyplýva, že sa liečil nielen doma, ale bol tiež jedným z prvých VIP klientov kliniky Sogaz – tá je spojená s Putinovou dcérou a slúžila prezidentovým najbližším priateľom. Liečbu zadarmo poskytovala aj vagnerovcom.

Rovnaké dokumenty dokazujú, že Prigožin používa rôzne identity.

V roku 2021 získali zoznam VIP klientov Sogazu novinári – a našli v ňom ľudí, ktorí sa bohatým pacientom vôbec nepodobali. Napríklad istý Dmitrij Isaakovič Gejler, jeden z prvých klientov označených ako „super VIP“. Novinári zistili, že človek s takými údajmi hľadal prácu vodiča s platom 40 000 rubľov – a ťažko si mohol dovoliť liečbu na klinike pre prezidentových priateľov.

Záhada bola vyriešená, keď pri prehliadke Prigožinovho domu našli pas na meno Gejler, avšak s fotografiou samotného Prigožina, ktorý zrejme používal doklad na falošné meno.

Nebol to jediný taký nález: Prigožin používal aj pasy na mená Oleg Semenov a Vladimir Bobrov. Bobrov je takisto skutočná osoba, v roku 2021 pracoval v továrni pri Tvere a niekoľkokrát kandidoval v komunálnych voľbách za stranu LDPR.

Prigožin má nielen falošné identity, ale aj najmenej jedného osobného dvojníka – pri prehliadkach boli nájdené aj tri pasy na Prigožinovo meno s fotografiou osoby, ktorá sa mu podobá.

Touto osobou je predtým odsúdený obyvateľ Petrohradu Leonid Krasavin, ktorý si zmenil meno a stal sa Prigožinovým plným menovcom (narodili sa aj v rovnaký deň).

Prinajmenšom raz sa zúčastnil na trollingu svojho menovca: odletel do Litvy a vyhotovil niekoľko fotografií, ktoré neskôr zverejnili médiá s tvrdením, že sa Prigožin napriek sankciám stretol v Litve s úradníkom ministerstva dopravy a navštívil litovský parlament.

Dvojníci a falošné pasy nie sú jediným maskovaním, ku ktorému sa Prigožin uchýlil. Pri domovej prehliadke boli u neho nájdené parochne a anonymné telegramové kanály začali šíriť jeho selfie v rôznych podobách s vysvetlením, že ich používa pri svojej práci v zahraničí.

Dva zdroje z Prigožinovho okolia potvrdili, že pri cestách do afrických krajín používal prezlečenie. V Líbyi napríklad preto, aby sa vyhol „honu“, ktorý naňho usporiadali priaznivci súčasnej vlády.

Čítajte tiež

Pohľad z Moskvy po Prigožinovej vzbure Temného tieňa občianskej vojny sa Rusko ešte dlho nezbaví

Jiří Just

Prigožin odhalil slabosť Putinovho štátu.

Tí, ktorí pod Prigožinom dlhodobo pracovali, sa domnievajú, že jedným z dôvodov jeho obzvlášť repulzívneho správania v poslednom čase mohla byť práve choroba.

„Je to človek s vyrezaným žalúdkom a črevami!“ reagoval jeden z nich, keď ho požiadali o vysvetlenie, prečo sa Prigožin mohol odhodlať k takému drastickému kroku, akým je ozbrojená vzbura.

Boli by tu však aj iné dôvody.

Prigožinov konflikt s ministerstvom obrany sa začal už dávno – najmenej od roku 2017 nemohol Šojguovi a jeho generálom odpustiť, že zožali všetku slávu za opakovaný útok na sýrsku Palmýru v roku 2017, hoci to podľa neho bola jeho práca. Potom sa konflikty pravidelne opakovali – hovorilo sa, že v roku 2021 Prigožin udrel generála, ktorého Šojgu poslal k nemu rokovať.

Príležitosťou na ozbrojenú vzburu sa stalo vyhlásenie ministerstva obrany z 10. júna, že bojovníci PMC by mali podpísať zmluvy s ruskou armádou. Súdiac podľa mnohých znakov, vzbura nebola spontánna – prinajmenšom jej mediálny komparz bol vopred pripravený.

Prigožinova RIA FAN zaregistrovala „zrkadlovú“ verziu svojich webových stránok takmer mesiac vopred a v deň vzbury bola v Rostove akoby náhodou novinárka Alina Lippová z tohto média.

Ráno 23. júna, pol dňa pred začiatkom vzbury, opustilo Petrohrad niekoľko vrcholných manažérov Prigožinových štruktúr. Očakávali zatýkanie aj domové prehliadky.

„Asi som sa zbláznil,“ odôvodnil Prigožin svoje konanie najbližším.

Titulná fotografia: TASR/AP

Text je prevzatý z autorkinho facebookového profilu s jej láskavým súhlasom.