O čom píše Michail Zygar Prečo Putinovo impérium neprežije

Medzičasom svetoznámy ruský novinár Michail Zygar, autor skvelej knihy Všetci mocní Kremľa, odišiel z Ruska hneď po Putinovom útoku na Ukrajinu. Dnes žije v Berlíne a pravidelne píše pre nemecký týždenník Der Spiegel eseje s vedomím emigranta, ktorý sa už domov možno nikdy viac nevráti.

Zygarove texty, ktoré sa tešia masovej čítanosti, sú tak dnes pre Nemcov oknom do ruského sveta aj myslenia. Zygar vie byť kritický aj k Západu. Obmedzovanie či zakazovanie európskych víz pre ruských občanov považuje za kontraproduktívne. Podľa jeho slov nijako nepomáha Ukrajine, ale skôr Putinovi, ktorého režim sám zvažoval, že opäť zavedie vycestovacie doložky pre Rusov ako za čias Sovietskeho zväzu – pre režim sú totiž všetci, ktorí dobrovoľne odchádzajú do Európy, „zradcami“. Zygar je preto nešťastný, že pred týmito Rusmi sa uzatvára samotná Európa, esej o tejto téme nazval Pomsta vedie do stredoveku.

Zygar vo svojich textoch opisuje, ako veľmi v Rusku prituhuje a krajina sa mení na diktatúru. Ilustruje to na príbehu mladého novinára Ivana Safronova, inak ruského vlastenca, ktorý bol odsúdený na 22 rokov väzenia. S jeho otcom, Ivanom seniorom, pred rokmi Zygar úzko spolupracoval, ako investigatívci skúmali obchod so zbraňami, až Safronov narazil na horúcu stopu – že Rusko chce napriek sankciám predať systém protivzdušnej obrany S-300 Iránu cez Bielorusko. Safronov následne čelil vyhrážkam, že ho strelia do hlavy, no spolu so Zygarom plánovali text dokončiť a zverejniť.

Jedného dňa, je tomu už 15 rokov, sa Safronov vracal domov, cestou ešte kúpil pomaranče. Podľa oficiálnej vyšetrovacej verzie krátko nato vyskočil z okna svojej bytovky, pád z piateho poschodia neprežil. Zygar ani jeho kolegovia verzii o samovražde neverili, nič predtým nenasvedčovalo, že by si mal či chcel vziať život. Keď žiadali použitie kamerových záznamov, vyšetrovatelia tvrdili, že v okolí žiadne kamery nie sú, a uisťovali, že pred bytovkou nikto nezaregistroval pohyb cudzích osôb. Až o niekoľko rokov vyšetrovatelia Safronovovej dcére prezradili, že v blízkosti domu boli naozaj kamery, a tie nasnímali, ako krátko po páde novinára z okna vyšli z domu dvaja muži. Na oficiálnej verzii o samovražde sa však už nič nezmenilo.

Preto sa teraz Zygara osobne veľmi dotýka osud Safronovovho syna – ten sa v šľapajach svojho otca venoval investigatíve, sedel v Kommersante, tých istých novinách, za rovnakým stolom ako jeho zavraždený otec a zhromažďoval informácie o takzvanom vojensko-priemyselnom komplexe. Pred tromi rokmi napísal text o dodávke stíhačiek SU-35 Egyptu, vyvolalo to medzinárodný škandál, čím si aj Safronov mladší získal vplyvných nepriateľov.

Ako píše Zygar, pred dvomi rokmi zavesil Safronov mladší novinárčinu na klinec, keďže povolanie sa už vlastne nedalo vykonávať slobodne. Neskôr bol však zadržaný a obžalovaný z vlastizrady. Podľa obžaloby sa previnil tým, že zbieral informácie o vojensko-priemyselnom komplexe, ako dodáva Zygar, „inými slovami, odsúdili ho za to, že bol novinárom“.

Podľa Zygara mal Safronov mladší sympatizantov medzi úradníkmi, aj tí sa pokúšali zistiť, čo sa vlastne stalo a prečo dostal 30-ročný muž taký drakonický trest. Ale už sa mu nedá pomôcť, píše Zygar, za jeho uväznením na 22 rokov v trestaneckom tábore stojí mocný muž, ktorého urazili predošlé odhalenia novinára.

Rozpad Ruska sa už začal

V posledných dvoch esejach Zygar zdôvodňuje, prečo čiastočná mobilizácia v Rusku aj anexie štyroch ukrajinských oblastí odštartovali rozpad Ruska.

Ruský novinár najskôr opisuje masovú paniku, ktorú vyvolala medzi ruskými mužmi mobilizácia. Kým už krátko po vypuknutí vojny opustili Rusko státisíce – možno až milión ľudí – teraz nasledujú státisíce ďalších. Sám Zygar pomáhal istému mladému historikovi dostať sa z Ruska, zaplatil zaňho letenku 2500 eur z Moskvy do Taškentu. Ako vysvetľuje Zygar, vlastne každý, kto v zime opustil Rusko, teraz takto pomáha priateľom, príbuzným priateľov, ale niekedy aj celkom cudzím, Rusi v emigrácii pomáhajú krajanom s kúpou leteniek, hľadaním nového bývania aj inštrukciami, ako si po príchode zriadiť účet v banke.

Michail Zygar sa pýta aj v mene čitateľov: prečo tieto tisíce mladých mužov, ktorí posledné mesiace ostávali doma aj napriek ukrajinskej vojne, utekajú až teraz? Bola im predtým Ukrajina ukradnutá, keďže sa ich vojna netýkala, alebo dokonca agresiu podporovali a zmenili názor, až keď sa sami dostali na rad?

Zygar konštatuje, že skutočnosť je komplikovanejšia, a vie, o čom píše, pretože sám je súčasťou tejto generácie. Pamätá sa na rozpad Sovietskeho zväzu, mal vtedy desať rokov, no vnímal, že vlastne nikto neverí na komunizmus, deťom to však nikto nehovoril, ďalej sa učili o veľkom učiteľovi Leninovi a slávili všetky tie komunistické sviatky. Keď to všetko zrazu padlo, opäť nikto mladým Rusom nepovedal, že to bola veľká lož, učitelia sa tvárili, akoby sa nič nestalo, len sa zrazu začalo veriť na demokraciu.

Koncom 90. rokov Rusi zistili, že krajinu ovláda Jeľcinova rodina a skupina oligarchov, pričom prezident pôsobí ako živá mŕtvola, „celé to skôr pripomínalo časy stredoveku než demokracie“. Ako ďalej píše Zygar, „ruské elity aj Západ sa tvárili, že vlastne všetko je v poriadku, ale väčšina Rusov pociťovala hanbu a odpor. Mnohí stratili dôveru v demokraciu“. Nasledovalo obdobie, keď režim Rusov vyzýval, aby verili v Boha, „po 70 rokov ateizmu a viery v Lenina to nebolo jednoduché. Mnohí by boli ochotní si to vyskúšať, ale potom sa ukázalo, že je tu jedna neprekonateľná prekážka – ruská ortodoxná cirkev“.

Ako porovnáva Zygar, zatiaľ čo členovia komunistického politbyra boli úplne necharizmatickí úradníci, aspoň vyzerali ako asketickí mnísi, nenosili hodinky Breguet a nejazdili na Mercedesoch Maybach. Lenže ortodoxní hierarchovia sa stali rýchlo symbolom pokrytectva a korupcie. „Najnovšia anekdota o cirkvi, ktorá je v Rusku populárna, znie takto: Putin sa pýta patriarchu Kyrilla: ,Existuje Boh?‘ Kyrill odpovedá: ,Božechráň!‘“

„Putin sa v posledných desiatich rokoch pokúsil zaviesť nové náboženstvo: zbožňovanie ruskej ríše,“ píše ďalej Zygar a dodáva, že súčasťou tohto náboženstva boli kult mŕtvych (teda padlých vojakov počas druhej svetovej vojny), šialený protizápadný postoj a hrdosť na vlasť, pričom chvíľami sa zdalo, že väčšine obyvateľstva sa tento mix páči.

Ale podľa Zygara väčšina Rusov považovala Putinov patriotizmus za hru – „musíme predstierať, že akceptujeme pravidlá, aby sme mohli postúpiť v profesijnom živote alebo aby sme sa vyhli problémom s úradmi. Predstieraný patriotizmus bol podmienkou normálneho, spokojného života: potrebujete to, aby ste si kúpili byt a auto, šli s rodinou na dovolenku a s kamošmi zašli po futbale na pivo. Normálny život je to jediné, na čo Rusi posledných 30 rokov verili. Každodennosť s istým blahobytom je jedinou hodnotou, ktorú ich rodičia v Sovietskom zväze nemali a ktorú oni teraz majú. Vypuknutie vojny vo februári tohto roka ich natoľko nešokovalo, keďže pre mnohých sa nedalo odlíšiť od futbalu. Ale až teraz chápu, že ich predošlý spôsob života, teda centrálna hodnota, je ohrozený“.

Preto si Michail Zygar myslí, že mobilizácia je zlomom. „Putinovo Rusko očividne smeruje k zániku – a Putin sa sám postaral o to, že sa čoraz viac blíži aj jeho vlastný koniec.“ Podľa Zygara sa teraz prebúdza svedomie a kritické myslenie, mnohí už rozumejú, čo sa deje s nimi, ich krajinou aj Ukrajinou. „Vojnu proti vlastnému národu možno viesť ešte dlho – ale nedá sa vyhrať,“ uzatvára Michail Zygar.

Putin anektoval celé Rusko

V poslednom texte pre nemecký Spiegel Zygar približuje obrazy zo slávnostnej ceremónie v Georgijevskej sále v Kremli, kde Putin v piatok ohlásil protiprávnu anexiu štyroch ukrajinských regiónov.

Zygar spomína, ako ho v marci 2014 pozvali na podobnú ceremóniu – vtedy bol ešte šéfredaktorom nezávislej televízie Dožď, v štátnych médiách ho spolu s kolegami označovali za fašistu a silneli tlaky na vypnutie televízie. Napriek tomu ho pozvali na oslavu anexie Krymu, „samozrejme, bol to výsmech – náš kanál bol vždy proti anexii aj vojne. Chceli mi ukázať, že sme prehrali. Predtým ma na oficiálne recepcie Kremľa nikdy nepozývali – ale teraz nevedeli odolať pokušeniu, že sa vysmejú z porazeného nepriateľa: slobodné médiá boli rozbité, opozícia zničená, z Ruska sa stala patriotická hystéria. A mne bolo dovolené hľadieť na to vlastnými očami“.

Protirežimový novinár Zygar sa teda do kremeľskej sály dostavil, scény mu pripomínali Boschove maľby. Pred zrakom mal všetkých propagandistov, ktorí si ostentatívne vymieňali srdečné pozdravy, bol tam oscarový režisér Nikita Michalkov, ktorý sa objímal so šéfom spravodajskej agentúry Russia Today Dmitrijom Kiselovom. „Zľakol som sa – tak triumfálne sa na seba usmievali,“ píše Zygar.

Organizátori si dali zjavne záležať aj na zasadacom poriadku, Zygara na ceremónii usadili vedľa čečenského prezidenta Ramsana Kadyrova, ktorý bol celý rozrušený a – ako líči dnes Zygar – sám pre seba si pohmkával ruskú národnú hymnu. Všetci prítomní boli v ten deň naradovaní, fotili sa v historických priestoroch Kremľa, každý si chcel uchovať spomienku na onen veľký historický deň.

A teraz? Aj v piatok mali byť veľkolepé oslavy, pred Kremľom sa konal galakoncert, na ktorý lákali rôzne webové stránky ponúkajúce 12 eur na osobu. „Prívržencov impéria dnes treba platiť za to, aby pri pohľade na imperátora predstierali entuziazmus – takto nevyzerajú angažovaní bojovníci.“  

Zygar dnes svoje pocity formuluje takto: „Aj moju vlasť, aj moje mesto Moskva anektoval Putin. Deň, keď sa tak stalo, som si ani nevšimol. Ale teraz, keď spätne myslím na ten deň v roku 2014, na Georgijevskú sálu v Kremli, myslím na to, že môj domov bol vlastne vždy obsadený – monštruózne, bezohľadné ruské impérium si ho privlastnilo ešte skôr, než som sa narodil. A väčšiu časť môjho života sme si to neuvedomovali ja ani moji priatelia, príbuzní alebo susedia. Zabudli sme, že žijeme na kostiach, na dobytom území, ktoré považujeme za svoje vlastné.“