Maďarský postoj k ruskej invázii na Ukrajine Prečo sa Maďari a Orbán správajú tak, ako sa správajú?

Maďarský premiér Viktor Orbán tento týždeň v rámci svojej „mierovej misie“ navštívil Kyjev aj Moskvu a stretol sa s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským a ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Prečítajte si archívny text českej publicistky Lucie Sulovskej z januára tohto roka, v ktorom rozoberá vzťah Maďarov k Ukrajine a Rusku.

Rozhodla som sa spísať dlhší text na základe svojho pozorovania a rozhovorov s mnohými Maďarmi. Nebolo ich však toľko, koľko byť mohlo, pretože aj ako človeka, ktorý sa Maďarsku venoval niekoľko rokov, ma tá absencia empatie voči Ukrajincom (ako národu bojujúcemu proti agresii; k utečencom sa Maďari správali dobre) v prvých mesiacoch dosť šokovala a komunikácii s niektorými ľuďmi o vojne som sa cielene vyhýbala.

Dnes má negatívny postoj k Ukrajine aj mnoho Čechov, o Slovákoch radšej nehovoriac, tak už Maďari toľko nevynikajú, ale v tých prvých mesiacoch to bol šok.

Časom som však začala zase hovoriť so svojimi známymi a čítať rôzne názory a k nejakým odpovediam som predsa len dospela. Dôvody delím na emočné (tie, ktoré ovplyvňujú celú populáciu) a politické (tie, ktoré pôsobia špecificky na vládu).

Emočné dôvody

1. Trianon

Maďari nikdy neprijali povojnové usporiadanie Európy. Akceptovali ho, pretože absolútne nemajú silu ho zmeniť, avšak na vnútornej úrovni ho nikdy neprijali ako spravodlivé, správne a večné.

Väčšina Maďarov určite nechce meniť hranice násilím a platiť za to životmi a blahobytom, ale samotná myšlienka zmeny hraníc im nie je proti srsti. Hranice sa jednoducho menia a oni sami sa podľa svojej mienky stali obeťou najnespravodlivejšej zmeny hraníc 20. storočia, ktorú navyše zosnoval Západ. Gróf Apponyi so svojou veľkolepou rečou na obranu vlasti vo Versailles neuspel.

V poslednej snahe zachrániť svoj štát prosil o usporiadanie referend na odtrhnutých územiach, apeloval na právo na sebaurčenie, ktoré Maďarsku inak veľmi nevoňalo (a sám Apponyi len ťažko skrýval pohŕdanie menšími národmi monarchie).

Maďari boli tí, čo najviac zaplatili za vojnu, ktorú nechceli, do ktorej boli podľa svojho názoru „vtiahnutí“. A ako inak než zo Západu. Maďarsko prišlo o dve tretiny územia Uhorska, niekoľko miliónov Maďarov sa z príslušníkov vládnuceho národa stalo občanmi druhej kategórie alebo dokonca vyhnancami žijúcimi vo vlakových vagónoch.

Zároveň sa dostalo do situácie, keď tento stav nemôže nikdy samo zmeniť – je totiž obklopené výhradne štátmi, voči ktorým má územné požiadavky a ktoré sú napospol väčšie a silnejšie. Jeho jediná šanca na zvrátenie Trianonu vždy spočívala v spojenectve s gamechangermi, ktorí mali moc Európu rozparcelovať znova.

Preto sa pripojili k Hitlerovi, pričom nechcem robiť nejaké obskúrne porovnanie Hitlera s Putinom, o to viac, že Maďari sa k Putinovi nepridali, ale skrátka vízia zmeny hraníc v nich žiadne desivé mory nevyvoláva a majú rozhodne väčšie pochopenie pre obdobné pocity Rusov a väčšiu ochotu baviť sa o „novom územnom usporiadaní“.

Vzťahy s Ukrajinou boli dlho pred vojnou na bode mrazu, pretože na ukrajinských Maďarov dopadla štátna ukrajinizácia po roku 2014.

Je, samozrejme, otázkou, čo by sa bolo dialo, keby sa vo februári 2022 vláda v Kyjeve bola zrútila, Putin by bol Ukrajinu ovládol a bol by býval zrazu naozaj silný. V každom prípade Trianon je veľkou nezahojenou ranou na maďarskom tele, ktorú si Maďari so svojou záľubou v sebaľútosti pravidelne rozškrabávajú usporadúvaním národných trúchlohier, na ktorých sa zúčastňuje skoro celé politické spektrum.

Bol to aj liberálny starosta Budapešti, ktorý prišiel s nápadom minúty ticha v okamihu podpisu diktátu (ako tomu Maďari hovoria), ale takýchto iniciatív je rok čo rok neúrekom.

2. Ukrajinu neznášajú viac ako Rusko

Lakonicky povedané, Maďari nemajú radi Rusko ani Ukrajinu (ak vôbec niekoho), ale Rusko žiadne vlastné pôvodné maďarské územia nevlastní, zatiaľ čo Ukrajina áno.

Vzťahy s Ukrajinou boli dlho pred vojnou na bode mrazu, pretože na ukrajinských Maďarov dopadla štátna ukrajinizácia po roku 2014. V ďalších rokoch sa neustále predvolávali veľvyslanci, niekoľko maďarských vysokých štátnych úradníkov bolo z Ukrajiny oficiálne vyhostených, vrátane de facto ministra pre zahraničných Maďarov Arpáda Potápiho.

Padali obvinenia zo separatizmu, prebehli zatýkania v sídlach maďarských organizácií a Maďarsko sa pomstilo blokovaním prítomnosti Ukrajiny na mnohostranných rokovaniach s NATO a EÚ. V prieskume Trianon 100 realizovanom Maďarskou akadémiou vied v roku 2020 označili vzťahy s Ukrajinou za dobré len štyri percentá Maďarov. Z toho vyplýva, že Maďari sú tiež oveľa ochotnejší počúvať rozprávanie o útlaku ruskej menšiny.

Maďari sa nepovažujú za Slovanov a Ukrajinci sú pre nich cudzí národ podobne ako Rusi. Z dôvodu úplnej jazykovej bariéry (stalo sa mi v Maďarsku niekoľkokrát, že ma považovali za Rusku – mnoho Maďarov nie je schopných rozlíšiť slovanské jazyky ani na tejto základnej úrovni) v Maďarsku skoro neexistovala ukrajinská menšina.

Takmer všetci Ukrajinci v Maďarsku boli a sú Maďari s ukrajinským pasom. Najväčšími menšinami v Maďarsku sú (okrem Židov a Rómov) Nemci a Číňania.

A akokoľvek to znie, Maďari sú veľmi citliví na svoju jedinečnosť. Fakt, že vo vojne s Rusmi umierajú etnickí Maďari (príslušníci národa, ktorý je taký jedinečný!), je pre nich ďalším dôvodom na hnev na Ukrajinu. Ako sa mi zveril jeden môj známy: všetkým by bolo lepšie, keby ten štát neexistoval.

Maďarsko si okrem iného od Rusov vyhandlovalo vojnových zajatcov – príslušníkov maďarskej menšiny, ktorých však nevrátilo na Ukrajinu, a ukrajinskú stranu o tom ani neinformovalo.

Je veľmi pravdepodobné, že ak by bol kýmkoľvek napadnutý iný Maďarmi neobľúbený štát, napríklad Rumunsko (najmenej populárne hneď za Ukrajinou), reagovali by veľmi podobne.

Viktor Orbán na stretnutí s Vladimirom Putinom v Pekingu v októbri 2023. Foto: TASR/AP

3. Dekády nasledujúce po povstaní neboli pre Maďarov také dramatické

Po udalostiach v roku 1956 sa situácia v Maďarsku skutočne zlepšila (oproti stavu pred nimi), zatiaľ čo po okupácii v roku 1968 sa v Československu zhoršila (keď považujeme Pražskú jar za nejakú éru svojho druhu, čo je pomerne diskutabilné, ale rozhodne to bol závan nádeje na zmenu k lepšiemu, pričom pocity bývajú často lepšie ako realizácia a zmarenie nádeje utkvie v kolektívnej pamäti viac ako nudná realita).

Bezprostredne po povstaní, samozrejme, padali tresty smrti a dlhé kriminály, ale Sovieti tak nejako pochopili, že Maďari naozaj hryzú a že to najlepšie, čo s nimi možno dohodnúť, je kompromis v štýle „vy si nevšímate nás, my si nevšímame vás“.

A tak asi od roku 1960 sa situácia v Maďarsku postupne upokojovala a režim prechádzal do fázy „kto nie je proti nám, ten je s nami“. Obdobie československej normalizácie, teda maďarské 70. a 80. roky, si už asi pamätajú aj mnohí Česi, ktorí v tom čase zavítali do Budapešti.

V Maďarsku existovalo súkromné podnikanie, bol tam rádovo väčší dostatok tovaru aj zo Západu, Maďari mohli cestovať do susedného Rakúska (len tak na víkend do Viedne!), v Maďarsku koncertovali západné hudobné skupiny, konali sa tam aj medzinárodné stretnutia veriacich a ďalšie u nás v tej dobe nepredstaviteľné veci.

Na svoj gulášový socializmus si navyše Maďarsko veselo požičiavalo od Medzinárodného menového fondu (MMF).

Tu vidím ešte tri možné faktory roku 1956 ovplyvňujúce súčasný postoj:

Maďarsko vtedy neprišlo o žiadne územie, proste tu boli a už nie sú, nie je to trvalá rana porovnateľná s Trianonom (čo však Ukrajine reálne hrozí).

Západ sa na Maďarsko vykašľal, nepomohol mu a donútil ho so Sovietmi sa dohodnúť (a Ukrajine pomáha a drzo to označuje za morálnu povinnosť!).

Výsledky tejto dohody boli pre ľudí celkom znesiteľné (stačí byť teda asertívny a s Rusmi sa dá dohovoriť, tak prečo to nerobíte a všetkých štvete?).

Politické dôvody

4. Proste to tak vyšlo…

Maďarská politická scéna bola posledných tridsať rokov pomerne transparentne rozdelená na národných konzervatívcov a liberálnych socialistov. Maďarský komunistický experiment sa skončil vzájomnou zhodou, postupne a nerevolučne. V podstate od okamihu, keď sa v Moskve ujal moci Gorbačov, premýšľali, ako to čo najlepšie odpískať.

Československí súdruhovia sa ukázali ako najhlúpejší široko-ďaleko, pretože vôbec nechápali, čo sa deje.

V Maďarsku sa teda komunisti plynule premenili na demokratických socialistov a ich najväčším spojencom na politickej scéne sa stala malá strana mestských liberálov, no nebudem chodiť okolo horúcej kaše, väčšinu strany tvorili ľavicoví židovskí intelektuáli.

Spoločne vytvorili tandem, ktorý mal k Rusku nekonfliktný vzťah, a akákoľvek forma vyrovnávania sa s minulosťou im bola proti srsti. K roku 1956 sa nevzťahovali cez revolucionárov, ale cez Imreho Nagya a ďalších predstaviteľov „umierneného“ krídla.

Na pravici sa etabloval Fidesz, ktorého spojencom boli postupne dve malé kresťanské strany (jedna z nich bola pôvodne veľká, kým ju Fidesz nevymazal). Fidesz býval ostro protikomunistický, občas až nasilu, ako keď z pozície ministra školstva musel odísť Zoltán Pokorni (inak veľmi dobrý človek), pretože sa ukázalo, že jeho otec bol agentom tajnej služby.

K Rusku zaujal Fidesz vzťah ako tá strana, pre ktorú rok 1956 zosobňujú revolucionári hádžuci Molotovove koktaily a ktorej staronový predseda ako prvý vyzval sovietske vojská na odchod z Maďarska. Povedzme teda chladný a podozrievavý.

Ťažko môžete nadávať Orbánovi, že sa začal baviť s Putinom, keď na čele najsilnejšej ľavicovej strany stále stojí človek, ktorý si Putina priviedol domov a potom sa tam hrali s jeho psom.

Socialisti a Fidesz bývali súpermi plece pri pleci. Obe strany mávali podporu okolo 40 percent a o tom, kto bude vládnuť, rozhodovalo hlavne to, ako dopadnú ich malí partneri. Katastrofálna socialisticko-liberálna vláda (2006 – 2010) však viedla k rozvratu na ľavici, úplnému zániku liberálov a totálnemu opanovaniu politickej scény Fideszom. Po 13 rokoch tu stále máme Fidesz v úplne dominantnej pozícii a v opozícii chaos, ktorý si požiera vlastný chvost. To len tak pre kontext.

Avšak späť k téme. Keď sa Fidesz začal otvárať na Východ a pozvoľna meniť vzťah k Rusku, nemal tomu kto oponovať. Ťažko môžete nadávať Orbánovi, že sa začal baviť s Putinom, keď na čele najsilnejšej ľavicovej strany stále stojí človek, ktorý si Putina priviedol domov a potom sa tam hrali s jeho psom. Človek, ktorého vlády posilňovali a zdôrazňovali energetické väzby na Rusko.

Pomerne dlho si to teda nikto veľmi nevšímal. Veľká téma sa z toho v Maďarsku stala až po februári 2022. Ale trochu inak, než by si opozícia bola priala. Chceli tesne pred voľbami využiť to, čo úplne logicky považovali za Orbánovu slabosť.

Opozícia svoju rétoriku stavala na tom, že Orbán zdiskreditoval Maďarsko svojím vzťahom s Putinom, a dokonca povedala, že Ukrajine by sa malo pomáhať napríklad aj zbraňami. Fidesz po krátkom tápaní reagoval mohutnou kampaňou OPOZÍCIA CHCE ZATIAHNUŤ MAĎARSKO DO VOJNY. Výsledkom bol totálny krach zjednotenej opozície vo voľbách a najlepší výsledok Fideszu od roku 2010.

Z už aj tak malého koláča opozície si ešte odhryzla nová strana radikálnych nacionalistov, ktorí nič ako Ukrajinu (alebo Slovensko) neuznávajú.

Ukázalo sa, že Maďari naozaj nechcú mať s vojnou nič spoločné. A to do takej miery, že opozícia postrácala aj veľa svojich vlastných tradične ľavicových voličov.

Jeden poslanec spomenul, že v jeho obvode je sídlisko prezývané KĽDR, pretože tam tridsať rokov volili ľavicu. Teraz prešli k Fideszu. Politicky to teda bola úplná katastrofa a odvtedy opozícia aj trochu tápe, ako sa k tomu postaviť. Podporujú spoločnú pozíciu EÚ, ale rozhodne sa za Ukrajinu nechcú angažovať.

Keď nie je dopyt, nebude ani ponuka.

Viktor Orbán počas mimoriadneho samitu lídrov NATO v Bruseli deň po vypuknutí vojny. Foto: TASR/AP

5. Naši skutoční bratia

Maďarský pochod na východ, do končín, odkiaľ kedysi Maďari do Európy prišli, nie je nejako jednorozmerný a už vôbec orientovaný primárne na Rusko (hoci práve tam žijú najbližší jazykoví príbuzní, malé etniká Chantyjcov a Mansijcov).

Najväčším investorom v Maďarsku je už niekoľko rokov proamerická Južná Kórea, ktorá vyradila predtým dominantné Nemecko. Orbánova vláda vytvorila pomerne silné spojenectvo aj so štátmi v Strednej Ázii, predovšetkým s Tureckom, ale aj s Kazachstanom a ďalšími krajinami Turkickej rady, kam sa Maďari na základe svojho prapôvodu takisto počítajú.

Orbán v týchto krajinách vidí budúcnosť, cíti sa tam mentálne doma, má rád tamojšiu priamočiarosť, rozhodnosť a obchodovateľnosť. Tieto štáty (rovnako ako Maďarsko) ruskú agresiu odsúdili, ale tým sa to skončilo. Nemajú pocit, že je to ich vec, a, naopak, premýšľajú, ako na tom čo najviac zarobiť.

V tomto spoločenstve je Orbánovi najlepšie, je jedna ruka s tureckým prezidentom Erdoğanom alebo kazašským náprotivkom Tokajevom. Naopak, zjavne sa necíti mentálnou súčasťou spolku predsedníčky eurokomisie Ursuly von der Leyenovej.

Malá komplikácia tohto prístupu je, že takúto hru si môžu dovoliť hrať veľmoci, nie deväťmiliónový, nie príliš bohatý štát uprostred Európy. Ale keď je dnes sebaidentifikácia všetko, Maďarsko sa zrejme identifikovalo ako transveľmoc.

6. Ja som vám to hovoril

Podľa svojho okolia (máme relatívne veľa spoločných známych) je Orbán skutočne úprimne presvedčený, že Západ v určitom momente hodí Ukrajinu cez palubu.

Orbán si od začiatku myslí, že Západ robí chybu, keď utvrdzuje Ukrajincov v cieľoch, ktoré on považuje za nereálne, ako návrat k hraniciam z roku 1991. Je presvedčený, že by si to vyžadovalo priamy vstup NATO do vojny, na čo nie je vôľa.

Podľa svojho okolia je Orbán skutočne úprimne presvedčený, že Západ v určitom momente hodí Ukrajinu cez palubu.

Zároveň je zvyknutý byť enfant terrible, vôbec mu nerobí problém byť „ten najhorší človek v Európe“, počas migračnej krízy si v západnej tlači vyslúžil aj prirovnanie k Hitlerovi a podobne. Toto je oproti tomu relatívne jednoduchšie, pretože ostrakizácia takzvaných chcemmierov nie je na Západe ani zďaleka taká ako pri odporcoch kultúrneho obohatenia v roku 2015.

V tom je Česko protiklad, tu oveľa viac vadí Rusko než odpor k mladíkom. Je skrátka zvyknutý byť stále predmetom sporov a nerobí mu to žiadny problém. Ak s niečím problém naozaj nemá, tak so sebavedomím.

Dokonca verí, že z toho bude benefitovať, a to jedným či viacerými spôsobmi:

Za sabotovanie ukrajinskej agendy si dokáže vyhádať aspoň nejaké peniaze, ktoré mu Brusel zadržiava. Tým sa vôbec netají. Nemorálne? Nepochybne by odpovedal, že jeho starosťou je Maďarsko a nie Ukrajina a že nemorálny je Brusel, pretože mu nemá čo zadržiavať peniaze.

Možnosť robiť rôzne pokútne dealy s mainstreamom. V tejto oblasti je Orbán veľmi zbehlý. Hlavný problém mainstreamových politikov je podľa neho strach z verejnej mienky, médií a zo záujmových skupín. Hlavný Orbánov problém je, naopak, to, že mu z politiky odišiel jeho hlavný partner in crime, teda Angela Merkelová. Napriek dojmom vytváraným českými médiami mali vždy dobrý vzťah, niekoľkokrát verejne povedal, že by nemala odchádzať z politiky, a dnes je azda jediný, kto sa jej z času na čas zastane, keď sa hádam všetky jej stávky ukázali ako, ehm, nevýhra. Spolu urobili mnoho čiernych dealov, Orbán napríklad zastupoval na zasadnutiach Rady záujmy nemeckého automotive, keď Angela už vzhľadom na zelený tlak nemohla. Na druhej strane ona ho všemožne chránila a podporovala u európskych ľudovcov. Po jej odchode Orbán strašne veľa stratil a v súčasnosti stavia na to, že ho opäť niekto využije ako svojho bad boya, keď vo veci Ukrajiny nebudú vedieť, kam z konopí.

Byť prorokom. Nepríjemnosti spojené s hovorením evidentných právd o vítaní mladíkov sa Orbánovi bohato vyplatili. Získal obrovskú medzinárodnú sieť podporovateľov, stal sa hviezdou americkej pravice a akýmsi vzorom všemožných nonkonformných politikov všade po svete. Je skrátka presvedčený, že „na jeho slová dôjde“ a on z toho zhrabne politický kapitál. Vo svojej pozícii neobmedzeného vládcu Maďarska, ktorého momentálne neohrozuje žiadna relevantná politická sila, má ambície primárne na medzinárodnej scéne. To napríklad Robert Fico nemá, tak sa tým môže premlčať.

Pôvodný text: Proč se Maďaři chovají tak, jak se chovají? Uverejnené v spolupráci s českými Konzervatívnymi novinami.

Titulná fotografia: TASR/AP