Na Čechánkach, ktorým hrozí potopa Niektorí ani netušili, že majú zaplombované majetky. Iní spomínajú, ako štát okradol aj ich predkov

O technických, právnych a environmentálnych otázkach, ktoré vyplývajú z plánovanej prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec – Látky, sme už na Postoji napísali viacero textov.

Jednou stránkou veci sú technické výkresy, politické či biznisové zámery, vyhlásenia a právne prekáračky. Druhou sú živí ľudia, ktorým hrozí, že prídu o svoj majetok, budú musieť opustiť svoje domovy, miesto, kde vyrástli a odkiaľ pochádzajú aj ich predkovia. Že budú vytrhnutí aj s koreňmi a ich dedovizeň zmizne pod vodami umelej priehrady.

Bez informácií

Ľudí na Čechánkach môžeme vo vzťahu k plánovanej prečerpávacej elektrárni rozdeliť do dvoch skupín.

Na tých, čo sa zaujímajú, angažujú, zbierajú informácie a snažia sa namietať, brániť, chrániť si svoje majetky. A na tých, ktorí až toľko informácií nemajú alebo sa spoliehajú na úrady a inštitúcie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Ja sa nebojím,“ hovorí päťdesiatnik Pavol, ktorého dom a záhrada by podľa najnovších plánov skončili v prípade výstavby PVE pod vodou. „A čoho? Veď čo tu boli močiare, tie už vyschli, odkiaľ by zobrali vodu?“ vysvetľuje, prečo si myslí, že sa projekt nakoniec realizovať nebude.

„Tu dakedy boli močiare, kvôli družstvu sa vysušili, potom sa to všelijako poupchávalo, tak pár rokov zas bolo mokro, ale teraz posledné roky je hrozné sucho. Čo tu boli potoky, to bol riadny prúd, teraz ledva tečie,“ hovorí o aktuálnych problémoch s vodou.

„Veď aj dole Ipeľ. Voľakedy riadna riava, dneska, keď je dlho sucho, tak len taký jarček je z neho,“ hovorí. „Ale to je aj z toho, že v zime nieto snehu. Bežne tu bolo meter-dva snehu. Z toho sa aj natopilo, takže bolo dosť vody na celý rok. Ešte o takomto čase (polovica apríla) sa posledný sneh topil.“

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

O tom, že veľa informácií Pavol o projekte nemá, svedčí aj to, že je presvedčený, že sa ho samotná voda dotkne takpovediac len „zľahka“. Najnovšia aktualizovaná mapa plánovanej nádrže však ukazuje, že Pavlov dom aj so záhradou by bol pod vodou dobrých päť metrov.

Rovnako reaguje, keď sa ho pýtam, či už má na dom a pozemok plombu v katastri. „Mňa nemôžu, veď voda len potadiaľto príde (ukazuje pod dom), dom bude stáť,“ hovorí.

„No to vás asi sklamem,“ hovorí mu Lukáš Machava zo Združenia Čechánky, ktorý nám robí sprievodcu, a ukazuje na mobile aktuálny údaj z katastra, kde na liste vlastníctva svieti plomba a predkupné právo štátu.

Miestni podľa Lukáša Machavu vedia, že s vodou je problém a že problémom bude aj naplnenie hornej nádrže na Čechánkach pri Málinci, a keby to chcel niekto skúsiť, potrvá to roky. „Len tí, čo tu chcú stavať, si to neuvedomujú alebo nechcú uvedomiť, aby nemuseli priznať, že plánujú nezmysel.“

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Všeličo sa hovorí

„Podľa mňa je to úplný nezmysel. Ja tomu neverím, ja patrím k tomu táboru, ktorý si myslí, že tu ide o niečo úplne iné. Netuším, o čo konkrétne, ale v prvom rade ide o tieto pozemky,“ hovorí pani Marta, ktorá má dom nad tým Pavlovým.

Na otázku, či ju niekto kontaktoval, či už so záujmom o pozemok, alebo len s obyčajným informovaním o tom, čo sa ide diať, hovorí, že okrem oznámenia o geologickom prieskume, ktoré dostali krátko pred začiatkom prieskumných prác, nemá žiadne oficiálne informácie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Mne ani papier neprišiel, že mi dali plombu. Ja sa snažím celý ten cirkus okolo prečerpávačky ignorovať, ale pokiaľ mi niekto dá plombu na môj pozemok, ako voľakedy vyvlastnili moju starkú a teraz budú pokračovať, tak z toho ma ide šľak trafiť,“ rozčuľuje sa.

Hoci – rovnako ako jej sused Pavol – odmieta dať sa odfotiť do tváre, ochotne nás pozve do svojej kuchyne.

Na rozdiel od Pavla však o plombe na svojom majetku vie. A aj preto začala intenzívnejšie pátrať a dopytovať sa úradov.

„Na Finstate som našla zisk a tržby Vodohospodárskej výstavby. Kde sú tie dve miliardy, o ktorých sa tvrdí, že ich má Vodohospodárska výstavba, a ktoré má investovať do prečerpávačky? Kde sú?“

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nedopátrala sa ani k informácii, kedy bola na jej majetok uvalená plomba a predkupné právo štátu.

„Z geodézie mi odpísali, že oni k tejto informácii prístup nemajú, no poslali mi dlhý link, na ktorom si to môžem po prihlásení so svojimi osobnými údajmi zistiť. Link som skopírovala, zadala a... stránka neexistuje. Tak som napísala na Okresný úrad v Poltári, katastrálny odbor, aby mi oznámili, kto a kedy dal návrh na plombu na môj majetok. Odpoveď som nedostala,“ vysvetľuje rozčúlene.

Následne sa na stránke ministerstva vnútra dopátrala k tomu, že okresný úrad nevyznačuje plombu ihneď po prevzatí podania.

„Tak kedy to vlastne dali? Na toto nemajú právo. Toto sú presne tie boľševické metódy, nemôžem si pomôcť. Ja si to dobre pamätám. Pol storočia do mňa hustili, že diktatúra proletariátu musí vyhrať na celom svete, aj keby tu človeka nebolo. A ľudia ich furt volia, lebo tie mozgy sú také vymazané,“ dodáva.

A keď ľudia nedostanú priame a jasné informácie, tak sa podľa nej prirodzene začnú šíriť všelijaké fámy a konšpirácie.

„Najprv sme mysleli, že by tu mohol byť nejaký exkluzívny poľovný revír pre boháčov, keď už zrezali všetky stromy do výšky piatich metrov.“

Ďalšia fáma má súvislosť s armádnym využitím tohto prostredia v minulosti.

„Keď som sem začala v sedemdesiatych rokoch chodiť, tak som sa až čudovala, aká je tu nedotknutá príroda. A tí starší miestni mi povedali, že tam bol zákaz vstupu, lebo od šesťdesiateho ôsmeho tam mali Rusi nejaké telekomunikačné zariadenia, vysielače alebo niečo podobné. Jednoducho uzavretá zóna, kam sa nesmelo chodiť, hospodáriť ani nič. Plus tuto kúsok na juhozápad je výcvikový priestor Lešť,“ opisuje, čo sa medzi ľuďmi šíri.

„Ja si myslím, že v prvom rade ide o to, dostať odtiaľto starousadlíkov preč. Máme totiž tú lokalitu pri kaplnke a tam obec vydáva stavebné povolenia jedna radosť. Tam to je jedno vedľa druhého, tam sa veselo stavia.“

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dedovizeň

Kúsok nad Martiným domom je cintorín, ktorý by v prípade realizácie stavby takisto skončil pod vodou.

Lebo toto je ozajstná dedovizeň. Hroby, v ktorých spočívajú kosti predkov. Domčeky a drevenice, niektoré v pôvodnom, iné vo vynovenom šate, generácie obrábané políčka, kosené lúky, lesy, z ktorých sa bralo len toľko dreva, koľko bolo treba na stavbu a kúrenie, pramene a studničky...

Všetko to, čo možno v širokom zmysle označiť latinským slovom cultura, ktoré v pôvodnom zmysle znamená obrábanú zem. A i keď v modernom význame ako kultúra sa často zamieňa s umením, znamená ten istý široký rozsah starostlivosti o pamäť a dedičstvo, ktoré treba v neporušenom, ba zlepšenom stave odovzdať potomkom.

Dedovizeň nie je politické táranie o tradíciách, o ktorých táraji nemajú ani poňatia, ani prostoduché navliekanie sa do krojov či pseudokrojov vyzdobených cudzokrajnými ornamentmi. Ako vo svojej autobiografii napísal pápež František, tradícia nie je uctievanie popola, ale stráženie ohňa.

Teatrálne sa biť do pŕs, mávať vlajkou, vystatovať sa dvojkrížom, to je také cirkusové vlastenectvo.

Lukáš Machava nás neskôr vezme aj do drevenice, v ktorej bývala ešte jeho prastará mama. Okrem pôvodnej hlinenej dlážky a veľkej hlinenej pece tu má Lukáš aj niekoľko fotografií svojich predkov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Látky nás „predali“

Pomenovanie plánovanej prečerpávačky ako Málinec – Látky je mierne zavádzajúce. Na Čechánky je to totiž bližšie z Detvianskej Huty ako z Látok. A aj cesta z Detvianskej Huty je schodnejšia. Hladký asfalt kontrastuje s deravou a rozbitou cestou, ktorá Čechánky spája s Látkami.

A hoci, ako hovoria miestni, historicky obec Látky vznikla tak, že sa ľudia z Čechánok sťahovali do doliny, dnes sa obec Látky stavia k ľuďom z Čechánok doslova macošsky.

„Látky si v memorande s vládou zabezpečili všelijaké investície, benefity, kanalizáciu, cestu, rozhľadňu. Bežne musia samosprávy na takéto investície vypracúvať komplikované eurofondové projekty. Látky to získali tým, že de facto predali Čechánky,“ hovorí Lukáš Machava.

Zaplavené má byť aj územie, kde dnes sídli poľnohospodárske družstvo, ktoré zamestnáva viacero miestnych ľudí. Územie na hospodárenie sa prudko obmedzí nielen samotnou zaplavenou plochou hornej nádrže, ale aj tým, že Málinec má naďalej zostať aj zdrojom pitnej vody.

Aj horná nádrž tak bude musieť mať svoje ochranné pásmo v režime vodárenskej nádrže, kde je prísne regulovaná aj poľnohospodárska činnosť.

Lesnou cestou ideme aj k miestu, kde má vyrásť hrádza hornej nádrže a najnižší bod. Už z diaľky počujeme lesné mechanizmy. V tejto chvíli sa nepíli, no vidíme, ako tzv. forwarder nakladá opílené konáre a iný odpad z už vyťažených smrekov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tie sa tu však primárne ťažia preto, že smrekový les tu fakticky vymiera. Mnohé smreky, ktoré ešte stoja, sú už úplne suché a mŕtve alebo sú už vysychaním výrazne „načaté“.

Aj to ilustruje úbytok podzemnej vody, ktorý miestni pociťujú vo svojich studniach a prameňoch.

Zamierime aj hlbšie do lesa. Popri meandrujúcom potoku je vegetácia viditeľne zelenšia a živšia. Les je popretínaný chodníkmi, ktoré pri pasení vyšliapali kravy. Nebyť hluku lesného mechanizmu, až by sme mali dojem, že sme hlboko mimo civilizácie.

Keď sa vraciame, forwarder práve prechádza cez potok, ktorý sme lesom sledovali, a plne naložený mieri preč. Vyťažený kopec je však ešte plný ťažobného odpadu, takže sa zaiste ešte nejedenkrát vráti.

Voda, voda, voda...

Posledná prechádzka, ktorú po chotári absolvujeme, mieri na hrebeň, z ktorého vidno aj vodárenskú nádrž Málinec v údolí.

Vidíme aj torzá starých kamenných domov. Ich majitelia a obyvatelia o ne prišli a museli odtiaľto odísť pri budovaní Málinca, keďže sa už nachádzali v kopci zvažujúcom sa k (vtedy budúcej) zásobárni pitnej vody pre veľkú časť juhu stredného Slovenska. Z Málinca dnes prúdi pitná voda pre viac ako 60-tisíc ľudí.

Zo širšieho pohľadu sme zároveň v kraji veľkých klimatických rozdielov. Samotné Čechánky sú v nadmorskej výške nad 900 metrov s prostredím typickým pre vysokohorské podhorie. Mierne na severozápad je neďaleko obec Vígľaš, kde bola v roku 1929 nameraná teplota mínus 41 stupňov Celzia, konkrétne v časti Pstruša, čo je doteraz slovenským rekordom. No a kúsok na juhovýchod je zas Lučenecká kotlina, ktorá, naopak, patrí k najteplejším a najsuchším oblastiam na Slovensku.

Vodárenská nádrž Málinec bola dokončená v prvej polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia. A práve Lučenec bol mestom, ktoré bolo v roku 1993 mimoriadne zasiahnuté suchom. Úrady odporúčali výrazné obmedzenie spotreby vody, niektoré časti mesta museli byť zásobované cisternami a hrozilo úplné odstavenie zásobovania obyvateľov mesta pitnou vodou cez vodovody. K najkritickejšiemu scenáru napokon nedošlo, keďže postupne zrážok pribúdalo a hladina spodných vôd opäť pomaly stúpala.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aj v ostatných rokoch Slovensko zažíva viac či menej intenzívne suchá, ktoré síce zasahujú najmä najvrchnejšie vrstvy pôdy, no v dôsledku potreby závlah ovplyvňujú aj hladiny podzemných vôd.

Ak by následkom výstavby prečerpávacej elektrárne a vypusteniu Málinca hladina podzemnej vody klesla, kritická situácia so zásobovaním pitnou vodou by sa mohla, špeciálne v regióne Novohradu, kedykoľvek zopakovať.

Zvlášť ak sa už pravidelne opakuje jav jesenného a najmä zimného sucha (teda nedostatku snehových zrážok), čo znamená, že vlaha akumulovaná počas tohto obdobia sa so začiatkom jarného vegetačného obdobia veľmi rýchlo minie, čo ďalej zvyšuje tlak na zásoby podzemných vôd.

To, čo teda Pavol z úvodu reportáže pomenúva na základe laického pozorovania ako „vody nieto“, potvrdzujú aj pozorovania a údaje odborné.

Lukáš Machava, ktorý je aj stavebným inžinierom, zároveň upozorňuje na podľa neho zvláštnu morfológiu podložia Čechánok.

Napríklad na hrebeni, odkiaľ vidno Málinec, je prameň, resp. studnička, pričom v nižších polohách, v jamách či preliačinách, sa studne musia kopať či vŕtať aj niekoľko desiatok metrov, aby sa ľudia dostali k vode.

Pripisuje to žulovému podkladu a tomu, že územie je pozostatkom intenzívnej sopečnej činnosti, napokon, je známe, že Poľana je veľkou vyhasnutou sopkou. Rôzne pukliny a praskliny tak môžu distribuovať podzemnú vodu v rôznych úrovniach. A z toho pramení nielen jeho obava z geologických vrtov. Ak by sa nimi totiž narušila niektorá dôležitá zásobnica podzemnej vody, mohlo by naraz vyschnúť mnoho studní a prameňov, čo by z Čechánok urobilo de facto pustatinu.

Cestou míňame aj farmu na pestovanie levandule a iných bylín, ktorú vlastní rakúsko-slovenský manželský pár. Paradoxne, pani je potomkom ľudí, ktorí boli zo svojich domovov vyhnaní pre stavbu nádrže Stariná, a keď so svojím rakúskym manželom hľadala vhodný pozemok na pestovanie levandule, jednou z jej prvých otázok bolo, či sa v danom mieste náhodou nechystá nejaká megainvestícia, ktorá by ju o majetok pripravila tak, ako štát pripravil o majetok jej starých rodičov.

No keďže sa nápad postaviť prečerpávaciu elektráreň na Čechánkach zjavil v Tarabovej hlave sčista-jasna na prelome rokov 2024 a 2025, nikto z miestnych ani z okolia ju pred ďalším štátnym zbojstvom varovať nevedel ani nemohol.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Našou poslednou zastávkou je Farma u včielky Miloša Střelca, chov včiel, predaj medu a pestovanie arónie má v zásade ako hobby, ktoré v podstate dotuje z „klasickej“ práce.

Aj Miloš Střelec hovorí z vlastnej skúsenosti o tom, že vody na Čechánkach v posledných rokoch výrazne ubudlo.

S aróniou začal v podstate kvôli včelám, aby mal skoro kvitnúcu plodinu. Je však zároveň náročná na vodu a vyžaduje závlahu trikrát denne.

„Automatika je nastavená tak, aby závlaha išla ráno o šiestej, poobede o jednej a večer o ôsmej. Vždy dvadsať minút. Týchto 550 sadeníc potrebuje na jednu závlahu okolo tritisíc litrov vody. No a vlani v auguste sme to už museli zredukovať až tak, že voda do závlahy tiekla len dve minúty, tak málo sme jej mali v studni,“ vysvetľuje praktické následky sucha. „Tuto bolo meter a pol snehu, teraz ledva desať centimetrov maximum.“ 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Miloš Střelec je tiež jedným iniciátorov tzv. pasportizácie studní, teda pravidelného monitorovania stavu a kvality vody v studniach, ktoré by sa malo opakovať každý mesiac.

„Je to aj preto, že nám tu budú robiť prieskumné geologické vrty, tak aby sme mali niečo v rukách, keby sa náhodou následkom tých vrtov zmenila výdatnosť studne alebo kvalita vody,“ hovorí a ukazuje na miesto pár desiatok metrov od domu, kde by sa malo vŕtať.

„Máme aj druhú studňu, ktorá je v areáli fotovoltickej elektrárne tuto kúsok a máme ju vyvedenú do týchto domov. Tá je v hĺbke dvoch metrov a má zatiaľ dobrú výdatnosť. Ale aj tá už zoslabla. Pred tridsiatimi rokmi, keď sme to tu kúpili, tieklo odtiaľ prúdom tuto cez pozemok a studňa bola stále plná.“

„Veď za totality, za totality (!) sa štúdie robili v desiatkach rokov, lebo tí ľudia mali aspoň nejakú odbornú česť, sledovali urobené vrty tak, aby mali všetky informácie v rôznych ročných obdobiach, teplotných a zrážkových podmienkach a opakovane. A teraz nám tento ,odborník‘ (minister) povie, že do roka sú štúdia a geologický prieskum hotové,“ hovorí.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Lukáš Machava aj Miloš Střelec však v tom, čo sa okolo Čechánok za posledný rok udialo, vidia aj svojské pozitívum. Predtým si tu ľudia hospodárili na svojom, udržiavali vzťahy v rámci rodín, prípadne sa stretávali ako pracovníci na družstve, no bližšie vzťahy medzi ľuďmi v rámci celých Čechánok v podstate neexistovali.

Existenčná hrozba tu v priebehu krátkeho obdobia vytvorila užšiu komunitu a z roztrúsených usadlostí sa opäť stali Čechánky. Hovorí sa, že je tu len jeden človek, ktorý s projektom prečerpávačky súhlasí. Avšak len v naivnej nádeji, že takpovediac zbohatne, keď štát v rámci vyvlastnenia vykúpi jeho dom a majetok.

A pozornosti spočiatku pomohlo to, že jednou z prvých tvárí bol hokejový majster sveta z Göteborgu Ján Lašák, ktorý tiež pochádza z Čechánok. A aj v čase našej návštevy Čechánok mal reprezentačné povinnosti v príprave na majstrovstvá sveta ako tréner brankárov.