Voľby a osobná voľba

V čase, keď čítate tieto riadky, je už po voľbách a sú jasné výsledky. Nech voľby dopadli akokoľvek, pre mňa je zázrakom a nesamozrejmým darom, že sa mohli uskutočniť.

Už Aristoteles nám zanechal stále platný odkaz, že človek je zoon politikon (tvor spoločenský). Platí to subjektívne aj objektívne.

S politikou som prichádzal do tesnejšieho kontaktu vždy v určitých periódach. Nejaký čas som politiku sledoval pod drobnohľadom a potom nastali obdobia, keď mi bola absolútne ukradnutá. Ako v prírode, raz svieti slnko, inokedy prší.

Prvýkrát som k nej bližšie pričuchol, keď umrel Leonid Iľjič Brežnev. Bolo to v roku 1982. Mal som len osem rokov, ale prežíval som to veľmi intenzívne. V mojom antikomunisticky zmýšľajúcom okolí s tým boli spojené určité nádeje. Kto príde po Brežnevovi? Po tom Brežnevovi, ktorý k nám v roku 1968 poslal tanky a pochoval všetky sny o slobode?

V škole sme v ten deň namiesto vyučovania povinne sledovali Brežnevov pohreb z Červeného námestia v Moskve. Niektoré spolužiačky aj uronili slzy smútku, tak emotívne nám súdružky učiteľky odchod veľkého Leonida podávali. Mňa štvalo, že kvôli štátnemu smútku Československá televízia prerušila večerníčkový seriál No počkaj, zajac!

A prišiel Andropov, potom Černenko, nuda a šeď. Zažil som veľké sklamanie. Načas som z trucu prestal sledovať aj televízne noviny. Keď však zvolili za generálneho tajomníka KSSS Michaila Gorbačova, oproti predošlým starcom mladého muža, ktorý rozpútal „perestrojku“ a „glasnosť“, bol som opäť ponorený v politike.

Moje detské srdce pookrialo, keď sa Gorbačov začal stretávať s americkým prezidentom Reaganom, lebo som tušil, že tá obávaná tretia svetová, na ktorú nás v škole pravidelne pripravovali skúšaním plynových masiek a pokynmi pri atómovom útoku, asi nebude.

Čítal som pravidelne Pravdu, slovenský komunistický denník, a niektoré čísla som si dokonca poctivo odkladal, aby som sa k článkom mohol vracať. Dodnes mám odložené číslo z roku 1987, na titulke je veľká fotka Reagana s Gorbačovom, ako si podávajú ruky po podpise mierovej zmluvy, ktorá rušila v USA a ZSSR rakety stredného doletu.

V rokoch 1988 – 89 môj záujem o politiku vygradoval na maximum. Viselo to vo vzduchu: dvadsať rokov od okupácie, potom Palachov týždeň, vzbury v Poľsku, Maďarsku, exodus východných Nemcov cez Československo, deštrukcia Berlínskeho múru a nakoniec vysnívaný 17. november. Bola to eufória, zázrak vody uprostred púšte, obdobie plné pokory, dobra a požehnania.

Verím v modlitby, v nádej a v hlboké ľudské dobro, ktoré je v nás. Preto neverím politikom, ktorí pred novembrom 89 budovali skvelú kariéru a ten „nešťastný november“ im ju udusil.

Neboráci, odrazu boli nútení sa nasilu updateovať. Neverím zarytým marxistom, ktorí sa hrdia svojím ateizmom a po zmene politických pomerov sa odrazu stanú zbožnými kresťanmi. Nepopieram možnosť konverzie Šavla na Pavla. Ale svätý Pavol je predsa iný človek. Obliekol si Krista a podľa toho žije aj koná. Naši SMER-áci zostali marxistami, akurát pre dobrý imidž ponovembrového slovenského politika sadajú do kostolných lavíc a bratríčkujú sa s cirkevnými hierarchami.

Voľby a politické hantírky sú len pozadím na pracovnej ploche, kde my, každý sám za seba, tvoríme to, čo nás robí v očiach Božích hodnotnými.Zdieľať

Po dvoch mesiacoch od revolúcie 89 ma politika prestala zaujímať. Nie z averzie a nezáujmu, ale z naivnej dôvery, že všetko je v dobrých rukách. Žil som v domnienke, že komunizmus bol porazený, nič zlé sa nám už nemôže stať. Mečiarizmus ma rýchlo vyviedol z omylu. Voľby v roku 1998 som prežíval ako druhú revolúciu. A to bol môj posledný politický záchvev. 

Samozrejme, mrzel ma pred pár rokmi pád Radičovej vlády, pretože mala v sebe tvorivý potenciál, a tiež som sa veľmi tešil z víťazstva Andreja Kisku v posledných prezidentských voľbách. Ale od onoho roku 1998 sledujem politiku bez nadbytočných emócií a pokojne prijímam stav vecí.

Viac som pochopil Kristove slová, ktoré adresoval Pilátovi: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora.“ 

Nezdieľam názor zarytých nevoličov, ktorý často počujem: Keby voľby mohli niečo zmeniť, už by ich dávno zakázali.

Vážim si, že žijem v demokracii, a každé slobodné voľby vnímam ako potvrdenie toho, že nie je tak zle, ako si ľudia myslia.

Nové politické bilbordy však míňam s úsmevom a namiesto sledovania politických debát idem radšej s rodinou do prírody.

Prestali ma zaujímať politické strany, ich programy, delenie na pravicu a ľavicu, ale zaujímajú ma samotní ľudia v politike, ich myšlienky a činy.

Nie je mi jedno, kto tam hore bude sedieť, akurát som prestal veriť, že politici sú tí, ktorí nám zabezpečia lepšiu budúcnosť. Tú si s Božou pomocou tvoríme sami.

V tejto chvíli je opäť dobojované a vy už poznáte výsledky volieb, ktoré čosi prezradia, čosi znamenajú, ale náš život na nich nestojí ani nepadá. Každý životný príbeh má totiž omnoho hlbšiu, krajšiu a vznešenejšiu dimenziu. Len ju musíme nájsť a otvoriť sa jej. Ako raz povedala novodobá karmelitánska mystička Alžbeta od Trojice (1880 – 1906): „Ráno sa prebuďme v láske, celý deň sa odovzdávajme láske a konajme vôľu dobrého Boha, pod Jeho pohľadom, s Ním, v Ňom, pre Neho samého.“

Toto vnímam ako cestu a zmysel života. Voľby a politické hantírky sú len pozadím na pracovnej ploche, kde my, každý sám za seba, tvoríme to, čo nás robí v očiach Božích hodnotnými. Nie je to otázka politickej, ale osobnej voľby.

Nedávame hlas inému človeku, ale rozhodujeme sami za seba. A nemusíme na to čakať štyri roky, volíme každým okamihom svojho života.