Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Reportáž Spoločnosť
12. august 2022

Reportáž z hranice s Talibanom

Jedna rieka, mínové pole a celkom iný život

Boli sme na hranici Afganistanu, krajiny, ktorej už rok vládne extrémistické hnutie Taliban.

Jedna rieka, mínové pole a celkom iný život

Foto: Iva Mrvová

„Už nefoť, zbadajú ťa.“

Šarik nervózne prechádza pohľadom ozbrojené hliadky na druhej strane mosta. Muži v dlhých košeliach strážia hranicu, prechod medzi Tadžikistanom a Afganistanom. Cez rameno majú prehodený kalašnikov a za sebou zaparkované Toyoty Hilux. Pohraničné stráže Talibanu.

Šarik ma kryje, keď si fotím hliadky na druhej strane mosta. Náš sprievodca je Tadžik s veľkým orlím nosom a úzkymi očami, ktorými žmúri na protiľahlý vrch, uprostred ktorého je vidieť pozorovateľne Taliban.

Pohorie v údolí Pamír okolo nás je nádherné, vysoké, z oboch strán tyrkysovej rieky Pjandž sa dvíha až kamsi do nebies. Na jednom z vrcholkov je zapichnutá biela zástava. Tu sa začína Islamský emirát Afganistan.

Oddaní džihádu

Bolo to presne pred rokom, čo krajinu na zdesenie celého sveta prevzalo extrémistické hnutie. Svoj domov v reakcii opustili tisíce ľudí, Afganci utekali do okolitých krajín, do Tadžikistanu, Iránu a ďalej, mnohí sa stále túžia dostať aj k nám do Európy, hocikam, kde môžu žiť slobodne.

Len v poslednej vlne uniklo do susedného Tadžikistanu 12 000 Afgancov. Mnohí aj cez most týčiaci sa pred nami.

Pozorujem tyrkysovú rieku, nad ktorou prechádza železná konštrukcia. Na jednej strane mosta vidieť zástavu s trikolórou Tadžikistanu, na druhej bielu vlajku, ktorú vztýčil Taliban. Má predstavovať „čistotu viery a vlády“, extrémisti na ňu neskôr pridali aj čiernu islamskú šahádu, vyznanie viery.

Sledujem dva brehy pred sebou a most, cez ktorý ešte donedávna prúdil život, kde sa konala výmena tovarov. A na ktorom dnes panuje ticho, ktoré občas pretne výstrel z kalašnikova.

Afganistan. Foto: IM

Sme späť

Taliban sa šíril rýchlo ako mor. Po bleskovej ofenzíve, ktorá sa začala z južnej provincie Kandahár, sa ozbrojená skupina vrátila 15. augusta k moci.

O štyri dni neskôr vyhlasuje Islamský emirát Afganistan a uprostred Kábulu vyvesí vlajku s čiernou šahádou.

V septembri predstavuje Taliban dočasnú vládu a na všetky kľúčové posty podľa očakávaní stavia zástancov tvrdej ideologickej línie. Skupina následne obnovuje ministerstvo na podporu cnosti a prevenciu neresti, úrad, cez ktorý v spoločnosti presadzuje prísny výklad islamu.

Napriek tomu Taliban do medzinárodného prostredia neustále signalizuje vlastnú zmenu, akési zvoľnenie z radikálneho výkladu islamu, cez ktorý hľadí na svet. Ibaže ten lakmusový papierik prichádza a my vieme, tušíme, že je to zmena stratégie Talibanu a nie jeho ideológie. A potom to príde.

Táto krajina nie je pre ženy

Fakt, že v dočasnej vláde Talibanu nefigurovala ani jedna žena, neprekvapil nikoho. Všetci však vedeli, že to nie je všetko. Že pre ženy v Afganistane sa začína neľahké obdobie.

V marci úrady zablokovali žiačkam stredných škôl návrat do tried. O dva mesiace prichádza zo strany Talibanu nariadenie nosiť hidžáb a časť spoločnosti si má po novom na verejnosti zakrývať tvár. Morálna polícia, ktorá operuje v uliciach miest a dedín, opakuje, že cnostná žena je tá, ktorá zostáva doma.

Mení sa aj štruktúra médií, z televíznych obrazoviek miznú ženské moderátorky a nahrádzajú ich muži s bradami. Obyvateľstvo sužované ekonomickou krízou nemá silu na celospoločenský vzdor proti režimu, ktorý miesto chudoby rieši aplikáciu vlastnej predstavy viery, radikálnej verzie islamu, ktorá postupne a efektívne znova vytláča ženy z verejného priestoru.

Keď sa v nových regulách Talibanu objavuje príkaz, že ženy majú na dlhšie vzdialenosti cestovať výlučne v mužskom sprievode, nedvíha sa väčšia vlna demonštrácií. Mnohí ľudia sa svoju energiu rozhodnú sústrediť na prežitie či útek z domoviny, ktorá sa im pred očami mení, vracia sa v histórii naspäť. Ktorá neoslavuje vieru, ale vlastný regres.

Kolaps

Skupina žien kráča po kamenistom chodníku. Dlhé burky im vejú pomedzi nohy, keď prechádzajú popri rieke a držia deti za ruky. Sledujem ich, ako zídu k vode a deti si chvíľu máčajú vo vlnách drobné ruky. Vidieť drevenú lodičku a počuť smiech, jedno z detí sa náhle potkne a rozplače. Sledujem, ako si ho mama s tvárou v burke privinie k sebe a krik sa po chvíli utíši.

Inzercia

Sedím na kameni len kúsok od nich. Auto sme nechali zaparkované na krajnici, Šarik kamsi odbehol, rozpráva sa s miestnymi hliadkami. Našu stranu strážia tadžickí vojaci, breh oproti Talibanci. Delí nás chladná rieka a mínové pole, ktoré tu zanechali ešte Sovieti, keď sa po porážke sťahovali z krajiny.

Afganistan je cintorínom veľmocí, ale i sám sebe.

Hoci sa dnes krajina cíti bezpečnejšie, menej násilne než za posledné desaťročia, afganské hospodárstvo, ktoré kedysi poháňala zahraničná pomoc, kolabuje. Z Afganistanu utiekli vzdelané elity a ľudia sa okrem neslobody boja o svoju ekonomickú budúcnosť.

Mnohí sa spoliehajú na partizánsky odboj, ktorý sa voči Talibanu formuje v okolitých krajinách.

Pandžšírsky odpor

„Vedenie Talibanu dnes nie je plne jednotné,“ hovorí Mohammad Aghbar, člen Pandžšírskeho odporu, afganského vojenského hnutia zloženého z bývalých príslušníkov Severnej aliancie a odporcov islamistickej skupiny.

„V Talibane sú zastúpené skupiny s rôznou lojalitou. Jednu riadi Pakistan, jedna myslí nezávisle, ďalšia sa podriaďuje rozkazom z inej krajiny. Ak sa však v niečom absolútne zhodnú, je to aplikácia islamistických pravidiel na obyvateľov,“ vysvetľuje Aghbar, ktorý momentálne pôsobí ako veľvyslanec v Tadžikistane.

Napriek nejednotnosti vedenia Talibanu však partizáni nežnú väčšie úspechy. Podarilo sa im zostreliť vrtuľník Talibanu i zajať niekoľko členov skupiny.

Čítajte tiež

„Máme množstvo ľudí, ktorí sa k odporu pridávajú a sú odhodlaní bojovať, no potrebujeme pomoc,“ hovorí Aghbar. „Ak si však niekto myslí, že bez pomoci pokračovať nebudeme, je to nesprávne uvažovanie. V dejinách Afganistanu totiž neexistuje taký nepriateľ, ktorý by dokázal krajinu dobyť a nadlho ovládnuť.“

Ahmad Šáh Masúd, veliteľ partizánov počas odboja proti sovietskej okupácii. Dnešný odboj vedie jeho syn. Foto: IM

Toto je domov pre odvážnych

„O chvíľu sa stmieva, mali by sme ísť,“ Šarik si balí malý koberček, na ktorom sa pred chvíľou modlil. Údolím sa niesol jeho hlas, keď v polospeve opakoval Alahu Akbar a hlavu kládol k zemi.

Prechádzala som sa popri rieke a sledovala, ako sa jej tyrkysový odtieň ponára do tmy a nebo nad vrchmi farbí na ružovo. Dá sa tu v tomto priestore nemodliť?

Neviem, či som niekedy v živote videla niečo krajšie.

Pozrela som na ženy na druhej strane rieky. Aký majú život? A aký ho túžia mať? Chcela som sa ich to spýtať, no vstup do krajiny je potrebné na moment odložiť. Smrť lídra al-Káidy Ajmána Zavahrího, ktorého Taliban ukrýval uprostred Kábulu, rozkývala beztak krehkú situáciu.

Šarik naštartoval auto, keď sme sa naposledy pozreli na ľudí na druhom brehu. Delí nás jedna rieka, mínové pole a celkom iný život. Ak sa dá s Talibanom na niečom zhodnúť, je to názov ich hymny: Toto je domov odvážnych.

Ak niekto, Afganci nimi bezpochyby sú.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.