Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
31. máj 2022

Europoslankyňa Miriam Lexmann

EÚ míňa energiu na politiky, ktoré nie sú v jej kompetencii, a nerieši to, čo má

Rozhovor o tom, prečo je nebezpečné otvárať základné zmluvy EÚ a prečo nám väčšinové hlasovanie neprinesie väčšiu jednotu.

EÚ míňa energiu na politiky, ktoré nie sú v jej kompetencii, a nerieši to, čo má
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor o tom, prečo je nebezpečné otvárať základné zmluvy EÚ a prečo nám väčšinové hlasovanie neprinesie väčšiu jednotu.

Nedávno skončená Konferencia o budúcnosti Európy priniesla aj návrhy na otvorenie základných zmlúv o Európskej únii a jej fungovaní. Aspoň tak si jej závery vysvetlili politické špičky európskych inštitúcií. Europoslankyňa Miriam Lexmann z KDH tvrdí, že popri otáznej legitimite takýchto návrhov, vychádzajúcich z názorov niekoľkých stoviek vybraných občanov, je samotné otváranie zmlúv v súčasnej situácii veľkým rizikom.

Energia by dnes podľa nej mala smerovať k riešeniu otázok bezpečnosti a ekonomickej prosperity, ktoré občania skutočne dlhodobo považujú za zásadné, no závery konferencie ich marginalizujú.

Európsky parlament sa dnes podľa kresťanskodemokratickej poslankyne zaoberá záležitosťami, na ktoré nemá kompetencie. A tie, na ktoré kompetenciu má, často ignoruje. 

S fungovaním EÚ sa spája aj návrh na presadenie väčšinového hlasovania v Rade EÚ o takmer všetkých otázkach. Aj tu vidí Miriam Lexmann nebezpečenstvo. 

 

Aká je legitimita Konferencie o budúcnosti Európy (CoFoE) a záverov, ku ktorým došla? Sú tam odporúčania, aby sa napríklad vo väčšine otázok zrušilo jednomyseľné hlasovanie v Rade EÚ a prešlo sa k väčšinovému. Viaceré návrhy smerujú k potrebe otvárania zmlúv. Boli tie panely dostatočne reprezentatívne na to, aby mohli takto zásadne meniť fungovanie EÚ?

V prvom rade je potrebné vychádzať z pôvodnej otázky a tou bola budúcnosť Európy ako kontinentu. Nemožno ju teda zužovať na budúcnosť európskych inštitúcií, keďže takto nestála. Vítam túto celoeurópsku diskusiu ako jedinečnú príležitosť reflektovať to, čo od nás politikov na európskej, ale i národnej úrovni občania očakávajú.

Pri polmiliardovej populácii EÚ však 800 občanov vybraných na štyri rôzne panely nepovažujem za dostatočne reprezentatívnu vzorku.

Okrem ďalšieho komponentu, ktorým bolo plenárne zhromaždenie, je dôležité pozrieť sa aj na postoje a názory, ktoré ľudia generovali v národných občianskych paneloch. Tu považujem za kľúčové spomenúť, že závery národných občianskych panelov prezentovalo na plenárnom zasadnutí v Európskom parlamente len šesť členských štátov.

Prečo len šesť?

Pretože zvyšných 21 členských štátov nesplnilo podmienky, ktoré vychádzali z usmernenia OECD o participatívnej demokracii. Toto usmernenie bolo na začiatku vnímané iba ako odporúčacie, no neskôr sa vlastne zistilo, že pre finálnu relevanciu bolo rozhodujúce. A teda závery týchto 21 členských štátov, ktoré usporiadali iné podujatia ako národné občianske panely, neboli náležite vzaté do úvahy.

Ak nastala situácia, v ktorej 21 členských štátov nespĺňa podmienky a my si nemôžeme vypočuť názor ich občanov, bolo potrebné riešiť to alternatívnym spôsobom a nie tak, aby boli títo občania znevýhodnení pri možnostiach komunikácie svojich predstáv a postojov.

Považujem to za veľké procedurálne zlyhanie tejto konferencie a myslím si, že aj preto treba záverečné odporúčania brať nie ako záväzné, ale skôr indikatívne.

Zároveň riešenia týchto občianskych požiadaviek musíme hľadať na všetkých úrovniach politiky – od regionálnej cez národnú až po európsku. A podľa toho, ako znejú zmluvy, kto má aké kompetencie, sa následne zodpovedne dohodnúť, čo a kde sa bude riešiť, tak, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok a čo najlepšiu odpoveď na potreby občanov.

Jedna vec je, že tie podmienky splnilo len šesť členských krajín, ale ak sa pozrieme na to, že na Slovensku sa zapojilo do národného panelu 38 ľudí, nie je to málo? Kto nesie zodpovednosť za to, že ľudia na Slovensku sa akoby nedozvedeli o tom, že sa môžu zapojiť? Na kom bol výber tých 38 ľudí a prečo ich nebolo vybraných napríklad 70?

Nepoznám detailne proces výberu, ktorý viedol k tomuto výsledku. Na Slovensku boli usporiadané rôzne podujatia vrátane tzv. roadshow organizovanej ministerstvom zahraničných vecí, do ktorých mali občania možnosť zapojiť sa. Pre všetkých bola taktiež sprístupnená celoeurópska digitálna platforma, kde mohli svoje názory vyjadrovať online.  

Okrem toho sme mnohí, aj ja ako europoslankyňa, vytvárali priestor na aktívnu účasť občanov v tomto európskom dialógu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Môžeme z takéhoto priebehu a z toho počtu reálne zapojených ľudí a aj ľudí, ktorí mohli prehovoriť na tom najvyššom fóre, dôjsť k legitímnemu záveru, že treba otvárať zmluvy o fungovaní Európskej únie?

Myslím si, že určite nie. To má však viacero úrovní.

Po prvé, otázka neznela v zmysle, čo chceme, aby riešili inštitúcie EÚ, ale akú Európu chceme mať.  

Po druhé, tematické okruhy, na ktoré sme sa ľudí pýtali, obsahovali aj oblasti, ktoré nie sú v kompetencii EÚ. Dané panely napríklad zahŕňali aj zdravotníctvo či sociálne veci. Preto je prirodzené, že ľudia požadujú zmeny aj v týchto oblastiach.

Čiže EÚ sa pýtala ľudí, čo chcú zmeniť aj v oblastiach, ktoré nie sú v jej kompetencii. Preto odpoveď musíme hľadať na všetkých úrovniach správy vecí verejných – lokálnej, regionálnej, národnej či európskej. Cieľom nemalo byť to, že ak nám na to odpoviete, ideme meniť zmluvy.

Na druhej strane si myslím, že mnohé veci sú momentálne zanedbané práve preto, lebo my už dnes často nekonáme v súlade s existujúcimi zmluvami. Míňame veľa energie na riešenie otázok, ktoré nemá EÚ v kompetencii, a, naopak, nezaoberáme sa otázkami, ktoré EÚ riešiť má a musí.

Ktorými napríklad?

Otázka bezpečnosti a otázka ekonomickej prosperity sú dve kľúčové oblasti, o ktorých ľudia roky hovoria. Dokonca problematika bezpečnosti je dlhodobo v prieskumoch prioritou medzi tým, čo občania očakávajú od EÚ.

Ak sa na vec pozrieme v kontexte týchto dvoch tém, EÚ zlyhala v mnohých aspektoch ochrany bezpečnosti, najmä v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Nemôžeme povedať, že sme ju priamo spôsobili svojimi zlými rozhodnutiami alebo pomalými krokmi, alebo nerešpektovaním svojich vlastných dohovorov. Určite však môžeme povedať, že sme týmito zlyhaniami vojnu do istej miery umožnili.

Čím konkrétne?

Napríklad tým, že sme sa už pred rokmi jasne dohodli na diverzifikácii energetických zdrojov. Až v dnešnej situácii sme to však zobrali naozaj vážne. A pozrime sa na tie katastrofálne socio-ekonomické dôsledky aj pre našich občanov. Keď sa začala vojna na východnej Ukrajine v roku 2014, dohodli sme sa na zákaze vývozu zbraní do Ruska, no ani to sme nerešpektovali. Vrátane Slovenska.

Ďalší problematický okruh bezpečnosti sa týka Číny. Tam vidím veľké bezpečnostné riziká, a to aj vzhľadom na naše ekonomické vzťahy a našu závislosť od výroby životne dôležitých komodít, ako napríklad lieky či zdravotnícky materiál. Ďalšou výzvou sú digitálne technológie. Čitatelia iste vedia, že riešime budovanie 5G siete a zvlášť rozmer kybernetickej bezpečnosti. Málo sa zaoberáme aj otázkou vykrádania duševného vlastníctva, ktorého obeťou sú naše firmy či výskumné inštitúty.

Keď napríklad Čína uvalila sankcie na Litvu, čo znamená v podstate sankcie na spoločný trh, presadzovala som v Európskom parlamente, aby sme sa zaoberali otázkou našej reakcie. To sa mi však nepodarilo pre údajný nedostatok času na nadchádzajúcom plenárnom zasadnutí. Na siahodlhú diskusiu o tzv. sexuálnych a reprodukčných právach, čo nie je kompetencia EÚ, sa však čas našiel.

To svedčí o tom, že míňame energiu a čas na politiky, ktoré nie sú v našej kompetencii, a okrádame občanov o riešenia v oblastiach, ktoré zverili do rúk EÚ.

Vedel Európsky parlament a Európska komisia ešte pred CoFoE o tom, že občanov zaujíma predovšetkým európska bezpečnosť?

Eurobarometer robí pravidelný prieskum, kde bezpečnosť figuruje ako priorita číslo jeden už roky. Čiže mohli sme to vedieť, keby sme to čítali a náležite sa o to zaujímali.

Inzercia

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Potrebovali teda európske inštitúcie túto konferenciu nato, aby zistili, čo chcú európski občania?

Určite sme ju len pre tento jeden dôvod nepotrebovali, keďže spomínané fakty sú nám známe z prieskumov. Na druhej strane si myslím, že dôvodom na túto konferenciu bolo práve to, aby sme ako spoločenstvo vytvorili priestor na diskusiu. O tom, akú Európu chceme, čo sú naše priority, kde vidíme zlyhania alebo priestor na zlepšenie. Vždy je to lepšie ako prieskumy.

Tu by som možno urobila paralelu s práve prebiehajúcou synodou. Myslím si, že pri synode je nesporne lepšie zvládnuté to, že vychádza od človeka, od farností, od komunít, ktoré diskutujú nie o tom, čo očakávajú od Vatikánu, ale o tom, čo očakávajú samy od seba a spoločenstva. Čo môžu ponúknuť, čo môžu priniesť. Primárny pohľad je ten, že my sme cirkev a my ju môžeme zmeniť a posúvať veci, témy, viac sa zapájať a pozerať na to, akým spôsobom tak môže cirkev prispieť k šíreniu dobra v mojom okolí a kde je moje miesto, ako tomu dopomôcť.

Som presvedčená, že aj táto európska konferencia mohla mať takýto efekt. No tým, že bola tak hierarchicky riadená, s množstvom podmienok a aj spomenutého zlyhania, sa to úplne nepodarilo. Navyše, Európsky parlament schválil rezolúciu hneď po ukončení konferencie s tým, že je potrebné otvárať zmluvy. Toto určite nepovažujem za dobrú a náležitú odpoveď na požiadavky občanov.

Nie je nebezpečné otvárať zmluvy?

Je to nebezpečné, lebo nevieme, či sa nám ich potom podarí uzatvoriť. V súčasnosti by sme nemali míňať energiu na naťahovanie sa o tom, akým spôsobom máme reorganizovať EÚ. Čelíme najvážnejšej kríze od založenia tohto projektu a otvárať zmluvy považujem za nezodpovedné, ale najmä nepotrebné. Oveľa viac úsilia by sme mali venovať jednotnému hľadaniu riešení a odpovedí na veľké otázky a výzvy, ktoré máme na stole, a to v súlade s právomocou existujúcich zmlúv.

Prioritou je predsa mier, bezpečnosť a ekonomická prosperita, čo sú hlavné atribúty Únie tak, ako jej základy položili po druhej svetovej vojne otcovia zakladatelia.

Proti sústredeniu sa na ekonomickú prosperitu však stojí výčitka, že základom majú byť spoločné hodnoty, lebo len tie nám nakoniec zabezpečia prosperitu.

Samozrejme, že je to aj o hodnotách, otázka právneho štátu sa napríklad často skloňuje v záveroch – EÚ ako ochrankyňa právneho štátu. Právny štát je veľmi dôležitý, rovnako dodržiavanie zákonov a vernosť základným hodnotám, na ktorých bola EÚ postavená.

Keď si však čítam rozsudok Súdneho dvora EÚ v prípade Maďarska a Poľska, je zrejmé, že nám nedáva právnu istotu v tom, že vnímame atribúty právneho štátu rovnako. Rozsudok totiž hovorí o tom, že právny štát sa vytvára rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, kultúrou, históriou a právnym rámcom v rámci členských štátov. A vieme, že prirodzene niekde tam nemusí byť úplne jasná zhoda.

Túto zhodu nemôžeme hľadať cez sankcie. Som presvedčená, že ju treba hľadať pri okrúhlom stole v spoločnej diskusii, snažiac sa chápať aj iný uhol pohľadu. Byť otvorení pochopiť, kde sú hranice nezhody.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď hovoríme o jednote a riešení najmä bezpečnosti aj navonok, aby EÚ vystupovala ako jednotný celok, dá sa to dosiahnuť tým, že zoberieme jednotlivým členským krajinám právo veta? Aká bude potom tá skutočná jednota, ak sa závery budú prijímať väčšinovým hlasovaním? Ak by sme vzali hraničnú situáciu pri 27 krajinách a výsledku hlasovania 14 ku 13. Takto môžeme dosiahnuť jednotu. Bude však tá jednota naozajstná alebo sa to začne vnútri drobiť už len tým, že niektoré krajiny vždy budú v tom menšinovom balíku a ich názor sa nikdy nedostane do „spoločného“ záveru?

Vnímam debatu o väčšinovom hlasovaní skôr v kontexte toho, že budeme pružnejší, že budeme môcť rýchlejšie zareagovať na niektoré geopolitické zmeny alebo niektoré výzvy. Taktiež mám však obavu, že jednota sa bude ešte viac naštrbovať. Súčasným spôsobom musíme totiž nejako dospieť k dohode, čo v podstate každého privedie k tomu, aby spravil aj ústupky alebo pochopil iný postoj. Takto sa obrusujú hrany.

... a možno si presadil aj nejaký svoj iný záujem výmenou za hlasovanie v tej konkrétnej otázke, lebo, priznajme si, tak vyzerá reálna politika...

... áno, niekedy tak žiaľ vyzerá. Vnímam to citlivo predovšetkým v niektorých ľudskoprávnych oblastiach, kde si niektoré krajiny riešia svoju vnútornú politiku tým, že blokujú napríklad sankcie voči totalitným režimom alebo dokázateľným porušovateľom ľudských práv.

Spomenula som niektoré príklady, keď sme sa jasne a jednohlasne dohodli na spoločnej pozícii, ktorú však porušovalo množstvo členských štátov. Ako sa nám potom – v prípade väčšinového hlasovania – podarí presvedčiť tie krajiny, ktoré v hlasovaní prehrajú, aby nehľadali cesty nedodržiavania „spoločného“ stanoviska? Keď už teraz v prípade jednomyseľného hlasovania vidíme, aké je to ťažké.

Napríklad sankcie voči Bielorusku, ktoré sa obchádzali cez Rusko.

Napríklad. Alebo ktoré sa potom zrušili, lebo sa EÚ tvárila, že Lukašenko sa vydal európskou cestou, a teraz vidíme, ako katastrofálne to dopadlo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Máte vy osobne z politického prostredia v europarlamente, v ktorom sa pohybujete, vedomosť o tom, ktoré krajiny alebo politické prúdy najviac tlačia na to, aby tie zmluvy boli otvorené, aby sa rozšíril princíp väčšinového hlasovania?

Z krajín je lídrom určite Francúzsko, z inštitúcií Európsky parlament, ako aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ktorá túto vec presadzuje už veľmi dlho ako jednu zo svojich priorít. Na stole je aj legislatívne právo Európskeho parlamentu, čo, samozrejme, tiež vyžaduje zmenu zmlúv. To by bolo potrebné aj v prípade zmeny volebných pravidiel, na ktorú vyzval Európsky parlament vo schválenej rezolúcii.

Dôležité je však spomenúť aj pozíciu skupiny 13 členských štátov, v ktorej potvrdzujú význam Konferencie o budúcnosti Európy, avšak za náležitý spôsob reakcie na občianske diskusie a závery určite nepovažujú otváranie zmlúv. Som presvedčená, že riešenia je potrebné hľadať v rámci súčasného nastavenia zmlúv.

Konzervatívne prostredie často zdôrazňuje princíp subsidiarity, rozhodovanie čo najbližšie k problému. Prečo je dôležité, aby tento princíp zostal medzi základnými princípmi EÚ?

Princíp subsidiarity nastavuje optimálny vzťah medzi politickou reprezentáciou a občanmi a zároveň ich chráni pred totalitou moci. Dôležité je, že princíp subsidiarity je spojený s princípom proporcionality. Je potrebné nachádzať správnu proporciu, a teda mieru, do akej je prínosné riešiť daný problém na úrovni členských štátov, lebo je to efektívnejšie. A naopak, aká časť danej problematiky sa presunie na úroveň EÚ práve preto, lebo je lepšie spravovaná na nadnárodnej úrovni.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Európsky parlament však často rieši záležitosti, ktoré mu kompetenčne nepatria. Prečo?

Často sa tento fenomén ospravedlňuje skutočnosťou, že europoslanci sú predsa zástupcovia občanov, a teda majú právo hovoriť o každej téme. Problém je však v tom, že správa, ktorá je mimo kompetencií EÚ, prináša náklady. Navrhovateľ ju píše, sú tam tieňoví spravodajcovia, prejde to výborom, potom to ide do pléna. Finančne to stojí občana presne to isté ako návrhy, ktoré v kompetencii máme. Toto považujem za neakceptovateľné. My nemôžeme míňať toľko času, energie a financií občanov na niečo, na čo nám nikto nedal kompetenciu.

Druhá rovina tohto problému je však ešte závažnejšia. Je ňou tvorba tzv. mäkkého práva, ako sa odborne nazýva skutočnosť, že tieto rezolúcie Európskeho parlamentu následne vo svojom rozhodovaní zohľadňuje aj Európsky súdny dvor či národné súdy. Považujem to za využívanie akejsi šedej zóny na uzurpovanie si legislatívneho práva tam, kde na to európske inštitúcie kompetencie nedostali.

To, čo by nemali mať tie inštitúcie v kompetencii, sú vlastne kultúrno-etické otázky, ktoré by si mali riešiť členské štáty samy. Či už ide o rodinnú politiku, potraty, manželstvo atď. Na druhej strane 1,7 milióna ľudí podpísalo petíciu za to, aby sa z európskych peňazí nefinancoval výskum na ľudských embryách, čo v skutočnosti znamená smrť nenarodených detí. Prečo tento návrh s takouto ohromnou podporou ľudí nefiguruje v záveroch CoFoE, aj keď bol riadne podaný cez digitálnu platformu? 

Z tohto nástroja Európskej iniciatívy občanov sme sa veľmi tešili, keďže je to vynikajúci spôsob vtiahnutia občanov do vytvárania spoločného dobra. A čo sa stalo? Šesť takýchto občianskych návrhov, ktoré splnili kritériá aspoň jeden milión podpisov zo siedmich členských krajín, bolo v podstate zmietnutých zo stola. Prísne podmienky a absolútne neadekvátna reakcia európskych inštitúcií občanov úplne demotivovali. Na digitálnej platforme Konferencie o budúcnosti Európy boli teraz tisíce, niekde možno desaťtisíce lajkov či reakcií pre nejakú ideu, ale oproti jednému miliónu je to neporovnateľné.

Suverénne najviac podpisov získala iniciatíva One of Us – Jeden z nás, ktorá požaduje, aby sa z európskych financií nefinancovali výskum na ľudských embryách a potraty v tretích krajinách. Následne dokonca prebehol aj súd z iniciatívy One of Us, keďže túto občiansku iniciatívu inštitúcie EÚ jednoducho v rozpore s deklarovaným cieľom tohto nástroja odmietli. Ani to však neprinieslo výsledok. A hlas 1,7 milióna občanov bol hodený do koša.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.