Dnes je Veľký piatok Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Tieto slová čítame dnes v Evanjeliu podľa Matúša a s podobnými slovami aj v Evanjeliu podľa Marka.

A ďalej: „Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: ‚Eli, Eli, lema sabakthani?‘“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Výkrik, ktorý u dvoch zo štyroch evanjelistov predstavuje vrchol ľudskosti Božieho syna Ježiša Krista, je až šokujúco ľudský.

Mnohí ľudia, ktorí zažili nejakú tragédiu, sa cítia rovnako. Pýtajú sa, kde je Boh, a strácajú vieru v neho.

Ja som žiadnu tragédiu nezažil a ešte som nezvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Občas sa ma zmocnila iba obava, že ma opustilo jeho zastúpenie na zemi, v mojom prípade rímskokatolícka cirkev.

Ako rakúsky katolík som na príležitostný pocit opustenosti už dávnejšie zvyknutý.

Nedá sa predvídať, príde z ničoho nič.

Napríklad keď moja dcéra nastúpila v septembri do školy, zasiahlo ma nečakané šťastie: vtedy boli všetky deti prvej triedy bez výnimky pokrstené, všetky boli prihlásené na katolícku náboženskú výchovu, školský rok sa začal omšou v kostole a triedna mojej dcéry aj riaditeľka školy tam spievali z plných pľúc.

Hlboko som si vydýchol, dcéra je v dobrých rukách.

Slovenský katolicizmus je závideniahodne jednotný, čo sa týka základov náuky viery a sviatostí.

Po pár mesiacoch som zistil, že záhuba číha tam, kde ju čakáš najmenej.

Na hodine náboženstva.

Naša maličká dedinská škola po zúfalom hľadaní dostala nového učiteľa náboženstva. Moja dcéra mi večer zásadne nechce rozprávať, čo sa dnes v škole učila, s jedinou výnimkou – „Relilehrer“ (učiteľ náboženstva).

Ak odpočítam dcérine preháňania a výmysly, ktoré sú zväčša založené na jeho údajne exotickom výzore, tak učiteľ náboženstva mojej dcéry vyhlasuje, že nechodí do kostola a že „Ježiš nie je svätý“.

Nechce sa mu hovoriť o kresťanstve, radšej ukazuje deťom najblbšie z ich obľúbených seriálov alebo ich zasväcuje do záhadného sveta „krivej osmičky“.

„Die krumme Acht!“ volá dcéra, keď napodobňuje učiteľa, „die krumme Acht!“ Ona vie tú krivú osmičku už nakresliť, je to veľmi komplikovaný znak.

Odvtedy je to náš bežný obrad. Začína sa mojou otázkou: „Mali ste zase náboženstvo?“ Som už vnútorne znepokojený a dcéra je pobavená.

Lebo katolícke náboženstvo, to je šaškáreň.

V poslednom čase pribúdajú náznaky, že Relilehrer mojej dcéry začína byť – už aj na pomery veľmi liberálneho rakúskeho katolicizmu – za čiarou. Tak sa to už začína aj vnímať.

Dcéra tvrdila, že nedávno riaditeľka poslala učiteľa náboženstva von z triedy, sama prebrala hodinu a rozprávala deťom o mýtnikovi Zachejovi.

Údajne z hlavy. Opäť som si vydýchol. Aj keď už nie hlboko.

Slovenský katolicizmus je roztrieštený, ale je závideniahodne jednotný, čo sa týka základov náuky viery a sviatostí.

Kým slovenskí katolíci vedia, čo platí, naši to už dávno nevedia.

Relilehrer mojej dcéry má slovansky znejúce meno a priezvisko, podľa dcéry vie po slovensky, takže možno to bude dokonca Slovák.

Asi nie je náhodou, že učí v Rakúsku. Zrejme posielate svojich najhorších pomätencov k nám.

Veriaci postavili v minulosti morové stĺpy, teraz sa iba rozutekali a už sa nevrátili do kostolov.

Pocit, že ma svetová cirkev opustila, sa ma zmocnil prvýkrát v období, keď sa preláti zabarikádovali v palácoch počas pandémie.

Fenomén, že časť kresťanov pod návalom existenčnej hrôzy stratí vieru, zaznamenali už aj počas prvej epidémie čierneho moru. Covid sa však odlišoval od iných morov tým, že mal takmer výlučne negatívny vplyv na kresťanskú zbožnosť.

Veriaci postavili v minulosti morové stĺpy, teraz sa iba rozutekali a už sa nevrátili do kostolov.

Ja som sa do kostola vrátil, ale chápem ich. Ja som sa cítil opustený.

Neboli to priame zmeny v rímskej náuke viery, ktoré spôsobili tento náhly prepad viery.

Rovnako ako nie je žiadna zmena magistéria, keď pápež František vyslovuje svoje nešťastné výroky o vojne na Ukrajine.

Pápež je ako každý jeho predchodca za posledných sto rokov zapáleným bojovníkom za mier, iba sa mu už trikrát stalo, že v prípade Ukrajiny dosiahol presný opak chceného – v podstate povzbudil agresora.

Ide len o geopolitické názory hlavy najmenšieho štátu na svete, ktoré celý Vatikán na druhý deň musí hasiť, v žiadnom prípade o zmenu dogmy.

Aj tak sú veriaci zmätení. Nepochopia, čo pápež chce povedať.

Až odnedávna môže byť reč o jednoznačnej zmene v náuke viery.

Začalo sa to tým, že pápež odvolal prefekta kongregácie/dikastéria pre náuku. Gerhard Ludwig kardinál Müller teraz vo svojom veľkonočnom rozhovore na kath.net opäť dokázal, že stále vie, kde je sever. Povedal: „Pred Božím súdom budú Bidenovia so svojou vojnou proti nenarodeným deťom a Putinovia so svojimi kampaňami proti susedným národom sotva schopní ospravedlniť svoje propagandistické lži.“

Pokračovalo to smrťou obyvateľa vatikánskeho kláštora Mater Ecclesiae, pápeža Benedikta XVI.

V každom prípade však platí, že sa na cirkev už nemôžeme vo všetkom spoľahnúť.

A bolo to zavŕšené tým, že pápež vymenoval Víctora Fernándeza za nového prefekta, krajana s erudíciou v oblasti bozkávania a mystiky orgazmu.

Od jeho deklarácie Fiducia supplicans platí, že cirkev môže požehnať hriech. 

Stále by bolo prehnané povedať, že nás cirkev ako taká opustila.

Ona je mystickým telom Kristovým a nepadne pre jeden zlý papier.

V každom prípade však platí, že sa na cirkev už nemôžeme vo všetkom spoľahnúť.

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ zvolal Ježiš na kríži, no Boh ho neopustil.

A neopustí ani nás. 

Teším sa na nedeľu.