Budúcnosť EÚ Vybraní občania sa rozhodli, že Brusel má mať väčšiu moc

Orgány Európskej únie – Komisia, Parlament a Rada – sa rozhodli priblížiť k občanom. Usporiadali ročnú Konferenciu o budúcnosti Európy, ktorá sa v máji skončí. Z občianskych návrhov má vzísť záväzná legislatíva. Tá však podľa doterajšieho obsahu ešte viac umocní najväčší problém – priveľa regulácie a právomocí v centrále.

Výnimočný projekt, ktorý sa zopsul

Európska únia vznikla ako vynikajúci projekt. Jeho zakladatelia mali ešte v živej pamäti hrôzy druhej svetovej vojny. Z histórie si vzali poznatok, že nehatená rivalita európskych mocností môže opäť vyústiť do vojnového konfliktu, ktorý zase prinesie milióny obetí a nesmierne hospodárske škody, likvidáciu práce ľudských rúk a umu.

Východiskom mala byť spolupráca v tom, na čom sa všetky zúčastnené krajiny dokážu zhodnúť bez toho, aby to viedlo k neriešiteľným sporom. Voľná obchodná výmena, voľný pohyb osôb a tovaru, teda vzájomný hospodársky prospech, ktorý nie je závislý od toho, aké ideologické presvedčenie majú jeho účastníci. Myšlienka udržania mieru v Európe bola teda postavená na tom, že akýkoľvek ozbrojený konflikt spôsobí škody všetkým, a preto na ňom nikto nebude mať skutočný záujem.

Ľudia, ktorí myšlienku európskeho spoločenstva vytvorili, vedeli, že úspech takéhoto projektu môže stáť len na pragmatickej spolupráci. Že síce každý štát má svoje vlastné záujmy, no vzájomný hospodársky prospech im zabráni, aby pri sporoch na seba tasili zbrane.

Videli, že utopické projekty nevedú ani k pokoju, ani k prosperite. Videli, ako utópia národného socializmu zdevastovala Európu – ľudsky aj hospodársky. A za železnou oponou tiahnucou sa stredom Európy videli, že napriek hospodárskej obnove sú v utópii budovania komunizmu denne gniavené milióny ľudí likvidáciou slobody ducha i tela.

To je svet 50. a 60. rokov v západnej Európe. Tento svet je už mŕtvy. S tým sa treba zmieriť, lebo sny o akomsi zlatom veku sú rovnako nebezpečné ako predstavy utopickej budúcnosti.

Čím viac času od vojny uplynulo, tým sa vedomie nebezpečenstva utopických experimentov zo spoločnosti začalo vytrácať. Generácii mládeže narodenej v povojnových rokoch sa lákadlo utópií opäť zdalo príťažlivé, videli v ňom liek na problémy sveta. Stará morálka sa javila ako prekážka premeny človeka.

To, čo bolo na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia hnutím radikálnej mládeže fascinovanej ľavicovými experimentmi, sa v nasledujúcich desaťročiach pretavilo do politickej reprezentácie. Niekdajší revolucionári dospeli, no svoj radikalizmus neopustili. A v súlade s novým výkladom marxizmu, ktorý už spoločnosť nedelí na kapitalistov a proletárov, ale na privilegovaných bielych mužov a všetkých ostatných, ktorí sú utláčaní, sa vydali na pochod inštitúciami.

Európske spoločenstvo už nemalo stáť na voľnom obchode a voľnom pohybe. Z nevinného začiatku nevyhnutnosti unifikácie niektorých trhových pravidiel sa stala neprestajne rastúca mašinéria byrokracie, ktorá potrebou ďalších a ďalších regulácií zdôvodňuje samu seba.

Rastúca byrokracia a čoraz hustejšia sieť všemožných regulácií však nezostali bez následkov. Brusel ako sídlo centrálnych orgánov EÚ aj ako synonymum Únie sa stal uzavretým svetom. Túto odtrhnutosť a uzavretosť začali vnímať aj obyvatelia EÚ.

Finančná kríza, ktorá vyústila do krízy spoločnej meny na začiatku predchádzajúceho desaťročia, a neskôr v jeho polovici migračná kríza ukázali, že napriek reguláciám majú rôzne štáty stále rôzne východiskové podmienky, rôzne záujmy a vlastný pohľad na riešenie problémov. Brusel tento pohyb verejnej mienky vnímal, no rozhodol sa ho riešiť spôsobom sebe vlastným – ešte väčšou mierou regulácie.

Euroval a riešenie gréckeho bankrotu nevyvolali nespokojnosť s obmedzeniami len v samotnom Grécku, ale aj v Nemecku, ktorého daňoví poplatníci to mali do veľkej miery celé zaplatiť. Migračná kríza sa mala vyriešiť otvorenými hranicami a rozdeľovaním migrantov podľa kvót do jednotlivých členských štátov. Toto opäť prinieslo vzostup politických síl, ktorých program bol do veľkej miery zameraný na čo najväčšiu nezávislosť od centrály EÚ. Nielen štáty na hranici ako Taliansko či Maďarsko boli plné antiimigračnej rétoriky. Táto politika zaznamenala príťažlivosť aj v Nemecku, Švédsku či vo Veľkej Británii.

Brexit, ktorý staval najmä na odpore proti bruselským reguláciám a protimigračných náladách, bol fackou bruselskému konceptu viac Európy, viac regulácií. Volebný úspech protiintegračných politických strán „hrozil“ aj v ďalších krajinách.

Konferencia o budúcnosti Európy

V takejto situácii sa európske orgány rozhodli, že sa obrátia na občanov a spýtajú sa ich, ako ďalej. No opäť, úradníci si nemôžu pomôcť a inak ako byrokraticky to nevedia.

Konferencia o budúcnosti Európy, ktorá mala pozostávať najmä z konzultácií s občanmi, sa vykryštalizovala do podoby, v ktorej sa aj táto verejná debata riadi jasnou reguláciou.

Do celoeurópskych tzv. panelov sa zapojilo 200 vopred vybraných občanov. Tí mali spĺňať demografické kritériá a zastúpenie všetkých členských štátov. V praxi to však vyzerá tak, že do týchto panelov sú vyberaní tí ochotní, nadšení pre čo najužšiu integráciu, takí, ktorí by najradšej dali centrálnym orgánom EÚ čo najviac právomocí.

Tak nakoniec vyzerajú aj záverečné návrhy či odporúčania. Napríklad snaha zaviesť pri drvivej väčšine otázok väčšinové hlasovanie v Rade EÚ. Motívom je, aby niektoré členské štáty neblokovali spoločné rozhodnutia. No tento mechanizmus bol zavedený práve preto, aby v dôležitých otázkach nedochádzalo k rozhodovaniu o krajine proti jej vôli.

Teda akýsi limit vôle väčšiny, ktorý potrebuje každé demokratické rozhodovanie. A hoci slovenský progresívny europoslanec Michal Šimečka obhajoval túto zmenu, paradoxne potvrdil, že konsenzuálne hlasovanie je potrebným limitom proti vôli väčšiny štátov. „Je to zvláštna situácia, lebo napriek vôli väčšiny ľudí a dokonca aj v Konferencii o budúcnosti Európy to je zjavné – tak jednoducho vlády to zatiaľ blokujú.“

Spomedzi ďalších nápadov môžeme spomenúť iniciatívu na zavedenie európskeho minimálneho dôchodku či minimálnej mzdy, ale napríklad aj jednotného veku odchodu do dôchodku v rovnakých typoch povolania. To by síce neznamenalo, že slovenský dôchodca by dostal rovnako ako napríklad nemecký, no zjednotili by sa pravidlá pre jeho výpočet. Štáty by tak stratili jeden z nástrojov sociálnej politiky. Podobne ako iné návrhy aj tento by však vyžadoval otvorenie zakladajúcich zmlúv o EÚ.

Medzi odporúčaniami je aj daňová harmonizácia či dotácie pre podniky, aby nepresúvali svoju výrobu do nečlenských štátov. Z oblasti vzdelávania možno spomenúť napríklad povinnosť dosiahnuť jazykovú úroveň aspoň C1 v inom jazyku EÚ alebo povinný predmet na prvom stupni základnej školy o dezinformáciách na internete.

Medzi návrhmi je aj to, aby sa zdravotná politika preniesla do kompetencie EÚ a členské štáty by len implementovali jednotlivé nariadenia. Podľa tejto predstavy by mali mať občania všetkých členských štátov nárok na rovnaký štandard zdravotnej starostlivosti. To znie síce ako ľudomilný návrh, no nijako nereflektuje finančné možnosti a najmä personálne kapacity jednotlivých krajín, podobne ako odporúčanie zaviesť v celej Únii bezplatnú zubnú starostlivosť pre všetkých.

Medzi reálnejšie návrhy z oblasti zdravotníctva patrí ten, aby o cenách liekov s výrobcami rokovala centrálne Európska lieková agentúra, čo by mohlo ušetriť peniaze zdravotníckym rozpočtom jednotlivých krajín, ale napríklad by to bránilo aj nelegálnemu obchodu s liekmi na vnútornom trhu v prípade priveľkých rozdielov v cenách medzi jednotlivými členskými štátmi.

Z politických návrhov možno spomenúť napríklad reformu volebného systému. Okrem súčasných národných kandidátok by v eurovoľbách bola aj spoločná nadnárodná. Volič by mal teda dva hlasy. Jedným by vyberal zástupcu zo svojej krajiny a druhým by volil spomedzi kandidátov, ktorí by sa o hlasy uchádzali na celoúnijnej úrovni.

O podobnom návrhu už v legislatívnom procese rozhoduje europarlament. Na nadnárodnej kandidátke by malo byť povinnosťou 50-percentné zastúpenie žien, resp. princíp zipsu, teda striedanie mužov a žien. Zároveň návrh obsahuje zníženie veku na právo voliť na 16 rokov, čo podľa viacerých sociologických prieskumov vyhovuje najmä ľavicovým a zeleným stranám.

Demokracia naruby

Zo spomenutých a aj množstva ďalších návrhov, ktoré možno nájsť v súhrne jednotlivých panelov, vidieť, že sa týkajú zväčša väčšej regulácie, väčších kompetencií pre orgány a menšej úlohy jednotlivých členských štátov.

Hoci sa francúzske predsedníctvo, počas ktorého sa Konferencia o budúcnosti Európy skončí, zaviazalo, že žiaden z návrhov nebude ignorovať a pre všetky sa bude snažiť pripraviť legislatívnu implementáciu, už teraz je jasné, že tak ako vždy pôjde o súboj záujmov jednotlivých členských štátov.

Viacero návrhov totiž vyžaduje otvorenie základných zmlúv EÚ a to je to, do čoho sa členským štátom veľmi nebude chcieť zabŕdať. Ako-tak fungujúci systém by to totiž mohlo ešte viac „rozbabrať“. Navyše, pri otvorení zmlúv by sa tam mohli dostať aj veci, s ktorými by značná časť Únie nemusela súhlasiť, čo by len podporilo niektoré odstredivé nálady. Výsledkom by tak namiesto lepšej spolupráce mohol byť v krajnom prípade aj rozpad EÚ.

A ak bolo cieľom centrály EÚ viac priblížiť svoje rozhodovanie občanom, z obsahu návrhov vyplýva, že by centrála získala viac moci, teda by sa občanom ešte viac vzdialila.

To je však výsledkom samotného výberu ľudí, ktorí tieto návrhy formulovali. Ak pri akejkoľvek silnejšej euroskeptickej politickej tendencii v niektorom členskom štáte badáme až panické reakcie Bruselu, dovolíme si tvrdiť, že zámerom Konferencie o budúcnosti Európy nemalo byť reálne vypočutie názorov verejnosti. Len potvrdenie vlastných predstáv o čoraz väčšej integrácii smerujúcej k definitívnej federalizácii EÚ.

V konečnom dôsledku totiž o návrhoch budú rozhodovať presne tie isté orgány, ktoré trpia krízou dôvery a legitimity. Nevolené byrokratické aparáty jednotlivých európskych komisariátov sú totiž zvyknuté na to, že legislatívu pripravujú samy.

Takto starostlivo boli vybraní aj občania, ktorí majú formulovať návrhy „zdola“. Okrem nich na diskusných paneloch sedia zástupcovia európskeho parlamentu, Rady EÚ a Európskej komisie. Prizvaní sú aj zástupcovia regionálnych samospráv, odborov a občianskej spoločnosti. Do veľkej miery teda ide o nikým nevolených delegátov. Navyše na debatu dohliadajú rôzni odborníci, moderátori a overovatelia faktov.

Debata je teda viac-menej vopred riadená a smerovaná k želanému výsledku.

Rizikom demokracie totiž je, že voľby môžu za ideálnych podmienok dopadnúť akokoľvek. Politický prúd, ktorý býva označovaný aj ako euroskeptici, je pritom rôznorodou zmesou názorov od snahy o úplné rozbite EÚ až po reálne návrhy reforiem inštitúcií, ktoré by mohli EÚ vrátiť jej pôvodný zmysel.

V takom prípade by však o zmysel existencie prišlo veľké množstvo byrokratického aparátu.