Naša republika je vo svojich 30 rokoch mladá, ale už počas tohto obdobia sme zažili niekoľko ikonických politických odchodov-neodchodov. Dva roky pred koncom milénia Vladimír Mečiar s krutým zmyslom pre iróniu spieval „idem od vás... neublížil som, neublížil som žiadnemu z vás“. Trvalo ešte viac než dekádu, kým z politiky odišiel nadobro.

Hlboko sa zapísal aj úškrn Roberta Fica, ktorý vtedajšiemu prezidentovi Kiskovi v roku 2018 pri podávaní demisie povedal: „Ja neodchádzam, buď kľudný, pán prezident.“ A zdá sa, že ani jeho politická kariéra sa skôr ako o dekádu od toho momentu neskončí.

A v posledných niekoľkých mesiacoch sme krútili hlavami nad kauzou Matovičovho „vytrhnutia“ demisie z rúk na poslednú chvíľu a nad márnymi snahami zostaviť novú väčšinu v parlamente, čo len predlžovalo agóniu z pádu vlády, ktorá padala takmer od svojho začiatku.

Politická kultúra, ktorú tvoria aj takéto „odchody“, nie je dobrá pre nikoho. Niektorým azda poskytuje istý druh politickej zábavy, ale každé posúvanie politiky smerom k reality šou ju iba ďalej degeneruje. Tí, ktorí sa nebavia, sú demoralizovanejší. A čo je najhoršie, tieto manévre vytvárajú podhubie falošnému „realizmu“, teda presvedčeniu, že politika je iba o moci a každý politik sa jednoducho snaží urobiť všetko pre to, aby sa pri nej udržal.

Iste, neexistuje morálny princíp, podľa ktorého má jeden neúspech znamenať opustenie akejkoľvek funkcie. Vrátane oblasti politiky. Tá si niekedy vyžaduje húževnatosť a niekedy aj schopnosť obrátiť porážku na víťazstvo. Ale tak ako Aristoteles odporúčal hodnotiť život človeka až na jeho konci, mali by sme aj my vedieť posúdiť veľkosť politika aj podľa toho, či a ako vedel odísť.

Možno vieme tento štandard vytiahnuť z histórie a trochu oprášiť.

Cincinnatus rímsky a americký

Legendárnym vzorom občianskej cnosti z obdobia rímskej republiky je okrem iných aj Lucius Quinctius Cincinnatus. Nakoľko sú historické svedectvá o jeho činoch presné, je otázne. Tak či onak, preslávil sa práve príbehmi o tom, ako sa dvakrát dobrovoľne zriekol takmer absolútnej moci.

Podľa legendy ho senátori počas vojny povolali priamo od pluhu a dali mu právomoci diktátora, aby nepriateľov porazil a zachránil republiku. Cincinnatus si obliekol tógu, poverenie prijal a do 15 dní nepriateľov rozprášil. Prejavil im milosrdenstvo miernymi podmienkami, armádu rozpustil a vrátil sa na pole.

Druhýkrát bol zas povolaný potlačiť vnútorné sprisahanie, v ktorom si jeden z bohatých patricijov chcel darmi získať podporu chudobných a stať sa kráľom. Cincinnatus problém opäť vyriešil a po 21 dňoch sa znovu vrátil na svoje pole.

Možno je jeho príbeh pre nás historicky príliš vzdialený na to, aby sme docenili rôzne, celkom rozumne znejúce dôvody na to, aby si diktátor ponechal svoje výsady. Stabilita v čase vojny, rozbroje, vytvorenie „hrádze proti extrémizmu“, jednota republiky...

Cincinnatov príbeh však ukazuje muža služby, pokory a rozumnosti. Jeho autorita je nasmerovaná na spoločné dobro; vie, že jeho politický talent, hocako veľký, nie je dôležitejší ako princípy, na ktorých stojí republika. Dokáže vyhodnotiť podmienky tak, aby urobil pre danú chvíľu správne rozhodnutie.

Historicky bližší, aj keď geograficky vzdialenejší je nám George Washington prezývaný aj „americký Cincinnatus“. Ako vrchný veliteľ armády, ktorá od Britov vybojovala nezávislosť, mal aj on dvakrát moc na dosah ruky. Tento tichý muž, ktorému chýbala výrečnosť a vyššie vzdelanie ostatných „otcov zakladateľov“, sa však cieľavedome inšpiroval klasickými ambíciami a túžbou po osobných aj občianskych cnostiach.

Napriek svojej prirodzenej autorite a lojalite armády ako nástroja poriadku v porevolučnom chaose po vojne odovzdal úrad vrchného veliteľa a podobne ako Cincinnatus sa vrátil na svoju farmu. Intuícia mnohých volala v danom kontexte po silnej autorite. Jednotlivé štáty boli rozhádané, ledva sa zjednotili okolo boja za nezávislosť a samotné obyvateľstvo bolo rozdelené ešte viac. Generál, ktorý nevyužil svoje úspechy na politické ambície, bol na tú dobu fenomén nevídaný, ako potvrdil Napoleon v priebehu ďalších dvoch dekád. Tento Washingtonov krok však mal pre étos republiky rovnaký význam ako jeho vojenské úspechy.

Politickej kariére sa Washington nevyhol. Jeho význam pre mladý americký národ ho predurčil na to, aby sa stal jeho prvým prezidentom. A znovu to bol jeho odchod, ktorý najviac poznačil politickú kultúru na najbližšie storočia.

Mnohí predpokladali, že sa stane akýmsi doživotným prezidentom, keďže v ústave neboli pre prezidentský úrad obmedzenia, pokiaľ ide o počet volebných období. Napriek pretrvávajúcim vnútorným a vonkajším konfliktom sa po dvoch volebných obdobiach stiahol späť na svoju farmu. Nastavil tak precedens, ktorý trval neformálne s jednou výnimkou 150 rokov a poznáme ho dodnes. Formálne bol prijatý do americkej ústavy až v roku 1951.

Dva problémy

Našim politikom nechýba k štátnictvu farma, na ktorú by sa mohli vrátiť. Ani vojna, ktorú by mohli vyhrať. Slovenská politická kultúra čelí viacerým problémom, ktoré bránia formácii občianskych cností vedúcich k dobrým, čestným odchodom z verejného života. Spomeniem tu dva: závislosť od lídrov strán a vyhrotenosť volieb.

Slovenské politické strany sú až na pár výnimiek závislé od svojich predsedov. Máloktorá prežije odchod svojho zakladateľa. A zvlášť pri úspešných stranách to vytvára štruktúry organizačnej, finančnej aj kariérnej závislosti, ktorá len pridáva dôvody na zotrvanie vo funkcii. O to viac, ak ide o štruktúry na krytie korupcie a zločinov. Politický úspech dáva lídrom dostatočný pocit ich vlastnej dôležitosti, lenže charakter slovenskej straníckej politiky tento pocit nezdravým spôsobom umocňuje.

Ak k tomu pridáme fakt, že politickí lídri sú často produktmi politického marketingu, zistíme, že politické strany sú závislé od pretvorenia svojho lídra na marketingovú persónu. Z takejto úspešnej reality šou sa potom ťažko odchádza.

Možno ešte väčším problémom je polarizácia spoločnosti alebo, konkrétnejšie povedané, pocit, že každé ďalšie voľby môžu priniesť konečnú katastrofu. Doplňme si podľa politickej príslušnosti: ak ďalšie voľby vyhrajú Smer a Hlas, táto krajina sa nikdy nezbaví korupcie a nestane sa moderným fungujúcim štátom. Alebo – ak zase vyhrajú „katolibanci“, budeme tu mať teokratický štát bez ženských práv a slobody. Alebo – ak vyhrajú liberáli, budeme tu mať rozvrat rodín, zmenu pohlavia na požiadanie a súdne procesy s tými, ktorí budú proti.

Mohli by sme ísť ďalej. A všetko toto je nezvratné, ak vybraní záporáci vyhrajú najbližšie voľby. Kto by v takejto atmosfére neuveril vlastnej dôležitosti? Hannibal ante portas! Odísť v tejto chvíli je ako otvoriť Hannibalovi brány Ríma. Hrať podľa písaných pravidiel, tobôž ešte nepísaných, je luxus.

Táto situácia je však životným ohrozením demokracie, ktorá stojí na dôvere v jej sebakorektívne vlastnosti. Ak má demokracia prežiť, občania musia byť presvedčení o tom, že nespravodlivosť je stále možné napraviť. K tomu však treba živiť ideály a hodnoty kľúčové pre spravodlivú spoločnosť.

Problémom je, že to môže trvať dlho. A keďže tu ide o konkrétne životy, pre konkrétneho človeka je slabou útechou, že budúce generácie to možno budú mať lepšie. Ale alternatívou k tomuto presvedčeniu je cynizmus a rezignácia. Tým skutočným záporákom to väčšinou stačí, aby skazu dokonali.

Niekedy môže byť toto osudové presvedčenie pravdivé. Možno tie ďalšie voľby sú naozaj voľbami apokalyptického významu. V každom prípade sa spoluobčan stáva existenčným nepriateľom a spoločnosť umiera, a to aj keby štát zostal existovať iba ako platforma pre sociálny systém.

Vždy sa musíme pýtať, či tento naratív neprijímame preto, že nám vlastne trochu lichotí. Veď čo môže byť vznešenejšie ako stáť na tej správnej strane apokalypsy, poraziť svojho vlastného Hitlera alebo Stalina? Niektorí tak budú tento naratív živiť z vypočítavosti, iní azda zo vznešených motívov, nakoniec rovnako zničujúcich.

Niekedy sa práve na pozadí existenčnej krízy ukáže pravý štátnik. Ale čakať na politického spasiteľa je zradné. Možno sa najprv ako spoločnosť musíme vzoprieť a prehodnotiť svoje postoje, aby sme pochopili nereálnosť takéhoto očakávania zo strany politikov. Aj to bolo jedným z odkazov ľudí ako Washington a Cincinnatus.