Súd EÚ o Pfizergate Komisia nemala právo utajiť správy, ktoré si Ursula von der Leyenová vymieňala so šéfom Pfizeru

Všeobecný súd EÚ v Luxemburgu skonštatoval, že Európska komisia porušila pravidlá, keď odmietla sprístupniť textové správy, ktoré si predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová vymenila so šéfom farmaceutickej spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom krátko pred tým, ako došlo k podpisu zmluvy medzi EÚ a Pfizerom o dodávke vakcín proti ochoreniu covid-19.

O zverejnenie správ žiadali noviny The New York Times prostredníctvom svojej redaktorky Matiny Steviovej po tom, ako sa o vzájomnej komunikácii zmienil v rozhovore pre NYT samotný Bourla. Nešlo o klasické interview, redaktorka zbierala informácie u kľúčových postáv pri príprave reportáže o zabezpečovaní vakcín proti covidu v Európskej únii.

Stretla sa preto aj s Bourlom, ktorý jej na záznam povedal: „Vymenili sme si textové správy, ak sme potrebovali niečo prediskutovať.“ To preukázala aj zvuková nahrávka a jej prepis, ktorý bol predložený súdu v Luxemburgu na pojednávaní v novembri 2024. Z tohto záznamu bol preukázaný aj kontext dialógu medzi Steviovou a Bourlom – rozprávali sa o zmluve medzi Pfizerom a EÚ.

Pri príprave textu sa Steviová stretla aj s predsedníčkou Komisie, ktorá jej takisto potvrdila intenzívnu komunikáciu s Albertom Bourlom.

Reportérke New York Times vzájomnú komunikáciu v rozhovoroch potvrdili šéf Pfizeru aj predsedníčka eurokomisie.

Prvým, kto po prečítaní reportáže NYT podal žiadosť o informácie o obsahu textovej komunikácie, bol nemecký novinár Alexander Fanta. Komisia mu ich však neposkytla.

Neskôr podobnú žiadosť poslala aj redaktorka NYT, stanovisko Komisie bolo rovnako zamietavé. Kým Alexander Fanta sa obrátil na úrad európskeho ombudsmana, americké noviny sa po opakovaných neúspešných žiadostiach obrátili na súd.

Žiadosť sa týkala všetkých vzájomných správ medzi 1. januárom 2021 a 11. májom 2022.

Žiadosť o sprístupnenie správ a ich obsahu Komisia opakovane zamietla s odôvodnením, že tieto správy nemá k dispozícii.

Úrad európskeho ombudsmana sa medzitým na Komisiu obrátil so žiadosťou o vysvetlenie. Prišla však rovnako vyhýbavá odpoveď, akú predtým dostali novinári.

„Komisia môže potvrdiť, že hľadanie príslušných textových správ zodpovedajúcich žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré vykonal úrad predsedníčky Komisie, neprinieslo žiadne výsledky,“ uviedla podľa agentúry Reuters komisárka EÚ pre spravodlivosť Věra Jourová.

Efemérne dokumenty

Komisia zároveň oznámila, že textové správy nie je potrebné registrovať a uchovávať, pretože sa s nimi zaobchádza ako s „krátkodobými, efemérnymi dokumentmi“. Rovnaká výnimka zo všeobecnej registračnej požiadavky sa vzťahuje na dokumenty bez dôležitých informácií, uvádza sa v liste.

Súd vo verdikte uviedol, že „Komisia nemôže len konštatovať, že nemá požadované dokumenty, ale musí poskytnúť dôveryhodné vysvetlenia umožňujúce verejnosti a súdu pochopiť, prečo tieto dokumenty nemožno nájsť“.

Podľa súdu „Komisia nevysvetlila vierohodným spôsobom ani to, prečo sa domnievala, že textové správy vymieňané v súvislosti s obstarávaním vakcín proti covidu-19 neobsahujú dôležité informácie“.

Podľa jedného zo sudcov právni zástupcovia eurokomisie na pojednávaní nepreukázali, že úradníci zodpovední za vybavovanie žiadostí o informácie boli pri hľadaní správ „dostatočne usilovní“.

Je jednoducho možné, že sa v skutočnosti žiadosťou o informácie nezaoberali a venovali sa jej len v rozsahu zákonných lehôt na odpoveď.

Sudcovia nedostali odpoveď ani na to, či títo úradníci priamo komunikovali s Ursulou von der Leyenovou, resp. jej kanceláriou, či došlo k prehliadke jej komunikačných zariadení (správy mohli byť posielané nielen cez telefón, ale aj aplikáciou v notebooku či tablete) alebo či sa aspoň pozreli na faktúru od operátora, kde by bolo zjavné, s ktorými telefónnymi číslami komunikovala.

Sudcovia nedostali odpoveď ani na otázku, či úradníci, ktorí mali nájsť dotyčné správy, vôbec oslovili Ursulu von der Leyenovú alebo aspoň jej kanceláriu.

Pozornosť vyvolalo aj vystúpenie právnika eurokomisie Paola Stancanelliho na novembrovom pojednávaní, ktorý na otázku sudcu, kde všade správy hľadali, nevedel ani pomenovať platformu, cez ktorú si von der Leyenová a Bourla správy vymieňali.

Je tu navyše ešte jeden zaujímavý fakt. Európska komisia nabáda svojich úradníkov, aby na komunikáciu využívali aplikácie s funkciou miznúcich správ.

Pri takejto argumentácii akákoľvek transparentnosť stráca zmysel. Zmysel stratia aj pravidlá o lobingu a hlásenia, ktoré majú úradníci na rôznych úrovniach podávať o stretnutiach s predstaviteľmi záujmových skupín. Čokoľvek sa bude dať zákulisne dohodnúť cez krátke miznúce textovky. 

„Bezvýznamné“ správy medzi šéfkou Komisie a Pfizerom

Jadrom sporu je totiž práve to, či sa textové správy kvalifikujú ako dokumenty podliehajúce zákonom o transparentnosti. Mohlo by to vytvoriť právny precedens pre to, čo sa v Európskej únii považuje za oficiálny dokument.

Komisia napríklad argumentovala tým, že v obsahu správ nebolo explicitne nič, čo by súviselo s dohodovaním zmluvy či jej obsahom.

V krátkych textových správach však nemusí byť žiaden explicitný obsah, dve strany sa môžu zhovárať iba v náznakoch, ktorým rozumejú iba oni. Ich závažnosť však v obchodných a podobných prípadoch musí byť predmetom neskoršieho nezávislého posúdenia. 

Okrem toho sa Komisia na súde bránila tým, že jediný dôkaz existencie týchto správ pochádza z rozhovoru Alberta Bourlu s redaktorkou NYT, a aj on spomína, že správy, ktoré si vymieňal s von der Leyenovou, mali v otázke vakcín len okrajovú úlohu.

Ťažko však očakávať, že by sa jeden z dvoch komunikujúcich priznal k rozhodujúcej úlohe správ pri dohodovaní dodávok vakcín.

Dohoda o očkovaní so spoločnosťou Pfizer bola jednou z najväčších zmlúv o obstarávaní v histórii Európskej únie. Doteraz však nie je známa napríklad jednotková cena vakcíny ani celková hodnota kontraktu.

Práve na rozptýlenie týchto podozrení mohlo poslúžiť ich zverejnenie.

Dohoda o očkovaní so spoločnosťou Pfizer bola jednou z najväčších zmlúv o obstarávaní v histórii Európskej únie. V čase akútnej pandémie bola vnímaná ako úspech, Únia si zabezpečila dodávku 1,8 miliardy dávok, čo postačovalo na zaočkovanie všetkých obyvateľov EÚ štyrmi dávkami.

Už vtedy sa však objavili pochybnosti o transparentnosti vyjednávania aj samotnej zmluvy. Komisia po tlaku neskôr zmluvu zverejnila, veľká časť informácií však zostala začiernená. Nie je známa napríklad jednotková cena jednej vakcíny ani celková hodnota kontraktu.

Známe však je, že podľa údajov Európskeho dvora audítorov Komisia do novembra 2021 podpísala zmluvy na 4,6 miliardy dávok vakcín v hodnote 71 miliárd eur. Tieto zmluvy sa však netýkajú len Pfizeru, ale aj výrobcov ďalších vakcín – Moderny, Johnson & Johnson, AstraZeneca, Novavax.

Problematickým sa javilo aj ustanovenie o tom, že krajiny majú povinnosť odoberať vakcíny, hoci by ich už neskôr reálne nepotrebovali. To sa s ústupom pandémie a mutáciou vírusu do menej nebezpečnej podoby aj stalo. Mnoho dávok sa pre uplynutie exspiračnej lehoty neskôr zničilo.

Pfizer však krajinám hrozil žalobami, ak neodoberú a nezaplatia pôvodne dohodnuté množstvo.

Znenie zmluvy tak bolo zjavne v prospech Pfizeru a EÚ a členským štátom nechávalo omnoho menší manévrovací priestor. Vzhľadom na prudký vývoj situácie, objavujúce sa mutácie, možné riziká a nežiaduce účinky vakcín sa pritom dalo očakávať, že zmluvné strany budú chcieť mať priestor na úpravu dohody.

Hanba „transparentnej“ šéfky Komisie

Verdikt ako taký zrejme nebude mať žiadne právne následky (Európska komisia sa voči nemu navyše plánuje ešte odvolať). Súd len skonštatoval, že Komisia nemala právo zamietnuť žiadosti o prístup k informáciám a je povinná protistrane nahradiť trovy konania. Tie pôjdu, samozrejme, z rozpočtu Únie.

Samotná Ursula von der Leyenová postavila svoje druhé funkčné obdobie na prísnom dodržiavaní transparentnosti, bezúhonnosti a efektívnosti.

Následky sú teraz viac v rovine politickej ako právnej. Medzi prvými zareagovalo Maďarsko. Jeho minister zahraničných vecí Péter Szijjártó vyzval eurokomisiu, aby bezodkladne zverejnila komunikáciu svojej predsedníčky so šéfom Pfizeru. Dodal, že Ursula von der Leyenová je od tejto chvíle tou poslednou osobou, od ktorej bude Budapešť akceptovať akúkoľvek kritiku.

Samotná Ursula von der Leyenová pritom postavila svoje druhé funkčné obdobie na prísnom dodržiavaní transparentnosti, bezúhonnosti a efektívnosti. Európske inštitúcie totiž v posledných rokoch čelili nielen podozreniam, ale aj reálnym vyšetrovaniam korupcie – napríklad nelegálneho lobingu v Európskom parlamentne známeho ako Katargate.

Predsedníčka Komisie dlhodobo čelí kritike aj za to, že sa snaží príliš centralizovať moc a kľúčové rozhodnutia robí vo veľmi úzkom kruhu bez kontrolných mechanizmov.

To na druhej strane ešte viac posilňuje nielen výčitky voči fungovaniu európskych inštitúcií, ale aj populistické hnutia, ktoré okrem kritiky EÚ neponúkajú žiaden reálny program.

Ak z niečoho môžu vyplynúť závažnejšie následky pre jednotlivých aktérov, je to vyšetrovanie postupu pri obstarávaní vakcín, ktoré vedie úrad európskeho prokurátora. Laura Codruta Kövesiová, šéfka Európskej prokuratúry, v marci potvrdila, že vypočula, resp. viedla rozhovory s niekoľkými členmi Európskej komisie, ktorí boli vo funkciách v čase dohodovania a podpisu zmluvy s Pfizerom.