Madeleine Albrightová Prečo ju Chorváti rešpektujú, Bosniaci milujú a Srbi nenávidia

Vo veku 84 rokov zomrela bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová. Narodila sa v roku 1937 v rodine československého diplomata Josefa Korbela v Prahe, bola prvou ženou na svojom poste.

Albrightovej rodina v roku 1938 ušla z Československa do Londýna, po druhej svetovej vojne sa usadila v Spojených štátoch. Životný príbeh svojej rodiny brala vážne, požadovala rýchle a odhodlané reakcie v medzinárodných konfliktoch. Preslávil ju výrok: „Načo je táto vynikajúca armáda, o ktorej stále hovoríte, keď ju nemôžeme použiť?“

Colin Powell, vtedy predseda zboru náčelníkov štábov, spoluprácu s energickou političkou neskôr komentoval slovami: „Myslel som, že ma trafí šľak.“

V ostatných týždňoch sa americké angažovanie vo vojnách na Balkáne často používa na ospravedlnenie ruského útoku na Ukrajinu. Je preto vhodnou príležitosťou si pripomenúť, čo sa v Bosne a Kosove skutočne dialo a akú úlohu zohrala prvá americká ministerka zahraničných vecí.

Neúspech v Bosne a Rwande

Clintonovu administratívu sprevádzalo niekoľko zahraničnopolitických kríz, ktoré vyústili do hrôzostrašných zločinov a blamáží medzinárodného spoločenstva. Prvou z nich bol rozpad Juhoslávie a vojny v Slovinsku, Chorvátsku – a najmä v Bosne a Hercegovine.

Tá posledná si vyžiadala vyše stotisíc obetí, z čoho vyše tretinu tvorili civilisti. Podľa súčasných odhadov 31 583 osôb, alebo vyše 80 percent z identifikovaných civilných obetí, tvorili Bosniaci (pri celkovom podiele 43,5 percenta predvojnovej populácie), 2 484 obetí boli Chorváti (6 percent obetí pri podiele 17,4 percenta obyvateľstva), 4 179 Srbi (11 percent obetí pri podiele 31,2 percenta populácie) a 470 osôb iných národností. Celkový počet civilných obetí tak presiahol 38-tisíc, pričom podľa odhadov približne 90 percent vrážd spáchali srbské jednotky.

Druhou blamážou OSN bola Rwanda, kde napriek prítomnosti mierových jednotiek v misii UNAMIR došlo ku genocíde. Pod tlakom verejnosti, ktorá vnímala neschopnosť akcie ako fundamentálne zlyhanie medzinárodných inštitúcií aj západných lídrov, sa pohľad na OSN zmenil.

Albrightová bola vtedy veľvyslankyňou v OSN, tieto zlyhania však neboli jej zodpovednosťou. Naopak, Albrightová politických lídrov vždy urgovala urobiť viac, aby týmto zločinom zabránili.

Nikdy viac

V prípade Bosny sa genocída v Srebrenici ukázala ako posledná kvapka a z poverenia OSN začalo NATO v operácii Deliberate Force ničiť pozície bosnianskych Srbov. Tento krok bol nielen oprávnený, ale aj legálny. O niekoľko mesiacov neskôr sa podarilo vojnu ukončiť Daytonskou mierovou dohodou.

Koncom bojov v Bosne sa však nepokoje na Balkáne neskončili. Už o niekoľko rokov stál svet zoči-voči vojne v Kosove. Pohľad na rolu medzinárodného spoločenstva sa však od začiatku vojny v Bosne dramaticky zmenil.

Ako píše vo svojej knihe O legitimite vojenskej sily politológ Peter Rudolf, „rezolúcie Bezpečnostnej rady v 90. rokoch možno hodnotiť tak, že masívne porušovania predstavujú ohrozenie medzinárodného mieru. Áno, možno z nich vyčítať zmenenú koncepciu medzinárodného mieru: mier už ďalej neplatí v negatívnom zmysle ako neprítomnosť medzištátneho použitia sily, ale v pozitívnom zmysle ako dodržiavanie medzinárodných noriem na ochranu jednotlivca“.

Už predtým diskutované právo na intervenciu v prípade páchania genocídy alebo iných masívnych zločinov proti ľudskosti sa podľa tejto interpretácie mení na povinnosť intervencie, aby sa zabránilo pokračovaniu zločinov. Táto doktrína pod skratkou R2P (responsibility to protect) napokon našla aj vstup do medzinárodného práva.

Severokórejský vodca Kim Čong-il si pripíja s ministerkou zahraničných vecí Madeleine Albrightovou na večeri v Pchjongjangu 24. októbra 2000. Foto – TASR/AP

Kosovo a Rusi

Ešte na začiatku 90. rokov Ruská federácia zďaleka nemala takú prosrbskú politiku ako dnes, práve naopak. Moskva pomerne rýchlo uznala nezávislosť Chorvátska 25. mája 1992 a týmto krokom dokonca o niekoľko mesiacov predbehla Spojené štáty. Tie sa dlho pokúšali udržať Juhosláviu pokope a snahy Slovincov a Chorvátov o nezávislosť vnímali skepticky. Washington napokon uznal nezávislosť 11. augusta 1992, takmer sedem mesiacov po Nemecku a Rakúsku, ktoré nezávislosť oboch štátov uznali ako prvé.

Ruská pozícia nebola vôbec nelogická, keďže Chorváti a Slovinci sa na začiatku roku 1992 nachádzali v podobnej situácii ako Jeľcinovo Rusko. Komunistickí jastrabi sa pokúšali zvrátiť rozpad Sovietskeho zväzu, spolu s rozpadom Juhoslávie mohol Jeľcin poukázať na to, že rozpad multietnických socialistických výtvorov je vlastne prirodzeným chodom dejín po páde komunistického režimu.

V priebehu vojen na Balkáne sa však pozície Západu a Ruska obrátili. Zatiaľ čo Briti, Francúzi a Američania spočiatku sympatizovali so Srbmi, ktorí boli ich spojencami z dvoch svetových vojen, zločiny srbských jednotiek ich napokon presvedčili, že sympatie Západu by mali skôr patriť národom, ktoré čelia agresii Belehradu.

Naopak, v Rusku po konsolidácii moci v rukách Borisa Jeľcina po ústavnej kríze v roku 1993 silneli hlasy sympatizujúce s pravoslávnymi Srbmi. Svoju rolu zohral aj prípad Čečenska, ktoré sa v tom čase usilovalo o nezávislosť. Hoci vojna viedla k zachovaniu teritoriálnej integrity Ruskej federácie a podľa mienky väčšiny medzinárodnej komunity bola legálna (podľa práva na vojnu – ius ad bellum), Rusko vojnu viedlo spôsobom, ktorý rozhodne nebol v súlade s právom vo vojne (ius in bello).

Bezpečnostná rada OSN sa pre ruské veto nedokázala dohodnúť na spoločnom postupe a mandát pre intervenciu v Kosove neudelila. Bill Clinton sa pre intervenciu rozhodol aj bez mandátu – s jednohlasnou podporou svojich európskych spojencov.

Nebezpečný precedens?

Kritiku si to vyslúžilo preto, že aj bez poverenia OSN takýto krok bol podľa väčšiny výkladov nelegálny, ale aj pre obavy z precedensu, ktorý by neskôr mohli zneužiť iné štáty.

Argumentácia Európanov vtedy bola, že Kosovo je prípadom sui generis (svojho druhu), a preto precedens nepredstavuje. Takáto interpretácia je prinajlepšom sporná. No napriek tomu si netreba mýliť realitu vojen na Balkáne: Belehrad v 90. rokoch nebol v prvom rade obeťou, ale páchateľom.

Problém však Kosovo predstavuje aj preto, lebo sa nádeje na mierumilovné spolunažívanie nesplnili. Útlak Albáncov v Juhoslávii nahradila diskriminácia Srbov a Rómov v Kosove a len prítomnosť vojsk KFOR dnes umožňuje zvyšným Srbom prežitie.

Len špekulovať sa dnes dá o tom, čo by sa v Kosove udialo bez intervencie. Žili by tam dnes ešte Albánci alebo by prebehol srebrenický scenár – plošné vyvraždenie a vyhnanie nesrbského obyvateľstva? Vzhľadom na charakter Miloševićovho režimu bol pesimizmus namieste – ale včasný zásah NATO paradoxne znamená, že počet civilných obetí srbských jednotiek zostal neporovnateľne nižší než v Bosne – a preto kontroverznejší.

Intervencia NATO si vyžiadala 528 civilných obetí, z toho 60 percent na území Kosova. V argumentácii zástancov sú tieto obete tragédiou, ale ani zďaleka sa neblížia k vyše 8 000 Albáncom, ktorých zabili srbské jednotky alebo ktorí počas konfliktu zostali nezvestní, alebo k desaťtisícom mŕtvych v Bosne a Chorvátsku.

Na Balkáne je tak Albrightová pre svoje zásluhy vnímaná veľmi ambivalentne – do dnešného dňa ju rešpektujú Chorváti, milujú Bosniaci a Albánci a nenávidia Srbi.

Foto – TASR/AP

Slovensko a NATO

V našich končinách zostala v pamäti najmä kvôli tvrdeniu, že Mečiarovo Slovensko je „čiernou dierou Európy“, kvôli ktorej Slovensko ako jediný člen V4 nevstúpilo do NATO už v roku 1999.

Albrightová patrila medzi najvýznamnejších podporovateľov rozširovania NATO, ktoré časť americkej administratívy dlho odmietala, no Slovensku sa miesto v prvom kole neušlo.

Poslanec Tomáš Valášek (PS), ktorý s Albrightovou vtedy spolupracoval, spomína: „V Mečiarovi správne rozpoznala ten typ podkarpatského príštipkára, ktorý demokraciu káže, no bez zábran ju znásilní. Urobila správne, že v tom roku 1997 trvala na vyradení Slovenska. Aj vďaka nej sme pochopili, že Mečiar nás môže navždy pripraviť o šancu vstúpiť do komunity normálnych, prosperujúcich slobodných štátov.“