Reportáž z Kyjeva Rusi uviazli vo vlastnej lži a v ukrajinskom blate

„A vy ste sa tu kde vzali?“ pozerá na nás mladá žena prekvapene spoza baru, keď sa jej v podniku uprostred Kyjeva zjavia štyri červené bundy Katolíckej charity. V Kyjeve tretí deň striedavo prší, v centre sa pohybuje zopár ľudí, väčšina je v maskáčoch a kamsi sa náhli. Počas vojny sa nedá stáť.

V centre Kyjeva sa pohybuje iba zopár ľudí a kamsi sa náhlia. Počas vojny sa nedá stáť.Zdieľať

Spolu s Katolíckou charitou sme ako dobrovoľníci navštívili Ukrajinu, aby sme tam doviezli humanitárnu pomoc a zistili, čo naši susedia vo vojne dnes najviac potrebujú. Našu cestu sme začali v Mukačeve a prešli do Kyjeva, kde sme na moment zostali.

Barmanka Ira sa na nás usmieva. Tú reakciu občas vidieť, keď prechádzame ulicou v červených bundách a ľudia na nás prekvapene a so záujmom hľadia, občas ktosi poďakuje. Ale o tom bude text nabudúce, o návštevách nemocníc, stretnutí so starostom Kličkom a ďalšími, o nociach strávených v podzemí metra či na psychiatrickej klinike.

Teraz sa poďme pozrieť, ako vyzerá mesto a najmä človek v čase vojny.

V jednej ruke vodka, v druhej zbraň

Poloprázdne ulice hlavného mesta delia betónové kvádre obložené ťažkými vrecami s pieskom. Niektoré zátarasy, najmä tie na okraji mesta, vyzerajú, akoby na ne ľudia priniesli všetko, čo doma našli. Pod vrecami je staré auto, kreslá s vyšúchaným poťahom či kancelárske stoličky. A vedľa cesty do zeme ponorený tank.

Nik nevedel, v ktorých častiach Kyjeva bude otvorená vojna. A tak čakali.Zdieľať

Ukrajinci sa útoku zľakli. Prvé tri dni od vypuknutia ruskej agresie dostal zbraň takmer každý. Bolo treba chrániť hlavné mesto, na ktoré sa hnali ruské tanky. Kyjevskí muži posielali svoje ženy a deti preč, najmä na západ krajiny a ďalej, do bezpečia, kým oni zostali strážiť jednotlivé časti mesta, nevediac, čo ich čaká, aká veľká bude ruská sila rútiaca sa na Kyjev.

Ukrajinská vláda dala zbraň každému, kto sa o ňu prihlásil. Po cestách sa vytvorili blokposty, zátarasy z betónu a vriec naplnených pieskom, kde stáli muži a ženy s páskami na ramene a so zbraňou v ruke, aby bránili mesto i seba. Stres a napätie z blížiacich sa Rusov však urobili svoje.

Na blokpostoch sa objavili prvé potýčky, ozbrojení ľudia si navzájom ponúkali vodku a pálenku, aby sa zahriali a uvoľnili, a keď sa uvoľnili príliš, ozvala sa prvá streľba. Ukrajinská vláda pochopila, že tadiaľto cesta nevedie. Na piaty deň začala sťahovať zbrane z ulíc a vyhlásila „suchý zákon“. Život bez alkoholu v celej krajine.

Výdaj výzbroje sa po novom začal koordinovať. Kto chcel byť súčasťou teritoriálnej obrany, mal možnosť podpísať kontrakt, teda zmluvu na čas do ukončenia vojnového stavu. Po troch mesiacoch ju možno vypovedať. Aby sa nestalo, že človek zostane sedieť v kyjevských zákopoch rok. I viac. Ktovie, koľko vojna potrvá, a hlavné mesto bude vždy jedným z cieľov.

Ruský blitzkrieg do Kyjeva sa nekonal. Po piatich dňoch tak vznikol priestor na tréning a akúsi profesionalizáciu miestnej domobrany. Niektorí Ukrajinci, ktorí sa hlásili do teritoriálnej obrany, si ju zvolili ako prevenciu, keby ich vláda povolala do prvej línie, do otvorenej vojny.

Nik však nevedel, v ktorých častiach Kyjeva bude prvá línia. A tak čakali.

Centrum Sport Life v Kyjeve, ktoré zasiahla ruská raketa Kinžal.

Mesto vo vojne

Nebo náhle zareve. Nie ostro, skôr akosi bublajúco. Akoby hrmelo, hoci nad Kyjevom dnes svieti slnko a celá scéna zvláštne kontrastuje. Obloha sa pod bombardovaním otriasa sekundu, dve, čoskoro ich narátam pätnásť. Koľko rakiet za ten čas vystrelili?

Človek prilepený o studený stĺp má čas si rozmyslieť, či sa bude znova nazývať Ukrajincom.Zdieľať

Podľa mapiek a intenzity hluku poznať, že sa bombarduje 10 – 15 kilometrov od nás. Bezprostredné riziko nehrozí, na uliciach vidieť zopár ľudí a psov, na hrmot si zvykli. Kyjevčania využívajú čas a denné svetlo na nákup potravín a vybavenie základných vecí, kým príde „komandantský čas“ a oni budú musieť večer znova zaliezť do domov, bytov či úkrytov v metre, lebo v noci sa bombarduje najviac a do ulíc v tom čase vychádzajú rôzne živly.

Tí, ktorí rabujú a z políc obchodov berú to málo, čo v nich zostalo. Vchádzajú do opustených bytov a vynášajú z nich rádiá, televízory či chladničky. Občas ich na ulici odchytia muži a ženy z teritoriálnej obrany, občas miestni sami. No výsledok je rovnaký, stiahnu im nohavice a ich telá prilepia širokou páskou o pouličné stĺpy v oslave hanby, ktorú spôsobili sebe i národu.

Počas noci pri studenom stĺpe si majú čas rozmyslieť, či sa budú znova nazývať Ukrajincami.

No sú tu aj ďalší, ktorí podobne nekonajú v prospech Ukrajiny. Nejde im však o väčší televízor či fľašu vodky, ale o zisk informácií, ktoré posielajú ďalej, do Ruska. Ukrajinu systémovo oslabujú zvnútra. A tam už miestni nestačia. Na lov ruských špiónov sú povolaní iní.

Bezpečnosť nielen v hlavnom meste

Vojak zamáva a zastaví nás. Z druhej strany betónových kvádrov stoja pri ceste ďalší ozbrojení muži a rad-radom kontrolujú autá smerujúce do východnej časti Kyjeva. Na blokpostoch je zakázané fotiť, veľký preškrtnutý fotoaparát je oznamom i výstrahou súčasne.

Vedia, prečo to robia. Ak si človek pri fotení hliadok na mobile zapne GPS, v okamihu sa mu vyroluje mapa s presnou lokáciou jednotlivých záberov mesta. Mapa, ktorá robí hlavné mesto zraniteľným. Ktovie, kde tie zábery končia a komu uľahčia cestu pri ďalšom útoku.

Paranoja vo vojne je silná. Špeciálne, keď proti sebe stoja dva natoľko prepojené národy.Zdieľať

Vo vojne v Iraku a Sýrii človeka na blokposte občas vytiahnu z auta a vrátia po troch hodinách. Okrem nekonečných otázok mu vezmú telefón a prechádzajú jeho obsah.

Tu sa na GDPR nehrá, tu sa sleduje všetko, prevencia i paranoja v čase vojny je silná, bežná, normálna, ťažko ju komukoľvek vyčítať. Špeciálne v momentoch, keď proti sebe stoja dva natoľko prepojené národy.

Rusi a Ukrajinci majú množstvo príbuzných na oboch stranách hraníc. Vojna im sadla do kuchýň a rozdelila rodiny. Ukrajincov neničí len ruská agresia, ale i nedôvera zo strany blízkych. Ľudí, ktorí žijú v inom príbehu, vytvorenom Ruskom, kde uverili vláde v Kremli a jej médiám namiesto svojich ukrajinských bratrancov a sesterníc, ktorí im do telefónu kričia, že ich ostreľujú ruské tanky.

Aj preto je pre Rusov ľahké nastrčiť do ukrajinského prostredia svojich a nechať ich splynúť s prostredím. A aktivovať ich, keď príde čas. Ako teraz.

Lov diverzantov

Občania sami nahlasujú podozrivé osoby konkrétnym úradom či osobám. Ako to býva, systém sa často zneužíva na osobné, napríklad susedské spory. 90 percent z tipov, ktoré sa lovcom diverzantov dostanú, sú hlúposti. Približne 10 percent sú proruskí špióni.

Ide zväčša o Rusov, ktorí sa na miesto bydliska presťahovali len nedávno, napríklad pred rokom. Okolie ich nepozná, veľmi sa do neho nezapúšťajú. Mobil majú plný fotografií blokpostov, vládnych budov či rozmiestnení vojakov, ktoré posielajú ďalej na neznáme ruské čísla.

Keď ich chytia, posunú ich úradom. Niekedy však až neskôr, po chvíli.

Burger zadarmo

Dvere hotela, v ktorom večer sedíme, sa otvoria. Dovnútra vstúpia dvaja mladí muži s rovnakými tvárami. Sú to bratia, dvojičky. Práve sa vrátili z Černihiva, mesta, ktoré v čase nášho stretnutia obkľučujú ruské tanky. A v ktorom sa dvojičky narodili.

„Američanom vyhovuje, že Rusko uviazlo v hre na dlhú trať,“ povie a pozrie na brata.Zdieľať

„Nie, vďaka, už sme jedli,“ zdvihne ruku jeden z nich, keď si vyzlieka zelenú bundu a čašník sa ho pýta, či si dá kúsok mäsa so šalátom. Obaja bratia fungujú ako dobrovoľníci a do obliehaného mesta vozia jedlo a muníciu. Pri každej ceste presviedčajú vlastnú mamu, aby z neho odišla spolu s nimi. Márne. „Tu som sa narodila, tu aj zomriem,“ opakuje im vždy, keď sa lúčia s tým, že sa možno vidia naposledy.

„Nie sme hladní, po ceste sme tankovali a šéf benzínky náhle vraví pokladníčke: ,Čo nevidíš, že to sú tí, ktorí za nás bojujú?‘ Dali nám burgery zadarmo,“ usmeje sa a sadne si za stôl k bratovi.

Obaja majú niečo vyše tridsať, v Kyjeve zostali sami. Svoje rodiny tak ako ostatní poslali po vypuknutí vojny do zahraničia. „Viete,“ zasmeje sa jeden, no tvár má vážnu, „v Taliansku nás berú ako ekonomických migrantov, ako chudobných, ktorí do ich krajiny prišli žobrať... Nevedia, čo sa u nás deje? Nesledujú správy?“

Pozrie na veľkú obrazovku na druhej strane miestnosti a zábery rozstrieľaných domov.

„Američanom táto pomalá vojna vlastne vyhovuje,“ hovorí potichu. „Vyhovuje im, že sa Rusko popálilo a uviazlo v hre na dlhú trať, kde sa postupne oslabuje,“ pozrie znova na brata. „Ak by USA chceli, pomohli by Ukrajine viac. Pomohli by Charkovu, Odese, Donbasu... i Černihivu.“

Keď vojna skončí, nenávisť pretrvá

„Počkaj, ukážem ti video.“ Vždy keď vo vojne počujem tie slová, mykne ma. Obrazy násilia prerastajú každú konverzáciu, netrvá dlho a stáva sa z nich akýsi nový pozdrav – „počkaj, ukážem ti video či fotografiu“ a človek vie, čo bude nasledovať. Zábery modrých nechtov a vyvrátených očí, mŕtvoly Full HD rovno do tváre.

Muž vo vlnenom svetri zviera v ruke telefón. Náhle ho nakloní, aby sa obraz zväčšil a nič mi neušlo.

„Keď dôjde k výmene zajatcov, títo už budú nepoužiteľní,“ usmeje sa muž vo vlnenom svetri a vypne obrazovku.Zdieľať

Na záberoch sú ruskí vojaci. Koľko môžu mať rokov? Nie veľa. Ležia na zemi jeden vedľa druhého ako maskáčové bábiky. Ruky majú zviazané za chrbtom a v očiach des. Sledujú človeka, ktorý stojí nad nimi, v rukách drží mobil a zbraň. Prechádza pomedzi nich a pri každom sa na moment zastaví. Namieri mu na nohu a vystrelí.

Vojaci skríknu od bolesti a čelom tlačia o studený betón. Iní sa len myknú a v tichom kŕči prevaľujú zo strany na stranu, kým sa im pod stehnom tvorí mláka bordovej krvi. Je to osvedčená technika, stratégia, ako umenšiť počet bojaschopných Rusov, ktorých je viac, oveľa viac než tých ukrajinských.

„Keď dôjde k výmene zajatcov, títo už budú nepoužiteľní,“ usmeje sa muž vo vlnenom svetri a vypne obrazovku, akoby sa nič nestalo. „Týchto vojakov Rusku vrátime, no oni sa k nám už nevrátia. Nikdy.“

Keď vojna skončí, nenávisť medzi oboma národmi pretrvá ešte dlhé, dlhé roky.

Muž ukazuje na vyhoretý byt, ktorý zasiahla zostrelená ruská raketa.

Večer si zastrite okná

Vysoký hotel vo východnej časti Kyjeva je dnes pustý. Býva v ňom akurát majiteľ, zopár utečencov, ryšavá mačka a my, členovia Katolíckej charity. Na večeru je mäso a šalát, jedli sme ho včera aj dnes a budeme zrejme aj zajtra. Švédske stoly v čase vojny.

Sledujem aj ruské médiá. Chcem vedieť, čo z vojny vidí moja rodina.Zdieľať

„Na oknách si potom zatiahnite rolety,“ pripomína Rustan, zamestnanec hotela, keď spolu po celom dni sedíme v útrobách hotelovej loby. Mladý muž je pôvodom Rus, na Ukrajine žije roky. Je to chudý, tenký vystresovaný chlapík, za tie dni sme sa už spriatelili. V Kyjeve je rád, no väčšinu príbuzných má v Rusku, na severe neďaleko fínskych hraníc.

„Sledujem aj ruské médiá,“ nahne sa k ovládaču a obrazovka v druhej časti reštaurácie zabliká. „Chcem vedieť, čo vidí moja rodina.“ Ani jeho blízki neveria, čo sa na Ukrajine reálne deje. Rustanov otec neverí dokonca ani jemu, vlastnému synovi. Miesto toho sleduje „svoje správy“.

„Pozri sa na to,“ zmĺkne, keď sa na obrazovke objavuje hovorkyňa Ruskej federácie Marija Zacharovová a za ňou zábery z Ukrajiny. V blatistom poli sú zaborené obrovské vozidlá a ruskí vojaci bez mimiky hlásia, že úspešne „denacifikovali“ ďalšie oblasti.

„Panebože, veď sa na to pozri,“ zabáva sa Rustan a hlas má akýsi tenký, keď sleduje zábery z Ukrajiny. „Rusi uviazli vo vlastnej lži a v ukrajinskom blate.“

Mnohí Ukrajinci naďalej spávajú na stanici metra. Je to pre pocit pokoja a bezpečia, rakety pod zemou nepočuť.

Solidarita a viera

„A vy ste sa tu kde vzali?“ pozerá na nás mladá žena prekvapene spoza baru, keď sa jej v podniku uprostred Kyjeva zjavia štyri červené bundy Katolíckej charity. Barmanka Ira sa na nás usmieva, priam žiari. Tú reakciu občas vidieť, keď prechádzame ulicou v červených bundách, ľudia na nás so záujmom hľadia. Niektorí nám ďakujú, že sme prišli.

Ira nám prinesie kávu a prisadne si. Z jej baru sa nedávno stalo koordinačné centrum pre rozvoz jedla lekárom a vojakom. Personál dnes v priestore aj prespáva. Skupina ľudí každý deň navarí a rozvezie po okolí stovky porcií.

Ukrajinci nespia, bojujú, pracujú, kričia Sláva Ukrajini a veria, že zvíťazia.Zdieľať

„Vyhráme,“ odhodlane povie mladá žena a v ruke zviera džbán s obrázkom Putinovej hlavy. Jeho studené modré oči hľadia na malý podnik uprostred Kyjeva, na ľudí, ktorí behajú okolo, prinášajú vrecia so zemiakmi na nové porcie a preberajú štósy obalov s teplým jedlom, aby ich rozviezli do okolitých nemocníc a na frontové línie. Každý z nich prispieva, ako vie.

Solidarita v čase vojny je fascinujúca. Je to čosi nadľudské, čo evokuje utópiu, kde ľudia náhle pochopia, že dokážu oveľa viac, než si sami o sebe mysleli. Solidarita, pri ktorej človek čakal, že pre vyčerpanie už dávno pohasne.

Nestalo sa, Ukrajinci bránia svoju vlasť. Nespia, bojujú, pracujú, kričia Sláva Ukrajini a veria, že zvíťazia. Porážku vytesnili, nekoná sa, takýto výsledok ruskej agresie v ich krajine, na ich uliciach a predmestiach neexistuje.

„Vyhráme,“ zopakuje mladá žena a v jej hlase niet pochybností. Vyhrajú? A čo to vlastne znamená? A čo ak sa tak nestane? Čo to urobí s odhodlanou dušou Ukrajincov?

Ira Kovalenko, Putinova hlava a bar Naturlih v centre Kyjeva.

Sláva nám!

Reklama na pumpe zabliká a v rade za sebou posúva nápisy v azbuke: „Espresso, Cappucino, Latte, Sláva ozbrojeným silám Ukrajiny!, Mocca, Americano, Ristretto – vyberte si z bohatej ponuky.“

Je to všade. Vždy, keď na moment na pumpe, v hoteli či na návšteve zazrieme televíziu, na obrazovke sa menia hostia v odtieňoch zelenej a nerozprávajú, lež kričia, dvíhajú päsť nad hlavu a Zelenského víťazné gesto následne striedajú zábery tankov a ukrajinských zástav vejúcich cez pol obrazovky.

Ten prúd energie človeka drží a nepúšťa. Spája ho s ostatnými a ujasňuje smer, ktorým dnes spoločne kráča celá Ukrajina. Smerom k víťazstvu. Občas to musí byť unavujúce, žiť vo večnom odhodlaní, vypätí, keď vojna trvá týždne. No aká je alternatíva?

Pýtam sa to opatrne, až keď viem, že človek pochopí, že tou otázkou neútočím, neryjem, len sa snažím rozumieť. Kde sú hranice štátnej propagandy?

„My vieme, že je to vládna ideológia,“ hovorí známy, keď v aute míňame desiaty bilbord s heslom Boh ochraňuj našu armádu, „je to ,pozitívna propaganda‘. Vieme to, nevadí nám to a hráme to spolu s nimi.“ Pozrie na mňa. „Nič iné nám totiž nezostáva.“

Národ je v čase vypätia nevyhnutné držať pohromade za akúkoľvek cenu.

Ostáva dúfať, že tá cena nebude privysoká, že stret s realitou Ukrajincov neponíži, nezlomí, aj keď nepovedie k tomu víťazstvu, ktoré dnes nosia vo svojich predstavách.

Ukrajinci sa proti ruskej agresii zomkli, prekvapili svet i sami seba. Dnes veria, že vyhrajú. Pretože iná možnosť neexistuje.
 

Foto - Iva Mrvová