Presne pred mesiacom svietili všetky reflektory na dvojnásobného premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý vo veľkom štýle ohlásil zjednocovanie síl s tým, že spolu s Miroslavom Kollárom zakladajú nový projekt na báze strany Spolu. Na najbližšom sneme v prvej polovici februára mali dzurindovci do premenovaného Spolu s názvom Modrá koalícia aj formálne vstúpiť.

Celé to malo pripomínať staré dobré časy, keď antimečiarovský front (KDH, DÚ, DS) vytvoril Modrú koalíciu, z ktorej sa neskôr sformovala víťazná SDK.

Mikuláš Dzurinda prišiel po tlačovke, kde predstavil svoj tím a hovoril, že v ňom vidí viacerých kandidátov na budúcich ministrov, aj do TV Postoj. V niečom to bol Dzurinda, ako sme ho poznali pred 20 rokmi, s energiou aj zásobou rétorických trikov, poučovaním novinárov aj sugestívnymi nepravdami (keď napríklad vyvracal, že odchodom z materského KDH a vytvorením SDKÚ neporušil žiadne dohody).

Ale mnohé vety zneli z úst starého harcovníka, ktorý ako premiér kočíroval takmer osem rokov dve zložité koalície a pohol krajinu míľovým krokom vpred, autenticky. Napríklad táto: „Vládne tu apatia, ľudia majú hlavy dole. Ako ich máme zdvihnúť, keď ide Igor proti Riškovi, Riško proti Edovi alebo Igorovi? To sa už nedá počúvať ani pozerať,“ povedal Dzurinda 27. januára Marekovi Vagovičovi.

O mesiac neskôr, 28. februára, sa dozvedáme, že už aj „Miki ide proti Mirovi“ (či „Miro proti Mikimu“).

Dzurinda do Modrej koalície napokon nevstupuje, on sám tvrdí, že „strana Spolu (pod novým názvom Modrá koalícia) nie je schopná alebo ochotná realizovať zlučovací snem tak, ako to memorandum o našej spolupráci definuje“. Miroslav Kollár zas hovorí, že je týmto postojom šokovaný a sklamaný, Spolu vraj išlo presne podľa dohodnutého memoranda a rokovalo o spájaní aj s inými partnermi.

Čo sa vlastne dialo v zákulisí?

Comeback expremiéra

Okolo návratu Dzurindu do politiky sa intenzívnejšie šepká od minulého leta. V bratislavských kuloároch sa odvtedy šírili rôzne špekulácie. Vedelo sa, že expremiér sa stretáva s mladými, no verejne neznámymi ľuďmi, tušilo sa aj to, že mediálne aktívny Ivan Mikloš sa k novému projektu nepridá, no vôbec nebolo jasné, koho a ako hodlá vlastne Dzurinda zjednotiť.

Až koncom roka sa niektoré veci vyčírili: Dzurinda chcel zjavne presvedčiť KDH, aby sa pridalo k Spolu, čo však bola značne iluzórna predstava vzhľadom na fakt, že kresťanskí demokrati neuvažujú o predvolebnej koalícii ani s politicky najbližšou KÚ.

Predvolebné spojenie so Spolu, ktoré v roku 2020 kandidovalo s progresívcami, na ktorého čele je liberál Kollár a ktorého europoslanec Vladimír Bilčík predkladá v europarlamente radikálne ideologické rezolúcie o LGBTI, pochopiteľne nedávalo kresťanským demokratom žiaden zmysel. Dzurinda však v predstaviteľoch Spolu vyvolával dojem, že svojím politickým umením KDH prehovorí a zjednotí konzervatívcov aj liberálov pod jednou proeurópskou strechou.

Postupne však bolo zjavné, že Dzurinda nevie presvedčiť KDH, ale ani Eduarda Hegera či Ivana Korčoka, ktorí mohli byť – každý v trochu inej fáze – žolíkmi nového projektu.   

Kollárovi bolo zrejmé, že on a jeho Spolu môžu politicky prežiť len v prípade, ak uzavrú širšiu predvolebnú koalíciu alebo nejako sfúzujú. Scenáre sa postupne zužovali, v hre ostalo už len spojenie pod vlajkou dočasne povereného premiéra Hegera.

Lenže celý január nebolo nielen Kollárovi celkom jasné, aký je Hegerov plán a či napokon nájde odvahu odísť z OĽaNO aj napriek tomu, že Igor Matovič sa ho snaží odtiaľ vypoklonkovať.

Koncom januára tak napokon Kollár aj Dzurinda ohlásili spoločnú Modrú koalíciu. Mediálne kolečko expremiéra bolo šarmantné aj arogantné zároveň.

Bolo cítiť, že Mikuláš Dzurinda ako homo politicus, ktorý sa nikdy nezmieril so svojím vypudením z politiky, uveril, že ak sa podarilo znovuvzkriesenie už takmer nadobro zdiskreditovanému veteránovi Robertovi Ficovi, môže sa to podariť aj jemu. Atmosféra tomu napokon praje viac ako kedykoľvek za posledných desať rokov: po vládnej katastrofe lídrov zmeny, pri súčasnej frustrácii z takzvanej stredopravej elity a vďaka pocitu, že opäť ako v roku 1998 ide o základné smerovanie krajiny, sa dá rozumieť, že Dzurinda videl okno príležitosti.

Napokon, podobný kúsok vyšiel pred dekádou aj Milošovi Zemanovi, ktorý sa vrátil po dlhých rokoch mimo parlamentu a vyhral prezidentské voľby. Už odpisovaný Zeman mal v čase veľkého comebacku 68 rokov, toľko má dnes aj Dzurinda, no netreba zabúdať, že krátko predtým to skúšal s vlastnou straničkou – a pohorel.

Mikuláš Dzurinda sa zjavil ako muž zašlej éry, s veľkými zásluhami aj zlyhaniami, ale bez väčšej témy a zrozumiteľného motívu, tak trochu ako tulák, ktorý po rôznych kútoch hľadá spojencov, aby ich strhol svojou charizmou, ale všetci len krčia plecami.

Žiaden badateľný posun nezaznamenali ani prvé februárové prieskumy, Modrá koalícia bola hlboko pod hladinu rovnako ako predtým Spolu. A zle vyzerali aj osobné preferencie Dzurindu, ktorý síce vzbudil mediálny záujem, ale plamienok nadšenia sa nerozdúchal ani v kedysi modrej Bratislave.

Prečo sa to pokazilo

Do toho sa spustili ďalšie procesy: Heger a jeho prostredie sa trochu rozhýbali, začali sa rokovania, či sa nový premiérsky projekt postaví na základoch Modrej koalície, Za ľudí alebo Zmeny zdola. Čím bolo pravdepodobnejšie, že Heger zakotví v prístave Miroslava Kollára, tým viac sa pretrhávalo puto Kollára s Dzurindom.

S expremiérom a jeho ľuďmi sa Hegerovi a spol. nechcelo príliš vyjednávať, Dzurindu nebrali ako otca zjednotiteľa, ale ako ďalšie bremeno.

Interpretácia toho, čo sa dnes udialo medzi Kollárom a Dzurindom, závisí od toho, s kým sa rozprávate. U Kollára mali od štartu obavu, že Dzurinda chce šou strhnúť na seba, napokon, na prvej tlačovke Modrej koalície sa dostal Kollár prvýkrát k slovu až po polhodine.

V bývalom Spolu tiež vnímali prvé personálne nominácie Dzurindu na posty budúcich podpredsedov Modrej koalície ako neprimerané a predzvesť toho, že spolupráca nebude fungovať.

Naopak, u Dzurindu to s rozčarovaním vnímajú tak, že Miroslav Kollár ich podviedol a porušil všetky písané aj nepísané dohody. V spoločne podpísanom memorande je totiž aj neverejná časť, ktorá vraj presne upravuje, v akej parite si Spolu a Modrí prerozdelia jednotlivé pozície, pričom Kollár mal mať garantovanú pozíciu formálne silného lídra. Napriek dohode, že zlučovací snem sa bude konať 12. februára, ho kollárovci neustále odkladali, až si to u Dzurindu vyložili tak, že spoločný projekt de facto neexistuje a Kollár už svoju budúcnosť vidí s inou a zaujímavejšou partiou.

V každom prípade, Mikuláš Dzurinda v tejto chvíli už nemá hru. Zo zjednocovateľa, za akého sa štylizoval, je len zakladateľ ďalšej strany, v prípade ktorej budú mať agentúry podobne ako pri Nicholsonovej Jablku problém namerať preferencie.

Na druhej strane, Kollárova Modrá koalícia, ktorej názov vymyslel paradoxne sám Dzurinda, vyzerá v tejto chvíli – aj s peniazmi na účte, ktoré čerpá za volebný výsledok PS/Spolu – ako obletovaná nevesta.

Ešte nie je dohodnuté nič na sto percent, ale v tejto chvíli sa zdá, že Heger s Naďom založia nový projekt práve cez Modrú koalíciu. Súčasťou projektu majú byť ďalší ako Robert Mistrík, Juraj Šeliga, Ján Budaj, Rastislav Káčer, horšie to vyzerá pre Veroniku Remišovú a jej Za ľudí, ktorých nechce mať v projekte najmä (ale nielen) Miroslav Kollár.

Múdrejší budeme už možno budúci týždeň. No umelecký dojem z formovania nového premiérskeho projektu mohol byť len sotva horší.