Prízrak hnedého župana

Éterom sa nesie obava, či tým skutočným skokanom volieb nebude práve strana banskobystrického župana Mariána Kotlebu.

Pre politického komentátora nie je nič horšie, než písať o koltebovskom fenoméne, ktorý sa ťažko pozoruje a ešte ťažšie sa dá merať.

Keď Kotleba pred viac než dvomi rokmi postúpil so ziskom vyše 21 percent do druhého kola župných volieb, šokoval tým všetkých, zrejme aj sám seba. Jeho kampaň bola predtým neviditeľná, žiadne bilbordy ani mítingy v teréne, nič nenaznačovalo tomu, že by mal nazbierať toľko voličov. Jeho voliči sa zrazu akoby vynorili z nory a obrátili banskobystrickú politiku naruby.

Keď sme vtedy po prvom kole župných volieb s kolegom Jozefom Majchrákom prebrázdili Horehronie, nenašli sme po Kotlebovi a jeho kampani takmer žiadne stopy. Našli sme len frustrovaných voličov, ktorí viac či menej zahmlene priznávali, že Kotlebovi dajú hlas v druhom kole – tak aj bolo, Kotleba v druhom kole s prehľadom porazil smeráckeho župana Maňku.

Hoci bolo zrejmé, že to bol z väčšej strany hlas protestu, a nie identifikácia s extrémistickou agendou novozvoleného župana, Kotleba získal novú legitimizáciu, ktorú tak potreboval. Aj preto sa vtedy zdalo, že Kotleba, ktorý sa postupne zbavoval svojho maskáčovo-neonáckovského imidžu, má veľké šance zamieriť v roku 2016 do parlamentu.

Prvé prieskumy mu namerali cez 5 percent, navyše SNS sa vtedy zdala na kolenách, takže ĽSNS mala priestor na rast.

Našťastie, nič z toho nenastalo. Aspoň tak sa to javilo. Kotleba sa stal väzňom svojho úradu, kam si nanominoval holohlavých chlapíkov a občasník župy premenil na propagandistický plátok ako z čias gardistov. SNS po výmene Danka začala opäť rásť a po prezidentskej porážke sa opäť vzmohol aj Smer Roberta Fica, ktorý tradične prikrýval aj masy sklamaných a protisystémových voličov.

ĽSNS sa v prieskumoch hýbala kdesi medzi jedným a dvomi percentami, takže Kotleba nebudil viac pozornosť. Ani u nás, novinárov.

Stále pritom dúfam, že sme ho nepodcenili.

Ale sú tu aj znepokojivé signály. Nemám ani tak na mysli výsledok simulovaných volieb stredoškolákov, kde skončil Kotleba hneď druhý za Borisom Kollárom.

V informovanom zákulisí sa v týchto dňoch hovorí o prieskumoch preferencií, ktorými si jednotlivé strany testujú aktuálne nálady (ich výsledky už nemôžu byť vzhľadom na moratórium dva týždne pred voľbami zverejňované) a z ktorých vyplýva nárast preferencií pre ĽSNS. Až taký, ktorý jej dáva šancu na vstup do parlamentu.

Takisto v posledných týždňoch cítiť veľký vzostup aktivity Kotlebových sympatizantov na facebooku – Kotleba tu má 55-tisíc fanúšikov (Radoslav Procházka necelých 30-tisíc), pričom sú veľmi aktívni. Keď nedávno v jednom zo svojich statusov ustarostený župan opísal, ako sa mu regionálni poslanci opäť snažia obmedziť jeho právomoci, lajkovalo to takmer dvetisíc ľudí a 900 to zdieľalo na svojej stránke. Podobne odhodlaných fanúšikov má na slovenskom internete azda už len Kollárovo hnutie Sme rodina či SaS.

Skutočná podpora Kotlebovej strany je veľmi ťažko merateľná – jeho prívrženci sa v prieskumoch k tejto strane nehlásia. Kotleba má okolo seba nepochybne jadro radikálnych nadšencov. Otázne však je, ako sa zachovajú jeho mnohí nestáli sympatizanti, ktorých možno viac než kotlebovské riešenie „cigánskej otázky“ spája odpor voči systému.

Tento typ voličov už oveľa menej než pred štyrmi rokmi oslovuje strana Smer a aj ten Andrej Danko v slušivom obleku, ktorý sa nevie dočkať vlády s Ficom, už skôr pôsobí ako časť establišmentu. Pre takýchto voličov je tu Boris Kollár, sčasti aj OĽaNO, ale aj Kotleba. Jeho maďarská obdoba, strana Jobbik, dokáže v Maďarsku osloviť aj 15 až 20 percent voličov, najmä medzi mladými.

Dosiaľ bolo slovenským šťastím, že sme boli hnedého protestu ušetrení. Dúfajme, že to tak zostane aj po 5. marci.

Foto: TASR/Dušan Hein