Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. január 2023

ESĽP a homosexuálne zväzky

Ako súd vo svojich verdiktoch čoraz viac pritvrdzoval

Kam sa od roku 2010 posunula právna debata o homosexuálnych zväzkoch v Európe.

Ako súd vo svojich verdiktoch čoraz viac pritvrdzoval

Sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva. Foto: echr.coe.int

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Fedotova a ďalší vs. Ruská federácia o práve na homosexuálne zväzky môže znamenať prelom v tom, do akej miery majú štáty legislatívnu slobodu pri zákonoch, ktoré upravujú fungovanie spoločnosti a vzájomné vzťahy jednotlivcov.

Tento rozsudok sa však nezjavil len tak z ničoho nič, predchádzalo mu niekoľko verdiktov, ktoré v čase posúvali význam konkrétneho ustanovenia Dohovoru o ľudských právach článku 8 práva na súkromie a rodinný život.

Povinnosť sa zrejme týka aj Slovenska

I keď si detailná právna analýza aktuálneho rozsudku vyžaduje dlhšie odborné štúdium, jednu z prvých ponúkol na Slovensku právnik Michal Lipták, ktorý sa netají tým, že tento verdikt víta aj v kontexte svojho ľavicovoliberálneho politického presvedčenia.

No na rozdiel od toho, na čo sme v tomto ideologickom tábore zvyknutí, nejde o iracionálne aktivistické jasanie spojené s nenávisťou k inému názoru, ale o poctivú analýzu.

„Fedotova v. Rusko je významný posun preto, že teraz ESĽP povedal, že už nezáleží na tom, či zo strany širokej verejnosti je záujem na zrovnoprávnení gayov a lesieb. Naopak – pri Rusku je jasné, že ten verejný záujem tam nikde nie je. Napriek tomu povinnosť uznať páry rovnakého pohlavia vyplýva z čl. 8, a to pre všetkých. Toto je relevantné aj pre Slovensko – je úplne jedno, či je väčšina obyvateľov za alebo proti registrovaným partnerstvám. Nárok na právne uznanie rovnakopohlavných zväzkov je základné ľudské právo, a to už nie je záležitosťou nejakého politického vyjednávania. Je povinnosť dodržiavať základné ľudské práva,“ píše Michal Lipták.

Radu Európy tvoria štáty, ktoré sa dobrovoľne pripojili aj k Dohovoru o ľudských právach, konsenzuálne súhlasili s jeho obsahom a právomoc tento dohovor vykladať zverili Európskemu súdu pre ľudské práva.

„Je to nástroj vtláčania západoeurópskeho kultúrneho rámca východnej Európe,“ priznáva právnik Michal Lipták. Zdieľať

„Pri evolutívnom či dynamickom výklade Dohovoru – čo v podstate znamená, že ESĽP sa snaží akoby zachytiť ‚ducha‘ Dohovoru v aktuálnej dobe a neriadiť sa čisto striktne textom – je to však niečo iné,“ pokračuje Lipták.

„Z týchto rozhodnutí jasne vyplýva, že ESĽP reflektuje faktický rozvoj ľudských práv a s týmto rozvojom sa mení aj právny benchmark, resp. právna ‚najlepšia prax‘. A treba otvorene povedať, že toto tempo určujú konkrétne štáty, a iné konkrétne štáty sa zlaďujú – menovite, avantgardou je Holandsko, Dánsko či Nemecko a prispôsobovať sa má skôr Slovensko, Ukrajina, Turecko, Azerbajdžan či – donedávna – Rusko. Ešte otvorenejšie, je to nástroj vtláčania západoeurópskeho kultúrneho rámca východnej Európe,“ dodáva.

Michal Lipták krátko komentuje aj odlišné stanovisko poľského sudcu ESĽP Krzysztofa Wojtyczeka, z ktorého sme citovali v texte zverejnenom včera. Ten sa stavia do opozície voči evolutívnemu výkladu Dohovoru a tvrdí, že len demokraticky volené parlamenty, ktoré ho ratifikovali, majú mandát jeho obsah meniť či dopĺňať.

„Toto nie sú irelevantné argumenty a nedajú sa len tak zmietnuť zo stola. Pre liberálov – lebo zhodou okolností liberálne hodnoty ESĽP v konečnom dôsledku presadzuje – je potrebné reflektovať povahu svojho (zatiaľ stále) dejinného víťazstva, keďže ono spočíva aj vo vytvorení siete inštitúcií ochotných presadzovať liberálne hodnoty aj ‚nedemokraticky‘, t. j. aj proti vôli ‚neosvietených‘ más,“ uvádza Lipták.

„Ak budú mať napr. na Slovensku ľudia pocit, že registrované partnerstvá nám sú Západom nútené, tak z ,Fedotova‘ vyplýva, že v princípe áno, sú nútené. (...) Ale je potrebné toto reflektovať a chápať, že odpor môže vychádzať aj z intuícií, ktoré sú demokratické – a že onen populistický backlash sa nedá vysvetliť len ako túžba po autoritárstve, ale v istom zmysle aj ako túžba po demokracii,“ uzatvára Michal Lipták svoju krátku analýzu.

Čítajte tiež

Homosexuálne manželstvá a Rusko v roku 2021

Hoci k dispozícii ešte nie sú analýzy verdiktu, ktoré by mali akademickejšiu podobu, keďže ide o verdikt v odvolacom konaní, môžeme si pomôcť analýzou z júla 2021, keď ESĽP v tomto prípade rozhodol prvýkrát. (Teraz rozhodoval druhýkrát, keďže Rusko sa voči prvému verdiktu odvolalo.)

Analýza, ktorú publikoval Európsky žurnál medzinárodného práva, uvádza, že kým v prípade Oliari vs. Taliansko ESĽP ponechal nejasnosti v tom, či majú štáty pristupivšie k Dohovoru povinnosť zaviesť manželstvá, registrované partnerstva či inú právnu úpravu spolužitia rovnakopohlavných párov, verdikt Fedotova vs. Rusko vyriekol, že štát, ktorý žiadnu formu takejto úpravy nemá, porušuje čl. 8 Dohovoru.

Povinnosť má podľa tohto prvotného rozsudku vychádzať z porovnania individuálneho záujmu (túžby páru po uznaní) a záujmu spoločnosti ako celku. Štát teda musí nájsť presvedčivý a závažný verejný záujem, ktorým obháji svoje rozhodnutie právne neuznávať homosexuálne zväzky. A podľa ESĽP takýto záujem neexistuje.

Súd neuznal ani jeden z predložených dôvodov – odpor väčšiny obyvateľstva, negatívny vplyv na zdravý vývoj detí a mládeže ani oslabenie vnímania hodnoty klasickej rodiny.

Aj keby sa teda jednotlivé štáty chceli vyhnúť povinnosti právne upraviť homosexuálne zväzky, z rozhodovania ESĽP je zrejmé, že súd nijaký argument neuzná ako dostatočný. ESĽP totiž vychádza z evolutívneho prístupu (ktorý sme spomenuli vyššie), že čl. 8 Dohovoru zakladá pozitívne právo na takúto úpravu.

Z prípadu Schalk a Kopf vs. Rakúsko vyplynulo, že štáty sa k formalizovaniu homosexuálnych zväzkov majú postupne dopracovať. Teraz si už musia vybrať, v akej podobe tieto zväzky upravia. Zdieľať

Tento verdikt je tak posunom aj voči prípadu Schalk a Kopf vs. Rakúsko, z ktorého plynulo, že štáty sa majú postupne dopracovať k tomu, že budú akceptovať „dejinnú nevyhnutnosť“ toho, že sa formalizované homosexuálne zväzky stanú realitou.

Podľa verdiktu Fedotova vs. Rusko však už štáty túto voľnosť nemajú. Jediné, z čoho si môžu „vybrať“, je forma, akou tieto zväzky upravia (registrované partnerstvá, manželstvá atď.).

Zaujímavosťou je, že sťažovatelia nielen v tomto prípade, ale aj v ďalších prichádzajú s námietkou porušovania čl. 8 Dohovoru, ktorý sa týka práva na súkromie a rodinný život.

Zväčša úplne obchádzajú čl. 12, ktorý hovorí o práve uzavrieť manželstvo a znie: „Muži a ženy, ktorí sú na to vekom spôsobilí, majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“

Evolutívnym výkladom tohto článku by sa totiž skôr dalo argumentovať v prospech rovnakopohlavných párov, zvlášť ak dnes niektorým kruhom nie je zrejmé ani to, kto je vlastne muž a kto žena.

Inzercia

Hoci dnes by znenie tohto článku mohlo pôsobiť nejasne s tým, že umožňuje uzavrieť manželstvo aj dvom mužom alebo dvom ženám, autori textu na začiatku 50. rokov 20. storočia s takouto interpretáciou zaiste nerátali, keď správne predpokladali, že založiť rodinu dokážu len muž a žena spoločne.

ESĽP tento článok dávnejšie využíval najmä v prípadoch, keď transsexuáli namietali proti nemožnosti uzavrieť manželstvo s – už – opačným pohlavím.

Schalk a Kopf vs. Rakúsko

Táto možnosť sa však uzavrela práve prípadom Schalk a Kopf vs. Rakúsko, kde ESĽP konštatoval, že čl. 12 neukladá štátom povinnosť uzákoniť homosexuálne manželstvá. Od tejto perspektívy sa súd odvtedy neodchýlil a sťažovatelia ním tiež prestali operovať.

Súd v tomto rakúskom prípade podľa analýzy Európskeho žurnálu medzinárodného práva neuznal nárok na homosexuálne manželstvo aj preto, že v Rakúsku už existoval inštitút registrovaného partnerstva.

Zároveň sa odvolal práve na vyššie spomenutý postupný proces, ktorý časom všetky štáty privedie k uznaniu homosexuálnych zväzkov podľa situácie v konkrétnej krajine a jej spoločenskej atmosféry.

Hoci sa zdal tento prístup benevolentnejší, predpokladal len to, že ak sa v prostredí členských štátov Rady Európy nájde väčšinový konsenzus, tak sa v prípade sťažností bude riadiť prevládajúcim názorom štátov a svojimi verdiktmi „vzdorujúce“ štáty dotlačí do želaného stavu.

A hoci táto analýza z roku 2010 chváli ESĽP za to, že nie je taký aktivistický ako napríklad súdy v USA, ostatné roky a nasledujúce verdikty ukazujú, že postupom času sa aj aktivizmus európskych sudcov stupňuje.

Verdikty proti Grécku a Taliansku

Spomeňme ešte dva zásadné verdikty, ktoré túto tému v nedávnej minulosti posunuli tam, kde sa nachádza dnes.

V prvom prípade nešlo len o súdny aktivizmus, ale aj o spackaný zákon, ktorý schválil grécky parlament.

Ten sa totiž rozhodol zaviesť do svojho právneho poriadku inštitút registrovaného partnerstva pre heterosexuálne páry. Teda pre ľudí, ktorí z nejakého dôvodu síce nechcú vstúpiť do ozajstného manželstva, no majú záujem svoj vzťah do určitej miery formalizovať.

Verdikt napokon rozriedil definíciu rodiny, keď uznal, že osoby opačného pohlavia vedú rodinný život, ak medzi sebou majú citovú väzbu bez ohľadu na to, či spolu žijú alebo nie.

Ako poznamenáva autor právnej analýzy verdiktu Vallianatos vs. Grécko Grégor Puppinck, „podľa pôvodnej koncepcie autorov Dohovoru a ďalších veľkých textov povojnového obdobia štát vychádza zo spoločnosti, ktorú tvoria rodiny, a preto rodina predchádza štátu. Podľa novej koncepcie je to štát, ktorý svojou mocou v spoločnosti redefinuje rodinu podľa dominantného myslenia a požiadaviek. Táto zmena perspektívy demonštruje moderné presmerovanie teórie ľudských práv: pôvodne založená na prirodzenom právnom humanizme sa dnes stala privilegovaným nástrojom implementácie liberálneho individualizmu, ktorý ironickým paradoxom posilňuje vládu štátu nad spoločnosťou výmenou za prísľub väčšej slobody pre jednotlivcov“.

No a napokon spomeňme prípad Oliari vs. Taliansko, kde ESĽP zadal Taliansku povinnosť schváliť registrované partnerstvá, odvolávajúc sa na svoj opakovaný argument o tom, že spoločenské vnímanie rodiny, manželstva aj spolužitia osôb rovnakého pohlavia sa neustále posúva, a preto treba aj Dohovor o ľudských právach vždy vykladať podľa „ducha doby“.

Vtedy sa ESĽP ešte obmedzil na stanovenie povinnosti pre Taliansko. Išlo totiž o špecifický prípad, keď napriek spoločenskej akceptácii homosexuálnych párov a neformálnemu prístupu úradov, ktoré v praxi napĺňali niektoré ich nároky, neexistovala právna úprava, o ktorú by sa mohli tieto páry oprieť po formálnej stránke.

Rozoberanie spoločnosti

V činnosti ESĽP tak vnímame s postupujúcim časom čoraz intenzívnejšie spochybňovanie morálneho konsenzu platného v spoločnosti, ktorá Dohovor o ľudských právach pôvodne napísala.

Hoci v prípade homosexuálnych zväzkov ide o kultúrne citlivú tému, skutočné nebezpečenstvo tkvie v tom, že si súdy uzurpujú moc, ktorú v demokratickom systéme deľby moci jednoducho nemajú.

Súd má skúmať, či došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona či normy, a v prípade porušenia určovať sankciu. Tu sa jeho právomoc končí. Určovať, ako má vyzerať tá správna legislatíva, do pôsobnosti súdov nepatrí. Zdieľať

Deľba moci má svoje opodstatnenie. Súd má skúmať, či došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona či normy, a v prípade porušenia určovať sankciu. Tu sa jeho právomoc končí. Určovať – hoci len parametricky –, ako má vyzerať tá správna legislatíva, do pôsobnosti súdov nepatrí.

Zvlášť sa to týka štandardných ľudskoprávnych dokumentov. Tie sa spravidla zakladajú na tom, že obmedzujú moc štátu nad jednotlivcom a definujú, čo štát v tomto vzťahu robiť nemôže, resp. akého konania sa má zdržať. Neurčujú, čo má štát v tom-ktorom prípade robiť. (Presne opačným prípadom je napríklad tzv. Istanbulský dohovor, takisto z dielne Rady Európy.)

Nebezpečné je to aj preto, že súdy sú vo väčšine civilizovaných krajín vnímané ako nestranný rozhodca sporov. A aj ich verdikty sú tak považované za určenie toho, čo je pravda, čo je správne a čo sa napriek možnému nesúhlasu nepatrí spochybňovať.

A ak súdy zasahujú do demokratickej vôle väčšiny, ohrozujú samotnú demokraciu. Ak je názor väčšiny dlhodobo ignorovaný, potláčaný a zosmiešňovaný, výsledkom nie je idylická vláda osvietenej avantgardy, ale to, že väčšina na demokraciu zanevrie. A svojou (spravidla poslednou) demokratickou voľbou si môže vybrať diktatúru.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.