Počas ramadánu na afganských hraniciach Oni nás premôžu, bratia a sestry v Kristovi, oni nás asi premôžu

Pohyboval som sa najmä pri afgánskych hraniciach, chcel som vidieť, ako sa darí Talibanu.

Ale najprv som sa zaoberal najzvláštnejším protiarménskym pogromom, ktorý ľudská história videla: Tadžici, vtedy to boli ešte sovietski Tadžici, naleteli v roku 1990 na falošnú správu, že tisíce utečencov z Azerbajdžanu, ktorí ušli pred krvavými protiarménskymi pogromami v Azerbajdžane, dostanú byty na novom sídlisku v Dušanbe. To boli mnohými Tadžikmi vysnívané byty, a tak prišli nahnevaní na námestie a vykrikovali: „Preč s Arménmi.“

Zvláštne na tom bolo, že počas nasledujúcich nepokojov sa žiadnemu Arménovi neskrivil ani vlas: z 25 mŕtvych boli piati ruskej národnosti, aj 56 percent z 565 zranených boli Rusi.

V pochmúrny, upršaný večer som teraz v Dušanbe stretol človeka, ktorý sa cíti byť posledným Arménom v Tadžikistane. Praje si zostať v anonymite, lebo ženu a dospelé dcéry už presídlil do Jerevanu a nechce si krátko pred svojím odchodom do Arménska vyrobiť zbytočné problémy.

Kto sa nepostí, ten je považovaný za slabocha. 

Ako to Arméni majú vo zvyku, odkedy stratili arménsky Karabach, aj on mi predostrel tie najčernejšie scenáre budúcnosti.

Arménsko, samozrejme, zanikne, „no ani Rusko, ako ho poznáme teraz, už nebude. Turci si zoberú všetko od Turkmenistanu, Uzbekistanu, Kazachstanu a Tadžikistanu až hore po Jakutsko, Baškirsko, Tatarstan. Ani z Moskvy veľa nezostane“.

Keďže som aj ja videl štatistiky o rozdieloch v pôrodnosti medzi Slovanmi a moslimami v Rusku, prisvedčím: „Jasné, vezmú si to vďaka demografickému vývoju.“

On na to: „Nie, vojenským spôsobom.“

Rozprával mi o rastúcej odhodlanosti moslimov v Tadžikistane. Podľa neho dokonca už aj vo veľkom meste Dušanbe, kde sa prejavujú prvé príznaky hipsterizmu, dodržiava viac ako 70 percent obyvateľstva prísny pôstny režim ramadánu.

Je to vraj „móda“. Kto sa nepostí, ten je považovaný za slabocha. Nie je „náš“, nie je „echtovný“.

Krátko pred rozlúčkou som sa Arména opýtal, či sa teraz pred Veľkou nocou aj on ako kresťan postí.

On na to: „Žiaľ, Sovietsky zväz z nás tieto zvyky vyhnal.“

Posledný Armén v Tadžikistane vedel akurát to, že sa počas arménskeho pôstu nesmie jesť „nič živočíšne“, ale on sám sa nikdy v živote nepostil.

Moja otázka ho však opäť naštartovala. Ešte raz s pochmúrnym výrazom tváre predpovedal, že moslimovia nás prevalcujú: „Je ich veľa, majú aj peniaze a ich viera je pevnejšia.“

Nastúpil som do taxíku a žartovne som sa opýtal taxikára, či má taxameter poctivo nastavený. Spustil zapálený prejav: On by nikdy nepodvádzal – a už vôbec nie počas „najkrajšieho mesiaca“ v roku.

Ramadán, to je „svätý mesiac“, veľká očista tela a mysle.

Uznanlivo sa vyjadroval o bývalých pravoslávnych kolegoch na stavbe v Rusku, o Moldavčanovi a Bielorusovi, ktorí sa tiež postili, „jedli vtedy samé obilniny, nemali to ani oni ľahké a večer mi závideli“.

V každom prípade, „pôst dodržiavať treba“, bodka.

Pokračoval som vo svojej ceste smerom na juh. Tadžici sú Peržania, krásni, štíhli, ušľachtilí ľudia. „Árijci“ v pravom zmysle slova. Rád sa na nich pozerám.

Pokiaľ ide o HDP na obyvateľa, Tadžikistan je na úrovni Konga.

Od východu do západu slnka je to neľudské mučenie, postiaci sa nesmie ani napiť, večer je to pravý opak.

Sú tu ešte dediny úplne bez elektriny, aj v hlavnom meste sa elektrina každý deň odstaví na neurčitý čas. Tadžický hraničný priechod v trojuholníku Tadžikistan – Uzbekistan – Afganistan bol včera už tretí deň bez prúdu.

Sú aj obce bez vodovodu. Na hornom toku rieky Zeravšan som videl dedinčanov, ako stoja v studenej vode a perú bielizeň. Moja sprcha v zdanlivo najhonosnejšom hoteli južného mestečka Šaartuz vydala tri kvapky.

Obyvatelia hornatej krajiny si môžu vybrať z týchto možností: Ostať a živoriť. Niekam utiecť. Hrdlačiť ako sezónny robotník na stavbe v Rusku. Alebo padnúť v rámci Putinovho projektu na Ukrajine, pre ktorý Kremeľ teraz rozdáva Tadžikom okolo 200-tisíc pasov ročne.

Tí, ktorí zostali, si vylepšujú náladu rôznymi spôsobmi.

Napríklad nejakým výmyslom. Tých som počul veľa. Z mne neznámych dôvodov tu totiž mimo veľkých miest nepremávajú autobusy, iba malé zdieľané súkromné taxíky. Tadžici si v nich rozprávajú svoje životné príbehy.

Sedemdesiatštyriročný elegán napríklad vedel od dobre informovaných veštcov, že o rok bude celý svet rozprávať po rusky. Alebo sa bude po rusky aspoň učiť.

Tridsaťdvaročný povaľač si vymyslel, že Tadžikistan vôbec nie je chudobný. Ukázal na biedne sivé vidiecke domy a tvrdil: „Každá z týchto rodín má hektár pôdy a tisíc baranov – o akej chudobe, prosím, hovoríte?“

Jedna z tých dôstojnejších možností je, že človek preukazuje svoju ľudskú kvalitu disciplinovaným prekonávaním seba samého, a to podľa najprísnejšieho výkladu Mohamedovho učenia.

Kritický islamský učenec v týchto dňoch v Neue Zürcher Zeitung napísal, že Mohamed zaviedol ramadán aj preto, aby v rastúcej mase svojich prívržencov vedel rozlíšiť pravoverných od fluktuantov.

Od čias vyhratej bitky proti Mekkáncom sa ramadánu vraj pripisuje aj vojenský význam. Traduje sa, že menej početní moslimovia zvíťazili pri Badre aj vďaka tomu, že dodržiavali novozavedený ramadán.

Ramadán je veľmi svojbytná formu pôstu: od východu do západu slnka je to neľudské mučenie, postiaci sa nesmie napiť ani kvapky vody. Večer sa to mení na opak – na veľkú hostinu, na festival dobrej kuchyne.

Plnia si brušká.

Nič na tom, samozrejme, nie je rozumné. Deti, ktoré sa nemusia postiť, ale chcú získať uznanie od svojich otcov, tak pôst dodržujú tiež a raz za čas kolabujú aj v našich školách. Nehovoriac o tom, že dospelí majú počas tých 30 dní značne zníženú pracovnú výkonnosť.

Náš pôst je všetko možné: rozumný, mierny, zdravý, no nie je veľký.

Ramadán nepomáha ani pri chudnutí, ani pri ochrane životného prostredia.

V stredu som v Šaartuzi išiel do „táckarne“, aby som večeral v momente prelomenia pôstu: všetky jedlá tam boli s mäsom, jediný postiaci sa katolík skončil s tanierom ryže a niekoľkými nemarinovanými plátkami uhorky a paradajky.

V tejto chvíli – a iba v tejto – bolo moje inak nenáročné postenie sa naozaj ťažké.

Môžeme ohŕňať nos nad tým, aký je ramadán nezdravý. Faktom však zostáva, že ramadán vyvoláva každý rok veľké kolektívne pozdvihnutie moslimského ľudu na celom svete – kým posledných postiacich sa kresťanov si už nikto nevšimne.

My to máme individuálnejšie, pevné pravidlá už nie sú; farári nám hovoria, že každý by sa mal postiť, ako uzná za vhodné, a tak to aj vyzerá.

Tých pár ľudí, ktorí pôst stále berú vážne, z toho nerobí veľké haló.

Deťom musím pôst vysvetliť sám, nikto iný to za mňa nerobí. V našej detskej Biblii dokonca chýba príbeh o Ježišových štyridsiatich dňoch na púšti.

Možno preto, že ho tam pokúšal diabol, o ktorom je lepšie sa už nezmieňovať.

Náš pôst je všetko možné: rozjímajúci, poctivý, hĺbavý, skromný, rozumný, mierny, zdravý.

Jediné, čo nie je: veľký.

Ramadán, na druhej strane, preniká do každodenného života v celej jeho hĺbke a šírke. Je jedným z nástrojov, ktorým si islam duchovne podmaňuje svet.

Preto, bohužiaľ, bude mať zrejme ten posledný Armén v Tadžikistane pravdu.

V porovnaní s moslimami sme zúbožená banda lúzrov.

V týchto dňoch som na teplom juhu Tadžikistanu a Uzbekistanu pozoroval aj to, ako moslimovia využívajú svoj svätý mesiac na šírenie svojho náboženstva.

Robia to rôznymi, často aj nenápadnými a plazivými spôsobmi.

Vždy budem veriť len v Ježiša a nie v Mohameda, v Mohameda v živote nie.

Keď sme sa po prašnej piesočnatej ceste blížili k Afganistanu, vodič jedného z tých zdieľaných taxíkov nám pustil prekrásny spev. Mladý ženský hlas, čistý ako zvon, nespieval o ničom inom než o Alahovi.

Opýtal som sa ho, kto to spieva. Aha, Dagestanka, ešte aj krásna je.

Vodič nechal ten spev dlhšie, aby to na mňa zapôsobilo. Bol tam na juhu jeden z tých normálnejších spoločníkov. S výnimkou tvrdenia, že Afganci žijú v zemľankách, nevyhlásil sporné veci.

Potom pustil rozhlasový príbeh. Bolo to v ruštine, takže som rozumel. Bol to vymyslený príbeh zo starého Egypta, ktorý sa začína tým, že neznáma žena posiela správu na kráľovský dvor: „Povedzte veľkému faraónovi: Alah-u-akbar.“

Zvyšok príbehu opisoval čoraz neznesiteľnejšie utrpenie tejto ženy, ktorú faraón dal kruto mučiť. V pozadí audiozáznamu spieval efektne vydesený ženský zbor.

Keď sa táto moslimka musela pozerať, ako jej malého syna ponorili do vriaceho oleja, pretože jeho mama sa nechcela zrieknuť Alaha, skoro ma to dojalo k slzám. Mlčali sme, vodič už nič nepustil.

„Silné,“ povedal som, potom už nič.

Vždy budem veriť len v Ježiša a nie v Mohameda, v Mohameda v živote nie.

Ale islamská viera je silná.

Zatiaľ silnejšia ako my.