Čínska ekonomika Prečo Čína do roku 2060 nepredbehne USA

Už v minulosti sme vás informovali o fenoméne v čínskej politike, ktorý sa nazýva „doktrína sebavedomia“ a ktorý prekvitá najmä počas vlády Si Ťin-pchinga. Jeho podstatou je presvedčiť obyvateľov Číny, aby boli hrdí na históriu, politické zriadenie a budúcnosť svojej civilizácie.

Komentátori však upozorňujú na to, že takáto doktrína môže mať pre Čínu aj neblahé následky. Keď ste v otázke svojej krajiny prehnane optimistickí, máte sklon podceňovať závažnosť problémov a, naopak, preceňovať význam komplikácií, s ktorými bojuje vaša konkurencia.

Investor a publicista Ruchir Sharma teraz vo svojom stĺpčeku vychádzajúcom vo Financial Times tvrdí, že Spojené štáty sa nemusia obávať ekonomického prekonania Čínou minimálne do roku 2060, ak k nemu vôbec niekedy dôjde.

Sharma vymenováva viacero prekážok, ktoré sa môžu Číne postaviť do cesty za vysneným ekonomickým rastom. Patrí medzi ne nepriaznivé demografické zloženie krajiny, ťažké dlhy a pokles rastu produktivity.

Ako rástli ekonomiky v minulosti

Rast totiž z dlhodobého hľadiska závisí od toho, či čoraz viac pracovníkov používa čoraz väčší kapitál čoraz efektívnejším spôsobom. Počet obyvateľov Číny pritom klesá, rovnako ako tempo rastu produktivity.

Čína momentálne patrí medzi krajiny so stredným príjmom, čo je vývojový stupeň, keď sa začne rast väčšiny krajín spomaľovať (niektoré krajiny sa dokonca dostanú do stavu, ktorý ekonómovia od roku 2006 nazývajú „middle-income trap“, teda „pasca stredného príjmu“). Jej príjem na obyvateľa je na úrovni 12 500 dolárov, čo predstavuje približne pätinu tejto úrovne v USA.

Sharma sa pozerá do minulosti a poukazuje na to, že zo súčasných 38 vyspelých krajín všetky prekročili hranicu príjmu 12 500 na obyvateľa v priebehu niekoľkých desaťročí po druhej svetovej vojne, väčšinou pomerne postupne.

Dôležitým faktorom je však stúpanie počtu obyvateľov v produktívnom veku – priemerne sa počet takýchto ľudí v týchto krajinách zvyšoval o 1,2 % ročne. Iba v dvoch krajinách, a to v Litve a Lotyšsku, sa počet obyvateľov v produktívnom veku znižoval.

Čínsky pokles populácie v produktívnom veku sa začal v roku 2015 a je na ceste k tomu, aby sa v priebehu nasledujúcich desaťročí prepadal o 0,5 % ročne.

Dlhová guľa na nohe pandy

Ďalšou signifikantnou premennou je dlh krajiny. Sharma analyzoval históriu najvyspelejších ekonomík sveta a prišiel na to, že v 19 krajinách, ktoré si po prekonaní súčasnej úrovne príjmov Číny udržali 2,5-percentný rast, predstavoval dlh v priemere 170 percent HDP. Do tejto hodnoty sú započítané dlhy štátu, domácností aj podnikov.

Čína na tom až do krízy v roku 2008 bola lepšie, jej dlh sa držal približne na úrovni 150 percent HDP. Ekonomický rast po tomto období si však vyžiadal zadlženie a čínsky dlh sa do roku 2015 vyšplhal na 220 percent HDP. Zadlžovanie v Číne viedlo k menšiemu spomaleniu rastu, ako je bežné, a celkový dlh dosiahol 275 percent HDP.

Čína veľkú časť dlhu použila na financovanie nehnuteľností v rámci realitnej bubliny, čo spôsobilo veľké straty. Investície zvýšili HDP, no rast produktivity krajiny sa v minulom desaťročí znížil o polovicu na 0,7 percenta. Na to, aby Čína dosiahla nárast HDP o jeden dolár, musí v súčasnosti investovať osem dolárov.

Čo čaká Čínu v budúcnosti

Aj keby sa rast produktivity udržal na 0,7 percenta, nevykompenzuje pokles počtu obyvateľov v produktívnom veku. A rast kapitálu z obdobia okolo roka 2010 sa už nezopakuje – väčšina investícií vtedy putovala do fyzickej infraštruktúry, teda ciest, mostov a bývania.

Podľa Sharmu prognózy zabúdali na rýchlosť spomalenia čínskeho rastu. Mnohí analytici sa v roku 2010 domnievali, že Čína z nominálneho hľadiska predbehne USA do roku 2020. Niektorí ekonómovia dokonca tvrdili, že Čína už je z hľadiska „parity kúpnej sily“ najväčšou ekonomikou sveta a čínsky jüan je silno podhodnotený.

Stal sa opak – hodnota čínskej meny klesla a čínska ekonomika je z nominálneho hľadiska stále o tretinu menšia ako USA.

Investor svoj komentár uzatvára konštatovaním, že krajine môžu v budúcnosti problémy spôsobiť aj rastúce napätie medzi ňou a najdôležitejšími obchodnými partnermi, čoraz väčší rozsah štátnych zásahov do činnosti technologického sektora a rastúce obavy vo veci dlhovej záťaže.

„Menej Číny je scenár, ktorý je pravdepodobnejší, ako si väčšina ľudí predstavuje,“ tvrdí Sharma.