Reportáž z Kyjeva Vitalij Kličko: Som veľmi vďačný za to, čo pre nás vy Slováci robíte

„Nech sa bude diať čokoľvek, my sa brániť neprestaneme,“ povie Kličko, usmeje sa a podáva nám obrovskú ruku. „Dnes vieme, kto je náš ozajstný priateľ.“

V Kyjeve sme navštívili šesť nemocníc, stretli sa so starostom hlavného mesta a v rámci Katolíckej charity ako jej dobrovoľnícka posila zmapovali, čo naši susedia vo vojne momentálne najviac potrebujú.

Záchrana postreleného vojaka v Národnom ústave chirurgie Šalimova, najväčšej nemocnici na Ukrajine. Foto: IM

Prišli ste

„Minulý týždeň Rusi na ceste do Kyjeva strieľali do dodávky Červeného kríža,“ starší pán pozerá na vozidlo s logom charity, keď neďaleko Ľvova na mape hľadáme prístupové cesty do ukrajinskej metropoly. „Je vlastne len jedna, cez Umaň,“ behá prstom po telefóne a vzápätí nám máva, keď opúšťame malé parkovisko.

Ukrajinská vďačnosť má mnohé podoby. Počas cesty sme ju pocítili veľakrát.Zdieľať

Krajina postupne pustne. Vyzerá ako divoký západ, široká cesta a popri nej prázdne benzínové pumpy. Človek čaká už len chuchvalec prevaľujúci sa vo vetre cez prázdny asfalt. „Tu majú diesel!“ náhle zakričí kolegyňa a stočí volant doprava.

Je to ako objaviť studňu uprostred púšte. Benzínky na Ukrajine sú síce všade, no dnes sú mnohé zavreté alebo vyschnuté. Rusi od začiatku vojny ničia sklady pohonných hmôt.

Kým naši tankujú, vyberám z prázdnych políc minerálku a nejaké keksy, keď za sebou uprostred prázdnej miestnosti začujem „spasiba“. Obzriem sa, no v miestnosti sme s pokladníčkou samy. Neviem, komu ďakuje, ešte sme nezaplatili, len som využila jej toaletu a prehŕňam sa jej v keksoch.

Dovnútra vojde kolegyňa a platí slovenskou kreditkou. Pani za kasou sleduje naše červené bundy a dodávku s logom charity stojacu na prázdnom parkovisku. „Ďakujeme, že ste prišli,“ povie znova a dáva nám viac benzínu, berte si aj do zásoby, hovorí, do Kyjeva sa vám ešte zíde, opakuje, a hoci majú dnes Ukrajinci pohonné látky na prídel, nás sa to netýka.

Ukrajinská vďačnosť má mnohé podoby. Počas cesty sme ju pocítili ešte veľakrát.

Dohromady štyria pracovníci a dobrovoľníci Katolíckej charity na ceste po kyjevských nemocniciach. Foto: IM

Blízko smrti

V čakárni je prítmie. Okná Národného ústavu chirurgie Šalimova, najväčšej nemocnice v Kyjeve, sú až po horný okraj zahádzané vrecami s pieskom a tie na poschodí prelepené páskou. Keď ich roztriešti tlak z výbuchu, človeka aspoň nezasiahnu črepiny.

Je to ako hra, kde každý hráč pozná svoju rolu a vyhrávajú vtedy, keď splnia cieľ: udržať muža uprostred nažive.Zdieľať

V operačnej miestnosti sa pohybuje asi dvadsať zdravotníkov a uprostred nich leží telo nahého muža. Dýcha akosi prerývane. Oblečenie z neho strhli, aby sa čo najskôr dostali k ranám na pravom boku. Vojaka neďaleko Dmytrovky Rusi dva razy postrelili pod rebrá.

Sledujem, ako každý okolo raneného vie, čo má robiť. Je to ako hra, kde každý hráč pozná svoju rolu a spoločne vyhrávajú vtedy, keď splnia cieľ: udržať muža uprostred nažive. Vojak zakričí a vzápätí znova upadne do bezvedomia. Pohyb lekárov okolo lôžka sa zrýchli.

„Niektorých na línii zasiahnu šrapnely,“ hovorí Andrij, keď prechádzame cez jednotku intenzívnej starostlivosti, „prežijú, no do nemocnice prichádzajú často až po niekoľkých dňoch. Pre prebiehajúce boje ich z okupovaných miest skôr dostať nemožno.“

Nedávno jednému ukrajinskému vojakovi amputovali ruku. Mal poranené prsty. Aby nevykrvácal, vojaci z jednotky mu ich obviazali handrou a tuho stiahli. Počas bojov mu ich však zabudli občas uvoľniť. Po týždni mu odumreli. „Ak by ho priviezli včas, mohli sme mu ruku zachrániť,“ hovorí mladý lekár, keď kráčame do ďalšej miestnosti.

Zatiaľ čo naši dvaja kolegovia s riaditeľom ústavu chirurgie riešia zoznam chýbajúceho materiálu a liekov, Andrija, mladého chirurga, poverili, aby nám s druhým kolegom ukázal priestory nemocnice a vysvetlil jej fungovanie v čase vojny.

Strach

V ďalšej miestnosti napravo leží mladý vojak. Postrelili ho v Irpini. Nehýbe sa, no modré oči má živé, zvedavo sleduje pohyb na chodbe a spoločný pokus lekárov zachrániť jeho kolegu. Vľavo je druhá posteľ a na nej bezvládne telo. Šticu tmavých vlasov má prilepenú o spotené čelo.

„Umiera,“ povie Andrij ticho a pozerá na muža s bielymi perami. Jemne mu nadvihne hlavu a prisunie pod ňu vankúš. Ospalé oči muža trochu ožijú. Prejde nimi po miestnosti, po dvoch postavách, ktoré stoja pri posteli, no po chvíľke ich znova unavene zavrie.

Som cudzí človek ticho stojaci vedľa ukrajinského vojaka. Môžem byť ktokoľvek.Zdieľať

Chvíľu tam stojíme a pozorujeme, ako sa mu sťažka dvíha hruď. Iračania ma naučili, že tam vtedy treba iba byť, hoci aj bez slova stáť pri umierajúcom človeku vo chvíli, keď má strach zo samoty, v ktorej prichádzajú všetky tie myšlienky viazané na jedinú otázku: čo bude nasledovať?

„A vy ste kto?“ Začujem za sebou ostrý ženský hlas. Staršia lekárka po mne prechádza očami ako röntgen a jej pohľad sa zastaví na logu charity.

„Som tu s ním...“ vykuknem spoza nej na Andrija, no ten sa medzitým kamsi stratil, zrejme sa zapojil do záchrany postreleného vojaka.

Doktorka zo mňa nespúšťa oči. Z vrecka bielej rovnošaty vyberá telefón a kamsi volá. V pohľade má strach. Iste, som cudzí človek ticho stojaci vedľa ukrajinského vojaka. Môžem byť ktokoľvek. Môžem mu odpojiť hadičky a jeho odchod urýchliť, uistiť sa, že tento tu už armádu neposilní. Môžem byť ktokoľvek, kto vo vojne nestojí na strane Ukrajiny, ale na strane toho druhého. Toho, ktorý sa kvôli snu o vlastnom impériu neštíti mariť ľudské životy.

Poďakujem sa a pomaly opúšťam miestnosť, kým príde ochranka a odvedie ma na povel právom vystrašenej lekárky.

Čítajte tiež

Reportáž z Kyjeva Rusi uviazli vo vlastnej lži a v ukrajinskom blate

Iva Mrvová

„Počas vojny parkujte tak, aby ste mohli kedykoľvek ujsť,“ opakuje nám miestna spojka uprostred Kyjeva.

Mŕtvych je už priveľa

„Potrebujete sanitku?“
„Nie, vďaka, to máme,“ povie lekár a dvihne unavenú tvár od spisu na stole. „Potrebujeme dve operačné lampy a vaky na odsávanie krvi.“

Pred nami sedia zamestnanci Národnej lekárskej univerzity O. O. Bogomoľca, kyjevské centrum dnes slúži ako vojenská nemocnica na operácie vojnových zranení. Operujú tu vojakov aj civilov.

Ľudia vo vojne berú všetko, lebo taká je situácia. Ukrajinci nie.Zdieľať

S kolegami si vymeníme prekvapené pohľady. Podľa našich skúseností ľudia vo vojne berú všetko. Ukrajinci nie. Opakuje sa to takmer v každej nemocnici, ktorú v Kyjeve navštevujeme, kde nám s vďakou v očiach nahlasujú konkrétne potreby.

„Dve chirurgické operačné svetlá, dve VAK pumpy NP32S s kompletným príslušenstvom a veľké množstvo betadínu,“ hovorí lekár Olexij Dronov a môj kolega si narýchlo značí všetky potreby nemocnice do odrážkového zoznamu.

Zdravotnícky personál v kyjevských nemocniciach bežne aj nocuje. Niektorí lekári na chirurgických pracoviskách neboli doma už vyše mesiaca. Ak budú v takomto režime fungovať naďalej, je pravdepodobné, že bude narastať ich chybovosť a upadať ich psychický stav.

Foto: Anton Frič

Vojnové deti

Malý Demar sa narodil iba včera. Mama si minichlapca v pásikavých dupačkách s láskou fotí na mobil a zábery kamsi odosiela.

Pribúda matiek, ktorým sa po pôrode netvorí mlieko. Je to typická reakcia na vysoký stres.Zdieľať

V Kyjeve sa za posledný mesiac narodilo 807 detí. Matky v štádiu vysokého tehotenstva nestihli z bombardovaného mesta ujsť. Niektoré sa nestihli ani dostať do nemocnice. Časť z nich porodila doma, časť priamo v úkryte.

„Vďakabohu, sme zdraví a spokojní,“ povie mladá žena a sleduje spiaceho Demara. Rodila sama, muž je vojak, v čase vojny má iné povinnosti ako vítať na svete svojho druhého syna.

Kyjevský Perynataľnyj Centr je jediná pôrodnica, ktorá dnes v hlavnom meste funguje.

„Potrebujeme oxytocín, infúzne systémy a gél na ultrazvuk,“ hovorí lekárka Miroslava Nazareva, keď sedíme v malej pracovni s prelepeným oknom a ikonou na bielom parapete. „A náhrady materského mlieka,“ vystrie sa unavene za pracovným stolom.

Na Ukrajine dnes pribúda matiek, ktorým sa po pôrode netvorí mlieko. Je to typická reakcia na vysoký stres. Rastie tiež dopyt po alkohole na uvoľnenie psychiky. V celej krajine preto pár dní po vypuknutí vojny nariadili „suchý zákon“. Tlmiť stres alkoholom je priveľké riziko. Najmä v čase vojny.

Demar. Jedno z 807 detí, ktoré sa za posledný mesiac narodilo v Kyjeve. Vojnové dieťa. Foto: IM

Obranca ukrajinskej metropoly

Vonku prší, centrum Kyjeva je prázdne. Míňame divadlo s vchodom prelepeným páskou, zatvorené butiky a reklamy na kultúrne podujatia, ktoré sa nekonali. Réžiu každodenného života Ukrajincov prevzal Putin.

Vriec s pieskom na ceste pribúda, vŕšia sa na kopách ako biela hradba. Vojaci v plnej zbroji strážia vstup do priestorov kancelárie starostu mesta.

Naša spojka Vadim je poslancom miestneho zastupiteľstva a rozhodol sa, že štyroch ľudí, ktorí prišli do Kyjeva ponúknuť mestu humanitárnu pomoc, predstaví starostovi Kličkovi, človeku z plagátov, kde nad hlavou v obrovských rukách drží vlajku Ukrajiny. Národný hrdina utlačenej krajiny. Kedysi boxer, dnes politik. Ideálny líder do čias vojny.

„Nie, za toto naši bratia neumierali,“ kričal dav, keď im Kličko na pódiu predniesol výsledky rokovaní.Zdieľať

Nebolo to tak vždy. Prozápadný Vitalij Kličko stál počas Majdanu v roku 2014 na pódiu ako jeden zo symbolov opozície. Keď dav volal po odstúpení proruského Janukovyča a Janukovyčove sily doň strieľali, Kličko tam bol, ľudia ho vyslali na „Verchovnu radu“ aj so svojimi požiadavkami.

Avšak to, čo v ukrajinskom parlamente v mene ľudí vyrokoval – predčasné voľby v decembri 2014 – bolo primálo.

Ukrajinci sa báli, že dovtedy vládne sily zabijú ďalších občanov a iných zavrú do väzenia. Ľuďom, ktorí na zasneženom námestí koncom februára 2014 prichádzali o svojich blízkych, to nestačilo. Požadovali, aby po tom všetkom Viktor Janukovyč odstúpil z postu prezidenta a už nikdy sa naň nevrátil.

„Nie, za toto naši bratia neumierali,“ opakoval vtedy dav, keď im Kličko na pódiu predniesol výsledky rokovaní a vyburcovaný ľud ho vzápätí vypískal. Masa dala vláde ultimátum, bez pomoci opozície stavila všetko. A vyhrala.

Zábery kamier, ako Janukovyč s kufrom na kolieskach nadránom ticho opúšťa Kyjev, obleteli svet skôr, než stihol ukrajinský prezident pristáť v Rusku.

Ukrajinci vtedy spoznali svoju silu. Spoznal ju aj Kličko, ktorý sa v roku 2014, keď sa naplno prejavila túžba Ukrajincov patriť k Západu, stal starostom Kyjeva. Metropoly, ktorú o osem rokov neskôr Rusi napadli.

Kličko na kyjevskom Námestí nezávislosti 25. januára 2014. Bývalý šampión ťažkej váhy bol chvíľu aj vážnym kandidátom na prezidenta. Foto: Rob Stothard

Dnes vieme, kto sú naši priatelia

Dvere na konci dlhej chodby sa otvoria a vychádza z nich dvojmetrový muž. Ako sa približuje k nám, zdá sa, že sa ešte zväčšuje. Cítim sa pri ňom ako posledný diel ruskej matriošky.

Ukrajina dnes bojuje aj za Európu a potrebuje pomoc.Zdieľať

„Som veľmi rád, že ste prišli,“ povie Vitalij Kličko a podáva každému z nás ruku. „A som veľmi vďačný za to, čo pre nás Ukrajincov dnes vy Slováci robíte,“ vraví a ukáže na priestor za veľkými dverami, kam sa spoločne presúvame. „Ukrajina dnes bojuje aj za Európu a potrebuje pomoc.“

V priestore s vysokými stenami sa postupne objavia ďalší muži, poradcovia starostu i jeho mladší brat Vladimir v plnej zbroji. Starostova osobná ochranka. Klička dnes strážia podobne ako prezidenta Zelenského.

„Ukrajinci bojujú za svoju slobodu, za svoje ženy a deti. Rusi bojujú preto, lebo im to nariadili,“ hovorí, keď sledujeme fotografie padlých ukrajinských vojakov na vysokej stene. „A to je úplne iný typ motivácie.“ Pozerá na tváre mužov v uniformách, keď sa rozprávame opretí o elegantný múr paláca.

Sadnúť si nie je čas, okolo starostu sa postupne zbierajú poradcovia a vojaci, no Kličkovi je s nami zjavne dobre. Personál mu už naznačuje, že je čas ísť na ďalšie stretnutie. Diár má plný, každý jeho presun je navyše kvôli bezpečnosti potrebné naplánovať.

Pred budovou kancelárie stojí malá armáda a popri stene naukladané Molotovove koktaily.

„Nech sa bude diať čokoľvek, my sa brániť neprestaneme,“ Kličko sa slabo usmeje, prikývne bratovi a na rozlúčku znova každému podáva ruku. „Dnes vieme, kto je náš ozajstný priateľ.“

Bývalý boxer a dnes starosta Kyjeva Vitalij Kličko.

Dajte si s nami čokoládu

Pred nami sa rozprestiera stanica metra a na jej dvoch podlažiach rozložené matrace. Niektorí Kyjevčania spia priamo v pristavenom vlaku na prízemí, iní sú hore, na poschodí. Je tam teplejšie.

Na začiatku ruskej agresie ich tu nocovali stovky. Ľudia ležali jeden vedľa druhého, deti mali natlačené k sebe a pri nohách im spali psy. Dnes ich je tu asi necelá stovka. Cez deň sa idú domov osprchovať a prezliecť a večer sa znova vracajú na stanicu. Je to ich naučený rytmus, život v čase vojny, matrace a karimatky cez deň už nik nespratáva.

Občas vidieť okolo matracov postavený kartón. Je to pokus o osobný priestor v prostredí, kde nič podobné neexistuje.Zdieľať

„Dáte si horúcu čokoládu?“ Pani v teplákovej mikine drží v rukách obal s kakaovým práškom. Ide jednu zaliať dcére, rozpráva a ukazuje na opačný koniec poschodia, kde spod farebnej periny trčí bodkovaná ponožka. Pani sa na nás usmieva, akoby sa nás pýtala, či nemáme rozmeniť drobné na lístok, a ďalej smeruje k rýchlovarnej kanvici na zemi v kúte stanice.

Občas vidieť na zemi okolo matracov postavený kartón. Je to akýsi pokus o intimitu, osobný priestor v prostredí, kde nič podobné neexistuje, kde spí stovka ľudí a spoločne si varí čaj a umýva zuby, kde vojak v prázdnom kupé chrápe na celú stanicu a pani vo vlnenom župane mu na vozni potichu zasúva dvere.

Kyjevčania tu už viac ako mesiac prežívajú spoločný život. Neprivádza ich sem ani tak strach z rakiet, ktoré na nich môžu dopadnúť. Tá pravdepodobnosť existuje, no je minimálna. Na stanici hľadajú najmä „pocit bezpečia“, spánok bez prerušenia, bez vysvetľovania deťom, že všetko je v poriadku, to len na moment zahrmelo nebo.

V podzemí bombardovanie nepočuť. Ukrajinci tu hľadajú chvíle bez myšlienok na to, že krajina je vo vojne.

Дітей (Deti)

„Uhádneš, čo je to za zvieratko?“ Vysoké dievčatko má 9 rokov a asi rovnaký počet kíl. Dáša sedí na schodoch stanice, usmieva sa a k hrudi si tlačí chlpatú guľôčku. Vyzerá to ako biely zajac bez uší, spokojne jej spí v náručí.

„Činčila!“ poteším samu seba, že nie som úplný idiot, a chvíľu ju obe hladkáme.
„Mama mi vravela, že keď sa skončí vojna, kúpi mi ešte jednu,“ hovorí a činčilu si pritisne bližšie, až mi napadne, či zviera ešte môže dýchať.
„Ako sa bude volať?“ pýtam sa jej po slovensky s ruským prízvukom a čudujem sa, že sa so mnou ešte niekto rozpráva.

No Dáša sa teší, oči jej svietia, má tu mamu aj sestru, ukazuje na poschodie stanice metra a „bábuška“ spí tam dole v kupé, lebo chrápe. O chvíľu sa k nim pridá aj tatino, je teraz niekde na služobke, no čoskoro sa vráti a budú tu všetci spolu. Dáša od šťastia dusí činčilu.

Sme na kempingu a tatino je na služobke.

Je to ako scéna z filmu Život je krásny, kde otec pre svojho syna premenil vyhladzovací tábor na hru a na konci, keď prežili a vyhrali, chlapec dostal od vojaka chlieb s marmeládou.

Dáša nám zamáva a odchádza do vozňa zaželať bábuške dobrú noc. Sledujem, ako kráča dole schodmi a mizne v tmavomodrom vlaku.

Ibaže deti vždy vnímajú oveľa viac, než si myslíme.

Dáša a činčila. Foto: IM

Slobodný Kyjev, slobodná Ukrajina

Nemocnice v hlavnom meste dnes fungujú v obmedzenom režime. Chronickí pacienti dostávajú starostlivosť iba vtedy, ak majú nemocnice personál, kapacitu alebo lieky a materiál. Takmer vždy čosi chýba.

„Strelných rán je však už menej, dokážeme tak postupne naberať aj tých, ktorí na operácie čakali, kým sme z okolia Kyjeva znášali postrelených ľudí,“ rozpráva chirurg Andrij Huk z Neurochirurgického ústavu Romodonova a vyzerá, že je pripravený na všetko.

„Teraz je čas na zákroky. Nik nevie, dokedy potrvá,“ usmeje sa v rýchlosti, keď nám podáva ruku a v pozadí stojí sanitka so značkou Popradu.

„Bombardovanie v meste počuť denne,“ píše kolega v hodnotení humanitárnej situácie. „Aj v poškodených budovách neraz ďalej žijú ľudia, ktorí buď nemajú kam ísť, keďže útek na západ krajiny či do zahraničia je pre nich príliš drahý, alebo sa rozhodli zostať. Desaťtisíce ľudí dnes v Kyjeve prespávajú v protibombových krytoch a v metre.“

Keď opúšťame hlavné mesto plné checkpointov a vojakov, myslím na Kličkove slová: „Ukrajinci bojujú za svoju slobodu, za svoje ženy a deti – a to je úplne iný typ motivácie.“ Viem, že má pravdu.