V júni 1960 sa komunisti rozhodli nadobro vyhnať rehoľné sestry zo slovenských nemocníc. V zdravotníckych zariadeniach malo po nich oznať iba pomenovanie sestra, ktoré tam priniesli práve ony.

Zbaviť sa obetavých a nezištných zdravotníckych pomocníčok by komunisti neváhali už v roku 1950, keď uskutočnili akciu R zameranú na rozprášenie ženských reholí. Narazili však na problém. Nemal ich kto nahradiť, veď tvorili až 70 percent personálu. A tak ukrajovali z ich pozícií. Postupne, ako prichádzali absolventky komunisticky a ateisticky indoktrinovaného školstva, ich vytláčali z miest.

Definitívna bodka prišla o desať rokov neskôr. Vtedy už štát niesol podľa novej ústavy názov Československá socialistická republika. Ľudová demokracia, ako nazývali obdobie po prevrate v roku 1948, sa skončilo, triedni nepriatelia boli zlikvidovaní a pred spoločnosťou bol iba záverečný prechod ku komunizmu, k raju na zemi, kde si každý bude môcť dovoliť uspokojiť všetky svoje potreby. Ale bez náboženstva, ktoré mal dokonaný historický vývoj odviať do minulosti.

Rehoľné sestry, nech sa starali o pacientov akokoľvek obetavo, mali zmiznúť, do komunizmu sa nehodili.

Prísne tajné

V polovici júna 1960 sa dostal na rokovanie predsedníctva Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave materiál s názvom Správa o obmedzení a odsune rehoľníc zo zdravotných zariadení Západoslovenského kraja. Prítomní ho odklepli, potom už nasledovalo len konečné riešenie.

Vyhnanie z nemocníc sa týkalo 85 rehoľných sestier zo západného Slovenska. Zvyšných 15 dočasne využili tam, kde nechcel nikto pracovať. Táto stovka rehoľníc bola torzom takmer desaťnásobného počtu z roku 1950. Vtedy sa ich nachádzalo na celom Slovensku ešte zhruba 1 600, pričom viac ako polovica z nich bola na území západného Slovenska.

Ako zdôvodnila vládna moc vyhnanie zvyšku rehoľných sestier? Odpoveď je hneď v podnázve samotného materiálu, ktorý niesol označenie „Prísne tajné!“ a s ktorým prišla dvojka spomedzi západoslovenských komunistov, tajomník výboru František Barbírek. Materiál predložil na základe unesenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa o „odsune náboženského vplyvu zo zdravotných zariadení“.

Tento vplyv pomenoval predkladateľ materiálu. Snahou rehoľníc v zdravotníckych pozíciách bolo podľa neho idealisticky ovplyvňovať pacientov a zdravotníckych pracovníkov. Rozčuľoval sa, že „takto rozširujú a upevňujú nášmu zriadeniu škodlivý a reakčný idealistický svetonázor“. Pacientov vraj sústavne nabádajú k náboženským obradom.

Ateistických komunistov muselo poburovať, že rehoľné sestry – hoci sústavne postihované rozličnými perzekúciami – stále udržiavali svoj náboženský život a v zdravotníckych zariadeniach sa pohybovali v habitoch. Kým dovtedy ich ako-tak trpeli, i keď čoraz viac vytláčali do psychiatrických liečební, teraz malo prísť konečné riešenie.

Za „najreakčnejšiu“ označili rehoľu svätého Vincenta, lebo jej predstaviteľky sa prejavovali negatívnym postojom voči vtedajšiemu zriadeniu. Hneď za nimi sa umiestnili alžbetínky, ktoré sa ohradzovali „proti obmedzovaniu činnosti rádov, sústreďovaniu a vymedzovaniu pobytu rehoľníc“.

Vymiesť až na dno

Vincentky na tom v roku 1960 neboli dobre, režim ich už zniesol iba na psychiatrických oddeleniach. Konkrétne 13 ich napočítali v psychiatrickej liečebni v Pezinku. A nemali ostať ani tam, zo zdravotníctva mali zmiznúť úplne. Čakalo ich deportovanie do charitného domova v Kláštore pod Znievom. Tam smerovalo aj päť vincentiek z domu dôchodcov zo Zavaru v okrese Trnava.

Civilné zdravotné sestry sa do psychiatrických zariadení nehrnuli, a tak komunisti použili akési delimitovanie. V Pezinku ich mali nahradiť sestry rádu Najsvätejšieho spasiteľa, ktoré boli k režimu menej odmietavé. Desať takýchto rehoľníc našli v detskej fakultnej nemocnici v Bratislave. Zvyšných 17 putovalo do Kláštora pod Znievom.

Alžbetínok bolo pomerne veľa na onkologickom ústave v Bratislave, spolu 24. Stihol ich rovnaký osud ako vincentky. To isté sa stalo štyrom alžbetínkam zo psychiatrickej liečebne v Hodoch v okrese Galanta, putovali zo zdravotníctva preč. Nejaké zvyšné tam predsa len nechali, aby sa mal kto postarať o pacientov, i keď roboty im odchodom kolegýň pribudlo.

Napokon, z ústavu národného zdravia v Zlatých Moravciach vyhnali 27 rehoľných sestier z rádu Svätého kríža. Ďalej pôsobiť umožnili iba piatim z nich. Ale len preto, aby nahradili úplne neprijateľné vincentky v Zavare.

Až na psychiatrické zariadenia či spomínaný domov dôchodcov našli všade komunisti civilnú náhradu. Rátali s tým, že nakoniec sa zbavia aj zvyšku rehoľníc, aby v zdravotníckych a sociálnych službách neostala žiadna duchovná osoba.

Akcia R číslo dva

Podobne ako pred desiatimi rokmi, ani teraz nenechali nič na náhodu. Všetko bolo premyslené, zabezpečené a pritom takmer do poslednej chvíle tajné. Do akcie zaradili predstaviteľov povereníctva zdravotníctva, školstva a kultúry a krajský národný výbor. Náčelník krajskej správy ministerstva vnútra mal „po linke bezpečnosti previesť také opatrenia, aby rehoľnice sa dostali na miesto určenia“.

Deportovanie rehoľných sestier sa malo uskutočniť vo dvoch etapách v prvej polovici júla. V tie dva stanovené dni, 8. a 13. júla 1960, sa všetko začalo o piatej hodine ráno. Pár dní pred prvým termínom sa uskutočnili previerky príprav na porade krajského výboru komunistickej strany v Bratislave. Sestrám oznámili odsun deň pred akciou, aby sa stihli pobaliť. Potom im prerušili styk s vonkajším prostredím. Ako náhradu zabezpečili v predstihu prísun civilných zdravotníčok. Ak by predsa vznikli problémy, v pohotovosti boli pracovníčky Červeného kríža.

Deň predtým, ako rehoľníčky opustili zariadenie, rozviazali s nimi pracovný pomer a do občianskych preukazov zaznamenali odhlásenie z trvalého pobytu.

Na dopravu sa použili autobusy štátnej autobusovej dopravy. Akciu malo sprevádzať 55 členov Ľudových milícií z Bratislavy a Nitry, avšak neuniformovaných. Dôvodom maskovania bolo nevzbudenie rozruchu.

Rehoľným sestrám umožnili, aby sa mohli pred odchodom o tretej hodine nad ránom zúčastniť na svätej omši. Kňazov mali zabezpečiť pracovníci krajského a okresných národných výborov pre veci cirkevné. No nešlo o ústretovosť voči deportovaným sestrám, kňazi mali inú dôležitú úlohu. Po omši mali odsvätiť nemocničné kaplnky. Za tým nasledovalo zlikvidovanie kaplniek, odstránenie krížov a svätých obrazov z nemocníc.

Presun na nové miesto mala v sprievode vozidla Ľudových milícií na starosti Ústredná charita. Aby sa náhodou po ceste predsa niečo nestalo, do každého autobusu mala charita nasadiť politického sprievodcu, ktorý ich odprevadil až na miesto núteného pobytu.

Šéfom bol Dubček

Na zasadnutí predsedníctva krajského výboru Komunistickej strany Slovenska, kde sa rozhodlo o tejto akcii, sa zúčastnilo 13 ľudí. Medzi podpísanými je Alexander Dubček. Kým Barbírek, ktorý materiál predkladal, bol tajomníkom krajského výboru, Dubček figuroval na samom vrchole.

Dubček zastával od marca 1960 funkciu vedúceho tajomníka krajského výboru v novozriadenom Západoslovenskom kraji. Do funkcie ho vtedy navrhol najvyšší stranícky predstaviteľ na Slovensku Karol Bacílek a západoslovenskí komunisti ho na plenárnom zasadnutí jednohlasne zvolili.

Dubček bol zároveň členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa, teda orgánu, na ktorý sa pri predkladaní plánu akcie Barbírek odvolával. Odsun náboženského vplyvu zo zdravotníckych zariadení bol teda aj Dubčekovým dielom alebo on sám aspoň ústretovo dvíhal ruku za takéto postupy. Na západnom Slovensku mal na zodpovednosti vykonať akciu.

Archívy prezrádzajú, že na uvedenom zasadnutí 12. júna 1960 sa okrem deportovania rehoľníc rozhodovalo v ďalších 20 bodoch. Hovorilo sa o vybudovaní závodu na trvanlivé pečivo v Seredi, schvaľovalo sa personálne obsadenie krajského národného výboru v Bratislave a program jeho činnosti, rokovalo sa o päťročnom hospodárskom pláne, posudzovala sa úroveň politickej agitácie v poľnohospodárstve v okrese Dunajská Streda, schvaľoval sa riaditeľ Západoslovenského obchodu s nábytkom v Nitre.

Na zasadnutí potvrdili vyhodenie šiestich ľudí z komunistickej strany, v jednom prípade aj priamo nariadili okresnému straníckemu výboru v Topoľčanoch preskúmať, či takýto človek môže ostať na pracovnej pozícii. Strata straníckej legitimácie zakývala človeku so životom. Na druhej strane, sám Dubček navrhol piatim členom komunistickej strany mimoriadne zvýšenie starobných dôchodkov, čo prítomní odsúhlasili.

Z vymenovaných bodov vidieť, že komunisti a ich najvyšší predstavitelia na regionálnej úrovni neplnili len pokyny zhora, ale sami rozhodovali o dôležitých, často citlivých personálnych veciach, pričom vedúcemu tajomníkovi sa nikto nepostavil. Ich verdikty prechádzali celou vtedajšou spoločnosťou, bez ich vôle alebo povolenia sa nemohlo nič udiať. To sa týkalo aj definitívneho vyhnania rehoľných sestier zo slovenských nemocníc.