In memoriam Licy Napíš o tom a všetko bude žiť tak ako predtým

Na kapucínskom cintoríne v Palerme sú všetky náhrobné kamene sfarbené doružova. Príčina? Jednoduchá: vanúci slaný morský vzduch.

Medzi tými náhrobkami je však aj jeden, ktorý je chránený kovaným plotom. Na ňom sú vyryté dve mená: Alexandra Wolff Stommersee, princezná z Lampedusy, ktorá zomrela v Palerme 22. júna 1982, a Giuseppe Tomasi, princ z Lampedusy, ktorý zomrel v Ríme 26. júla 1956.

Človek neznalý ich príbehu by ľahko mohol prehliadnuť dve chyby, ktoré sú prítomné na náhrobku. Jej zvučné a severské druhé priezvisko malo len jedno m; dátum princovho úmrtia, ku ktorému prišlo v hlavnom meste 23. júla, bol nahradený dátumom pohrebu v Palerme, ktorý sa konal o tri dni neskôr.

Sú to dve chybičky krásy, ktoré, ako to často býva, prezrádzajú zaujímavé pravdy.

Práve preto som sa to snažil priblížiť žiakom piateho ročníka na našej škole v rámci vyučovania, kde počas roka dvojice učiteľov z rôznych tried predstavujú autorov 20. storočia, ktorí sú často prehliadaní.

Nezostávalo mi nič iné, než prijať návrh mojej kolegyne Anny, aby som im porozprával čosi o zákulisí príbehu Leoparda (Gattopardo), do ktorého som sa zamiloval, keď som mal 17 rokov, a ktorého „milostný“ pôvod je predmetom jednej z mojich poviedok v knihe Každý príbeh je príbehom lásky (Ogni storia è una storia d'amore).

Čo spája šľachtičnú z Rigy a šľachtica z Palerma, ak odhliadneme od ich aristokratického pôvodu?

Most, ktorý spojil Baltické more so Stredozemným morom, bol bojom o záchranu toho, čo sprznili dejiny po tom, keď jediná vojna v rôznych zemepisných šírkach pohltila ich domovy.

A on za dva roky naozaj napísal najkrajší taliansky román 20. storočia.Zdieľať

Začiatkom 40. rokov 20. storočia Sovieti napadli Lotyšsko a vyvlastnili biely zámok Stomersee a Američania zbombardovali Palermo, pričom zbúrali starobylý palác Lampedusa usadený priamo v srdci mesta, ktoré si ešte aj dnes nesie na sebe jazvy po bombardovaní.

Licy – ako nazýval svoju manželku (ich korešpondencia je vskutku obdivuhodná!) – bola priekopníčkou psychoanalýzy: hľadala v pamäti svojich pacientov to, čo sa zdalo už mŕtve, aby to oživila.

A podobne pomohla aj svojmu manželovi, uväznenému v bolesti zo stratených obydlí: paláca Lampedusa v Palerme a paláca Filangeri v Santa Margherita Belice, skutočných protagonistov románu Leopard, ako o tom rozpráva samotná Licy.

Počiatok románu možno datovať do jedného teplého večera v Palerme v roku 1954: „Sedeli sme vonku s manželom a pozerali sa na mesiac. Giuseppe bol smutný, nepokojný, nemohol si nijako zvyknúť na nový domov. Povedala som mu: Mesiac je všade rovnaký, tak prečo sa nepokúšaš vytvoriť si živú predstavu o tom, čo tvoj palác zažil, ako to tam vyzeralo, čo sa tam dialo? Napíš o tom a všetko bude žiť tak ako predtým.“

A on za dva roky naozaj napísal – aj keď som troška v tomto smere zaujatý – najkrajší taliansky román 20. storočia a prvý národný bestseller, ktorý však vyšiel až po jeho smrti.

Elio Vittorini ho odmietol z ideologických dôvodov (nepáčilo sa mu, že sa nedržal určitej – v tom čase propagovanej – predstavy o politickej angažovanosti).

Giorgio Bassani však román vydal, no až dva roky po Tomasiho smrti, ktorý zomrel na rakovinu. Tým uznal jeho skutočnú politickú angažovanosť, ku ktorej je každý umelec povolaný: krásu.

Kniha a film dobyli svet, ale on sa o tom nikdy nedozvedel.Zdieľať

Všetko sa to totiž udialo až po jeho smrti, dokonca aj dátum úmrtia vyrytý na náhrobku mu posunuli o pár dní. Dokázal však znovu priviesť k životu mŕtve veci (aj domy) a vyliečiť sa zo svojho smútku.

Vo svojich Spomienkach na detstvo (Ricordi d’infanzia), ktoré boli laboratóriom jeho majstrovského diela, totiž povedal: „Vedenie denníka alebo písanie vlastných spomienok by malo byť povinnosťou, ktorú by mal uložiť štát: materiál, ktorý by sa nahromadil po troch či štyroch generáciách, by mal nevyčísliteľnú hodnotu; vyriešili by sa mnohé psychologické a historické problémy, ktoré trápia ľudstvo.“

Preto si moji študenti musia počas leta viesť denník písaný rukou: bez presných slov, najmä v čase „externých“ pamätí, sa skutočné spomienky (pamäť) rýchlo vytrácajú a s nimi aj život.

Román Leopard, ako uvádza aj sám autor, je konkrétnou spomienkou na Eden: „Čitateľ nech očakáva, že sa poprechádza po pozemskom, stratenom raji.“ A práve v tom spočíva jeho krásna poetickosť: nájsť napriek násilím poznačeným ľudským dejinám cestu do raja je označením tej našej neukojiteľnej túžby po nekonečne.

Tomasi hľadal raj vo svojom detstve a v rodinnom dome, ktorý predstavoval pre neho divadelné javisko: „Miloval som ho s absolútnym odovzdaním. A milujem ho aj teraz, aj keď už nie je nič viac než len spomienkou. Môj domov (chcem ho nazývať domovom, a nie palácom, ako sa dnes nazývajú pätnásťposchodové falansteriá) sa nachádzal v jednej z najodľahlejších ulíc starého Palerma.‟

Mesiac je na každom mieste rovnaký. Píš a všetko ožije.Zdieľať

Leopard je teda bojom pamäti proti prúdu času a násiliu dejín.

Ale možno, že všetka ľudská tvorivosť je len pokusom o to, ako postaviť hrádzu smrti, resp. ako ju preľstiť: každý človek sa totiž zubami nechtami drží toho, čo ho robí živým, a deň za dňom zisťuje, či to, čomu sa oddal, dokáže odolať nepriazni osudu a zachrániť ho aj pred stroskotaním alebo sa potápa spolu s ním.

Čítať Leoparda neznamená len dopriať si radosť z prózy, ktorá verí v silu vedľajších viet a páuz, a teda v poriadok vecí a v nenápadnú tichosť.

Ale znamená to ešte viac – potrebu prebudiť v sebe živú pamäť, ktorej dávame nostalgické názvy – spomienky, detstvo, domov, ktoré sú však znakmi toho „života, ktorý neumiera“ a ku ktorému sa cítime tak veľmi povolaní a ktorý Licy pre lásku a s láskou zhliadla v kráse večera a v melanchólii svojho manžela: „Mesiac je na každom mieste rovnaký. Píš a všetko ožije.“