Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vojna na Ukrajine Politika
22. marec 2022

Po 24. februári

Konzervatívne poučenie z Putinovho zločinu proti Ukrajine

Niekoľko otázok, ktoré si v týchto dňoch musia položiť nielen slovenskí konzervatívci.

Konzervatívne poučenie z Putinovho zločinu proti Ukrajine

Foto: TASR/AP

Putinova vojna zmenila svet a uštedrila nám lekciu o skutočnom charaktere dnešného režimu v Rusku. Aj tých, ktorí si o ňom ani predtým nerobili žiadne ilúzie, nevyhnutne šokovala zvrátenosť toho, čo v týchto dňoch sledujeme. Je to lekcia, z ktorej sa musí poučiť Európa, viaceré štáty ako Nemecko, ktoré považovali konvenčné vojny za archiváliu z 20. storočia a verili, že najlepšou cestou k trvalej stabilite a mieru je zbližovanie biznisom.

Lenže z Putinovej cesty sa musia poučiť aj konzervatívci vrátane tých slovenských. Viacerí z nich totiž takisto podliehali ilúziám – o Rusku, o Putinovi, o vine Západu na tom, že s Ruskom zbytočne eskaluje konflikt, ktorý nemusel existovať, ale aj o samotnej Ukrajine. 

1. Omyly tých, ktorí prehliadali Ukrajinu

Naša konzervatívna debata vo vzťahu k Ukrajine bola vždy odlišná od tej v Poľsku. Nie tým, že by sa u nás pestovalo adorovanie Putinovho Ruska, takéto hlasy boli v tomto prostredí veľmi menšinovou záležitosťou. Tým problémom bola veľmi nízka miera empatie voči nášmu východnému susedovi. 

Viacerí sa zvykli na Ukrajinu pozerať cez prizmu ruských geopolitických záujmov. Keď potom v tomto duchu formulovali slovenský záujem, často dochádzali k záveru, že Ukrajina nestojí za to, aby kvôli nej Západ dráždil Rusko. Fixovaní sme boli na ten rozľahlý štát od Moskvy po Vladivostok s vyše 140 miliónmi obyvateľov, ale vyše 40-miliónová Ukrajina, v ktorej žije podobný počet obyvateľov ako v Španielsku či Poľsku, bola celkom mimo radaru.

Marginálny nebol ani pohľad, ktorý Ukrajinu prezentoval ako akýsi štát-neštát, civilizačne rozpoltený útvar, s problematickou identitou a štátnosťou. Pritom každému, kto aspoň jedným okom a bez predsudkov pozoroval dianie na východ od Uble, muselo byť minimálne od roku 2014 zrejmé, že tieto schémy neplatia.

Žiaľ, v našom konzervatívnom diskurze si aj po Kryme stále nachádzali živnú pôdu.

Samozrejme, v prvom rade išlo o odraz širších celospoločenských nálad. Okrem tradičných proruských sentimentov sa na tom podpisoval aj celkový nezáujem Slovákov o históriu a prítomnosť nášho ukrajinského suseda. Medzi liberálmi sa však určite našlo viac tých, ktorí upozorňovali, že takýto ignorantský pohľad na Ukrajinu, jej životné záujmy aj obavy, je problém.

Aj v konzervatívnom prostredí sa z času na čas darilo niektorým mýtom, ktoré sa spájali s Ukrajinou. Napríklad sa preceňovala rola Pravého sektora a extrémistov na udalostiach z roku 2014, keď bol od moci odstavený prezident Janukovyč. Hoci realita bola taká, že ich vplyv na politiku v Kyjeve ostal zanedbateľný.

Pravý sektor v prezidentských a parlamentných voľbách v roku 2014 úplne pohorel a o jeho lídrovi Dmytrovi Jarošovi dnes takmer nepočuť. Naopak, ukrajinskou politickou hviezdou sa už v roku 2019 stal Volodymyr Zelenskyj, ruskojazyčný politik židovského pôvodu.

Aj u nás síce panoval konsenzus, že nezávislá a prozápadná Ukrajina je v našom národnom záujme, neznel však zďaleka tak dôrazne ako v Poľsku.

Ale táto optika prehliadaného národa, ktorý si nevie spravovať štát a je vlastne len loptičkou v geopolitickom súperení Západu a Východu, sa teraz zásadne mení. Nech vojna dopadne akokoľvek, Ukrajinci svojím vlastenectvom a odvahou práve píšu možno hlavný príbeh 21. storočia.

Na východ od nás sa tak etabluje veľký národ, ktorý už nebude možné vnímať ako apendix Ruska, ale ako hrdú súčasť Európy.

2. Omyly tých, ktorí vinili za konflikt Západ

Dvadsiaty štvrtý február a pustošivá vojna, ktorú odvtedy vedie Putin proti ukrajinskému národu, priniesli pozoruhodný paradox: tábor tých, ktorí od anexie Krymu tvrdili, že za destabilizáciu východnej Európy môže Západ a jeho ponuka členstva Ukrajiny v NATO, sa síce formálne tvári, že teraz došlo na tieto slová.

Súčasne sú však zástancovia tejto línie posledné tri týždne v argumentačnej defenzíve, keď sa nie celkom presvedčivo bránia voči výčitke, že to boli práve oni, ktorí nepochopili geopolitiku a najmä Rusko.

Názory tohto tábora, takzvanej školy realistov, ktorá odmietala rozširovanie NATO, reprezentoval najlepšie americký diplomat George Kennan (zomrel v roku 2005 vo veku 101 rokov). V chápaní Kennana a jeho realistov je svet bojiskom veľmocí s racionálnymi a cynickými hráčmi, ktorí si strážia svoje záujmy – a preto musia ísť rôzne morálne či idealistické úvahy bokom.

USA či Rusko majú svoje prirodzené sféry vplyvu, ktoré by sa nemali navzájom prekračovať, inak sa naruší rovnováha a ohrozí bezpečnosť. Kennan preto považoval rozširovanie NATO na východ, ktoré sa dohodlo koncom 90. rokov, „za strategický omyl potenciálne epických rozmerov“.

Podľa neho sa nemali stať členmi NATO Poliaci, Česi ani Maďari z dôvodu, že tým USA zasahujú do ruskej sféry vplyvu, čím si Rusov popudia do nevyhnutného konfliktu a spustia ďalšiu studenú vojnu.

Politológ John Mearsheimer, ktorý je dnes asi najvplyvnejším zástancom kennanovského prístupu, v posledných rokoch označoval anexiu Krymu a rozvrat východnej časti Ukrajiny za zodpovednosť USA.

Svoj názor zopakoval aj po Putinovej invázii v rozhovore pre The New Yorker: podľa Mearsheimera sa celý problém začal v apríli 2008, keď NATO na samite v Bukurešti prijalo deklaráciu, že Ukrajina a Gruzínsko sa raz stanú členmi Aliancie. Rusi dali totiž vtedy najavo, že to považujú za existenčnú hrozbu, čím prevzal Západ zodpovednosť za ďalší vývoj.

V tomto bode majú Mearsheimer, ale aj Vladimír Palko a ďalší slovenskí zástancovia názoru, že vízia ukrajinského členstva v NATO bola chybou, pravdu. V roku 2008 tento prísľub pretlačil americký prezident George Bush, naopak, Francúzi a Nemci sa tomu bránili.

Pre Ukrajinu sme tak stvorili nebezpečné prostredie: buď ju mali západné štáty rýchlo prijať do NATO a obostrieť tak ochranným valom pred Ruskom, alebo mali jej členstvo zo strategických dôvodov odmietnuť. Najhoršou možnosťou však bolo hovoriť o ukrajinskom členstve v NATO s vedomím, že aj tak ju Aliancia v horizonte desaťročia či desaťročí neprijme.

Západ namiesto realizmu ponúkal vidinu, čím ruský apetít skôr povzbudzoval než tlmil.

Lenže kým realisti ako Mearsheimer majú túto čiastkovú pravdu, pri celkovom pohľade sú to dnes oni, ktorí podľahli viacerým ilúziám – tým, že preceňujú veľké geopolitické schémy a, naopak, podceňujú silu ideológie aj psychológie v politike.

V prvom rade, nepochopili dnešné Rusko a jeho režim.

Predpokladali, že Rusko sa správa ako racionálny hráč, ktorý len preventívne reaguje na prípadnú existenčnú hrozbu, akou by bola – aspoň podľa teórie – Ukrajina v NATO. Preto Putin anektoval Krym a cez separatistické republiky na východe Donbasu si chladnokrvne zabezpečil, že NATO destabilizovanú Ukrajinu nikdy neprijme, lebo tým by automaticky vstúpilo do vojny s Ruskom. Putin sa tak v roku 2014 správal celkom podľa geopolitických algoritmov realistov: len ochránil záujmy Ruska proti západnej expanzii do svojich sfér a bodka.

Sám Mearsheimer preto po anexii Krymu tvrdil, že sa celkom mýlia tí jeho oponenti, podľa ktorých chce Putin dosiahnuť niečo viac, dobyť zvyšok Ukrajiny a prípadne ísť ešte ďalej.

Lenže americkí realisti a časť slovenských konzervatívcov celkom podcenili patologický nacionalizmus až imperializmus, ktorý sa rozvinul v Kremli, v štátnych médiách aj v intelektuálnych salónoch ruských nacionalistov.

Až teraz po 24. februári je zrejmé, že vízia celkom nejasného a po anexii Krymu nereálneho členstva Ukrajiny v NATO bol len okrajový problém. Dnes sa viac hodí do refrénu ruskej propagandy, ale ako legitímny argument z roku 2014 už prestáva fungovať.

Inzercia

V priamom prenose krvavej vojny o Mariupol, Charkov a Kyjev sledujeme, že Putinovi vôbec nešlo o preventívny úder, ktorým chcel prinútiť susedný štát, aby sa podľa vzoru Rakúska zaviazal k neutralite. Ak by to tak bolo, svoj cieľ by Putin dosiahol už v prvé dni invázie, keď sám prezident Zelenskyj vyhlásil, že Ukrajina je pripravená rokovať o neutralite.

Ruský vodca však túžil po niečom inom. Pôvodne chcel celoplošným útokom dobyť Ukrajinu s jej hlavným mestom, zbaviť moci celú elitu – práve to myslel pod „denacifikáciou“ –, ďalej chcel dosadiť do čela štátu bábkový režim, a kým to bude nevyhnutné, veľkú časť krajiny aj okupovať. Ukrajinský odpor mu tento kalkul celkom zhatil, ale o tomto Putinovom zámere sa už dnes nedá pochybovať.

Ruské ciele neboli obranné, ale imperialistické. Putin svoju obsesiu odhaľoval už predtým, keď sa vo svojich esejach vracal do ďalekej histórie spoločnej rusko-ukrajinskej ríše, len sme to mnohí prehliadali.

Od myšlienok prešiel k činom, s čím nerátali na Západe a mnohí ani okolo neho v Moskve.

Tvrdiť, že spúšťačom Putinovej vojny je samit NATO v Bukurešti z roku 2008, je už dnes skôr prejavom zahraničnopolitického autizmu.

Túto tému možno ešte rozšíriť o nás: skúsme si predstaviť svet podľa Georgea Kennana či Johna Mearsheimera, v ktorom by USA neakceptovali rozšírenie NATO o Poľsko, Maďarsko, Česko, Slovensko a Pobaltie. Američania by sa stiahli zo strednej Európy, boli by sme členmi EÚ, ale hranice Aliancie by sa končili v Nemecku.

Predpoklad realistov, že Európa by tak bola bezpečnejšia a dnešné Rusko by sa rozpadom ZSSR necítilo ponížené, je naivný. Nie je žiaden dôvod myslieť si, že bez expanzie NATO na východ by sa Rusko uberalo inou, demokratickou a pre nás lepšou cestou.

Vladimir Putin by dnes mohol pokojne Rusov presviedčať, že priestor medzi Ruskom a Nemeckom, kde stoja americké základne, je ruskou sférou vplyvu, a písal by eseje nielen o Ukrajine, ale aj o Poľsku, ktoré je na základe stáročnej histórie súčasťou ruského sna.

Keby USA prostredníctvom NATO nerozprestreli ochranný dáždnik nad strednou Európou, ako odporúčali americkí realisti, dnes by boli v existenčnom ohrození aj Pobalťania, Poliaci, ale aj my Slováci.

3. Omyly tých, ktorí koketovali s Putinovým Ruskom

Pred štyrmi rokmi sme sa zúčastnili na jednej prednáške vo Viedni: utajený elitný klub miestnych konzervatívcov pozval na prednášku Alexandra Dugina, ruského filozofa, ktorý sa stal najmä po anexii Krymu pre západné médiá symbolom toho, ako rozmýšľajú Putin a jeho okolie.

Vo Viedni Dugina privítali ako antiliberála, ktorý je oveľa tolerantnejší než dnešní liberáli. Publikum mu pri jeho prednáške často aplaudovalo a Dugin mohol mať pocit, že je medzi svojimi.

Ten istý Dugin, ktorý už vo Viedni vyhlasoval, akým požehnaním je pre Rusov Putin, sa teraz po invázii na Ukrajinu cíti v eufórii a šíri takéto výplody: „Rusko je jediným slovanským štátom, ktorý bol schopným stať sa svetovým impériom. (....) My sme Rímom a tí, ktorí sú proti nám, sú Kartágom.“

Viedenské bizarné stretnutie však vypovedalo o vážnejšom probléme: časť konzervatívcov, ktorí s obavami vnímali nielen čoraz agresívnejší sekularizmus, ale aj merkelovské vyprázdňovanie konzervatívnych hodnôt v politike, zablúdila do celkom slepej uličky. Niektorí neodolali pokušeniu z Východu a oddali sa romantickej predstave o bojarovi Putinovi, ktorý v Rusku obnovuje kresťanskú civilizáciu a aspoň deklaratórne sa hlási k hodnotám, ktoré dekadentný Západ zavrhuje.

Špeciálnemu problému čelí aj časť slovenských kresťanských konzervatívcov, ktorí sa snažili v umiernenejšej podobe nadviazať na ruský odkaz Jána Čarnogurského.

Ako sme v Postoji písali už pred piatimi rokmi, Čarnogurský sa postupne celkom vzdal svojho dedičstva, teraz svoju cestu len tragicky završuje. Napríklad český exprezident Václav Klaus, ktorý spolu s Čarnogurským viac-menej zastával proruský vektor aj spoločný pohľad na príčiny anexie Krymu, po invázii odsúdil Putina (napríklad aj v tomto zaujímavom texte, kde spomína neblahý vplyv ľudí ako Dugin). Čarnogurský však prekročil aj poslednú červenú čiaru, keď ospravedlnil Putinovu vojnu ako dvorný vykladač z Valdajského klubu.

Je pravdou, že Čarnogurský bol dlhé roky na okraji, časť jeho proruského romantizmu zastávalo širšie prostredie, ktoré vyzdvihovalo chyby a omyly západných demokracií. A celkom prehliadalo čoraz väčšie defekty v ruskom myslení, ktoré už nevidelo východisko pre Rusko v hľadaní novej európskej identity ako Putin na začiatku vládnutia, ale v euroázijskom megalomanstve.

Tieto pokusy interpretovať Putina ako autoritárskeho konzervatívca, ktorý síce vládne v Rusku tvrdou rukou, no inak sa tam nedá a akákoľvek alternatíva voči nemu by bola iba horšia, však 24. február definitívne odfúkol preč.

4. Poučenie

Aké poučenia by si mali vziať konzervatívci z krízy na Ukrajine, ktorá prerástla do strašidelnej vojny?

Jedným je ujasniť si hierarchiu priorít. Spory, ktoré sa týkajú kultúry a identity, sú odjakživa súčasťou politiky. Ani Putinova vojna nezmení nič na tom, že témy ako ochrana života či tradičnej rodiny zostanú pre konzervatívcov zásadnou agendou a predmetom sporov a polemík.

Zároveň sme v týchto dňoch konfrontovaní s hrôzami vojny, popri ktorých niektoré naše kultúrne zápasy vyzerajú ako strkanice na školskom dvore. Zbombardované ukrajinské mestá a desaťtisíce vojnových utečencov, ktorí práve prichádzajú na Slovensko, pripomínajú, aby sme pamätali, že existuje väčšie zlo než to, ktoré prichádza z Istanbulu (Istanbulský dohovor).

Je to tiež pripomenutie, že v témach ako naša bezpečnosť či vymedzenie sa voči tyranom, pre ktorých ľudský život nič neznamená, je našou povinnosťou hľadať celonárodnú zhodu s táborom, s ktorým sa inak v mnohých kultúrnych otázkach nijako nezhodneme.

To, čo sa stalo na Ukrajine, je pre konzervatívcov poučením aj v tom, že hlasy ideových oponentov sa nevypláca automaticky zľahčovať alebo sa voči nim vždy za každú cenu stavať do opozície. Pretože sú situácie, keď môžu mať lepší odhad.

Ako sme už spomenuli, aj viacerí kritici dnešného Ruska z radov konzervatívcov podceňovali, čoho všetkého môže byť Putin v súvislosti s Ukrajinou schopný. Keď z liberálneho tábora zaznievali varovania, že je schopný všetkého, aj masívnej vojenskej agresie, považovalo sa to za zbytočnú hystériu, ktorá chce obnoviť ducha studenej vojny, ale nemá nič spoločné s realitou.

Táto fatamorgána sa však rozplynula.

Na druhej strane niečo podobné platí aj v opačnom garde. Mnohí liberáli mali sklon prezentovať dnešné Poľsko ako krajinu, ktorá šliape po ľudských právach a princípoch právneho štátu. Poľsko a Maďarsko boli najväčšími vnútornými nepriateľmi, s ktorými si musí Brusel poradiť, inak sa EÚ rozpadne zvnútra.

Aj táto schéma sa celkom rozpadla. Poľské líderstvo v zápase s Putinovým režimom, nasadenie Poliakov v pomoci Ukrajine, keď sa musí Poľsko v krátkom čase postarať o násobne viac utečencov než Merkelovej Nemecko v roku 2015, ale aj dlhoročná podpora Varšavy pre bieloruskú opozíciu a ľudí, ktorých prenasleduje Lukašenkov režim, ukazuje, aká malicherná a ideologická bola kritika Bruselu.

Tak ako v USA, aj v Európe platí, že vedľa seba musia existovať konzervatívne aj liberálne predstavy o hodnotách aj o budúcnosti našej západnej civilizácie. Tieto predstavy budú často vo veľkom zápase. Ale až v lepších časoch.

V tých teraz nežijeme, všetkých nás zjednocuje hlavná hrozba zvonka – Rusko na čele s Vladimirom Putinom.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.