O učiteľoch Dotýkať sa budúcnosti

„Minule mi jedna kolegyňa povedala, že nemôže predsa strácať čas počúvaním žiakov, pretože musí stihnúť prebrať všetko z učebných osnov. Ja ich možno celé nestihnem prebrať, ale myslím si, že mojich sto žiakov si jedného dňa spomenie na tú ich čudnú učiteľku, ktorá hoci aj na piatej hodine vedie so svojimi žiakmi dialóg. Neviem síce posúdiť, či som dobrá učiteľka, no zato som veľmi oddaná deťom, ktoré mi ich rodičia zverujú každý deň. Škoda, že sa potom niekto rozhodol hodnotiť ma na základe krížikov, ktorými mám vyplniť test kvôli nejakej imaginárnej súťaži o miesto učiteľa na trvalý pracovný pomer. Aké ponižujúce! Byť učiteľom spočíva v niečom úplne inom a uisťujem vás, že v mojom prípade to nebudú žiadne testovacie krížiky, čo by ma dokázali zastaviť.“

Toto je jedna z mnohých správ, ktoré som dostal od dočasných (zastupujúcich) učiteľov pri príležitosti konkurzu, ktorému musia čeliť, aby získali trvalé pracovné miesto. Napriek tomu, že učia už roky, je to len preto, aby pokryli diery v systéme, ktorý z učiteľov dohodárov urobil pravidlo: od roku 1999 sa konali len tri riadne konkurzy (podľa zákona by sa mali konať každé tri roky), z 850 000 učiteľských miest v našom talianskom školstve je asi 250 000 nekrytých – nestálych (dohodári a zastupujúci učitelia stoja jednoducho menej). A tak nám na riešenie tohto žalostného stavu stačí vyriešiť správne nejaký ten kvíz, z ktorého uvediem len jeden príklad, aby ste mali aspoň nejakú predstavu o tej tragickosti: „Medzi hlavné arménske vývozné položky patria: keramika, potraviny, farmaceutické výrobky, meď.“

Stačí odpovedať na takéto otázky, aby sme vedeli učiť? Koľkí z nás, ktorí už roky učíme, by prešli testom?

Keď vidí, v akých podmienkach bude pracovať, rozhodne sa odísť.Zdieľať

Ďalšia kolegyňa, ktorá pracuje na dohodu na základnej škole, mi vysvetlila, že v ich výberovom konaní sa tí, ktorí uspejú (teda dosiahnu aspoň 70 zo 100 bodov v danom kvíze), nezapíšu do poradovníka na konkrétne miesto, t. j. na zoznam voľných miest, ktoré sa majú okamžite obsadiť, ich výsledky prepadnú a budú musieť čakať na nové výberové konanie, aby získali miesto.

Systém založený na využívaní dočasných zamestnancov a na presvedčení, že na výučbu stačí kvíz, sa v neposlednom rade, paradoxne, zaoberá aj kontinuitou vzdelávania detí, ktoré často začínajú školský rok bez učiteľa alebo ho menia každý september či dokonca niekoľkokrát do roka.

Vyzerá to tak, že naše ministerstvo obštrukcií (rozumej: školstva) pokladá učiteľa za akýsi jukebox s naprogramovanými osnovami, ktoré dokáže zahrať na povel, a výchovný vzťah, čiže to dôverné prostredie, ktoré vlastne umožňuje celý výchovno-vzdelávací proces, považuje za úplne bezvýznamné: dôležité je len jedno, aby hlavy žiakov boli naplnené informáciami, ktoré vieme overiť kvantifikovanými metódami, a nie to, aby sa prostredníctvom poznania naučili rozumieť viac sebe a svetu okolo nich, aby sa tak potom dokázali o seba a svet dobre postarať, ako to ukazuje film, ktorý práve ide v kinách (nominovaný na najlepší zahraničný film na tej ceremónii, kde sa filmy už málokedy naozaj počítajú).

Ten film sa volá Lunana: dedina na konci sveta rozpráva príbeh Ugyena, mladého učiteľa, ktorý by rád hľadal svoje šťastie v Austrálii ako spevák, ale najprv musí absolvovať posledný, piaty rok svojej učiteľskej praxe v školskom systéme Bhutánu (v krajine s 800 000 obyvateľmi, veľkej ako Holandsko, nachádzajúcej sa medzi Čínou a Indiou), pretože daná prax je súčasťou univerzitného programu, ktorý si vybral, no teraz to ľutuje.

Jeho univerzita ho pridelila do dediny Lunana („Temné údolie“), ktorá sa nachádza pozdĺž himalájskych ľadovcov vo výške 4800 metrov nad morom a do ktorej sa napokon dostane po osemdňovom pešom putovaní, aby aj tá najodľahlejšia škola na svete mala svojho učiteľa.

No už dve hodiny pred cieľom jeho putovania ho dedinčania (je ich asi sedemdesiat, mnohí z nich sú skutočnými protagonistami filmu) slávnostne vítajú: nový učiteľ je pre takúto komunitu spasiteľom (v kontraste s tým sa mi vybaví úloha učiteľov v našej spoločnosti).

Keď vidí, v akých podmienkach bude musieť pracovať, Ugyen sa rozhodne odísť: nie je tu ani tabuľa!

Ale deväťročné dievča Pem Zam (skutočná Pem Zam z Lunany), hovorkyňa triedy, ho skoro ráno zobudí, aby mu povedala, že ho už deti očakávajú pripravené učiť sa.

Netvrdím, že osnovy nie sú potrebné, ale že osnovy sú pre človeka a nie človek pre osnovy.Zdieľať

A tak sa začína príbeh, ktorý hovorí o škole na jej „základnej“ úrovni, žiadne výdobytky techniky tu nie sú, všetko je to len o ľuďoch a slove: skutočná škola je vo svojej podstate vzťahom, v ktorom žiaci a učiteľ spoločne rastú s cieľom lepšieho života.

Dokonca aj v Bhutáne univerzitný systém poskytuje popri štúdiu päťročný kurz praktickej prípravy, čo je jediný spôsob, ako získať učiteľov, ktorí majú naozaj schopnosti a povolanie.

Vykonávať toto povolanie môžu teda tí, ktorí sa vystavia skúške pri budovaní plodného vzťahového prostredia, čiže takého, kde sa to, čo sa učí, vyberá s ohľadom na to, aby to slúžilo ľuďom, ktorých má učiteľ pred sebou, a nie abstraktným osnovám, ktorých kvízy na krížiky sú len tragickým destilátom.

Vychovávať a vzdelávať znamená poskytnúť každému človeku spôsob, ako dosiahnuť najlepšiu podobu svojho života, starať sa o mladého človeka znamená zabezpečiť, aby sa naučil starať sa sám o seba, a to sa nedosahuje odovzdávaním už naservírovaných a vykryštalizovaných vedomostí, ale len tým, že druhého človeka urobíme autonómnym pri hľadaní takého poznania po cestách, ktoré sú považované za najvýznamnejšie vzhľadom na jeho rast (osnovy sú len rámom, nie samotným obrazom), aby tak spoznal svoju jedinečnosť a odpovedal na ňu tým spôsobom, že si dokáže vybrať to, čo potrebuje na jej dosiahnutie.

Hoci naše ministerstvo si myslí, že vedieť učiť znamená byť schopný odpovedať na 70 percent otázok z nejakého kvízu, tak to potom znamená tiež to, že aj učiteľ má urobiť to isté so svojím žiakom.

Netvrdím, že osnovy nie sú potrebné, ale že osnovy sú pre človeka a nie človek pre osnovy (nie je už vari čas zaviesť kurzy/predmety s možnosťou výberu?), aj preto, znova to zopakujem, že bez vzťahu nie je možná žiadna didaktika.

Naozaj, žiadna didaktická technika sa nepretaví do života, ak nie je výsledkom voľby, ktorej cieľom je dať bytiu druhého čo najlepšiu formu.

Vychovávať znamená uschopniť druhého človeka na to, aby sa stal učiteľom seba samého, pretože ste ho priviedli k tomu, aby v ňom samom postupne dozrel vnútorný učiteľ: ten, ktorý vie, ako a kde získať to, čo mu pomôže v ďalšom raste v jeho povolaní.

„Kultúrny človek nie je ten, kto vie, kedy sa narodil Napoleon, ale ten, kto vie, kde má túto informáciu v jedinej chvíli svojho života hľadať, keď ju bude naozaj potrebovať, a to vie stihnúť aj za dve minúty,“ hovorieval Umberto Eco a to platí rovnako pre informácie, ako aj pre život.

Nejde o to, aby sme sa žiakov snažili vtesnať do určitej formy, ale aby sme im ju pomohli dosiahnuť.Zdieľať

A žiadna iná vášeň nedokáže človeka posunúť k poznaniu viac ako objavenie schopnosti dať v prvej osobe tvar vlastnej existencii „v procese formácie“.

Stále si pamätám na list od jednej žiačky, ktorej som požičal knižku Denník Etty Hillesumovej (mladá židovská žena, ktorá zomrela v koncentračnom tábore), pretože prežívala hlbokú krízu.

Po jej prečítaní mi napísala: „Chcela by som sa Vám veľmi poďakovať za požičanie takej vzácnej knihy: ak som predtým bola schopná vnímať svoj život len cez prizmu čiernej a bielej farby, teraz sú ich všakovaké odtienky mojou súčasťou. Samozrejme, nie je možné, aby som viac nevidela veci, ktoré ma zarmucujú, ale už sa neodvažujem obviňovať z toho svoj život, už ho nepovažujem za nespravodlivý alebo zlý. Jednoducho, snažím sa žiť aj napriek nepríjemným situáciám a so svojou bolesťou sa zverujem Bohu.

Etty je mi taká podobná, že keď som si prečítala jej slová, konečne som sa cítila Dobre (s veľkým D), akoby boli tie jej slová zrkadlom mojich vlastných myšlienok. Zapisovala som si do zošita každú vetu, ktorá sa mi zdala blízka, a bolo to oslobodzujúce ako vtedy, keď si dokážete priznať, že tá bolesť tu je a že ju zažil aj niekto iný. S Etty sme si také blízke, že by som sa s ňou rada porozprávala, povedala jej práve tie veci, ktoré by som aj ja tak veľmi rada chcela počuť. Veľa ma naučila svojím mladíckym nepokojom, silou, vierou, ale predovšetkým svojou nezastaviteľnou láskou k životu.“

Etty nebola v osnovách, no aj napriek tomu sa stala súčasťou nášho programu, ktorá vyplynula z konkrétnej situácie: tak je to so životodarnou silou poznania, kde sa z pro-gramu (forma daná životu) stáva pro-jekt (forma, ktorú život dáva sám sebe). Nejde o to, aby sme sa žiakov snažili vtesnať do určitej formy, ale aby sme im ju pomohli dosiahnuť.

Keď sa Ugyen, mladý učiteľ v dedinke Lunana, pýta detí, prečo chodia do školy, jedno z nich odpovie, že sa chce stať učiteľom rovnako ako on, pretože učiteľ „sa dotýka budúcnosti“.

Je naozaj pravda, že keď vstúpite do triedy ako učiteľ, dotýkate sa budúcnosti v tele svojich študentov, v ich jedinečnej snahe a túžbe po dovŕšení.

Kde je dôstojnosť Talianska?Zdieľať

Dotýkať sa budúcnosti potom znamená dovoliť jej, aby sa nás ona najskôr dotkla, aby nás neustále napĺňala a ohromovala.

Ale keď sa namiesto budúcnosti dotýkame len programov, papierov a bezduchých kvízov, rozptyľujeme tú budúcnosť tak v nich, ako aj v nás.

Vôbec nechápem, ako môžeme ešte stále akceptovať tento spôsob výberu učiteľov bez toho, aby sme sa vzbúrili.

Kde je dôstojnosť Talianska, krajiny, ktorá namiesto toho, aby venovala prostriedky na obnovu škôl a nemocníc, ich použije radšej na opravu fasád súkromných domov alebo na zvýšenie vojnovej produkcie?!

V týchto politických rozhodnutiach sa vynára temná identita našej spoločnosti, ktorá dáva prednosť kvízom pred kultúrou, moci pred starostlivosťou, smrti pred životom.

Je to Krajina, ktorá sa zriekla svojej budúcnosti.