Robert Mistrík Prezidentke chýba líderstvo. Svojím pôsobením dláždi do paláca cestu antisystému

„Bežných ľudí mimo bratislavskej bubliny vôbec nezaujíma prezidentkin prejav v ukrajinskom parlamente. Ľudia dnes bojujú o prežitie v chaotickom štáte, no na jeho čele stojí človek, ktorý s tým – z ich pohľadu – nedokáže nič spraviť,“ hovorí prezidentský kandidát Robert Mistrík, ktorý sa vzdal v prospech Zuzany Čaputovej.

V rozhovore sa prvýkrát otvorene a kriticky vyjadruje k pôsobeniu prezidentky v úrade. Čaputovej vyčíta, že ľudia jej nerozumejú, pretože nežije ich problémami. Mistrík si myslí, že pri vetovaní prorodinného balíčka robila prezidentka zbytočné divadlo, a hovorí, čo by ako prezident robil inak. Nevylučuje, že v roku 2024 prezidentku vyzve na súboj.

Okrem iného sa vyjadruje aj k súčasnej vládnej koalícii, ktorá má podľa neho konflikt a rozpad zabudované v DNA. Najviac jej vyčíta politický cirkus, ktorým v ľuďoch spôsobila zhnusenie z politiky. Hovorí aj o svojich vzťahoch s Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom, spätne hodnotí manažovanie pandémie a približuje i dôvody, prečo sa stiahol z verejného života.

Robert Mistrík je vedec, chemik a podnikateľ. V roku 2009 zakladal stranu SaS, z ktorej v roku 2012 vystúpil. V prvej vlne pandémie bol členom permanentného krízového štábu. Dnes je predsedom Agentúry na podporu výskumu a vývoja.

Pred tromi rokmi ste sa vzdali kandidatúry na prezidenta v prospech Zuzany Čaputovej. Naplnila vaše očakávania?

Na jednej strane máme, vďaka Bohu, v Prezidentskom paláci človeka, ktorý drží demokratický, proeurópsky a proatlantický kurz. No na druhej strane pani prezidentka svojím pôsobením dláždi cestu do paláca niekomu horšiemu, potenciálne neakceptovateľnému, antisystémovému. To považujem za veľký problém.

Ako to myslíte? Čo robí prezidentka zle?

Odpoviem inak. V našom demokratickom tábore sme boli priveľmi očarení jej výzorom, vystupovaním, empatiou a možno sa niekomu páčila aj jej úpenlivá politická korektnosť. Preto sme potom nevyužili možnosť konštruktívnej kritiky, ktorá by ju sformovala na štátnika. A to bola aj naša chyba. Asi sme sa nechali ovplyvniť aj všadeprítomnou chválou z médií.

V čom prezidentka zlyháva ako štátnička?

Zdá sa mi, že nám tu dlho uniká, že pani prezidentke chýba to najdôležitejšie, čo sa od hlavy štátu v ťažkom období čaká – líderstvo. V pokojných časoch sa od prezidenta až tak veľa neočakáva, zjednodušene povedané, stačí reprezentatívnosť, čo Zuzana Čaputová spĺňa veľmi dobre.

Ale my už dva roky žijeme v turbulentných časoch, kde jedna svetová či domáca kríza strieda druhú, a v takých časoch má krajinu viesť líder, ktorý nevajatá, nekalkuluje. Rozhodný kapitán, ktorý vo funkcií netrpí, ale s odhodlaním rieši jeden problém za druhým.

V ktorých témach jej chýba líderstvo?

Keď hovoríme napríklad o vojne, nezainteresovaný pozorovateľ by si mohol myslieť, že vrchným veliteľom ozbrojených síl na Slovensku je Jaroslav Naď. A to ani nie tak vzhľadom na funkciu ministra obrany, ale vzhľadom na jeho rozhodné postoje a viditeľnú pečať, ktorú armáde dáva. Podľa ústavy je však vrchným veliteľom ozbrojených síl prezident Slovenskej republiky.

Kde by sa mala prezidentka prejaviť viac ako vrchná veliteľka armády?

Samozrejme, kvitujem, že prezidentka stojí na strane napadnutej krajiny, no minimálne zo sledovania médií som nemal pocit, že je strojcom našich obranno-bezpečnostných rozhodnutí. Ale Slovensko má aj kopu iných problémov. Bežných ľudí mimo bratislavskej bubliny vôbec nezaujíma jej prejav v ukrajinskom parlamente. Ľudia dnes bojujú o prežitie v chaotickom štáte, no na jeho čele stojí človek, ktorý s tým – z ich pohľadu – nedokáže nič spraviť.

Ľudia mimo bratislavskej kaviarne prezidentke nerozumejú?

Nielenže jej nerozumejú, prezidentka sa im vzdialila a nežije ich problémami. Nehovoriac o tom, že to, čo sa v Bratislave považuje za úžasné, je pre týchto ľudí mimo ich sveta. Veď sa pozrime, ako to je s vetom pani prezidentky v prípade rodinného balíčka.

Urobila chybu, keď ho vetovala?

Musím odpovedať zoširoka. Za celé tie tri roky som si dovolil verejne kritizovať pani prezidentku len raz, a to keď podpísala Ficove 13. dôchodky, ktoré boli schválené, ako inak, v skrátenom legislatívnom konaní.

Vtedy nevadilo, že to bola čistá volebná korupcia, že nikto nebral ohľad na rozpočtové dôsledky, že to bolo plošné rozhadzovanie peňazí bez cielenej adresnosti na nízke starodôchodky. A neprešlo to ani riadnym legislatívnym procesom. Teda všetko to, čo sa dnes pri rodinnom balíku pokladá takmer za národný zločin a čím argumentuje aj pani prezidentka.

Už vtedy sa tu založil požiar legislatívnych deformácií, ktorý nechala pani prezidentka rozhorieť, pritom mala veľké možnosti ho uhasiť. Hoci ten požiar nezaložila a kritizovala ho, hasiť začala až teraz.

13. dôchodky boli aj pre zmenu parlamentu trochu špecifický prípad. Napriek tomu sa podľa vás prezidentka nezachovala konzistentne?

Minimálne v oblasti legislatívneho procesu bola pani prezidentka pri prorodinnom balíku nekonzistentná. Kým v minulosti takýto proces tolerovala, teraz to zastavila. Nebudí to veľkú dôveru. Do poslednej chvíle nikto nevedel, či to podpíše alebo nie. U názorovo vyprofilovaných a čitateľných politikov čakáme predvídateľné rozhodnutia, veď preto ich volíme.

Robert Mistrík. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy by ste prorodinný balík nevetovali?

Rodiny si tie peniaze rozhodne zaslúžia a určite viac ako 30 eur, čo im podpísala pani prezidentka. Zároveň treba prispôsobiť pomoc možnostiam štátneho rozpočtu. Tu súhlasím s Jozefom Mihálom, že problémom balíčka je jeho výška. Idea zákona je určite dobrá. Od mladosti vštepujem svojim deťom, že míňanie peňazí treba prispôsobiť príjmom a môžu minúť len toľko peňazí, koľko majú. Aj zadlženie musí byť proporcionálne k príjmom.

Ale vetovali by ste ten zákon, či nie?

Zákon by som nepodpísal, lebo musíme brať ohľad na svoje rozpočtové možnosti. No nerobil by som okolo toho divadlo s pozývaním zástupcov samospráv, prorodinných aktivistov a mnohých ďalších, ktorí v paláci boli vlastne zbytočne. Lebo primárnym argumentom vetovania bola nakoniec forma legislatívneho procesu, s ktorým títo aktéri aj tak nič nemali.

No prezidentka spomenula, že dosahy balíka by ohrozovali samosprávy, a hovorila aj o jeho nejasnom prefinancovaní v čase vysokého štátneho dlhu.

Napriek tomu to vetovala pre skrátený legislatívny proces. Pri takom mimoriadne závažnom zákone bolo najprv treba hovoriť so skutočnými aktérmi, teda politikmi, a odkázať im, že rodiny to potrebujú, ale musí ísť o riadny legislatívny proces a povedzme o 100 eur na dieťa. Teraz rodinám podpísala 30 eur po skrátenom legislatívnom konaní a aj to musí ešte schváliť parlament.

K prezidentke sa prvýkrát takto kriticky vyjadrujete verejne. Povedali ste jej svoje výhrady aj osobne?

Dnes som mimo politického diania a s vrcholnými politikmi sa nestretávam.

Od jej zvolenia ste sa nestretli?

Medzi štyrmi očami raz, pár mesiacov po nástupe do funkcie.

Prečo ste sa prezidentku rozhodli kritizovať práve teraz?

Už na to dozrel čas. Pôvodne som nechcel do verejného diania zasahovať ani zbytočne kritizovať, ale spätne hodnotím, že to bola chyba. Konštruktívnou kritikou sa možno prezidentkino konanie mohlo pozitívne formovať. Každému pomôže dobre mienená spätná väzba a inteligentný človek s ňou nemôže mať problém.

Navyše sa obávam, že ak pani prezidentka nezmení svoj prístup, vydláždi do paláca cestu nedemokratickému kandidátovi. Keby sme boli robustná pulzujúca demokracia, nebol by to problém, politici prichádzajú, odchádzajú, tanker si drží svoj kurz. My sme však zraniteľná, rozhádaná a veľmi ovplyvniteľná krajina, kde sa môže smerovanie spoločnosti ľahko zvrtnúť do veľmi nekalých vôd.

Vidíte to tak, že v prípade opätovnej kandidatúry by Zuzana Čaputová nemusela byť zvolená?

Musím súhlasiť s názorom Mariána Leška, jej bývalého poradcu, že pani prezidentka to bude mať veľmi ťažké, aby bola znovuzvolená. Zuzana Čaputová je silný zástanca demokratických hodnôt a máme šťastie, že tam teraz máme takúto osobu, ale obávam sa, že po jej prvom funkčnom období sa nemusí udržať kontinuita demokratickej štafety.

O dva roky sa môžeme zobudiť do jedného škaredého rána, keď bude zvolená osoba, ktorá môže naše demokratické civilizačné smerovanie zvrátiť.

Na základe čoho vyhodnocujete, že nám hrozí niečo takéto?

Nie je to len tým, že pani prezidentke ľudia nerozumejú a nevidia v nej lídra krajiny. Jej pozíciu oslabuje aj obludné očierňovanie, ktoré prichádza z konšpiračnej a fašistickej scény, ako aj lživé a neférové útoky znepriatelených politikov. Zanechalo to v mysliach ľudí, aj jej bývalých voličov, negatívne stopy. No líder musí týmto útokom adekvátne politicky čeliť. A to sa jej veľmi nedarí. Prezident musí byť bojovník, hlavný architekt politického konsenzu, nositeľ rozhodujúcich celospoločenských postojov.

Nie je to však účelová kritika, ktorá vyplýva z toho, že ste sa do úradu nedostali vy?

Nie, my sa musíme naučiť počúvať argumenty. Keď je to kritika pre kritiku, dalo by sa to vidieť v tomto svetle, ale ja sa snažím konštruktívne argumentovať a opísať realitu takú, aká je.

Nepomáhate svojou kritikou podkopávať jej pozíciu?

Moje slová určite nemôžu poškodiť situácii. Niekto rozumný povedal, že peklo je pravda, ktorú si uvedomíme príliš neskoro. Nie sme tu ako za komunizmu, keď lekári pacientom priamo nepovedali, že majú rakovinu, aby im psychicky neublížili. Musíme vidieť veci také, aké sú, nie ako by sme si ich priali vidieť.

Čo by ste robili inak vy, ak by ste boli prezidentom?

Viac by som sa venoval vnútropolitickej situácii, bol by som konzistentnejší vo svojich rozhodnutiach pri podpisovaní zákonov. Nemôžem jeden deň podpísať bankový odvod a druhý deň podpísať jeho zrušenie. Rovnako by som sa viac venoval ekonomickým témam.

Jasnejšie a zapamätateľne by som sa vyjadroval aj k zásadným celospoločenským témam. Nenechal by som ich vyhniť, až kým je celý národ na nože. Určite by som aj lepšie zorganizoval prácu v Prezidentskom paláci, mal veci viac pod kontrolou a venoval viac pozornosti obsahovým stránkam. A mnoho iných vecí.

Ktoré problémy nechala pani prezidentka vyhniť?

Nechcem sa viac púšťať do kritiky jej krokov.

Robert Mistrík. Foto: Postoj/Adam Rábara

Akú rolu zohrala prezidentka v čase vládnej krízy v marci 2021?

Myslím si, že keď vznikala vláda Eduarda Hegera, prezidentka postupovala v ústavných rámcoch.

Ovplyvňovala dianie aj v politickom zákulisí?

Neprekračovala svoje kompetencie a nevyvíjala aktivity nad rámec ústavy. V tomto smere sa správala korektne.

Časť vládnej koalície to videla inak.

Možno áno, ale výsledkom bolo riešenie, ktoré umožnilo, aby táto vláda pokračovala. Nikto nechcel, aby sa k moci vrátil Fico. To bola pre všetkých najdôležitejšia motivácia. Našiel sa modus operandi, ktorý pani prezidentka posvätila.

Musel premiér Igor Matovič skončiť?

Vo vládnej kríze vyvrcholilo mnoho problémov, ktoré sčasti súviseli s riešením pandémie. Všetci vieme, že toto je absolútne nekompatibilná koalícia, takže konflikt a rozpad sú v jej DNA. To, že sa našlo riešenie na pokračovanie demokratickej vlády bez Igora Matoviča ako premiéra, bolo v danej situácii jediným z možných riešení.

Vládna kríza bola vyvrcholením konfliktov pri manažovaní pandémie. Vy ste spočiatku boli členom permanentného krízového štábu. Ako sa spätne pozeráte na dva roky pandémie?

Neviem, či si to už dnes dostatočne uvedomujeme, ale pandémia je predovšetkým sociálno-psychologický fenomén, a preto ju bolo treba uchopiť z tohto konca. Technické riešenia ako rúška, testovanie, očkovanie či dátová analýza hrajú dôležitú, ale sekundárnu úlohu a ich rola bola veľmi preceňovaná.

Príliš sme sa zamerali na technické nástroje zvládania pandémie, čo bola naša cesta k neúspechu. Základom mala byť zrozumiteľná komunikácia, politická stabilita, zavedenie pre verejnosť akceptovateľnej miery reštrikcií a zohľadnenie sociologických aspektov správania sa ľudí. Tak by sa docielila aj dôvera vo vládne opatrenia a súdržnosť obyvateľstva.

U nás sa pandémia zvrhla do komunikačného chaosu, neustále sa meniacich komplikovaných opatrení, o ktorých nikto nemal prehľad. Do toho sa politici ohadzovali covidovým blatom, sociálne siete sa stali žumpou nezmyslov a verejnosť v tejto téme potom dôverovala málokomu a máločomu. V takejto atmosfére aj 100-percentne preočkovaná a dokonale pretestovaná krajina zvládne pandémiu len ťažko.

Čakali ste, že téma očkovania natoľko rozdelí spoločnosť?

Keďže som bol v minulosti v jednej televíznej diskusii s antivaxermi, čakal som, že to bude náročné. Ale to, že téma exploduje až v takejto miere, neočakával asi nikto. Ani spôsob, akým sa komunikovalo s odporcami očkovania, nebol šťastný. Komunikácia tu celkom zlyhala.

Vy ste nemali pri téme očkovania proti covidu pochybnosti?

Ja a moja rodina máme v sebe hádam všetky vakcíny, aké možno v našich podmienkach dostať. To je môj postoj k vakcinácii. Život funguje na princípe štatistiky a tak som sa k tomu postavil. Samozrejme, nič nie je stopercentné a od začiatku som sa aj na túto vakcínu pozeral ako na spôsob zníženia rizika ťažkého priebehu ochorenia. Uvedomujem si, že ani vakcína nie je zázračné riešenie, ale veľmi užitočné.

Bolo potom správne ľudí tlačiť do očkovania?

Vieme, že keď na ľudí extrémne tlačíme, môže to vyvolať averziu. To sa stalo aj v tomto prípade a nebolo to správne. Spoločnosti nemôžete veliť ako armáde, ktorá musí poslúchať na slovo. Akékoľvek opatrenia týkajúce sa očkovania mali byť prijímané citlivo, s rozvahou a po dôkladnom posúdení sociológov. Tí však do tohto procesu neboli veľmi zahrnutí. A videli sme, ako to dopadlo.

Ak bude potrebné ísť sa na jeseň opäť očkovať, pôjdete na ďalšiu dávku?

Ak bude k dispozícii aktualizovaná RNA vakcína, tak rozhodne áno.

Svoj posledný príspevok na sociálnej sieti ste napísali 24. novembra 2020 po prednáške epidemiológa z Harvardu Michaela Minu na tému antigénových testov. Prečo ste sa po tejto diskusii stiahli z verejného vystupovania?

Bol som nespokojný s tým, ako sa k pandémii pristupovalo, a nevidel som spôsob, ako by som to mohol ovplyvniť. Nechcel som sa ani zaradiť do šíku s ľuďmi, ktorí tu predvádzali nedôstojné divadlo, či už politické, alebo vedecké.

Ako to myslíte?

To, čo začali vypisovať niektorí moji kolegovia po facebookoch a rozprávať v médiách, som už nevnímal ako niečo seriózne a nechcel som byť zatiahnutý do tohto košiara. A nie som jediný z prostredia vedy, kto to videl podobne.

Nechápal som ani to, prečo sa niektorí odborníci dali strhnúť na rôzne predpovede až veštenia o tom, ako bude pandémia pokračovať ďalej. V počiatkoch pandémie slovenská veda získala veľké renomé, ale či jej to pretrvalo, si už nie som celkom istý. A nebude to vina len politikov a „dezolátov“.

Chápem to správne, že ste nechceli byť ani medzi „vládnymi“ vedcami v epidkonzíliu, ani medzi ich oponentmi v iniciatíve Veda pomáha?

Jednoducho som nadobudol pocit, že verejná debata sa vymkla z racionálnej roviny, a to nie je moja parketa. Musím sa priznať, že som si v tom období dosť oddýchol a mal som čas venovať sa viac svojej práci a rodine. Pomohlo mi to získať aj väčší spoločenský nadhľad.

Robert Mistrík. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy ste vo svojom poslednom statuse napísali, že „relevantné fakty sa stratili v mori hysterického dokazovania si vlastnej pravdy“. Hoci aj vy ste v tom statuse predstavovali vlastný pohľad na vec. Prečo sme pri pandémii v tomto smere zašli až tak ďaleko?

To by som sa rád opýtal ja vás. Prečo ste vy, médiá, dávali priestor ľuďom, ktorí donekonečna zavádzali a otravovali spoločnosť s falošnou pozitivitou či inými ťažko overiteľnými technickými detailmi? Toto v nemeckých médiách v živote neriešili. A to sa potom prenieslo aj do vakcinácie. Človek zahltený rozporuplnými informáciami sa v tom stratil.

Doteraz nechápem, načo bola verejnosť donekonečna masírovaná rozdielmi medzi PCR, protilátkovými či antigénovými testami. Aj tak to málokto pochopil. Potom už neverili ani RNA vakcínam, lebo však je to podľa nich všetko aj tak len podvod.

Riešili sme to preto, lebo s nariadeným plošným testovaním nesúhlasila ani časť vedcov, za ktorých sa postavila prezidentka. Bola to veľká celospoločenská téma s politickým presahom.

Celoplošné testovanie bol pokus o deus ex machina. Hľadalo sa zázračné technické riešenie, ktoré pandémia nemala.

No so zázračnými riešeniami neprichádzali médiá, ale najmä Igor Matovič, ku ktorému ste mali blízko. Aký je dnes váš pohľad na celoplošné testovanie?

Testovať obyvateľstvo bola konceptuálne problematická myšlienka, predovšetkým sa zabudla položiť otázka, ako dlho vydrží efekt tohto riešenia. Dobre vieme, že niektoré dynamické javy, ako napríklad pandémia, majú tendenciu jojo efektu, ktorý dobre poznáme z chudnutia. Po prvotnom schudnutí si človek prestane dávať pozor a nakoniec priberie ešte viac.

Bolo správne ísť do takéhoto testovania?

Ako vedec sa musím obrátiť na vedeckú literatúru. Z tejto akcie bol napísaný článok, ktorý sa dostal do jedného z najvýznamnejších vedeckých časopisov Science. Tam na to bola daná jedna odpoveď.

Ale časť vedcov ju spochybňovala.

Samozrejme. Aj u nich zazneli silné argumenty. Nebolo to až také efektívne riešenie, ako sa od toho očakávalo, ale to je vysoko odborná téma a mne sa už o tom nechce polemizovať, tieto diskusie dnes už nemajú zmysel.

Je pravda, že ste boli spolu s Igorom Matovičom autorom tejto idey?

To nie je pravda. Bol som kritikom tejto myšlienky. Spolu s kolegami z bývalého permanentného krízového štábu sme argumentovali, že to nemusí celkom fungovať.

Ktorý prístup v pandémii vám bol bližší, Matovičov či Sulíkov?

Ani jeden. Mne bol blízky nemecký prístup, sledoval som ho veľmi pozorne. Tam bolo tiež veľa problémov, záujmov aj nejaký ten škandál, ale nakoniec sa dohodli. Navyše tam majú spolkové usporiadanie krajiny, čo ešte viac komplikovalo situáciu, ale zvíťazila racionalita a dopracovali sa k celkom dobrým výsledkom.

Uvoľnenie po plošnom testovaní, ako aj hádka o nákupe testov viedli k zničujúcemu konfliktu medzi Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom, ktorý tu máme dodnes. Oboch aktérov poznáte veľmi dobre. Dalo sa tomu predísť?

Konflikt v politike nie je nevyhnutne problém, dôležitá je miera, verbálna rovina, ako aj spôsob jeho riešenia. S obomi sa veľmi dobre poznám. Richarda Sulíka pokladám za svojho priateľa, s Igorom Matovičom mám tiež veľmi korektné vzťahy, ale nebudem tu robiť rozhodcu, psychológa či nebodaj vychovávateľa.

Sú to dospelí ľudia, musí im byť jasné, aké dôsledky môže mať ich konanie. Keď ich raz stretnem, tak im poviem, čo si o tom všetkom myslím, no nebudem im to odkazovať cez médiá.

Doteraz ste sa ani s jedným z nich o tom nerozprávali?

Igora Matoviča a Riša Sulíka som nevidel asi rok a pol. Takže nie.

Kedy podľa vás došlo k ich antipatii?

Chápem, že je užitočné poznať prapôvod akéhokoľvek problému, no v tomto prípade nás to ďalej neposunie. Pre nás všetkých sú teraz oveľa dôležitejšie veci, aby táto krajina fungovala a neodovzdali sme ju zase nejakým gangstrom.

Robert Mistrík. Foto: Postoj/Adam Rábara

Spory v koalícii pretrvávajú naďalej a konfliktov pribúda. Dovládne táto koalícia?

Nie som si istý, či si naše koaličné strany a ich predstavitelia dostatočne uvedomujú, aký hnev, rozčarovanie a zhnusenie z domácej politiky u nás vládnu. Všetci vidíme ten politický chaos. Niekedy má človek pocit, že pre zachovanie svojho zdravia a duševnej rovnováhy by nemal vôbec sledovať politické dianie. Ako by si neuvedomovali, čo tu hrozí, že sa to môže jednoducho preklopiť a vrátia sa späť tí, ktorých sme tu nechceli.

Žiaľ, nevedia pochopiť, že v jednote je oveľa väčšia sila. Ale nech je táto vláda akákoľvek, je mnohonásobne lepšia ako tie skorumpované Ficove. Táto ich koaličná reality show, žiaľ, zatieňuje všetko dobré, čo urobili.

Reality show je to, čo vládnej koalícii vyčítate najviac?

Áno, ten politický cirkus je ich najväčšie zlyhanie. Je to jed pre spoločnosť. Neskutočným spôsobom to pokazilo klímu, že tu zase rastie absolútna nedôvera v štát a inštitúcie. Ľudia, ktorí mali priniesť zmenu, sa správajú spôsobom, akým sa správajú. To je ich najväčšie zlyhanie.

Ako v tomto smere vnímate rolu premiéra Eduarda Hegera?

Pred voľbami som mal ambíciu spojiť niektoré opozičné sily a viesť ich do volieb. Takmer sa mi to podarilo. No dnes vidím, čo by ma čakalo. V Nemecku a Poľsku majú premiérov, ktorí nie sú predsedovia strán, a funguje to. U nás je všetka moc sústredená v rukách troch predsedov strán, a preto má Edo Heger ťažkú pozíciu.

Keby boli voľby tento víkend, komu by ste dali hlas?

Neviem, či by som šiel voliť.

Až tak?

Až tak.

V kuloároch sa stále viac hovorí o možnom vzniku strany okolo súčasného ministra zahraničia Ivana Korčoka. Je čas na ďalšiu novú stranu?

Nemyslím si to, ďalšia ikstá strana podľa mňa súčasný politický marazmus nevyrieši. Ale keď chcete vo vede poznať odpoveď na komplikovanú otázku, často jedinou metódou je experiment.

Vás v poslednom období niekto do politickej strany nevolal?

Nikto ma nikam nevolal, a aj keby, do žiadnej politickej strany by som nešiel. Nie som súčasťou žiadnych kuloárov, s politikmi sa už takmer nestretávam a nemám stranícke ambície. Z toho som už vyrástol, no jedným dychom dodávam, že to neznamená, že ma politika nezaujíma.

Po vašej kritike na prezidentku je namieste otázka, či malo vaše gesto vzdať sa v jej prospech zmysel.

To uvidíme na jar 2024.

Rozmýšľate nad tým, že by ste prezidentku vyzvali?

(Dlhé ticho.) Keď si predstavím, že by som mal chodiť po médiách a znova sa nechal zaťahovať do nekonečných debát na tému sexuálnych menšín alebo vysedávať vedľa kreatúr typu „pre-zi-dent“, tak nemám veľkú chuť. Nerád by som dopadol ani ako jeden večný kandidát a z prezidentských volieb si urobil dôchodcovskú záhradku.

Mňa baví politika veľkých tém so silnými a lucidnými súpermi. No obávam sa, že ak sa ukáže nezvoliteľnosť súčasnej hlavy štátu, vyrojí sa celá plejáda neuveriteľne bizarných kandidátov a bude to nechutný súboj. Preto momentálne hovorím nie.

Ale nevylučujete to.

Nikdy nehovor nikdy.