Čína je nesporne najväčším ekonomickým zázrakom posledných troch desaťročí. Krajina sa stala druhou najväčšou ekonomikou sveta, predbehla Nemecko aj Japonsko. Ale podľa niektorých odborníkov by mohla byť omnoho menšia, než oficiálne tvrdí – populačne aj ekonomicky.

Britský The Economist upozorňoval na pochybnosti o čínskych číslach ešte v roku 2010, keď si neodpustil ľahko sarkastický podtón: „Všetkým, ktorí pochybujú o čínskych ekonomických štatistikách (teda takmer všetkým), by malo byť úľavou, že im úplne neveria ani ľudia zodpovední za jej ekonomiku.“

Economist sa pritom odvolával na dnešného premiéra Li Keqianga, ktorý ešte v roku 2007 čísla HDP v provincii Lianoning, kde bol šéfom komunistickej strany, údajne nazval „umelými“ a nespoľahlivými.

Li Keqiang preto „radšej sledoval ekonomiku Liaoningu pohľadom na iné ukazovatele: objem nákladu na železniciach provincie, spotrebu elektriny a pôžičky vyplácané bankami“.

Spotreba elektriny je zaujímavým ukazovateľom, ktorý aspoň čiastočne dokumentuje nárast čínskej ekonomiky. V rokoch 2000 až 2019 čínska spotreba elektriny stúpla z 1 178 TWh na 6 801 TWh alebo o 477 percent. Oproti tomu oficiálne HDP v tom istom období vzrástlo z 1,21 bilióna dolárov na 14,28 bilióna, teda o 1 080 percent.

Pritom však platí, že obzvlášť vyspelé ekonomiky rastú aj bez vyššej spotreby elektriny či dokonca svoju spotrebu elektriny postupne znižujú. Príkladom môže byť Nemecko, ktorého spotreba elektriny za posledných dvadsať rokov zostala takmer nezmenená, kým jeho HDP v rokoch 2000 až 2019 vzrástlo o takmer 27 percent.

A podobný efekt badáme aj na Slovensku, kde spotreba elektriny na hlavu stúpla z 4 956 kWh na osobu v roku 2000 na 5 137 kWh v roku 2014 (vrátane priemyselnej spotreby) alebo o menej než 4 percentá, kým HDP na osobu v tom istom období stúplo (očistené o infláciu) o 75 percent.

Satelity naznačujú ešte väčšie rozdiely

Jednou možnosťou, ako analyzovať hospodársky rast bez potreby spoliehať sa na často nespoľahlivé oficiálne dáta, je analýza svetelných emisií na základe satelitných snímok. Podľa štúdie univerzity v Chicagu, ktorá využíva túto metodiku, autokracie oproti demokraciám svoj rast HDP nadhodnocujú až o tretinu.

„Každý by vždy chcel namaľovať ružovejší obraz,“ hovorí autor štúdie Luis Martínez pre Voice of America. „Zásadný rozdiel je v tom, že v demokracii máte celú sieť bŕzd a protiváh, ktoré toto správanie do istej miery obmedzujú.“

Ako toto funguje? „Napríklad máte médiá, ktoré skúmajú čísla. Máte aj opozíciu v zákonodarnom zbore, ktorá kladie otázky. V súčasnosti máme v mnohých prostrediach slobodu prístupu k informáciám. Základnou hypotézou je, že keď sa začneme pozerať na nedemokratické režimy, tieto brzdy a protiváhy do značnej miery chýbajú,“ vysvetľuje Martínez.

„Keď sa ekonomika rozvíja, budujú sa veci ako infraštruktúra, pouličné osvetlenie, domy, priemysel,“ opisuje ekonóm. Ich svetelné emisie možno pozorovať práve satelitmi.

„Zistil som, že povedzme vezmete dve krajiny a v týchto dvoch krajinách nočné svetlá rastú rovnako rýchlo. A stáva sa, že jedna z nich je demokratickejšia ako druhá. Ukazuje sa, že rovnaké množstvo rastu svetiel sa premieta do nižšieho vykázaného rastu HDP v demokratickejšej krajine,“ tvrdí Martínez.

„Keď porovnáme stabilnejšie, dôveryhodnejšie demokracie s autoritárskejšími režimami, hovoríme o niečom v rozmedzí 30 až 35 percent. To napríklad znamená, že ak je skutočná miera rastu jedno percento, autoritatívny režim vykáže mieru rastu 1,3 percenta,“ objasňuje, čo jeho zistenia znamenajú v praxi.

Keďže účinok systematického nadhodnotenia rastie exponenciálne, z dlhodobého hľadiska môžu byť rozdiely medzi hláseným a reálnym HDP obrovské. Podľa Martínezových odhadov reálny rast Číny v rokoch 2002 až 2021 nedosahoval takmer 400 percent, ale menej než 200 percent. To je ešte stále úctyhodný výkon, vďaka ktorému by sa Čína radila medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta, ale čínska ekonomika by bola o polovicu menšia, než Peking tvrdí.

Nedostatkom tohto prístupu je, že podobne ako analýzy týkajúce sa spotreby elektriny zachytávajú najmä extenzívny hospodársky rast, teda taký, ktorý spôsobila výroba čoraz väčšieho množstva tovarov, a nie intenzívny hospodársky rast, teda taký, ktorý spôsobila ich vyššia hodnota.

Napríklad továrne vyrábajúce lacnejší Xiaomi (alebo ešte lacnejšiu značky nižšej kvality) a drahší Huawei môžu z pohľadu satelitu vyzerať úplne rovnako. Dokonca môžu vyrábať identický počet mobilov, ale jedna bude vyrábať mobily za sto a druhá za tisíc dolárov. Z pohľadu HDP je tak zásadným rozdielom, čo sa deje vnútri budovy, ale z pohľadu svetelných emisií budú obe stavby úplne identické.

Navyše všetky vyspelé ekonomiky dnes ťažia najmä z rozvoja služieb, nie z veľkej expanzie priemyselnej výroby. Aj čínsky hospodársky rast sa preto perspektívne presúva a bude presúvať z priemyselného sektora do sektora služieb. To pritom nie je na škodu Číny a Číňanov – zle platenú prácu v továrňach na výrobu lacných výrobkov „made in China“ postupne nahradí viac lepšie platených a často aj pohodlnejších pracovných príležitostí v iných odvetviach.

Nesprávne dáta nemusia byť len chybou Pekingu

Jedným z dôvodov, prečo čínske dáta môžu mať otáznu kvalitu, je aj čínsky politický systém. Centrálna vláda v Pekingu očakáva vysoký hospodársky rast – a vydáva dokonca oficiálne ciele, v akej výške sa má pohybovať. To vytvára tlak na regionálne administratívy, aby do Pekingu hlásili čo najvyššie čísla – prinajmenšom také vysoké, aké Peking vydal za cieľ.

Čínsky štatistický úrad si je, samozrejme, tohto problému vedomý, a tak sám počíta s o čosi menším HDP, než keby sa proste zrátali čísla proklamované jednotlivými provinciami.

„Čínske národné účty sú založené na údajoch zozbieraných regionálnymi vládami. Keďže sú však lokálne administratívy odmeňované za splnenie cieľov rastu a investícií, majú motiváciu skresľovať miestne štatistiky. Čínsky národný štatistický úrad (NŠÚ) upravuje údaje poskytované miestnymi vládami na výpočet HDP na národnej úrovni. Úpravy, ktoré vykonal NŠÚ, boli od polovice 21. storočia v priemere približne 5 percent HDP,“ píšu ekonómovia z univerzity v Hongkongu v štúdii z roku 2019.

„V porovnaní s oficiálnymi číslami odhadujeme, že rast HDP od roku 2010 do roku 2016 bol približne o 1,8 percentuálneho bodu nižší a že miera investícií a úspor v roku 2016 bola približne o 7 percentuálnych bodov nižšia,“ tvrdia autori. Veľkosť čínskej ekonomiky tak môže byť približne o 12 percent menšia, než udávajú čínske úrady.

Jeden z autorov štúdie, Michael Zheng Song, povedal pre Financial Times, že „NŠÚ urobil veľa práce, aby odstránil falošné čísla pridané miestnou samosprávou, ale proste nemá dostatok sily a kapacity ani správne stimuly“.

Ekonómovia sa pritom opierajú o nárast daní, ktorý bol menší, než by sa dalo pri oficiálnych číslach hospodárskeho rastu očakávať. Aj táto metodika je však kontroverzná – pomalší nárast daní môže byť spôsobený aj inými dôvodmi, ako sú napríklad daňové úľavy alebo výnimky pre výrobky smerujúce do zahraničia.

Demografická kríza môže byť vážnejšia, než Peking priznáva

No nech už rástla čínska ekonomika pred pandémiou akýmkoľvek tempom, v roku 2022 zaznamenala svoj najslabší rast za desaťročia. Spôsobila to najmä čínska anticovidová politika „zero-covid“, ktorá dlho viedla k rigidným opatreniam, dokonca násobne drakonickejším, než boli tie (už aj tak kontroverzné) európske. Ale prispela k tomu aj kríza na trhu s nehnuteľnosťami, ktorú vyvolali finančné ťažkosti spoločnosti Evergrande.

Z dlhodobého hľadiska by však Pekingu nemali robiť starosti takéto pomerne krátkodobé problémy, ale najmä demografia. Čína v roku 2022 prvýkrát od veľkého hladomoru počas vlády Mao Ce-tunga zaznamenala pokles populácie, konkrétne o takmer milión obyvateľov.

Podľa niektorých demografov čínska populácia môže byť výrazne menšia, než Peking tvrdí – a trend do budúcna ešte horší, než je verejne známe.

V posledných rokoch Čína začala uvoľňovať svoju politiku jedného dieťaťa a po zavedení politiky dvoch detí v roku 2015 povoľuje od roku 2021 párom mať až tri deti.

Dôvodom je rapídne starnúca populácia. Väčšina Číňanov má len jedno dieťa, kým Číňania s dvoma a viac deťmi často čelili drakonickým trestom. Nielenže boli znevýhodňovaní pri prihlasovaní svojich detí do škôlok či škôl, ale ani nedostávali sociálne benefity, ktoré požívali rodiny s len jedným dieťaťom. Ženy boli často nútené ísť aj na potrat.

Spolu s agresívnou štátnou propagandou to viedlo k tomu, že mnohí Číňania vnímajú jedno dieťa ako normu, ba priam ideál. Navyše si pre vysoké ceny nehnuteľností – v pomere k zárobku násobne vyšším než v Londýne či New Yorku – často z finančných dôvodov deti nemôžu dovoliť ani v prípade, keby chceli.

Preto aj napriek možnosti mať viac detí reálny počet pôrodov v ostatných rokoch ešte poklesol. To, čo v roku 2018 pôsobilo s 15 miliónmi pôrodov ako neuspokojivý výsledok, sa ešte ďalej vyhrotilo – v roku 2022 počet pôrodov klesol pod hranicu 10 miliónov.

Číňanov môže byť až o sto miliónov menej

Podľa demografa Yi Fuxiana sú čínske dáta v mnohých ohľadoch nelogické. Hoci Čína má spomedzi východoázijských štátov najvyšší podiel žien, ktoré používajú antikoncepčné prostriedky (83 % v roku 2016 oproti 75 % na Taiwane, 81 % v Južnej Kórei a 40 % v Japonsku), má najvyšší podiel rozvodov a podiel tehotenstiev, ktoré sa končia interrupciami, trojnásobne prevyšuje Taiwan, Južnú Kóreu či Japonsko. Údajne má spomedzi týchto štátov najvyššiu plodnosť – až 1,71 dieťaťa na ženu v rokoch 2006 až 2019 a 1,31 v roku 2020.

Oproti tomu dáta z Japonska ukazujú pre obdobie 2006 až 2019 plodnosť 1,4 dieťaťa na ženu, ešte nižšie čísla vykazuje Južná Kórea (1,16) a Taiwan (1,10). Pre rok 2020 tieto tri východoázijské štáty vykazujú plodnosť od 0,84 dieťaťa na ženu (Južná Kórea) po 1,34 dieťaťa (Japonsko),

Podľa Fuxiana už v roku 1991 Číňanky mali v priemere len 1,8 dieťaťa, teda menej, než je potrebné pre dlhodobo stabilný počet obyvateľov (2,1). Fuxian tvrdí, že čínske úrady reálne čísla, ktoré odhaduje na 1,22 dieťaťa na ženu v roku 2000 a 1,05 v roku 2015, „upravili“ tak, aby zdôvodnili politiku jedného dieťaťa.

V rozhovore pre nemecký populárno-náučný magazín Spektrum opisuje Fuxian aktuálnu situáciu: „Podľa oficiálnych údajov počet pôrodov prvýkrát klesol pod desaťmiliónovú hranicu. To je najnižšie číslo od roku 1790. Vtedy žilo okolo 300 miliónov obyvateľov, dnes je to vyše miliardy. Každá žena vo fertilnom veku nedávno porodila v priemere len 1 až 1,1 dieťaťa, nie 1,8 – s čím vláda počítala. Na udržanie počtu obyvateľov krajiny na rovnakej úrovni je však potrebných 2,1 dieťaťa na jednu ženu. Takže v Číne bude každá generácia len polovičná oproti predchádzajúcej. A aj toto nízke číslo je prikrášlené. Predpokladám, že počet obyvateľov od roku 2018 klesá a že skutočná miera pôrodnosti je 0,8.“

Fuxian tvrdí, že chyba sa stala ešte v 70. rokoch: „Letecký inžinier a demograf Song Jian predpovedal, že do roku 2080 dosiahne počet obyvateľov Číny 4,2 miliardy. To znepokojilo čínske vedenie. V roku 1970 bola plodnosť ešte v priemere 5,8 dieťaťa na ženu v plodnom veku. Vedenie však vtedy nepočítalo s tým, že so zvyšujúcim sa vzdelaním, lepším zdravotným systémom a rastúcou prosperitou miera pôrodnosti sama osebe klesá. V skutočnosti klesla už s nástupom hospodárskeho rozmachu od polovice 70. rokov a v roku 1979 bola v priemere len 2,75. Politika jedného dieťaťa spolu so svojimi sociálnymi otrasmi – nútenými potratmi, prebytkom mužov, pretože mnohé páry uprednostňujú chlapcov a nechávajú si potratiť ženské plody – bola úplne zbytočná.“

Skutočný počet Číňanov by podľa Fuxiana mohol byť až o 130 miliónov ľudí menší, než tvrdí Peking – namiesto 1,41 miliardy by ich tak bolo 1,28 miliardy. Fuxian sa pritom opiera napríklad aj o skutočnosť, že v rokoch, keď údajne v Číne narástol počet pôrodov, nestúpol počet vyhľadávaní detských potrieb ako plienok na internete, a nazdáva sa, že v skutočnosti počet Číňanov začal klesať už v roku 2018.

Kolaps je nepravdepodobný

Menej obyvateľov a menšie hospodárstvo by znamenali, že aj iné problémy, ktoré sa zdali byť zvládnuteľné, ako napríklad zadlženosť, by v skutočnosti mohli byť omnoho väčším sústom, než sa ekonómovia nazdávali.

Na druhej strane, časť odborníkov je skeptická, do akej miery sa možno spoliehať na jednotlivé štúdie založené na veľmi vratkých základoch viac než na oficiálne údaje. A skutočne je pravdou, že diskrepancie medzi rôznymi odhadmi, ako veľmi čínske štatistiky nesedia, sú také veľké, že prinajmenšom niektoré z nich, a možno aj všetky, nemôžu byť pravdivé. A aj keď čínska ekonomika môže byť skutočne menšia, než si myslíme, podľa autorov hongkonskej štúdie zrejme bude vyváženejšia, a preto odolnejšia.

Odborník na čínsku ekonomiku Arthur Kroeber tvrdí: „Je to v skutočnosti náboženská otázka. Keď ľudia spochybňujú čínske dáta, v skutočnosti vravia, neveríme komunistickej strane, lebo sú autoritárski a tajnostkárski, a tak používajú dáta ako námestníka.“

Podľa Kroebera však realita ukazuje, že čínske dáta sú lepšie než ich povesť: „Ak by dáta boli naozaj strašné, tak by pre [...] nás bolo nemožné robiť našu prácu, pretože to, čo by sme povedali, by nemalo koreláciu s tým, čo sa dialo. Myslím si však, že schopnosť analytikov – a aj s istými limitmi – opísať a predpovedať to, čo sa deje v Číne, sa časom zlepšila.“

Kroeber preto tvrdí: „Samozrejme, sú tam problémy s dátami, problémy s dátami sú všade, v niektorých ohľadoch sú väčšie v Číne. Ale nie je tu existenciálny problém.“

Čínsky zázrak sa končí

Dlhodobé vyhliadky Číny nie sú zlé, ale všetko naznačuje tomu, že obdobie najrýchlejšieho rastu už má Čína za sebou.

„Cieľom Si Ťin-pchinga je urobiť z Číny v nasledujúcom desaťročí vyspelú krajinu strednej úrovne, čo znamená, že ekonomika bude musieť expandovať rýchlosťou okolo 5 percent. Základné trendy – zlá demografia, vysoký dlh a klesajúci rast produktivity – však naznačujú, že celkový potenciál rastu krajiny je približne polovičný,“ píše Financial Times.

Známy hospodársky denník preto zhŕňa: „Dôsledky rastu Číny o 2,5 percenta ešte nie sú nikde vrátane Pekingu úplne strávené. Po prvé, za predpokladu, že USA rastú o 1,5 percenta, s podobnou mierou inflácie a stabilným výmenným kurzom, Čína by nepredbehla Ameriku ako najväčšiu svetovú ekonomiku do roku 2060, ak vôbec niekedy.“

Krátkodobo však môže spomalenie vzostupu Číny viesť k problémom. Krajina, ktorá má veľké nenaplnené ambície, by sa mohla cítiť pod tlakom využiť svoju ekonomickú a demografickú silu skôr, než znovu začne upadať.

Časť analytikov preto varuje, že nebezpečenstvo vojenského konfliktu o Taiwan by mohlo byť najväčšie práve v budúcom desaťročí.