Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
03. apríl 2022

Marek Vagovič v Postoji

Očistné procesy sú na polceste, výsledky veľkých káuz ovplyvnia aj voľby

Marek Vagovič hovorí o profesionálnej zmene, o najväčších kauzách svojej kariéry aj o tom, ako dopadne očista krajiny.

Očistné procesy sú na polceste, výsledky veľkých káuz ovplyvnia aj voľby
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Marek Vagovič hovorí o profesionálnej zmene, o najväčších kauzách svojej kariéry aj o tom, ako dopadne očista krajiny.

Investigatívny novinár, publicista a moderátor Marek Vagovič začína vo svojej kariére novú kapitolu. 

Rozprávali sme sa o jeho nových plánoch, o textoch a videoreláciách, ktoré bude robiť pre Postoj, aj o tom, prečo sa po úspešných knihách o pozadí strany Smer rozhodol napísať triler.

Vo svojom profesijnom živote začínaš novú éru. Odchádzaš z portálu Aktuality.sk, rozbiehaš vlastné vydavateľstvo, a čo nás veľmi teší, začínaš aj ako autor a moderátor v Postoji. Prečo si sa rozhodol pre túto zmenu?

Už dlhšie som rozmýšľal, že by som v oveľa väčšej miere písal aj vydával knihy. Nielen seba ako autora, ale aj iných, čo bolo vnímané ako potenciálny konflikt záujmov, keďže aj Ringier (vlastník portálu Aktuality.sk, pozn. red.) má vlastné vydavateľstvo. Musel som sa preto rozhodnúť, či zostanem naplno v Aktualitách, alebo pôjdem čiastočne vlastnou cestou.

Podmienkou bolo vzdať sa relácie NA ROVINU, politických komentárov i šéfovania investigatívnemu tímu. Nebolo to ľahké rozhodovanie, s redakciou som bol aj ľudsky spätý viac ako šesť rokov. Vybudoval som silný investigatívny tím, v ktorom začínal aj Ján Kuciak, a dnes má veľmi slušnú kvalitu aj reputáciu.

Na druhej strane, chcel som mať aj trochu voľnejšie ruky, takže som prešiel na externú spoluprácu. Život v jednom médiu má aj isté obmedzenia – teraz som kvázi voľný hráč, cítim sa oveľa slobodnejšie.

Na čo sa môžu naši čitatelia a diváci tešiť od Mareka Vagoviča?

Pre Postoj budem písať bezpečnostné analýzy, politické komentáre a moderovať diskusnú reláciu typu NA ROVINU. V Aktualitách už budem robiť len reláciu NA SCÉNE. Okrem toho budem raz mesačne moderovať verejné diskusie a písať knihy.

Prečo si sa takto dohodol práve s Postojom?

Lebo novinársky aj ľudsky sú mi najbližší ľudia v Postoji. Nad touto voľbou som ani dlho nepremýšľal. S Martinom Hanusom, s Jozefom Majchrákom aj s ďalšími ľuďmi z Postoja máme spoločnú minulosť ešte z čias .týždňa. Zároveň oceňujem ich politické komentáre, analýzy a rozhovory, ktoré vychádzajú na Postoji.

Nemôžem mlčať, keď vidím niekedy aj medzi novinármi istú klanovitosť, tak trochu systém „náš človek“. Zdieľať

Postoj nesie podnázov „Konzervatívny denník. Vieš sa s tým stotožniť?

Uvedomujem si toto hodnotové zaradenie, ale neprekáža mi to. V každom médiu, vrátane Aktualít, Denníka N či SME, sa vyskytujú názory, s ktorými nesúhlasím. Týka sa to aj Postoja, s ktorým tiež nemám stopercentnú názorovú zhodu. Za kľúčovú však považujem redakčnú pluralitu názorov.

Kultúrno-etické témy nie sú pre mňa v pohľade na život a svet rozhodujúce. Vnímam a rešpektujem obidva póly, dôležité je, aby spolu kultivovane diskutovali a neurážali sa.

Môj príchod do Postoja nie je ideologický. Idem si sem robiť svoju robotu v témach, v ktorých sa cítim silný, čo nie sú témy kultúrnych vojen. Na druhej strane mi prekáža, keď je Postoj automaticky nálepkovaný aj v témach, kde nepíše ideologicky, len preto, že má iný názor ako väčšina.

Definuješ sám seba ako konzervatívca?

Som skôr stredový človek. Hodnotovo viac konzervatívny, ale v civilizačnom, nie náboženskom zmysle. Bol som vychovaný v kresťanskom duchu, mám aj všetky sviatosti. Som však veľmi vlažný veriaci, nechodím ani pravidelne do kostola.

Mnohé spory nevnímam konzervatívno-liberálne, ale civilizačne. Napríklad keď išlo o slovné napadnutie Simy Magušinovej zo strany Rada Ondřejíčka a Petra Tkačenka, veľa ľudí sa jej zastalo, pretože sú veriaci a dotklo sa to ich náboženského presvedčenia. Mne prekážalo najmä to, že to bolo hulvátske, neslušné a nemiestne.

Alebo keď som kritizoval prezidentku Čaputovú za spôsob, akým sa zastala bývalej šéfky ŠÚKL-u Zuzany Baťovej a, naopak, tvrdo pranierovala Igora Matoviča. Neurobil som to z ideologickej pozície, prekážal mi len jej „dvojaký kilometer“. Napriek tomu som bol na sociálnych sieťach „prefackaný“ a onálepkovaný. 

Nešlo len o známy prípad „dvojakého kilometra. Viackrát si sa verejne postavil proti väčšinovému názoru mediálneho prostredia. Aj keď existuje viac novinárov, ktorí sa so svojím prostredím názorovo nezhodujú, málokedy to dajú najavo. Prečo si to ty dovolíš?

Vždy som bol taký, už od základnej školy. Keď sa mi niečo nepáčilo, povedal som to nahlas, čo mi spôsobilo aj veľa problémov. Niekedy si však aj ja radšej zahryznem do jazyka – najmä v extra citlivých témach, ktoré by ľudia nemuseli pochopiť.

Bolo by oveľa pohodlnejšie ísť stále s prúdom a nehovoriť, čo si naozaj myslím. Mal by som viac otvorených dverí, zatiaľ čo takto si ich čiastočne zatváram.

No nemôžem mlčať, keď vidím niekedy aj medzi novinármi istú klanovitosť, tak trochu systém „náš človek. To znamená, keď nejdú rovnako ostro do ľudí, ktorí sú im mentálne blízki. Ani toto nie je o ideológii, ale o poctivom a férovom prístupe.

Máš dojem, že oproti minulosti je dnes novinárske prostredie nepriateľskejšie či radikálnejšie voči iným názorom než tým, ktoré medzi novinármi väčšinovo prevládajú?

Vo všeobecnosti je to vyhrotenejšie, čo sa však týka aj mňa. Tiež sa občas na sociálnych sieťach nie celkom šťastným spôsobom zapojím do novinárskej výmeny. Za vyše šesť rokov v Aktualitách som však napriek určitým názorovým rozdielom nezažil otvorený zásah do svojej tvorby.

Mal som absolútnu autorskú slobodu a to, čo som si myslel, som aj napísal. Hoci som cítil, že som s viacerými postojmi v menšine, nevyrušovalo ma to. Vždy som si išiel svoje, takže som sa tým bližšie nezaoberal. Nemením názory podľa toho, odkiaľ fúka vietor.

To, ako sa správa generálny prokurátor Maroš Žilinka, je pre mňa absolútny šok a sklamanie. Zdieľať

Čo Postoj v slovenskom priestore predstavuje z pohľadu novinára, ktorý prichádza z iného prostredia?

Postoj mi v niečom pripomína české Echo24. Tiež začínali ako médium, ktoré ide trochu proti hlavnému prúdu, i keď občas dosť ulietavajú. Postoj vnímam ako hodnotovo jasne vyprofilované médium – hovoríte aj veci, ktoré nekorešpondujú s hlavným mediálnym i politickým prúdom. 

V niečom mi je to sympatické, veď sám som taký, čo však neznamená, že s vami vo všetkom súhlasím. Ale oceňujem, že hovoríte veci, ktoré považujete za správne, a to aj do vlastných radov. Naposledy sa mi veľmi páčil text Martina Hanusa a Jozefa Majchráka Konzervatívne poučenie z Putinovho zločinu proti Ukrajine.

Pomenovať chyby a byť kritický aj medzi svojimi je jednou z najväčších novinárskych aj intelektuálnych výziev. Uvítal by som, keby to na druhej strane pomyselnej barikády robilo oveľa viac publicistov ako Martin M. Šimečka.

Za roky novinárčiny si si vybudoval silné publikum. Nebude mať časť tvojho publika problém s tým, že budeš pôsobiť v Postoji? 

To neviem odhadnúť. Za posledný rok sa ma ľudia v anketách na Instagrame často pýtali, či a kedy pôjdem do Postoja. Počítam s tým, že pre istú skupinu ľudí to bude neprijateľné, tak hádam ich presvedčím svojou prácou. Postoj vnímam ako novú profesionálnu výzvu – a zároveň šancu osloviť aj iné publikum. Myslím, že to platí aj naopak, naša spolupráca môže byť v tomto zmysle výhodná pre obe strany.

Väčšina tvojich výstupov bola o prepojení biznisu, zločinu a politiky. Prečo si sa kedysi rozhodol robiť investigatívnu žurnalistiku, ktorá si žiada veľa námahy, nie vždy má vysoké čísla čítanosti a pri ktorej sa navyše treba stretávať aj s pochybnými či nebezpečnými ľuďmi a čeliť žalobám?

Nebolo to tak, že som chcel od začiatku robiť investigatívu. Bol som len prirodzene zvedavý, chcel som vidieť viac do zákulisia. Tušil som, že veci nie sú vždy také, ako navonok vyzerajú, takže som chcel zistiť, ako je to naozaj.

Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale v žurnalistike bolo pre mňa vždy kľúčové hľadanie pravdy. Ani novinári nevedia všetko, ale snažia sa vyskladať príbehy, ktoré sú čo najbližšie k realite. Mojou motiváciou bola aj elementárna túžba po spravodlivosti, aby sme žili v inej krajine, kde nerozhodujú konexie a úplatky. Postupne som získal dôveru zdrojov a vybudoval si sieť kontaktov. Trvalo to 20 rokov.

Človek pri tejto práci aj zhrubne, je cynickejší, vytvorí si „hrošiu kožu“, už ho hocičo neprekvapí. Zdieľať

Spomínaš si na svoju prvú väčšiu investigatívnu kauzu?

Išlo o podozrenie z korupcie na Univerzite Komenského v roku 2002. Ale nebola to veľká investigatíva, nebolo to ani dobre profesionálne zvládnuté.

Nemal som sa od koho učiť, keďže investigatíva bola v plienkach. Za Mečiara tu síce boli odvážni novinári, ale väčšinou to fungovalo na dvoch-troch zdrojoch, ktoré sa často prekrývali.

Dnes sme už úplne inde. Máme k dispozícii dokumenty z otvorených zdrojov, uznesenia, videá, nahrávky. Plus viem zavolať dôležitým ľuďom v bezpečnostných zložkách, keď si potrebujem niečo overiť. Dnes ma už našťastie málokto vyslovene odmietne.

Aj s Marošom Žilinkom, až kým sa nestal generálnym prokurátorom, som mal profesionálne veľmi dobrý vzťah. Stretávali sme sa, komunikovali o rôznych témach. Zrazu však vidíme, ako sa správa, čo je pre mňa absolútny šok a sklamanie.

Kontroverzné rozhodnutia Maroša Žilinku sú známe – od jeho postoja ku kauze únosu vietnamského občana cez používanie paragrafu 363 až po poklonkovanie Moskve. Prečo sa takto správa?

Možno si tiež povedal, že pôjde proti hlavnému názorovému prúdu, lebo si myslí, že ak je niečo správne, tak to bude robiť aj hovoriť verejne...

... to neznie nevyhnutne ako zlá motivácia.

Ja však tejto motivácii neverím. Ďalšie možnosti sú už len horšie. Buď ho niekto vydiera, a preto robí pod tlakom veci, ktoré by nikdy nerobil. Tretie vysvetlenie je, že to nerobí nezištne.

Teraz však špekulujeme a ja nechcem Maroša Žilinku z ničoho obviňovať bez dôkazov. Čo však príde logicky na um človeku, ktorý sa pozerá na jeho súčasné kroky a predtým ho poznal úplne inak?

Inzercia

Keď sa pozrieme na tvoju dvadsaťročnú novinársku kariéru, je zrejmé, že značná časť tvojej práce sa týkala odkrývania pozadia strany Smer, o čom si napísal aj veľmi úspešné knihy. Okrem toho si sa venoval množstvu iných káuz. Ktoré z nich si s odstupom času najviac ceníš?

Niekedy sa moja práca znevažuje štýlom, že som novinár s „krvavými očami, ktorý ide len „po Ficovi. Nie je to pravda, aj v ére Mikuláša Dzurindu som zažil podobný typ atakov zo strany vtedajšej vládnej garnitúry. Veľa som totiž písal aj o financovaní SDKÚ či ďalších kauzách.

Dnes už mám s Mikulášom Dzurindom celkom korektný vzťah, ale v tom čase mi nevedel prísť na meno podobne ako teraz Fico. V kauze skupinka som dokonca patril do širšieho zoznamu „nepriateľských osôb“.

Za každej vlády som písal rovnako tvrdo – o škandáloch KDH, ANO, Pavla Ruska, Radoslava Procházku, Dušana Kováčika, Dobroslava Trnku, o prokuratúre ako takej, o fungovaní polície. Veľa som písal aj o vojenských tajných a praktikách SIS, ako sa tam kupčilo s nahrávkami, predávali sa informácie. Otvoril som aj pozemkové škandály, napríklad Veľký Slavkov, kde bol jeden z aktérov aj právoplatne odsúdený.

Neviem vypichnúť jednu konkrétnu kauzu, je toho za tie dlhé roky veľa. Vždy sa to však „točilo“ okolo prepojenia politiky, biznisu a bezpečnostných zložiek.

Dúfam, že keď sa tu budú zase diať hrozné veci a kormidlo sa bude otáčať naspäť, tak ľudia opäť vyjdú do ulíc. Zdieľať

Keď sa novinár seriózne venuje akýmkoľvek témam, stojí ho to veľa energie a zásadne to ovplyvňuje jeho osobný život. To však musí platiť dvojnásobne pri témach, ktorým si sa venoval ty. Akú cenu si za to zaplatil v osobnom živote?

Odnieslo si to najmä zdravie a naštrbilo to aj niektoré vzťahy. Človek pri tejto práci aj zhrubne, je cynickejší, vytvorí si „hrošiu kožu, už ho hocičo neprekvapí. Niekedy je možno až príliš obozretný, keďže vďaka svojim skúsenostiam čaká každú chvíľu nejaký útok. Som menej dôverčivý, naučil som sa spoliehať hlavne sám na seba.

Väčšinu svojho života si vlastne obklopený negatívnymi emóciami.

Presne tak. A ja už chcem mať v živote viac radosti, tešiť sa aj z maličkostí.

V tvojej kariére boli dva zlomové momenty. Prvým je zrejme presun z .týždňa do Aktualít. Z investigatívneho novinára, ktorý bol roky v teréne, si sa stal viac manažérom, tútorom skupinky mladých talentovaných investigatívcov, ktorým si odovzdával svoje skúsenosti. Stal si sa viac publicistom, úspešným spisovateľom, začal si moderovať videodiskusie.

Áno, toto bol dôležitý zlom. Za celé tie roky som už bol aj unavený, preto som chcel robiť viac tímovo a odovzdávať skúsenosti. Primárne som nechcel skončiť s investigatívou, aj s Jánom Kuciakom sme písali spoločné texty. Mimochodom, išlo o nákup ultrazvukov v košickej nemocnici, za ktorý bol synovec Pavla Pašku odsúdený na sedem rokov väzenia.

Už som skrátka nechcel byť osamelý maratónsky bežec, ale rozložiť tú prácu na viac ľudí. Nakoniec som sa stal šéfom investigatívneho tímu Aktuality.sk, kde som editoval texty mladších kolegov. Dnes sa vraciam trošku späť, začínam viac písať. A veľmi ma baví moderovať.

Prečo ťa moderovanie tak chytilo za srdce? Dlhé roky si písal texty...

Rozhovory som robil vždy, ale väčšinou textové. Teraz sú už k dispozícii aj iné formáty, tak som to skúsil. Reláciu NA ROVINU som však robil inak, ako som bol dovtedy vnímaný. Celé roky som bol pre mnohých politikov „štekajúci novinár, ktorý sa zahryzne a nepustí, kým nedosiahne svoje.

Keď som začal moderovať NA ROVINU, uvedomil som si, že relácia je primárne o hosťovi, ktorému netreba tridsaťkrát položiť tú istú otázku. Oveľa ťažšie je vytiahnuť z neho odpoveď verbálne neagresívnym štýlom, istou „lišiackosťou. Čiže naformulovať a položiť presnú otázku.

Veľmi sa mi páčil štýl Gábora Grendela, keď ešte moderoval Na telo. Volal som ho „tichý zabijak, ktorý dokázal pokojným štýlom politika často zatlačiť do kúta. O niečo podobné som sa pokúšal aj ja – je to intelektuálna výzva a trošku aj hra, ktorá ma stále baví.

Zároveň som začal moderovať reláciu NA SCÉNE, ktorá je trochu lifestylová, ale len formou. Väčšinou sa tiež bavíme o vážnych veciach, ale uvoľneným štýlom. Pri tejto relácii si naozaj oddýchnem, je to jedna z mála pracovných vecí, ktorú beriem ako svojho koníčka, relax a psychohygienu.

Nechýba ti investigatívna práca?

Od investigatívy som nikdy celkom neodišiel, aj keď je pravdou, že investigatívnych textov píšem menej. Naposledy som mal sériu textov o tom, ako sa stretávali kajúcnici u Fica a Kaliňáka na úrade vlády a ministerstve vnútra.

Chcel by som sa k tomu časom vrátiť, ale investigatívne skúsenosti budem v najbližšom období využívať najmä pri písaní kníh. Napríklad v tej, ktorá by mala vyjsť na jeseň.

O čom bude kniha?

V knihe kombinujem klasickú investigatívu s reportážnymi prvkami, stretávam sa s utajenými zdrojmi, pracujem s listinnými dôkazmi. V niečom sa vraciam na začiatok, k „starej škole, ale pracujem aj s dátami, výpoveďami.

Počuli sme, že to bude triler...

Áno, ale založený na skutočných udalostiach. Nebudem si vymýšľať, aj keď tam bude istá miera autorskej licencie – najmä pri opise niektorých dialógov. Dôležité je, aby „sedeli“ fakty, a na tom si dám naozaj záležať.

Bude to v podstate kriminálka s politickým pozadím, kde budú vystupovať reálni ľudia, ale pod inými menami. Samozrejme, tak, aby to čitateľ pochopil.

Prečo si zvolil takúto formu?

Chcel som skúsiť niečo nové. Ale pravdou je aj to, že kauzy, ktoré tam opisujem, sú stále živé, len teraz idú na súd, ako Očistec. Písať o tom v tejto fáze „natvrdo“ je aj právne riziko.

Okrem toho s mnohými informáciami, ktoré povedia vyšetrovateľom napríklad kajúcnici, sa už neskôr nepracuje. Nedostanú sa ani do obžaloby, lebo nie sú až také dôležité pre opis skutku. Ako novinár s tým však viem kontextovo pracovať.   

Triler teda píšeš preto, aby ťa nemohli zažalovať...

Áno, aj. A zároveň si myslím, že to bude aj čitateľsky atraktívnejšie. Bude to triler o bödörovskej policajnej mafii, aká nemá vo svete obdoby.

Aj v Taliansku či Kolumbii mali mafiu, oveľa hrubšiu a brutálnejšiu. Kupovala si policajtov, prokurátorov, sudcov či politikov. Rozdiel je v tom, že na Slovensku boli mafiou najvyšší predstavitelia štátu a bezpečnostných zložiek, nad ktorými stál oligarcha Bödör. Bol tam aj policajný prezident, šéfovia NAKA, špeciálny prokurátor.

Napriek tomu je možné, že niektorí možno ani nebudú odsúdení. Je však dôležité, aby sa o ich praktikách dozvedelo čo najviac ľudí. Keď to napíšem beletristickejším štýlom, skôr pochopia obludnosť toho, čo sa tu dialo.

Druhým zlomom v tvojej kariére je vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Prešiel už nejaký čas a spoločenská sila, ktorú ten strašný skutok prebudil, pomaly slabne. Čo v sebe teraz, s odstupom času, pri tejto téme prežívaš?

Trápi ma, že sa tak dlho ťahá súd s páchateľmi, ktorých zadržali už pred štyrmi rokmi. Je veľká škoda, že z konania vylúčili sudkyňu Pamelu Záleskú. Bude to ešte na dlhé lakte a nie som si istý, že výsledok bude taký, ako očakávame.

V osobnej rovine vnímam, že ľudia na to trošku zabudli a sú na to menej citliví. Ani médiá už nie sú také zomknuté, ako boli krátko po vražde.

Dúfam, že keď sa tu budú zase diať hrozné veci a kormidlo sa bude otáčať naspäť, tak ľudia opäť vyjdú do ulíc. Lebo to kormidlo sa už pomaly otáča...

K tomu smeruje posledná otázka. Slovensko vstupuje do ešte ťažších časov, je tu vysoká inflácia, rozdelená spoločnosť po pandémii, extrémne náročná geopolitická situácia po Putinovej invázii na Ukrajinu a vnútropoliticky vnímame, že ľudia, o ktorých zločinoch si napísal dve úspešné knihy, od minulého roka naberajú na sile. Je naša perspektíva pesimistická?

Sme na polceste. Aj všetky očistné procesy sú z rôznych strán brzdené – od Žilinku cez Sme rodina, tajnú službu až po opozíciu. Veľa vecí sa im, žiaľ, aj podarilo, napríklad cez paragraf 363, ale aj cez spochybňovanie polície a prokuratúry. Niektorí ľudia tomu aj uverili – a nie je ich málo. Obávam sa, ako to celé dopadne.

Veľa závisí od toho, ako dopadne súdny proces v kauze Očistec. Je to kľúčová kauza policajnej mafie, ktorá môže mať aj politické následky. Vieme, kto všetko tam je obvinený, vieme, že títo ľudia sa stretávali s Ficom aj s Kaliňákom. Na súd ide aj kauza Dobytkár a ďalšie veci.

Od toho, ako sa skončia tieto kauzy, bude závisieť aj výsledok ďalších volieb. Ak to dopadne v prospech spravodlivosti – a tí ľudia budú naozaj potrestaní za to, čo urobili –, tak to môže výrazne pomôcť aj tejto vládnej koalícii, ktorá dostala do vienka pandémiu aj vojnu. O dva roky budeme múdrejší, teraz to vidím päťdesiat na päťdesiat.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.