Po stopách rehoľníčok Bílá Voda nie je koniec sveta, 40 rokov to bol skôr jeho stred

Kde nájsť také miesto, na ktorom ich možno izolovať, prevychovávať a napokon zaradiť do civilného života?

Kde to robiť tak, aby to nebudilo zvedavosť, pohoršenie či odpor ostatných ľudí? Kam ich zašiť tak, aby s nimi bol pokoj? Aby zhodili rehoľné rúcha a začali žiť civilný život v krajine, kde je ateizmus štátnou ideológiou.

Jedno riešenie sa ponúkalo samo. Vyľudnené české pohraničie.

Sudetskí Nemci boli odtiaľ vyhnaní alebo ušli sami, ostali tam textilky, ktorým chýbali robotníčky, a navyše to zväčša boli periférie, ktoré neboli nikomu na očiach.

Internácia, izolácia a integrácia. Na to bola obec Bílá Voda naozaj mimoriadne vhodná.

Odvšadiaľ je to ďaleko

Dalo by sa napísať, že je to Pánu Bohu za chrbtom. Lenže rehoľné sestry vedeli, že Pánu Bohu nemožno byť za chrbtom. Ani ťažkými podmienkami v Bílej Vode ich komunisti nezaskočili. Pokora a skromnosť patria k rehoľnému životu. Čakala ich tvrdá práca v lese či na družstve, spustnutý piaristický kláštor bez zariadenia s vytrhanými podlahami a rozbitými oknami.

Napriek tomu nehovorili, že sú na konci sveta, ale sú v jeho strede, lebo odtiaľto teraz vychádzajú modlitby, obete a utrpenie do celého sveta. (Spomínanie sestričiek možno vidieť v dokumente Českej televízie Když němé hroby mlčí, ktorý je aj na internete.)

Bílá Voda mala pre sestry aj pozitíva. Akoby aj komunisti uznali, že na takom odľahlom mieste nehrozí od reholí žiadne nebezpečenstvo. Boli tu neustále pod drobnohľadom, lebo všade boli pohraničníci. Nesmeli bez povolenia odísť. Ale mohli ostať v rehoľnom šate a žiť svoje povolanie.

Brána na miestnom kláštore, ktorý je prázdny a neprístupný. FOTO – Pavol Kováč

Postupne komunistická moc menila stratégiu, internačné stredisko sa zmenilo na charitné domovy a sestričky mohli v Bílej Vode viesť svoj rehoľný život – hoci s obmedzeniami. Komunisti dúfali, že už to dorieši čas a rehole časom vymrú, keďže nesmeli priberať novicky.

A nech si teda v Bílej Vode dožijú a nosia tam aj svoje rehoľné rúcha. Veď kto ich tu už len vidí? Žilo tu pár ľudí. Akurát na kopci za obcou vznikla v päťdesiatych rokoch psychiatrická liečebňa. Ale jej obyvatelia mali dosť vlastných starostí.

Výbežok v poľskom mori

Tento článok mal byť čosi ako pozvánka na výlet. Lenže do Bílej Vody je odvšadiaľ ďaleko, teda ak práve nie ste v kúpeľoch Jeseník alebo nežijete v tej časti českého Sliezska, ktoré sa nachádza v Olomouckom kraji.

Bílá Voda je v takom čudnom výbežku. Predstavte si polostrov, mierne podlhovastý. S pevninou je spojený pomerne úzkym hrdlom. A na tom cípe polostrova, ktorý je od pevniny najvzdialenejší, sa nachádza Bílá Voda.

Samozrejme, nie je okolo nej more, ale Poľsko. A to úzke hrdlo nespája obec s pevninou, ale s Českom, kde sa obec po rôznych historických peripetiách ocitla. Hoci prví Česi sa tu usadili až v roku 1919, keď ich sem poslali pracovať na colný úrad. Miestni Nemci a Poliaci na nich pozerali nepriateľsky.

Aká excentrická je poloha Bílej Vody, pochopíte rýchlo, keď ste už priamo na mieste. Ak sa pustíte od kostola smerom na východ, prejdete iba pár krokov a ste pri rodinných domoch, ktoré už patria k poľskej obci Kamienica. Ak pôjdete smerom na západ, po troch kilometroch sa ocitnete v poľskej obci Złoty Stok.

Ak sa vydáte na sever, na poľskú hranicu narazíte hneď v poliach za obcou. Ak chcete do Česka, treba sa vydať smerom na juhovýchod, cesta do mestečka Javorník vedie aj tesne pozdĺž hranice s Poľskom.

Informačná tabuľa v centre obce vás nasmeruje buď k liečebni, alebo k cintorínu, alebo k múzeu – alebo k Inštitútu Krista Veľkňaza. FOTO – Pavol Kováč

Dnes v Bílej Vode žije okolo 330 ľudí, ale miestni vás hrdo upozornia, že Bílá Voda sa skladá z „městysu“ a zo „vsi“. Městys je čosi medzi mestom a dedinou, a teda je jasné, že význam Bílej Vody bol kedysi oveľa väčší.

Uprostred obce stojí piaristický kláštor s veľkolepým barokovo prestavaným kostolom. Cez cestu je ďalšia rozľahlá budova, kedysi to bolo významné centrum Chudobných školských sestier našej Panej. V centre je viacero iných rozľahlých fortieľne postavených domov s veľkými klenbami vnútri.

Keď ešte Sliezsko nebolo rozdelené, mala Bílá Voda výbornú polohu. Aj preto knieža Jakub Arnošt von Lichtenstein-Kastelkorn, ktorý neskôr urobil veľkú cirkevnú kariéru, vybral toto miesto za sídlo prestížneho piaristického vzdelávacieho ústavu. Chcel takto v prvej polovici 18. storočia oslabiť vplyv protestantizmu v tomto kraji.

Cirkevné budovy preto museli pôsobiť veľkolepo a príťažlivo. Rodinám obývajúcim prosperujúce Sliezsko ponúkali tolerantní piaristi špičkový vzdelávací ústav a svoje deti doň posielali aj rodiny z Pruska. V 18. storočí viedli piaristi v Bílej Vode okrem základnej školy aj gymnázium, dala sa tu študovať filozofia a fungoval tu hudobný seminár.

Počas tohto obdobia bola Bílá Voda živé mestečko a v čase rozkvetu tu študovalo ročne 300 študentov. Ale to netrvalo dlho. Škola začala fungovať v roku 1723, no v roku 1740 prehrala Mária Terézia prvú bitku o Sliezsko a po sedemročných bojoch sa ustanovila nová hranica medzi Pruskom a habsburskou monarchiou. Bílá Voda sa stala okrajovou obcou habsburskej monarchie, odrezanou od svojho prirodzeného zázemia.

Hranica prechádzala cez presbytérium miestneho kostola. Piaristický ústav upadal a v roku 1829 ho piaristi zavreli.

No Bílá Voda sa zase naplnila: z Vroclavu prišli Chudobné školské sestry našej Panej. Založili tu vzdelávacie ustanovizne pre dievčatá aj učiteľský ústav, zotavovňu pre rehoľníčky aj útulok pre staré členky rádu. Potrebovali veľa priestoru, a tak pristavovali aj nové objekty. Ale potom sa školské sestry opäť vrátili do Vroclavu a v Bílej Vode ich zostalo len zopár.

Internované a integrované v Bílej Vode

V Bílej Vode sa striedali roky rozkvetu s rokmi úpadku.

Počas vojny sa obec stala súčasťou Hitlerovej ríše, darilo sa jej, no po vojne ostala takmer prázdna, keď Nemci museli odísť. Ale koncom septembra 1950 prišla akcia R a do Bílej Vody začali zvážať vincentky, premonštrátky, boromejky, cyrilské sestry, karmelitánky, verbistky, rafaelky... Sestry obsadzovali aj ďalšie budovy, ktoré opravili a zveľadili.

Napriek všetkým útrapám sa sestry v Bílej Vode udomácnili. Naučili sa tu spolu fungovať rôzne rehole, bolo ich tu vraj okolo dvadsať. A aspoň čiastočne mohli žiť svojím rehoľným životom. Hoci tu bol správca a sestry najprv nemohli bez jeho povolenia opustiť obec.

Postupne prichádzali aj ďalšie sestry, keďže likvidácia ženských reholí postupovala vo vlnách. Napríklad keď už mali v nemocniciach dosť civilných sestier, rehoľníčky poslali do pohraničia. Uvádza sa, že ich tu naraz žilo aj vyše štyristo.

Po roku 1955 sa systém zmenil, už nešlo o internáciu sestier, ale viac o ich integráciu a izoláciu.

Piaristický kláštor v centre Bílej Vody. FOTO – Pavol Kováč

Mladšie sestry poslali pracovať do fabrík a muži z okolia boli motivovaní, aby si s nimi založili rodinu alebo ich aspoň zviedli. Ak sa podarilo dosiahnuť, že sestra „vyzliekla habit“, dotyčný dostal štedrú odmenu.

Keď sa upustilo od násilného rozpúšťania rádov, sestričky v Bílej Vode mohli pod dohľadom správcu žiť v charitných domoch. Mladšie pracovali v lese, na družstve, pestovali liečivé bylinky. A mali dokonca aj dvoch tajných kňazov, ktorí pracovali v charitných domoch ako údržbári.

Komunisti predpokladali, že problém s rehoľníčkami vyrieši čas, lebo sestry vymrú. Netušili, že tajne sa okolo sestier stále formoval aj dorast

Počas krátkeho uvoľnenia v rokoch 1968 – 1971 prišli do noviciátov mladé dievčatá. Rehoľníčky v Bílej Vode teda fungovali celých 40 rokov komunizmu.

Bolo to jedinečné duchovné miesto, ukryté pred svetom. Veď kto by do Bílej Vody aj chodil! Ak nepočítame psychiatrických pacientov, ktorí sa liečili v tunajšej nemocnici zriadenej v bývalom zámku Marianny Oranžskej.

Na sklonku komunizmu žilo v Bílej Vode ešte stále 415 sestier z 13 kongregácií v 19 domoch.

Po páde komunizmu sestričky z Bílej Vody postupne odchádzali do svojich nových materských rehoľných domovov. Posledné dve sestry odišli z Bílej Vody v roku 2002 a boli to vincentky, ktoré sa vrátili na Slovensko.

Bílá Voda sa tak v deväťdesiatych rokoch minulého storočia opäť vyprázdnila, kláštor aj obec začali pustnúť. No prichádzali noví obyvatelia. O tých neskôr.

Román o Bílej Vode a noví návštevníci

Na zvláštnu historickú epochu Bílej Vody by sa pomaly aj zabudlo, keby v tomto roku nevydala česká spisovateľka Kateřina Tučková román Bílá Voda. Tučková má taký špeciálny štýl písania. Kombinuje fiktívny príbeh so skutočnými reáliami, cituje archívne materiály, ktoré pri príprave knihy objavila. A potom všetko umne pospája.

Bílá Voda je príbeh o žene novinárke, ktorá sa v roku 2007 dostane do veľkej životnej krízy, nemá chuť žiť a posledná možnosť, ako nájsť zmysel života, je odchod do Bílej Vody, kde ešte v spustnutom kláštore stretáva posledné sestričky.

Z Bílej Vody sa po vyjdení románu stáva atraktívna turistická destinácia.

Miestny obecný úrad tu síce pred vyše desiatimi rokmi zriadil malé Múzeum izolácie, internácie a integrácie, ale miestni určite nepredpokladali, že v ňom budú veľké návštevy.

Lenže Tučková objavila pre Čechov i Slovákov originálny mikrosvet Bílej Vody, v ktorom sa ukrývala nesmierna duchovná sila. Mnoho ľudí má teraz potrebu preskúmať tento fenomén a vydať sa do Bílej Vody. V obci si už všimli, že sa tu pohybuje viac zvedavých cudzích ľudí.

Na miestnom cintoríne je pochovaných okolo sedemsto rehoľných sestier. Je to kultúrna pamiatka. FOTO – Pavol Kováč

Sprievodkyňa v obecnom múzeu má na stole pred sebou rozčítaný Tučkovej román. Je len na začiatku, tak ešte celkom nevie, čo si má myslieť. Ale pripúšťa, že sa to dobre číta, a nahlas uvažuje, že k nim teraz príde asi viac ľudí, lebo veď román vraj vyšiel v náklade stopäťdesiattisíc kusov.

Doteraz stíhala predávať vstupenky aj sprevádzať ľudí po múzeu. No už v polovici mája má problém. Robí výklad a popritom odbieha do pokladne predať ďalšie vstupenky.

Múzeum je zavreté počas víkendov, ale či to tak bude môcť ostať, keď v lete príde hŕba turistov s Tučkovej románom v ruksaku? Navyše návštevníci by chceli vidieť zvnútra aj kláštor, ktorý je neprístupný. Dokonca ani do kostola sa nedá vstúpiť, iba nazrieť cez mrežu prekrytú zelenou sieťkou.

Aspoň cintorín je dostupný. Je tu pochovaných okolo sedemsto rehoľných sestier a od roku 2000 je to kultúrna pamiatka. Dlhé zástupy rovnakých hrobov s menami rehoľných sestier vytvárajú zvláštne miesto, vhodné na kontempláciu, modlitbu či zamyslenie.

Kto by tu chcel teraz žiť?

Po krátkej prechádzke obcou si možno posedieť v poctivo udržiavanom hostinci U svätého Floriána. Miestna krčmárka donesie pocestným ku káve aj domáce zákusky ako pozornosť podniku.

Rada si k hosťom prisadne, zapáli cigaretu a vôbec ju neprekvapí, že sa ďalší hostia pýtajú na rehoľníčky. Pôžitkársky si potiahne z cigarety a prizná, že ona tu vtedy nežila, ale miestni na ne spomínajú v dobrom. Rukou ukáže na stred dediny. „Tu všade boli záhony kvetov, krása, akoby ste boli v raji,“ hovorí. Mnohé sestričky boli učiteľky či zdravotníčky. Ošetrovali miestnych, deti sa u nich doučovali alebo sa učili hrať na hudobnom nástroji.

Obec ich odchodom veľa stratila. Ostalo po nich prázdno. Hoci prišli noví ľudia. Letáčik na autobusovej zastávke informuje, že v obci žije okolo 330 obyvateľov a tvoria ju ľudia siedmich národností, z pôvodných obyvateľov ostali dvaja.

Sprievodkyňa v múzeu ochotne vysvetľuje: Jednu tretinu obyvateľov Bílej Vody tvoria Rumuni, ktorých sem umiestnili v deväťdesiatych rokoch. Najprv sa im tu nepáčilo, no udomácnili sa a najparádnejšie domy v centre patria im. Spoznáte ich podľa okázalého balkánskeho štýlu. Ženy stále nosia na hlave pestrofarebné šatky a majú veľa detí.

Okrem nich tu žijú Rómovia, Poliaci, Ukrajinci, jeden Francúz, jeden Angličan a pribúda aj Slovákov.

Žakovský inštitút v Bílej Vode

Keď v Bílej Vode začujú slovenčinu, hneď vám ukážu, kde je fara a „ten inštitút s bezdomovcami“, asi idete tam, nie?

V Bílej Vode pôsobí slovenský farár Jozef Florek, rodák zo Zákamenného, ktorý tu vedie pobočku žakovského Inštitútu Krista Veľkňaza. Miestnym názov toho inštitútu ani meno farára Kuffu veľa nehovorí a ani celkom nerozumejú, čo to je vlastne za ustanovizeň.

V blízkosti kláštora stojí viacero rozľahlých starých budov, zväčša sú už pekne poopravované a aj pri kláštore vládne stavebný ruch. Keď chceme ísť dnu do areálu kláštora, rázne nás zastaví žena, ktorá sa objaví na prahu jedného z domov. Dozvieme sa, že pán farár tu teraz nie je. A počujeme z jej úst ľubozvučnú slovenčinu. No nemá chuť rozprávať sa s cudzími. Aspoň prezradí, že je z Handlovej. A zmizne v dome.

Miestni hovoria, že sa obyvatelia inštitútu dosť izolujú. Ale možno aj preto, že nie všetci miestni sú z nových obyvateľov obce nadšení. Hovoria, že stačilo, že je v Bílej Vode psychiatrická liečebňa s dvoma komunitami ľudí, ktorí trpia závislosťami. Liečia sa tu alkoholici, narkomani, gambleri. No a teraz je tu ešte domov pre bezdomovcov.

Akoby príliš veľa ťažkých osudov na jednom mieste.

Obecné Múzeum histórie izolácie, internácie a integrácie v Bílej Vode. FOTO – Pavol Kováč

Ako sa vlastne žakovský Inštitút Krista Veľkňaza dostal do Bílej Vody? V už spomínanom dokumente Českej televízie o tom hovorí priamo farár Marián Kuffa.

Dôležitou postavou v tom príbehu je slovenská uršulínka, mystička Stanislava Ernstová, ktorá bola známa úctou ku Kristovi Veľkňazovi. Po roku 1962 žila tu a napokon v Bílej Vode aj zomrela a je pochovaná.

Počas totality pochopila, že „šíriť dobro evanjelia môžu aj laici“. Túžila, aby vznikol inštitút laikov a kňazov poskytujúci teplo domova ľuďom, ktorí ho z rôznych dôvodov stratili. Svoje vízie zverila Štefanovi Podolinskému, tajnému kňazovi, ktorý v Bílej Vode pracoval ako kurič.

Oni dvaja tak zasiali semienka sekulárneho Inštitútu Krista Veľkňaza, ktorý napokon vznikol v roku 1990 v Rožňavskej diecéze. Dozvedel sa o ňom Marián Kuffa a neskôr vybudoval centrum inštitútu v Žakovciach. No a jeden muž, bývalý väzeň, ktorý sa v Žakovciach obrátil k Bohu, sa dostal do Bílej Vody. Tak tam vznikla iniciatíva, aby podobný inštitút vznikol aj v Bílej Vode.

Farár Kuffa sa tam najprv išiel pozrieť a až na mieste zistil, že inštitút sa vlastne vráti tam, kde jeho idea vznikla. Vo víziách sestry Stanislavy. Navyše pochopil, že má zmysel v Bílej Vode niečo robiť, lebo štyridsať rokov sa tu modlili stovky sestričiek, takže „premodlený je tam každý kameň a každé miesto je tam posvätné“.

Inštitút v Bílej Vode sa stará o tých, ktorí nemajú domov a potrebujú sociálnu aj duchovnú starostlivosť. Ľudia, ktorí prejdú u nich „nemocnicou duše“, ako hovorí farár Kuffa, sa potom starajú o telesne postihnutých seniorov. Od olomouckého biskupa dostal inštitút do užívania celý piaristický kláštor, ale nedokázali ho zatiaľ udržiavať, tak využívajú len priľahlé budovy. No aj s kláštorom majú svoje plány.

Po sestričkách teda prišli do vyprázdnených domov bezdomovci a osamelí telesne postihnutí seniori. Vďaka nim tie budovy nechátrajú, naopak, je okolo nich živo – komunita sa zväčšuje a možno nájde dôstojnú náplň aj pre piaristický kláštor.

Bílá Voda je zvláštne miesto. Niekoľkokrát sa jej obyvateľstvo totálne obmenilo, začínalo sa tu viackrát odznova, s úplne inými ľuďmi a očakávaniami.

Bílá Voda to vždy ustála a našla nový zmysel svojej existencie.

Možno sa opäť stane jedinečným miestom, kde nájdu zázemie a nový zmysel života ľudia, ktorí sú na okraji. Krajiny aj spoločnosti.