Ceny surovín Keď zdroje ovláda nespoľahlivý tyranský režim

Popri cenách potravín a energií, ktoré nás prirodzene zaujímajú na prvom mieste, ovplyvňuje vojna aj ceny ďalších komodít. Tie síce nie sú až tak na očiach, no majú v konečnom dôsledku vplyv na náš hospodársky život.

Priemyselná výroba, ktorá u nás priamo živí státisíce ľudí, je závislá aj od cien rôznych kovov – niklu, medi, paládia atď. –, ale napríklad aj vzácnych plynov, ako je povedzme neón. Či už ide o výrobu v automobilkách, alebo vo fabrikách, ktoré produkujú spotrebnú elektroniku.

Nikel a spol.

Pod vplyvom vojny na Ukrajine uplynulý týždeň doslova vyleteli ceny niklu a paládia. Jednou z firiem, na ktoré dopadli ekonomické sankcie, je totiž aj ruská spoločnosť Norilsk Nickel.

Jej dominantný vlastník Vladimir Potanin je zatiaľ mimo sankčného zoznamu. Potanin vlastní vo firme 34-percentný podiel. Spoločnosť je najväčším svetovým producentom paládia a rafinovaného niklu na svete. Okrem toho firma ťaží a spracúva platinu a meď, ale aj kobalt, striebro, zlato či irídium, telúr, selén, ruténium.

Vladimir Potanin je podľa viacerých zdrojov najbohatším Rusom. V dôsledku sankcií o časť svojho majetku prišiel, no i tak je jeho výška odhadovaná na 22,5 miliardy dolárov.

Potanin tiež v posledných dňoch patrí ku – zatiaľ opatrným – kritikom Kremľa. Vystúpil napríklad proti návrhu na znárodnenie majetku, ktorý v Rusku zanechali veľké zahraničné spoločnosti, ktoré sa po útoku na Ukrajinu rozhodli opustiť ruský trh. Potanin vyhlásil, že takýto krok by uvrhol Rusko späť do roku 1917 a ničil by ekonomiku krajiny viac ako akékoľvek sankcie.

Znárodnením majetku by sa Rusko na desaťročia dopredu stalo celosvetovo nedôveryhodným obchodným partnerom a prakticky akýkoľvek medzinárodný obchod, na ktorom stojí a padá ruská ekonomika, by bol znemožnený.

Väčšiu časť nerastných zdrojov má Rusko v rámci svojho domovského územia najmä na Urale. Ďalšie významné náleziská sa už nachádzajú na území jeho sibírskych kolónií.

Po tom, čo sa Norilsk Nickel dostala na sankčný zoznam, ceny na Londýnskej burze kovov sa doslova zbláznili. Za pár hodín narástla cena niklu z úrovne okolo 40-tisícov dolárov na tonu až blízko k hodnote stotisíc dolárov. Burza nakoniec rozhodla, že obchodovanie s niklom zastaví. Obchod s niklom v reakcii na prudké zmeny ceny zastavila aj čínska burza.

Zdroj: kurzy.cz

Na výpadok v dodávkach zareagovala Indonézia, ďalšia z krajín, ktorá patrí medzi popredných producentov niklu. Tá oznámila, že dokáže navýšiť svoju výrobu o 40 percent.

Nikel sa využíva napríklad v automobilovom a elektrotechnickom priemysle prevažne vo forme zliatin. Vďaka svojej odolnosti voči oxidácii sa využíva aj na výrobu nehrdzavejúcej ocele, ale napríklad aj na výrobu chirurgických nástrojov. Čistý nikel sa používa aj v potravinárstve ako katalyzátor pri stužovaní rastlinných tukov.

Keď Rusko napadlo Ukrajinu, rozkývali sa nielen ceny niklu. Ako naznačuje bohaté portfólio Norilsk Nickel, prišli na rad aj ďalšie kovy.
Rusko ťaží vo svojich sibírskych kolóniách až 43 percent svetovej produkcie paládia. To slúži ako katalyzátor v priemysle. Napríklad reguluje úroveň emisií v dieselových motoroch. Jeho cena od začiatku roka narástla o zhruba 80 percent.

Rusko je tiež svetovou trojkou v ťažbe medi. Tá sa využíva najmä v elektronike a vďaka svojim dobrým vodivým vlastnostiam je kľúčovou surovinou napríklad pri nahrádzaní fosílnych palív za elektropohon.

Rusko, ale aj Ukrajina tiež patria medzi významných producentov titánu, ktorý sa využíva napríklad pri výrobe lietadiel.

Neón

Vojna však nezasiahla len dopyt po kovoch. Pridal sa aj vzácny plyn – neón. 

Ak sme si ešte pred rokom mysleli, že čipovú krízu vyrieši koniec pandémie, ktorý skôr či neskôr prísť musí, teraz dostáva celosvetový elektrotechnický priemysel ďalšiu ranu. Neón je totiž kľúčovou surovinou pre lasery, ktoré sa používajú na výrobu integrovaných obvodov.
Používa sa aj v očnej chirurgii a tekutý neón patrí medzi najefektívnejšie chladiace látky, ktoré máme k dispozícii.

Približne polovica jeho svetovej produkcie pochádza z Ukrajiny. Konkrétne od dvoch spoločností, ktoré v dôsledku vojny prerušili výrobu. Nakoniec, aj keby vo výrobe pokračovali, nemali by ho ako exportovať, keďže Putinova vojenská mašinéria blokuje aj ukrajinské čiernomorské prístavy. Prístavné mestá sa zároveň snaží nielen z mora, ale aj z pevniny kompletne zdevastovať a ich obyvateľov vyhladiť. Spoločnosť Ingas sídli v Mariupole a spoločnosť Cryoin v Odese.

Integrované obvody, resp. čipy, sú nevyhnutné nielen pre bežnú spotrebnú elektroniku, ale aj pre automobily a pre čoraz rozšírenejšiu robotizáciu priemyslu.

Hoci existujú alternatívne možnosti zdrojov neónu, ich rozbehnutie by trvalo minimálne 9 mesiacov až dva roky. Zároveň je otázne, či by boli títo alternatívni producenti ochotní investovať do výroby neónu nemalé peniaze, ak stále existuje očakávanie, že vojna sa čoskoro skončí.

Komodity

Za problémami s cenami rôznych komodít stojí aj spôsob, akým fungujú komoditné burzy. Na nich sa priamo neobchoduje s už existujúcou zásobou surovín, ktoré by si od producenta nakúpil konkrétny záujemca.

Fungovanie komoditných búrz je postavené na budúcej produkcii. Napríklad ťažobná spoločnosť ponúkne na burze kontrakty na surovinu vyťaženú povedzme v nasledujúcich troch rokoch. Opcie na tieto budúce zásoby nakúpia spracovatelia, povedzme výrobcovia batérií do elektroáut.

Ak všetko funguje, dodávka podľa zmluvy uzavretej pred mesiacmi či rokmi príde do továrne v zhruba dohodnutý deň.

Akýkoľvek výkyv v produkcii však spôsobí nepredvídateľný pohyb v cenách. Nemusíme špekulovať o fiktívnych katastrofách, napríklad v prípade čipov do produkcie zasiahla pandémia a teraz vojna.

Výroba alebo preprava sa zastaví, dohodnutý tovar nepríde na miesto určenia, zastaví sa priemyselná výroba, ľudia prídu o prácu, podnik o investície, ekonomika sa začne zadrhávať, hospodárstvo spomalí a ľudia aj spoločnosť ako celok schudobnejú.

No a pri systéme dlhodobých kontraktov takéto prekážky nielen zastavia dodávky existujúcich surovín, ale spôsobia aj to, že pri dlhodobejšom výpadku nie je k dispozícii surovina, ktorú možno obchodovať. Problém sa tak prenáša aj do budúcnosti.

Budúcnosť

Budúcnosť ekonomického života na celej planéte bude zjavne skromnejšia. Ako píše magazín The Economist, ceny energií a ďalších surovín len tak zrazu neklesnú na predvojnovú či predkovidovú úroveň. Hľadanie nových zdrojov je časovo aj finančne náročné.

„Opätovné nastolenie rovnováhy na trhu sa javí ako nemožné bez núteného zníženia dopytu. Najmenej brutálny spôsob, ako to dosiahnuť, by boli politiky zamerané na obmedzenie spotreby, ako sú napríklad stropy na vykurovanie budov alebo prídel energie na priemyselné využitie. S väčšou pravdepodobnosťou sa trh prispôsobí stúpajúcim cenám tvrdou cestou, prostredníctvom toho, čo ekonómovia nazývajú ‚deštrukcia dopytu‘: vlastné škrty,“ píše The Economist.

Bohaté krajiny sa budú musieť prispôsobiť chudobnejšiemu životu, chudobným hrozí krach. Ani pre Čínu nie je súčasný vývoj pozitívny. Spomalí sa aj technologický rozvoj. Akékoľvek plány na čistejšie bezemisné energetické zdroje môžeme v tejto chvíli odložiť. Bez medi, niklu, paládia či neónu môžeme zabudnúť na elektroautá, solárne panely, pokročilú elektroniku.

Nielen plyn a ropa. Aj ostatné nerastné suroviny sú dôkazom toho, že krehká ľudská hospodárska prosperita stojí na vratkých nohách a náladách diktátorov a tyranov. Na správaní, ktoré nie je práve ukážkou spoľahlivosti obchodných partnerstiev. Aj geopolitické kroky Putinovho režimu ukazujú, že vedenie tejto krajiny bez rozpakov porušuje akékoľvek medzinárodné dohody, ku ktorým sa v minulosti zaviazalo.

V mnohých prežíva predstava, že Rusko nám dodávkami plynu, ropy či iných surovín robí akúsi službu. Že za tieto suroviny máme byť Rusom vďační. Často však nevidia druhú stranu mince – peniaze, ktoré im za tieto suroviny platíme. V normálnom svete sa tomu hovorí obchod. A Rusko ako štát ekonomicky prežíva len vďaka tomu, že do celého sveta tieto suroviny predáva.

Rusko je zároveň poslednou koloniálnou mocnosťou spomedzi európskych štátov, ktorá sa doteraz svojich kolónií nevzdala. V priebehu 20. storočia o ne prišli Británia, Francúzsko, Portugalsko či Španielsko.

Sibírskym národom, ktoré už niekoľko storočí žijú pod útlakom Moskvy, však zrejme nádej na vlastnú správu svojich prírodných bohatstiev nesvitá. Ak aj dôjde k ekonomickému a politickému úpadku Ruska, tieto jeho sibírske dŕžavy prevezme Peking.