Rekviem

Prvým slovom v prejave Jána Čarnogurského na zakladajúcom sneme KDH vo februári 1990 v Nitre bola sloboda. Sloboda politických väzňov, sloboda veriacich, sloboda mladých ľudí, sloboda cestovať. A tieto rôzne predstavy o slobode spojil Čarnogurský s kresťanstvom. Ono určuje hranice aj obsah slobody, ako vtedy povedal.

Vznik KDH bol jeho osobným triumfom a triumfom celej generácie ľudí z disentu a tajnej cirkvi, a tiež ľudí, ktorí ich obdivovali a hlásili sa k nim. Keď Čarnogurského priamo z väzenia poslala VPN do federálnej vlády, Čarnogurský im povedal, že mandát prijíma, ale založí si vlastnú stranu. Jeho autorita bola v tom čase taká, že silná VPN to musela akceptovať.

Ján Čarnogurský založil KDH ako koalíciu rôznych ľudí: Boli tam takí, ktorí proti komunizmu bojovali, aj ľudia, ktorí boli členmi organizácií Národného frontu a ktorí s režimom rôzne dokázali vychádzať. Tí druhí však akceptovali, že pravidlá určujú tí prví.

KDH sa vo svojich dejinách stalo najdôležitejšou stranou slovenskej transformácie. Nie VPN a už vôbec nie HZDS.

Dnes táto strana potupne končí. Porazená, nepodstatná.

Ale pozor, jej koniec, to nie je len 4,9 percenta vo voľbách. Koniec, to je najmä neexistujúca alternatíva vnútri strany. Keď padne Figeľova hlava, v hnutí už nie je žiadna iná, ktorá by dokázala vyvolať nádej, eufóriu a záujem o KDH. Sú tam síce ešte viacerí ľudia z tajnej cirkvi, ale nikto, kto by mal autoritu a víziu, ktorou by dokázal zaujať slovenských kresťanov a už vôbec nie širšiu verejnosť.  Ak strana zmení predsedu, porazeného Figeľa nahradí stranícky úradník, ktorého meno nebudú poznať ani mnohí voliči tejto strany.  

A to je smutná bodka za príbehom strany, ktorá chcela byť hnutím, nielen stranou.

Až teraz si centristicky založení kresťania uvedomia, aká nesamozrejmá vec bola Čarnogurského strana. Čo všetko sa mu podarilo a čo všetko bolo celé štvrťstoročie možné považovať za samozrejmé.

Koniec KDH je koncom jednej podoby politického katolicizmu u nás. Nebol to katolicizmus ľudácky ani fundamentalistický, aj keď ho mnohí tak maľovali. Katolíci v KDH neboli pouličnými kazateľmi, vedeli, aký je rozdiel medzi politikou a náboženstvom. V Boha verili, ale v politike ctili rozum, nie metafyziku. Tradície si ctili, ale keď bolo treba, vedeli sa na slovenské omyly v dejinách pozrieť kriticky. A na rozdiel od Hlinku či Tisa, Čarnogurský a jeho žiaci rozumeli aj Európe a svetu. Nie každý musel vždy súhlasiť, napokon Čarnogurský a Palko spolu nesúhlasili často, ale nedalo sa im uprieť, že o Rusku, EÚ či Amerike rozmýšľať vedeli a vďaka tomu určovali často diskurz.

Prečo KDH skončilo? Pretože to všetko sa postupne stratilo, zaniklo to. Hnutie sa premenilo na prázdnu stranu, ktorá už nevyvolávala ani emóciu a neprovokovala žiadnu diskusiu.

Je to krutý paradox.  Pochopil som to po predposlednej televíznej diskusii, kde Ján Figeľ stál vedľa rôznych podôb excentrickej politiky, od Sulíka cez Kollára až po Kotlebu, a predseda KDH v celej diskusii nedokázal slovenskej verejnosti ukázať, v čom je od zvyšku diskutujúcich zásadne iný.

Lenže ak si svoju výnimočnosť neuvedomuje vedenie strany, ak ju nedokáže „predať“, zúročiť a ukázať svoju nenahraditeľnosť, nikto nesmie viniť voličov, že si to neuvedomili oni.

Desiatky tisíc slušných ľudí dnes ráno stratilo svoju politickú reprezentáciu. Bol som kedysi v KDH členom a viem, ako tie tváre vyzerajú, akí sú to ľudia a akým záväzkom bolo pre politikov KDH ich zastupovať. Namiesto smútku treba v tejto chvíli opak: Spomenúť si na všetkých dôležitých politikov KDH, známych aj menej známych, ktorí túto preferenčne strednú stranu robili veľkou a dôležitou. Ktorých poňatie politiky poznačilo naše dejiny a ktorých mená vzbudzovali rešpekt. Pretože ak sa raz bude podobný koncept politickej strany obnovovať, čo by bol malý zázrak, bude stavať na tom, čo reprezentovali ľudia ako Ján Čarnogurský, František Mikloško, Anton Neuwirth či Vladimír Palko.

Na porazených sa zabudne. V kameni ostanú len mená víťazov.

Foto: TASR/Ivan Rychlo