Nové kino, festival Scandi a Posledný Viking Aj lúzri môžu v dánskom filme prekvapiť

Zvyčajne totiž nie je podstatné, kde autor článku videl film, o ktorom ide písať. Ale v tomto prípade to dôležité je, lebo v Bratislave vzniklo nové kino Edison Filmhub. Pre nás, ktorí ešte nepozeráme filmy na počítači ani na televízore, ale staromódne a urputne trváme na tom, že film patrí do kina, je to pekná správa.

Niežeby v Bratislave bolo málo kinosál, veď ak idete na film do multikina v nákupnom centre v menej frekventovanom čase, isto sa vám občas stane, že ste v tej velikánskej sále úplne sami.

Samozrejme, máme v Bratislave ešte zopár kín, ktoré odolávajú tým „pukancovým“, teda z nákupných centier. 

Ale nové elegantné kino na Baštovej 6, kúsok od Michalskej brány, premieta v dvoch sálach, zatiaľ je to v programe tak, že v pracovné dni idú filmy od 13. h a cez víkend od deviatej ráno. A program bude isto atraktívny, lebo majitelia sa vo filmoch vyznajú.

Priestor v úzkej uličke v centre mesta kúpila rodina Hroncovcov, ktorá už prevádzkuje jedno retro kino v Pistoriho paláci. Silvia Hroncová bola aj riaditeľkou SND, aj ministerkou kultúry v Ódorovej vláde, ale hlavný rodinný biznis sú filmové kanály a kiná. Dôležitou postavou v novom projekte je už aj syn Dominik s manželkou Veronikou.

Podobný typ kina si už Hroncovci vyskúšali v Prahe, kde im dobre funguje.

To je dôležitá vec, lebo toto nie je štátna inštitúcia, ktorej je trochu aj jedno, či sa do kina chodí. A zároveň to nie je ani čisto biznisová záležitosť, lebo Hroncovci sú oddaní filmom, ale aj iným kultúrnym aktivitám, napríklad v Kokave nad Rimavicou vybudovali kultúrno-vzdelávacie centrum Stará škola, ktoré dokumentuje sklársku tradíciu regiónu a podporuje turistický ruch v Kokave a okolí.

Maličká galéria venovaná sklárskemu umeniu je aj súčasťou nového bratislavského priestoru Edison Filmhub.

Hroncovci sa v Bratislave rozhodli investovať do vlastných priestorov a je to pôsobivá rekonštrukcia. Dôležitý je zážitok, ktorý si tu v tzv. butikovom kine divák môže dopriať. Je tu aj kaviareň a do sály si môžeme zobrať kávu, miešaný drink alebo koláčik. Pukance tu však nepredávajú. Vstupné je podobné tomu v multikinách.

Priznávam, že vidieť Posledného Vikinga, kľúčový film tohtoročného festivalu severských filmov Scandi, ktorý tiež pripravuje spoločnosť Hroncovcov, bolo príjemné v nových priestoroch a s dobrým drinkom pred sebou.

Posledný Viking. Foto: scandifest.sk

Lebo ten film je ťažký. 

Je to komédia aj dráma, obaja bratia, ústrední hrdinovia, na prvý pohľad vyzerajú ako dvaja komici, ale sú to vlastne tragické postavy, ktoré aj v dospelosti bojujú so svojimi detskými traumami.

Asi najväčšia súčasná herecká hviezda severského filmu Mads Mikkelsen tu aj vyzerá smiešne, má čudný účes, akési natočené prefarbené vlasy a strnulý výraz. Kdeže je tá hviezda filmu Chľast, ktorá bola taká príťažlivá, najmä v záverečnom tanci?

Mikkelsen nevyhľadáva úlohy, kde by zohrával hlavnú rolu jeho zaujímavý vzhľad, pritom by mohol byť vychyteným hercom pre romantické komédie či ľúbostné drámy, na ktoré by do kina chodievali najmä ženy.

Ale on často hrá čudákov, excentrikov, záhadné postavy v čiernych komédiách, ktoré sú také trochu podvratné. Len sa tvária, že je to vlastne len taká zábava. (V redakcii Postoja sú jeho najväčšími fanúšikmi dvaja kolegovia a jeden z nich chodieva do práce v tričku s nápisom Mads Mikkelsen.)

Mikkelsen aj v Poslednom Vikingovi hrá veľmi čudnú rolu dospelého muža, ktorý vo svojej bezbrannosti pripomína dieťa, je uzavretý vo svojom svete, ťažko rozumieť, prečo sa správa tak zvláštne, akoby ani nemal žiadny pud sebazáchovy. Až postupne pochopíme.

Možno je v niečom symbolické, že festival Scandi otvára tohto roku práve dánsky film, a asi bude oň aj najväčší záujem, lebo autor filmu Anders Thomas Jensen a Mads Mikkelsen tu majú svojich fanúšikov.

Určite to zostavovatelia festivalového výberu nemohli vedieť dopredu, ale stalo sa. Jednoducho v tomto čase je Dánsko spolu so svojou enklávou Grónskom stredobodom pozornosti.

A svet s napätím sleduje, ako táto neveľká krajina môže vzdorovať tej veľkej, ktorá túži po autonómnom území Dánskeho kráľovstva.

Nie je to len vec sily, ale aj cti.

Ak by náhodou Donald Trump mal čas a záujem o dánsky film (totálne nepravdepodobné) a ktosi by mu premietol Posledného Vikinga, možno by si pomyslel, že sa Grónčanom len dobre stane, keď sa oddelia od tých čudáckych Dánov.

Aj z tohto filmu vychádzajú ako riadni exoti, ktorí sa trápia a nevedia užívať život. Pritom je to veľmi vyspelá spoločnosť, kde je radosť žiť, sociálny systém úžasný, aj funkčné vlády, ešte aj obrovské Grónsko pripojené.

Tak prečo taká hrôza? V tom filme vyzerá Dánsko ako národ čudákov, tyranov, bezbranných obetí a nefunkčného systému.

Trochu iné Dánsko, ako si možno predstavujeme. Skôr divoký Západ, kde sa treba spoliehať na seba či rodinu.

Vidíme tu (možno až sadistického) otca hrozne týrať svoje deti, a nikto ho nezastaví. Žiadny sociálny úrad sa nedostaví, deti ostanú v tej hrôze odkázané samy na seba.

Vidíme lúpež, pri ktorej sa aj vraždilo, ale polícia nenájde všetkých lúpežníkov a už vôbec nenájde peniaze, ktoré boli ulúpené. 

Dospelý muž tu má dlhé roky vážne psychické problémy, ale nezdá sa, že by mu pomáhal psychiater, psychológ či terapeut, dokonca aj ošetrenie po pokusoch o zabitie sa je v nemocnici bizarné, odťažité.

Všetci sú tu hlboko nešťastní, ľudia sa často mlátia, mučia, ale aj sebapoškodzujú, mnohí sú takmer celý čas v zakrvavených odevoch. Všetci tu žijú tragické životy, niečo si nahovárajú alebo niečo zakrývajú tak, až sú z toho paralyzovaní, čudácki či agresívni.

Mads Mikkelsen a Nikolaj Lie Kaas. Foto: scandifest.sk

Toto má ďaleko od amerických filmov, kde sa patrí mať psychoterapeuta, aj keď ste zdraví a žiadne vážne traumy ste neutrpeli. Tu sa z toho musia naši hrdinovia dostať sami.

A oni sa z toho aj akosi vysekajú, ale zase nie je to žiadny americký happyend.

Film je promovaný ako dráma a komédia v jednom, a práve komediálny žáner pomáha tomu, aby sme to v zdraví uniesli. Všetko je prestrelené aj veľmi smiešne, takže je tá dráma znesiteľná.

Mads Mikkelsen v úlohe Manfreda, ktorý sa práve vžil do osoby Johna Lennona, a tak ho treba oslovovať ako John, je už tým svojím účesom, ale aj akýmsi urputným výrazom trochu zábavný. Je absurdné, keď vyskočí z rýchlo idúceho auta alebo keď vyskočí z okna. Zasmejete sa, lebo tak je to natočené, ale tušíte, že ten človek to robí zo zúfalstva.

Jeho brat Anker netrpí takými stavmi ako Manfred, ale zase máva záchvaty agresivity. Bol v partii lúpežníkov, zmocnili sa veľkej sumy peňazí, bola to drsná lúpež aj s obeťou, ale po dlhých rokoch sa vracia domov z väzenia, dúfajúc, že si konečne začne užívať život, lebo lup dal dômyselne ukryť bratovi.

No jeho brat nie je celkom obyčajný človek, všeličo má za sebou a dlhé odlúčenie od brata, na ktorého bol silno naviazaný, zhoršili jeho psychické problémy. A tak už lup nevie nájsť a teraz chce byť John Lennon a mať svoju kapelu. Anker musí peniaze hľadať sám. 

Stane sa veľmi veľa tragických vecí, ťažkých, smutných aj smiešnych, kým sa dopracujeme k tomu, že chlapi uzavrú v sebe traumu z detstva a obaja – nie veľmi elegantne, ale ako najlepšie vedia – sa pokúsia vykročiť do nového života.

Hoci tušíte, že po tých hrozných veciach, ktoré zažili v detstve, nikdy nebudú ako ostatní ľudia. Ale stačí aj trochu pokoja v duši, súrodenecká láska, troška radosti a úsmev.

Je to teda psychologická dráma o mužoch s ťažkou traumou z detstva, ale príliš sa tu nepsychologizuje.

Muž, ktorý sa tu predstavuje ako psychiater, v skutočnosti nie je žiadny psychiater.

Takže cestu k prijatiu všetkých tých ťažkých vecí a zmierenie si museli tí dvaja muži vybojovať a nájsť sami.

Samozrejme, nefunguje tu žiadne moralizovanie, divákovi ani nenapadne zaoberať sa tým, či je správne, že si Anker zjavne chce ponechať peniaze z krvavého lupu. A či je morálne správne odpratať spolupáchateľa, ktorý mu chce peniaze zobrať.

V niečom tí Dáni stavajú všetko na hlavu, ani psychologizovanie, ani moralizovanie – ukazujú veľmi špecifickú cestu, ako sa dostať z hrozných trápení. Spoliehaj sa len na seba a na rodinu. 

A bojuj do krajnosti, lebo aj lúzri môžu občas vyhrať.

Tí Dáni sa len zdajú slabí a bezbranní.