Nechal som si ten čas zámerne, potreboval som chladnejšiu hlavu.

Mu­sel som najprv rozdýchať fakt, že štát, ktorého jazyk, hudbu a li­teratúru mám nadmieru rád (Rusko), rozpútal ne­spra­vod­li­vú bra­to­vra­žednú vojnu proti mojej milovanej Ukrajine.

Nie, nikdy to fi­nál­ne nerozdýcham, no komentátor nesie predsa len zod­povednosť a nemá vykrikovať v prvom návale emócií (čo sa mi, po­pol na moju hlavu, určite už stalo).

Prišiel som predbežne k záveru, že vypnutie Hlavných správ bolo úplne po­cho­piteľným, ale predsa len nesprávnym opatrením.

Nie, nezazlievam to nikomu, v prvých dňoch to mohlo vyzerať ako nutné zatiahnutie núdzovej brzdy.

Slovensko sa ocitlo 24. februára v polohe fron­to­vého štátu, agresor sa vyhrážal aj vám, útok ruskej ar­mády na územie Slovenskej republiky sa nedal a stále nedá vylúčiť.

Veď najrozumnejší ľudia sveta to považovali ešte 23. februára za prak­ticky vylúčené, že iba 150- až 200-tisícové vojsko zaútočí zo všet­kých strán na obrovskú nesympatizujúcu 40-miliónovú krajinu – no mrzák v Kremli to urobil.

Dnes však je podľa mňa pomaly načase, aby kompetentné úra­dy Hlavné sprá­vy zase zapli.

Mám na to dva dosť rozličné argumenty: a) sloboda slova, b) ná­rod­ná bezpečnosť.

Chápem, že niektorým Slovákom sa javí sloboda tlače v tejto dobe ako luxus.

U nás v Rakúsku síce domáce mé­diá nevypli, ale zakázali podobne ako v celej EÚ štátnu propagandu Ruskej federácie. Môžete teda tvrdiť, že sa to robí všade.

Až 27 percent ľudí u vás verí naratívu, že na východe Ukrajiny bola voči rus­kým menšinám páchaná genocída. Zdieľať

Mne známe výnimky sú Srbsko a Nórsko. V Srbsku to súvisí s rusko-srbským bratstvom, v Nórsku to vláda výslovne odôvodnila dô­le­ži­tos­ťou slobody tlače.

Poviem vám, že to nebola pretvárka. Nórsko a sloboda tlače, to je krá­sa.

Poznám sa tam náhodou s vedením kresťanskokonzervatív­ne­ho den­níka Dagen. Áno, správne ste čítali, v päťmiliónovom hyperseku­lá­rnom Nórsku exi­stu­jú dva kresťanskokonzervatívne denníky, čí­ta­nosť Dagenu prudko stúpa a redaktori sa mi opakovane chválili, aký veľký reš­pekt požívajú medzi liberálnymi a ľavicovými kolegami, do­konca šéfredaktorka ľavicového denníka Klassekampen (Triedny boj) zagratulovala tým tmárom pekným článkom k storočnému výročiu.

V celosvetových priečkach slobody tlače je Nórsko zaslúžene na prvom mieste.

O takej slobode môžeme tu do­le len snívať. Aj o ta­kých novinároch. Aj o takých čitateľoch. V Nórsku tuším iba troc­kis­ti jednoznačne neodsúdili ruskú agresiu.

Na Slovensku to máte ťažšie.

Povojnové slovenské prieskumy ukazujú, že sa jadro prívržencov kremeľskej po­litiky síce scvrklo, ale stále sa bavíme o značnej časti slovenskej populácie.

Až 27 percent ľudí u vás verí naratívu, že na východe Ukrajiny bola voči rus­kým menšinám páchaná genocída. A až 28 percent tomu, že Rusko sa vo­jens­kou in­tervenciou na Ukrajine snaží o odzbrojenie a denacifikáciu Uk­ra­ji­ny. A 34 percent verí tomu, že voj­na na Ukrajine bola zámerne vyvolaná zá­pad­ný­mi mocnosťami a Rusko iba re­a­govalo na ich provokáciu.

Ja mám na to iný názor. Dvadsať rokov sledujem a kri­ti­zu­jem vytlačenie rus­ké­ho (alebo aj maďarského) jazyka z verejného života Ukrajiny, sle­doval a kritizoval som aj spôsob, akým Ukrajina osem rokov vied­la vojnu na Donbase – no slovo genocída si vyprosím.

Ge­no­cí­da, to je niečo úplne, ale úplne iné.

Napriek tomu musím brať na vedomie, že štvrtina alebo tretina Slo­vá­kov zastáva podľa mňa pomýlený názor. Oprávňuje ma to k tomu, aby som im obľúbené médium zobral? Podľa mňa nie.

Niektoré dokumenty vašich úradov sa dajú čítať tak, že už len spochybňovanie zakotvenia Slovenska v štruktúrach Západu môže byť vní­mané ako neželateľné, ba trestné.

Pri takomto výklade Slovák už ne­bude mať prá­vo, aby bol proti členstvu Slovenska v NATO. A ke­by zaho­rel za vstup do Eurázijskej alebo Africkej únie, bude to ne­le­gál­ne? Nie, normálna demokracia musí takéto názory vydržať.

Predmet zákazu trošku poznám, v časoch utečeneckej krízy som Hlavné sprá­vy sporadicky čítal. Nie často, raz za mesiac, v pohnutých ob­do­biach aj častejšie.

Ten prie­s­tor vy­ža­ro­val niečo temné, zlostné, ale aj mužské. Otvoril sa mi nesympatický, špecifický, cynický, no v niečom aj veľmi slovenský svet.

Občas som na tom webe až fyzicky cítil horký zápach na­hne­va­ných bie­lych mužov stredného ve­ku.

Špecialitou bol mohutný výskyt antisemitizmu najstaršieho stri­hu. Zdieľať

Články obvykle neboli to najhoršie. Výber tém zod­po­vedal oča­ká­va­ni­am ko­mu­ni­ty, občas boli aj samotné články za čia­rou, najmä keď nejaký čas velebili Mariana Kočnera, väčšina článkov mala však skôr spra­vodajský, nezriedkavo až suchý cha­rak­ter.

Všimol som si, že raz za čas sa objavil akože „redakčný“ článok, kto­rý nadšene robil reklamu tovaru, ktorý vyrobil zbrojársky priemysel Ruskej federácie. Viem si predstaviť, že nejaké tie kopejky pu­to­va­li do redakcie, ale ani ruské prachy nijako nemôžu vysvetliť fenomenálny úspech tohto webu.

Nie, tajomstvo úspechu bolo treba hľadať v komentároch pod článkami. Tam to žilo. Bolo to nenávistné, deštruktívne, brutálne vulgárne, no zároveň aj jazykovo kreatívne. Žiaľ, nepísali tam samí magori, neraz ma zaskočila intelektuálna vynaliezavosť zloby.

Špecialitou bol mohutný výskyt antisemitizmu najstaršieho stri­hu. Keď Eduard Chmelár 24. februára odsúdil rus­kú agresiu, ko­mu­ni­ta HS sa okamžite od neho odvrátila – a už aj au­tor, ktorého 23. feb­ruá­ra eš­te mali radi, bol pre nich odrazu Žid.

Krátko nato vypla redakcia funkciu komentovania.

A krátko nato vypol štát Hlavné správy.

Boli v tých rokoch prínosom do demokratického diskurzu? Na to sa mi ne­chce odpovedať kladne. Určite tam však zaznel hlas, ktorý re­pre­zen­tuje dosť veľkú časť slovenského obyvateľstva.

Aj títo ľudia sú občanmi, aj oni potrebujú mať svoje médiá.

Mať zlý charakter predsa nie je trestným činom. Či už je?

Môj druhý argument za zapnutie Hlavných správ je bezpečnostný. Veď nemôže byť v záujme Slovenskej republiky, aby skalní fanúšikovia Hlavných správ prešli na Telegram, Threemu, Signal, aby sa or­ga­nizo­vali v menších podzemných skupinách.

Chcem kompetentné úrady upozorniť na to, že z pohľadu bez­peč­nost­ných zložiek vášho štátu má existencia tohto por­tálu jednu veľkú  výhodu: tam sa zástupcovia čiastočne problematických názorov kom­pak­tne zhromažďujú, tam ich máte pokope. Môže vám to uľahčiť prácu.

Slovensko si 24. februára uvedomilo niečo, čo som ja pred tou­to zlo­čineckou voj­nou ur­či­te podceňoval: ste krajinou s pravdepodobne veľ­kým počtom po­ten­ciál­nych velezradcov.

Tak ako u vás žijú ľudia nekriticky odovzdaní Amerike (čo som za nor­málnych okolností takisto považoval za anomáliu, lenže dnešné okol­nos­ti normálne nie sú), tak sú aj Slováci, ktorí za kaž­dých okol­ností drukujú ruskému režimu.

Áno, sú medzi vami zrejme ľudia, ktorí by bez váhania kolaborovali s rus­kým oku­pan­to­m.

Ľudia, ktorí by inak zmýš­ľa­jú­cich bonzovali a prav­depodobne aj od­vied­li, uniesli, mu­či­li a zabili. Ľudia, ktorí by radostne pri­jali funkcie od okupanta.

Drvivú väčšinu v tej komunite tvo­ria asi gaučoví a krčmoví analy­ti­ci, tých môžete nechať na pokoji. Zdieľať

Všetci sme videli videjko z parku, na ktorom prispievateľ Hlavných správ preberie od ruského tajného 500 eur. Au­ten­tic­ký slo­vens­ký zradca v akcii, v bermudách.

A počuli sme vy­jad­renie po­li­ti­ka, ktorý získal vo vašich po­sled­ných prezidentských voľ­bách bronzovú priečku. „Urobil by som presne to isté,“ vyhlásil Harabin, „čo PUTIN v súvislosti s uda­los­ťami na UKRAJINE.“

Ak toto hovorí človek, čo už mal a môže ešte mať vplyv na chod štá­tu, na­tís­ka sa otázka, či ho netreba preventívne zat­k­núť.

 Myslím si, že kontrolované zapnutie Hlavných správ by záujmom váš­ho štá­tu slúžilo najlepšie.

Drvivú väčšinu v tej komunite tvo­ria asi gaučoví a krčmoví analy­ti­ci, tých môžete nechať na pokoji. Neoplatí sa robiť z frus­tro­va­ných frflošov hrdých disidentov utláčaných nimi tak nenávidenými „lib­tardmi“.

No tých, čo iniciatívne velebia Putinov postup proti Ukrajine, by ste mali mať na očiach. Sledovať ich, preveriť IP adresy, zisťovať mená, adresy, vojenské skúsenosti.

A keď sa prvá čižma ruského okupanta dot­kne slovenského územia, všet­kých okamžite zatknúť. A do ba­sy s nimi!

Takto sa to so zradcami, ak majú šťastie, robí. Opýtajte sa Pu­ti­na.