Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
12. júl 2022

Osem viet Michala Kaščáka

Ako sa už aj z Pohody stala Nepohoda

Niečo dôležité sa ročníkom 2022 zmenilo. Ale nie pre agresívnych aktivistov LGBTI, ale pre postoj samotného otca zakladateľa.

Ako sa už aj z Pohody stala Nepohoda

Riaditeľ festivalu Pohoda Michal Kaščák uvádza úvodný koncert podujatia počas prvého dňa festivalu Pohoda 2022 na letisku v Trenčíne 7. júla 2022. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Sú to dlhé roky, čo náš najväčší hudobný festival, ktorý existuje pomaly 25 rokov, čelí rôznym neférovým až tupým nálepkám.

Ich najlepšiu zbierku možno nájsť u istého podpredsedu Smeru, ktorý neomylne každý rok pripomenie, že na tento „festival politickej piesne“ sa chodia schľastať deti hamburgerov.

Pohoda, ako sme ju poznali

Každý, kto tam bol, vie, že na tejto karikatúre, ktorá nič nevystihuje, sa nedá pobaviť ani uraziť: na Pohode sa tvrdý alkohol nepredáva a festival je pozoruhodný práve v tom, ako sa tam cíti doma aj hojne zastúpená generácia začínajúceho či pokročilejšieho stredného veku, štyridsiatnici aj päťdesiatnici, ako sa tam prelínajú ľudia z rôznych prostredí, tí, ktorí sa chcú nabažiť elektronickej hudby, aj tí, ktorí tam chcú hodiny prediskutovať o politike či náboženstve, veriaci aj voľnomyšlienkari, mladí singles aj rodiny s deťmi.

Sám som tam kedysi pred publikom diskutoval s Jurajom Rizmanom o klimatickej zmene či s Eduardom Chmelárom o ľavici a nacionalizme. Len pomerne nedávno manažér festivalu na jeho obranu vysvetľoval, že „tých názorov na Pohode je veľa a sú superrôznorodé“, že tam patria rôzne neziskovky, ale aj katolícky biskup s tým, že slobodu slova určite nedoprajú neonacistom.

Samozrejme, tá selekcia bola v skutočnosti vždy užšia a táborová, čo patrilo k istej exkluzivistickej línii zakladateľa a riaditeľa Pohody Michala Kaščáka, ktorý sa netajil, prečo na Pohode nebude nikdy hrať napríklad Elán (lebo podporoval HZDS aj Smer).

Ale práve táto politická subkultúra účastníkov, ktorá volila proti HZDS a neskôr proti Smeru, napriek svojej vnútornej pestrosti a napätiam brala festival za svoj. Dlhé roky tam mali svoje stánky aj pro-life organizácie ako Fórum života, neďaleko od nich v zóne mimovládiek boli zas aktivisti z Inakosti či Dúhového Pridu.

Samotný Michal Kaščák bol zaujímavým úkazom v umeleckej brandži, ktorý k sebe priťahoval nielen tých liberálnejších kresťanov. Pred trinástimi rokmi napísal v .týždni svoje vyznanie pro-lifera: „Priznať práva aj tým, ktorí nemôžu o ne bojovať pochodmi, vyhláseniami a nie sú schopní voliť – to sa nenosí. (…) Najviac mi je ľúto, kam sme sa v našej necitlivosti dostali. Slovo radikál dostáva nevídané rozmery. Vraj ide o náboženský problém? Pre mňa je život ateistu rovnako hodnotný ako život kresťana. Preto ochrane ľudského života nepripisujem náboženskú alebo politickú podstatu. Je mi jedno, či ide o budúceho materialistu, kresťanku, satanistu, konzervatívca, liberála, pravičiarku, ľavičiarku, buddhistu, šachistu či kombajnistku. Som za rešpektovanie práv všetkých spomenutých a aj ich iných spoluobčanov. Preto nemôžem byť za interrupcie.“

Bolo to vlastne nie tak dávno, ale akoby to bol iný vek. Tieto slová Michala Kaščáka nevyvolali žiadnu antikampaň ani vlnu samonabaľujúceho sa pohoršenia, boli to ešte stále časy printu, éra sociálnych sietí sa len začínala, takže vybočiť s menšinovým názorom sa dalo vcelku slobodne a bez sprievodného facebookového lynču.

Hulváti verzus biskup

Ku Kaščákovej Pohode tak štvrťstoročie patrilo, že spája rôzne hudobné vkusy, vyznania aj bezvyznania jedného politického tábora, ktorý sám seba vníma – s istou zmesou oprávnenosti aj spupnosti – ako to lepšie Slovensko.

Ale tento rok sa niečo podstatné zmenilo.

Nezmenili to však aktivisti LGBTI hnutia, ktorí verbálne atakovali biskupa Jozefa Haľka, kričali, nech okamžite odíde z festivalu, lebo sa vraj v jeho prítomnosti necítia bezpečne, na drevenú spovednicu zavesili dúhovú vlajku, ale aj kríž s odtlačkami rúžu a s nejakou nálepkou, cez ktorú bolo napísané „queer“, a ešte provizórnu spovednicu počmárali nápisom „BE GAY, DO CRIME“.

Bolo to hulvátstvo organizovanej skupinky na festivale, kam tieto prejavy nikdy predtým nepatrili, nešlo o zodpovednosť organizátorov.

Všetko zmenil svojimi ôsmimi vetami – až šokujúco falošnými vetami – sám Michal Kaščák.

Zhrňme to však od začiatku.

Biskup Jozef Haľko sa ešte pred mesiacmi – bolo to už po jeho vyjadreniach o seriálových scénach bozkávajúcich sa žien – organizátorov opýtal, či by mohol rovnako ako v roku 2019 prísť na Pohodu s drevenou spovednicou. Dozvedel sa, že všetko je v poriadku a môže prísť opäť. Pre Jozefa Haľka, ktorý sa z našich biskupov najviac angažuje na sociálnych sieťach, to bolo znovu isté vybočenie z vybehaných chodníčkov: vydať sa do prostredia, ktoré mu nie je automaticky naklonené, keďže nejde o žiadnu púť či návštevu farnosti s úctivými veriacimi, a kde treba rátať aj s tým, že okrem ľudí, ktorí sa dostavia na spoveď či pokojný rozhovor, tam niektorí prídu aj s výčitkami voči cirkvi či kvôli samotnému konfliktu. Ale to všetko patrilo k Haľkovmu konceptu drevenej spovednice na Pohode.

Onen hulvátsky atak proti biskupovi sa stal v piatok večer. Pre biskupa to bola nepríjemnosť, on sám o tom nijako neinformoval – napokon sa k tomu verejne nevyjadruje ani dnes. Akciou sa chválili samotní aktivisti LGBTI, ktorí na facebooku písali, že keďže organizátori na výzvu, aby Haľko so svojou spovednicou z festivalu odišiel, nereagovali, tak „na mieste konali autonómne“.

Pre biskupa to však bol izolovaný incident, organizátori mu neavizovali žiaden problém s jeho účasťou, podľa dohodnutého programu prišiel preto na to isté miesto aj v sobotu, kde od 15.00 do 20.00 opäť spovedal či viedol rozhovory s účastníkmi festivalu.

Vlastne sa žiadna veľká dráma nestala, vyzeralo to len na ďalšiu kultúrno-vojnovú búrku v pohári, ktorú chce vyvolať jedna hlučná skupinka – búrku, ktorá po jednom dni prehrmí a zajtra sa na ňu zabudne.

Už z facebookových statusov týchto aktivistov bolo zrejmé, že ide o organizovanú akciu, ktorej deklarovaným cieľom je zatlačiť na vedenie Pohody, aby biskupa vyhostili z festivalu, ak nie hneď, tak navždy do budúcnosti.

„Biskup Haľko je známy šírením nenávisti a homofóbiou. Organizátori ho dokonca propagujú na svojom webe. Začali sme kontaktovať manažérov hlavných hviezd tohtoročného festivalu, nakoľko v minulosti väčšina z nich verejne podporila LGBT ľudí. Uvidíme, či budú chcieť byť spájané s niečím takýmto. Jedna z kapiel, ktorú nemôžem menovať, ale môžem povedať, že bola v reklame na festival, sa nám už aj ozvala späť a situácia ju zaujíma.“ To sú slová Petra Weisenbachera, ktoré zverejnil na svojom facebooku Inštitút ľudských práv (to je presne ten, ktorý vyhlasuje cenu Homofób roka).

Títo aktivisti celé dni kampaňovali proti „homofóbnemu biskupovi na Pohode“, konfrontovali organizátorov s otázkou, ako je možné, že tam biskupa Haľka pustili. Tento inštitút tiež zverejnil, že na Pohode odmieta participovať už niekoľko rokov, keďže festival dal predtým hneď vedľa infostánku aktivistov LGBTI aj priestor aktivistom pro-life.

Weisenbacherovi a spol. agresívna taktika vychádzala, o účasti „homofóbneho biskupa“ zrazu hovorili viacerí hudobníci počas koncertov, ktorým by to samým od seba sotva napadlo.

Inzercia

Michal Kaščák sa tak vlastne postupne ocitol ešte v nepríjemnejšej situácii ako Jozef Haľko v piatok večer.

Osem viet, z ktorých sa nedá veriť ani jednej

Na jednej strane mal pred sebou biskupa, svojho hosťa, ktorý neurobil nič zlé, len si robil podľa dohodnutého programu svoju prácu, spovedal a rozprával sa s ľuďmi. Na druhej strane mal pred sebou horlivých aktivistov LGBTI, ktorí nielen verbálne napadli biskupa pred provizórnou spovednicou, ale robili okolo jeho osoby na festivale guerilla marketing – chýbalo už málo, aby z homofóbnosti obvinili aj vedenie Pohody.

Michal Kaščák mal viacero možností, ako na situáciu reagovať. Mohol sa otvorene dištancovať od hulvátstva aktivistov LGBTI a vyhlásiť, že hoci s niektorými názormi biskupa Haľka nesúhlasí, predsa aj on patrí na Pohodu. Bolo by to odvážne, Kaščák by čelil piskotu hlučnej skupiny a viac než rozpačitým reakciám medzi novinármi, ale od speváka kultovej piesne Píšte všetci modrým perom! z 80. rokov je azda možné mať aj takéto očakávanie.

Alebo sa to dalo vyriešiť neodvážne, trochu alibisticky, no korektne voči osobe svojho hosťa – Kaščák mohol neurčito vyhlásiť, že ho celá situácia mrzí, a biskupovi v tichosti, no slušne povedať, nech už budúci rok nepríde, lebo nálepku festivalu s homofóbnym biskupom je v tejto brandži ťažké ustáť.

Ako poznám biskupa Haľka, niečo by si pomyslel, zachoval by však diskrétnosť a nezverejňoval by po sociálnych sieťach, že na Pohode už nie je vítaný. Ostal by ticho tak ako dnes, o rok neskôr by neprišiel a celé by to vyšumelo.

Michal Kaščák však povedal pre Denník N týchto osem viet:

„Mysleli sme si, že ukážeme, že sme výrazne tolerantnejší ako on. Jeho chuť prísť som považoval za istý druh odvahy a sebareflexie, boli sme presvedčení, že vzájomný dialóg by mohol viesť ku korekcii jeho nešťastných vyhlásení voči LGBTQI+ ľuďom. V tomto uvažovaní som zle odhadol situáciu, uvedomujem si, že jeho prítomnosť mohla pôsobiť na mnohých zraňujúco, a preto moje rozhodnutie spätne hodnotím ako chybu. Mám informácie, že v snahách o rozhovor zo strany zástupcov menšín nezaznel zo strany biskupa názor smerujúci k pochopeniu alebo tolerancii. To je pre mňa veľkým sklamaním. Neboli sme dostatočne citliví, určite nechceme, aby naša miera tolerancie viedla k tolerovaniu názorov, ktoré ju porušujú zásadným spôsobom. Ospravedlňujem sa všetkým ľuďom, ktorých sa to dotklo. Zároveň ostávame otvoreným festivalom aj voči veriacim ľuďom, príde nám prirodzené a prínosné, že v našom tridsaťtisícovom dočasnom meste sa stretávajú rôzne pohľady na svet.“

Najskôr technická poznámka: pôvodne sme zverejnili trochu iné znenie týchto viet, Denník N ich neskôr v článku upravil, ale na tom nezáleží, podstata je rovnaká.

Od Kaščáka som prečítal veľa textov, ale ešte nikdy som od neho nečítal toľko viet pokope, kde by som neveril žiadnej z nich.

Neverím, že biskupovi Haľkovi, hosťovi svojho festivalu, chcel pozvaním demonštrovať, že „sme výrazne tolerantnejší ako on“. Neverím mu ani to, že chuť biskupa prísť na festival považoval za druh sebareflexie. Neverím ani to, že čakal, že biskup bude svoje „nešťastné vyhlásenia voči LGBTQI+ ľuďom“ korigovať. Kaščák predsa sám dobre vie, že Haľko nešíri v tejto téme osobné názory, ale zastáva učenie katolíckej cirkvi, ktoré – áno – je z pohľadu dúhových aktivistov homofóbne, ale ktoré biskup nemá dôvod meniť ani na najväčšom hudobnom festivale. Neverím, že Kaščák sám verí vlastným slovám, že „v snahách o rozhovor zo zástupcov menšín nezaznel zo strany biskupa názor smerujúci k tolerancii“ – veď sami vyslaní zástupcovia menšiny otvorene priznávajú, že sa s biskupom neprišli rozprávať, ale prišli ho z festivalu vyhnať.

Neverím ani to, že Kaščák pociťuje z biskupa veľké sklamanie. Neverím mu ani tie posledné tri vety, ktoré sú už len súčasťou festivalového PR a chcú falošne vyhovieť aktivistom aj veriacim. Lenže to sa v normálnom svete nedá, pretože kým jedni triumfujú – Weisenbacherov inštitút po Kaščákových vetách zvolal: „Podarilo sa. (...) Homofóbny biskup Haľko už na Pohode nebude. Organizátor Kaščák sa za jeho pozvanie ospravedlnil“ –, tí druhí cítia opak.

Riaditeľ festivalu sa ani slovkom nedištancoval od prejavov hulvátstva a agresie, ale jednoducho hodil svojho hosťa cez palubu. Nestačí povedať, že Kaščák sa zachoval neslušne, v normálnej ľudskej reči sa tomu hovorí podraz.

To, čo nasledovalo v našich médiách, bolo rovnakou fraškou. Pre médiá nie je Haľko už ničím iným než „homofóbnym biskupom“, o akcii Weisenbachera a spol. sa písali nevinné vety typu „nespokojní zástupcovia menšín na chatku spovednicu pripevnili dúhovú vlajku“, tlieskalo sa vyhláseniu Kaščáka, ktorý napravil chybu, napokon bol to biskup, ktorý prišiel na festival dráždiť ľudí, vidia to všetci tolerantní, alebo sa azda niekto opovažuje vidieť to inak?

Keď v roku 2016 na Pohode inštalovali minaret, Michal Kaščák hovoril, že je to „kreatívny prejav tolerancie a otvorenosti ako typických festivalových hodnôt“.

Teraz vlastne – počas deinštalácie biskupa katolíckej cirkvi v priamom prenose – hovorí Kaščák to isté.

Týmto podvolením však líder Pohody vysiela širšiemu spoločenstvu tento signál: ak nie ste tolerantní podľa predstáv aktivistov hnutia LGBTI, ktorí na mojom festivale po novom určujú pravidlá spoločenskej akceptovateľnosti, nie ste u nás vítaní.

Pro-life organizácia Fórum života, ktorá bola súčasťou Pohody dlhé roky, sa už za seba vyjadrila takto: „Aj my sme v minulých rokoch chodili na Pohodu a cítili sa tam dobre v otvorenej spoločnosti, kde sa navzájom rešpektujeme aj napriek opačným názorom. Dnes máme pocit, že by sme na Pohode vítaní neboli, a to nám je ľúto, pretože takto sa medzi nami len zväčšuje priepasť.“

Aj 33 rokov po Novembri som presvedčený, že Slovensko sa mení k lepšiemu, keď konzervatívci aj liberáli – a platí to obzvlášť teraz počas Putinovej vojny – spoja sily, lebo inak krajinu spotvoruje celkom iný politický kmeň.

Ale treba zobrať na vedomie, že každým rokom bude táto snaha kvôli hlučným radikálom čoraz ťažšou výzvou.

Najlepšie tomu v posledných dňoch rozumie Michal Kaščák. Autor ôsmich viet, ktorým sám nemohol veriť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.