Európa verzus Rusko Čo všetko sa zmení, keď Fínsko a Švédsko vstúpia do NATO

Text bol pôvodne publikovaný v máji 2022

Obzvlášť dôležité je rozhodnutie Švédov a Fínov pre pobaltské štáty.

Známa analýza Davida Shlapaka a Michaela Johnsona z roku 2016 predpokladala, že v prípade ruského útoku na Estónsko a Lotyšsko by ruské sily dokázali preniknúť na predmestia Rigy a Tallinnu do 60 hodín.

Ruské vojnové zločiny na Ukrajine menia pohľad na prijateľnosť takejto stratégie. Aj keď sa elastická obrana svojho územia Ukrajincom vyplatila a ponúkla im možnosť vlákať ruské jednotky do pasce, z Pobaltia znejú hlasy, že prenechať čo i len dočasne časť územia ruskej okupácii je neakceptovateľné.

Estónsky veľvyslanec vo Fínsku Sven Sakkov preto žiada: „NATO by v pobaltských štátoch malo prejsť od ‚nášľapného drôtu‘ k predsunutej obrane. Nechceme byť oslobodení neskôr, všetci sme v Buči videli, ako vyzerá ruská okupácia.“

S tým sa stotožňuje aj lotyšský minister obrany Artis Pabriks: „Znovuoslobodenie Pobaltia po počiatočnom konflikte už nemôže byť jednou z možností. Namiesto toho musí mať NATO dostatočnú prítomnosť v pobaltských štátoch, aby čelilo a odrazilo potenciálny útok Ruska od prvého dňa konfliktu.“

Podľa obáv NATO by v prípade invázie Pobaltia ruská armáda dokázala rýchlo odrezať Litvu od Poľska. Suwalský koridor na poľsko-litovskej hranici meria na najužšom mieste len 65 kilometrov, ruské jednotky postupujúce od Kaliningradu a z Bieloruska by tadiaľ vedúce dopravné tepny dokázali rýchlo preťať. Posilnenie spojencov v Estónsku a Lotyšsku by tak – vzhľadom na ruské systémy protivzdušnej obrany (PVO) a protilodné rakety v Kaliningrade – bolo náročné podujatie.

Kľúčový by preto bol prístup k švédskemu a fínskemu vzdušnému priestoru a prístavom, cez ktoré by NATO mohlo zásobovať svojich členov vojenským materiálom a vyslať posily.

O strategický ostrov sa bojovalo stáročia

V prípade Švédska stojí v centre pozornosti ostrov Gotland. Ten je situovaný uprostred Baltského mora, pričom v stredoveku kontroloval obchod medzi severonemeckými mestami Hanse s Pobaltím a Novgorodom a okrem Švédov ho kontrolovali aj Dáni a Rád nemeckých rytierov.

Strategickej polohe vtedy mesto Visby vďačilo za veľké bohatstvo, ktoré lákalo chúťky rôznych dobyvateľov.

Ruské vojská ho obsadili počas fínskej vojny v roku 1808, keď sa Rusi ulakomili na vtedy švédske Fínsko. V prípade vojny v Pobaltí by bol Gotland opäť raz kľúčovým strategickým bodom, na ktorom by NATO aj Rusko mohli rozmiestniť PVO aj protilodné rakety.

Odborník na ruské námorníctvo Dmitrij Gorenburg preto už v júni 2019 písal: „Reťaz ostrovov môže poskytnúť účinnú kontrolu nad samotným morom. Bornholm (kontrolovaný Dánskom), Gotland (Švédsko) a Alandské ostrovy (Fínsko) možno použiť na kontrolu námorných trás v Baltskom mori, ako aj vstupu do Botnického zálivu. Tieto ostrovy tak môžu hrať v Baltskom mori rovnakú úlohu ako Krym v Čiernom mori. (...) Švédski (vojenskí) plánovači sa obávajú, že Rusko by v konflikte mohlo preventívne zaútočiť na Gotland s cieľom prevziať kontrolu nad strednou časťou Baltského mora. Reagovali tak, že na ostrov prvýkrát po vyše desaťročí umiestnili svoje jednotky. Hoci je sila len veľkosťou pluku, v kombinácii s opätovným zavedením brannej povinnosti je myslená ako symbol švédskeho zámeru (ubrániť ostrov).“

Boj proti Goliášovi

Fínska armáda je síce oproti ruskej armáde malá, ale vynikajúco pripravená. Počas Zimnej vojny so Sovietskym zväzom dokázalo Fínsko odrezať a obkľúčiť útočiace sovietske jednotky, vo vytvorených kotloch, nazývaných vo fínčine motti, boli jednotky Červenej armády postupne zneškodnené. Podrobnejšie o Zimnej vojne písal Postoj v marci.

V bitke o Suomussalmi týmto spôsobom fínske sily dokázali obkľúčiť a zničiť dve sovietske divízie a tankovú brigádu. Straty Sovietov vtedy presahovali straty Fínov až niekoľkonásobne.

Jeden z fínskych dobrovoľníkov bojujúcich na Ukrajine tvrdí, že „Američania a ďalší dobrovoľníci NATO naozaj nevedia, ako bojovať vo vojne, kde nemajú úplnú prevahu vo vzduchu“. Príliš si zvykli na boj proti technologicky zaostalým oponentom v Afganistane, ktorí nedisponujú letectvom a ťažkými zbraňami.

Naopak, fínska armáda sa systematicky pripravuje na boj proti omnoho väčšiemu a silnejšiemu protivníkovi. „Ak by Fínsko dostalo podobnú materiálnu podporu, akú dostala Ukrajina, do dvoch týždňov od invázie by vnútri fínskych hraníc nebola žiadna operačná ruská jednotka (...). Bežný vtip medzi Fínmi tu (na Ukrajine) je, že ak by ukrajinské ozbrojené sily mali čo i len polovicu profesionality ako ozbrojené sily Fínska, pili by sme víťaznú kávu v Moskve.“

Skutočne moderná armáda

Fínska armáda za svoju silu nevďačí len dobrému výcviku, ale aj dobrej výzbroji. Ako píše vojenský portál War on the Rocks, Fínsko vždy malo „pragmatický prístup“ k národnej obrane.

V posledných rokoch fínske ozbrojené sily nakúpili nielen rakety, moderné tanky Leopard 2A6 (2014), juhokórejské húfnice K9 (2017), ale dokonca aj najnovšie americké stíhačky F-35, pričom za 64 kusov zaplatili 8,4 miliardy eur.

Zároveň udržiava fínska armáda aj zálohy, ktoré v prípade vojny dokáže reálne povolať. Ročne vycvičí asi 22-tisíc brancov, ak by došlo k útoku, štát s podobným počtom obyvateľov ako Slovensko by vedel povolať 280-tisícovú armádu a ešte by zostali státisíce potenciálnych vojakov na vyvažovanie strát.

Fínska armáda by tak vo vojnovom stave bola násobne väčšia než tá švédska, ktorá má k dispozícii 24-tisíc vojakov a necelých 32-tisíc záložníkov.

Ani Švédov však netreba podceňovať. Ich zbrojný priemysel patrí medzi najmodernejšie v Európe a dokáže vyprodukovať od drobných zbraní po stíhačky Gripen takmer všetko. Švédska technika sa overila aj na Ukrajine, kde protitankové riadené strely NLAW šírili skazu v šíkoch ruských tankov.

War on the Rocks preto tvrdí, že z fínskeho aj švédskeho členstva v NATO by Aliancia dokázala ťažiť rovnako ako noví členovia: „Spolupráca, samozrejme, nie je jednosmerná. Zvyšuje to bezpečnosť Fínska, ale Fíni sa radi považujú za spoľahlivých partnerov a poskytovateľov bezpečnosti a stability.“

Dobrá správa pre nás

Aj napriek svojmu oficiálne neutrálnemu statusu Fínsko a Švédsko už pred ruskou inváziou na Ukrajine úzko spolupracovali s NATO. Ako členovia EÚ zároveň spadali pod článok 42.7 Lisabonskej zmluvy, ktorá stanovuje, že „v prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov“.

Na rozdiel od NATO však EÚ nemá k dispozícii vojenské štruktúry, ktoré by dokázali adekvátne reagovať na útok na jedného z členov. A aj keď väčšina členov NATO je zároveň aj členmi EÚ, práve mnohé z vojensky najpotentnejších štátov v NATO členmi EÚ nie sú, napríklad USA, Kanada, Veľká Británia aj Turecko. Odraziť či odstrašiť útok by tak EÚ dokázala podstatne ťažšie než NATO.

Bezpečnosť Fínska a Švédska počas studenej vojny aspoň sčasti garantovalo aj presvedčenie, že v prípade sovietskeho útoku na tieto štáty bude dosah na bezpečnosť Aliancie taký veľký, že NATO by aj bez oficiálneho členstva napadnutých štátov predsa len intervenovalo.

Fínsko mení hru v Arktíde

Zatiaľ čo väčšina NATO vníma rozhodnutie fínskej a švédskej vlády pozitívne, Rusov bližšie zomknutie západných štátov nepoteší.  

Aj keď Fínsko stratilo svoj prístup k Barentsovmu moru po druhej svetovej vojne, keď Sovietsky zväz anektoval okres Petsamo s malým prístavom Liinahamari, členstvo v NATO môže skomplikovať ruskú stratégiu v Arktíde.

Sovietsky zväz mal priamu hranicu s NATO už od vzniku Aliancie v roku 1949, konkrétne takmer dvesto kilometrov dlhý pás územia na hranici s Nórskom. Na najužších miestach tesne za hranicou bolo však nórske územie široké len 30 kilometrov a Rusko sa mohlo spoľahnúť, že v prípade vojny s NATO na zastavenie postupu Aliancie postačia dve divízie.

Nie tak v prípade Fínska: hranica s Ruskom tu dosahuje dĺžku vyše 1300 kilometrov a je nemožné ju vzduchotesne ustrážiť. Aj keď malé Fínsko nemá vojenské kapacity na veľké útočné operácie, dokázalo by ohroziť Rusov na severe.

Na pobreží Barentsovho mora leží polostrov Kola s prístavom Murmansk. V jeho okolí sa nachádza domovský prístav Severomorskej flotily, Severomorsk, odkiaľ operujú aj ruské jadrové ponorky.

Dôležitý polostrov však s centrálnym Rusko spájajú len jediná väčšia cesta a jedna železnica, Murmanská magistrála. Ak by došlo k útoku na NATO, sabotéri by tak ľahko dokázali prekĺznuť dlhou fínskou hranicou a cestu so železnicou vyhodiť do povetria, nazdávajú sa niektorí Fíni. A s istou škodoradosťou konštatujú: „Kým bolo Fínsko neutrálne, Rusko sa nemuselo báť, že ak by Putin viedol vojnu s NATO, Fíni by prišli a preťali cestu do Murmanska. Zastavenie severného priechodu (na hranici s Nórskom) 50 000 vojakmi by stačilo. Teraz už ani milión vojakov nedokáže Fínov zastaviť.“