„Nebo nad Košicami je dnes čisté, no viem, že nedávno dopadla raketa len 250 kilometrov od nás. Psychika sa preto začne pýtať: Je to pre teba bezpečné? Chceš tu zostať? Je to stratégia, ktorou sa nás mozog snaží dostať do bezpečia. A našou úlohou je, aby sme túto energiu ovládli,“ hovorí Marek Polák. 

Vyštudoval umelú inteligenciu, pracoval ako bezpečnostný analytik pre bankovníctvo aj vojenské letectvo aj ako expert na radiačnú a jadrovú hrozbu v rámci medzinárodného boja proti terorizmu. Takmer dvadsať rokov sa venoval aikidu, vedie organizáciu Bezpečný prístav v Košiciach a je akreditovaným inštruktorom sebaobrany v rámci projektu Reálna sebaobrana Košice. 

S Marekom Polákom sme hovorili o aktuálnej situácii na Ukrajine, o pocite bezpečia, o práci so strachom aj o kultivovaní agresivity. 

V rozhovore sa dozviete, prečo muži pri dopravnom konflikte niekedy predvádzajú opičí tanec, prečo je zamyslená žena, ktorá prechádza podzemným parkoviskom, pre agresora výborným cieľom aj ako vás môže vystreté držanie tela ochrániť pred tým, aby ste sa do konfliktu nedostali. 

Venujete sa témam strachu a konfliktu, ste bezpečnostný expert pre jadrovú a radiačnú hrozbu. Ako premýšľate nad tým, čo sa posledné dni deje na Ukrajine?

Je jasné, že tento konflikt sa začal oveľa skôr než pred pár dňami. Hybridná vojna vedená aj v kyberpriestore prebiehala už dávno, teraz sa k nej pridala konvenčná vojna. Situáciu na Ukrajine komplikuje aj to, že po dvoch rokoch pandémie je level stresu u všetkých veľmi vysoký. Došlo k odcudzeniu, chýbali nám sociálne väzby a kontakt, ktorý biologicky veľmi potrebujeme. 

Napriek tomu, čo sa deje, však platí, že žijeme v historicky najlepšej dobe. Čo sa týka bezpečnosti, dostupnosti zdrojov a do určitej miery aj ľudských vzťahov. Máme sa dosť komfortne a neuvedomili sme si, že hrozby tu vždy boli, sú a budú. Aj preto je dôležité zaujať k nim postoj. 

Vy strach necítite?

Cítiť strach a hnev je prirodzené. Sú to najsilnejšie emócie, ktoré máme. Nemôžeme ich vytesniť, musíme s nimi pracovať. Snažím sa však odosobniť od toho, ako prirodzene funguje moja psychika, a nespadnúť do pasce emócií. To znamená vyhodnocovať realitu hrozby. 

Čo tým myslíte?

Keď ide o fyzické napadnutie na ulici, ktoré podľa štatistík trvá do šesť sekúnd, naša reakcia prebehne okamžite. Tam nie je čo vymýšľať, človek ide podľa toho, čo mu systém dovolí. Niekto koná, niekto zamrzne, vtedy sa naša fyziológia prejaví naplno. Teraz nám, našťastie, nelietajú nad hlavami rakety a nevybuchujú susedné domy. Nemusíme utekať ani ísť bojovať. To sú dve rozličné situácie. 

Potrebujeme oddeliť strach ako fyziologickú reakciu, ktorá trvá krátky časový úsek, od obavy, ktorá je v našej predstave. Neskôr hrajú dôležitú úlohu najmä predstavivosť a obavy. Naša myseľ sa nás snaží ochrániť pred situáciou, ktorú si predstavujeme, no vtedy nereaguje na konkrétny podnet. 

Takže ide akoby o dva typy strachu?

Áno. Aj keď nás niekto napadne nožom, potrebujeme rozlíšiť, či sa útočník zbraňou vyhráža a chce, aby sme vplyvom strachu niečo urobili, alebo nôž už používa. Keď už nožom útočí, spustí sa spontánna fyziologická reakcia. Priamou odpoveďou na podnet je, že sa snažíme uhnúť, ujsť alebo zamrzneme. Trvá to veľmi krátko a telo aj psychika sa z tejto emócie väčšinou rýchlo zotaví, ak táto udalosť nepredstavovala vážnejšiu traumu. Aj posttraumatická stresová porucha sa vyvinie vo väčšine prípadov až neskôr, niekedy však aj okamžite. Keď sa útočník nožom „len vyhráža“, ide o demonštráciu sily, no vyžaduje si iný typ reakcie. 

Je to vo vojne podobné?

Áno, vo vojne sa pracuje s hrozbou, ktorá je mimoriadne silným nástrojom. Nebo nad Košicami je dnes čisté, no viem, že nedávno dopadla raketa len 250 kilometrov od nás. Psychika sa preto začne pýtať: Je to pre teba bezpečné? Chceš tu zostať? Je to stratégia, ktorou sa nás mozog snaží dostať do bezpečia. A našou úlohou je, aby sme túto energiu ovládli. 

Potrebujeme oddeliť strach ako fyziologickú reakciu, ktorá trvá krátky časový úsek, od obavy, ktorá je v našej predstave.  Zdieľať

Aj strach je teda zbraňou, len ju nevidíme?

Vojna, to je obchod so strachom. V oblasti radiačnej bezpečnosti je práve toto veľmi citlivá téma. Jedna vec sú fyzikálne zákonitosti radiácie, druhá tie biologické – teda vplyv radiácie na človeka a živé organizmy. Veľmi silnou súčasťou boja proti hrozbám je však práve psychológia. V niektorých prípadoch platí, že psychologický dosah toho, keď si ľudia o hrozbe čítajú a predstavujú si strašidelné scenáre, je horší, ako by bol fyzický dosah samotnej hrozby. To je aj prípad súčasnej situácie v Černobyli.

Čo však znamená „zvládnuť“ svoje obavy?

Niekoho strach paralyzuje. Iného zase excituje a začne si robiť zásoby na roky dopredu. Je dôležité, aby sme sa na vec dokázali pozrieť realisticky. Ale práve emócia našu pragmatickú reakciu okliešťuje. Zároveň platí, že emócia je niečo, čo potrebujeme a chceme mať, pretože nás varuje, že niečo napríklad nie je v poriadku, a núti nás konať. 

Strach od nás často vyžaduje, aby sme niečo urobili, až potom sa upokojí. Ako keby náš mozog potreboval počuť: Upokoj sa, už som urobil niečo, čo môže pomôcť. 

Urobiť čo napríklad?

Najväčším žrútom našej psychickej energie sú zbytočné obavy. No nemusíme sa im poddávať. To neznamená, že sa nemôže stať nič zlé, ale že budeme vedieť nejako reagovať na situáciu, až keď sa bude diať. 

Ak potrebujete dať do niečoho svoju energiu, urobte niečo konkrétne. Ak je pre vás dôležité mať istotu, že sa budete vedieť dostať do bezpečia, majte pripravenú tašku. Tú by sme vlastne mali mať pripravenú tak či tak. 

Mať zbalené veci nie je znakom prehnaného katastrofizmu?

Nie. Je to minimum, ktoré môžete urobiť pre to, aby sa vaše vnútro upokojilo. Rovnako aj mať v hlave jednoduchý scenár, kam by som s tou taškou išiel a s kým. Začať o tom premýšľať, až keď vybehnem na ulicu, nie je to najlepšie. Teraz však nemám na mysli len to, čo sa deje na Ukrajine. Môžu prísť záplavy, výpadok elektriny. Je to štandard. Páči sa mi české príslovie: Kdo je připraven, není překvapen. 

Na to, aby ste minimalizovali stres z rozhodovania, je dobré mať premyslené, čo bude spúšťačom a čo moja reakcia naň. Teda keď sa začne diať toto, zareagujem takto. To je aj základ sebaobrany. 

Ako čo najlepšie zvládnuť fyzický konflikt, keď naň príde?

Pri fyzickom konflikte ide vždy o zväčšovanie vzdialenosti. Vzdialenosť je to, čo chráni. To cítime aj teraz, keď sme od Ukrajiny fyzicky vzdialení. Potrebujeme tiež čítať človeka na druhej strane, jeho mimiku, gestá a postoj tela. Vo všeobecnosti platí, že človek, ktorý prehnane gestikuluje a je agresívny verbálne, väčšinou nie je takou veľkou hrozbou ako človek, ktorý je pokojný a gestá nepoužíva. 

Prečo je to tak?

Človek v návale hnevu robí veľmi veľa chýb. Ak je niekto pokojný, môže to znamenať, že má svoje emócie pod kontrolou a je schopný sa racionálne rozhodovať. Alebo má plán, o ktorom nevieme. Pri oboch typoch však platí, že keď agresor svoju vzdialenosť zmenšuje, musíme niečo urobiť. 

Platí to pre mužov aj pre ženy?

Dynamika konfliktu muž-muž a muž-žena je veľmi odlišná. Niekedy môžete v premávke zazrieť, ako dvaja vodiči-muži vystúpia z áut, postavia sa nosom k nosu a začnú si nadávať. Je to akýsi opičí tanec – hlboká biológia mozgu primátov, ktorí bojujú o to, čí je toto priestor. Ten, kto udrie prvý, má obrovskú šancu, že uspeje. 

V konflikte muž-žena takmer vždy ide o boj silnejšieho muža proti slabšej žene. Až deväťdesiatpäť percent útočníkov proti ženám sú muži. Nemôžeme tu hovoriť o možnosti sa fyzicky ubrániť. Nástrojom ženy je teda skôr manipulácia a vyhnutie sa situácii.

Manipulácia?

Manipuláciu používa každý. Keďže fyzický boj proti mužovi nie je pre ženu zväčša reálny, musí použiť takzvané „soft techniky“ a v prvom rade prevenciu. Je to napríklad práca s verbálnym prejavom, gestami či priestorom. Veľmi veľa zaváži aj to, aké má žena držanie tela a ako sa k protivníkovi otočí, v akej situácii a v akom prostredí sa nachádza. Aj keď si to neuvedomujeme, mozog protivníka to vyhodnocuje. 

Pri fyzickom konflikte ide vždy o zväčšovanie vzdialenosti. Vzdialenosť je to, čo chráni.  Zdieľať

To asi nemôže výrazne ovplyvniť, ako situácia dopadne.

Samozrejme, že môže. Jedna z najprísnejšie strážených väzníc v Spojených štátoch robila výskum na psychopatoch. Púšťali im videá ľudí na ulici a oni mali povedať, na koho by zaútočili. Väčšina z nich si vybrala toho istého človeka. Navyše, ich rozhodnutie trvalo len dve až tri sekundy, nerobili ho sofistikovane ani kognitívne. To, koho si vybrali, primárne záviselo od jeho držania tela pri chôdzi – vyberali si tých menej vystretých. Druhým faktorom bolo to, do akej miery „možný terč“ vnímal svoje okolie. 

Myslíte, či vyzeral zamyslený?

Áno, či bolo zjavné, že si daný človek všímal, čo sa deje okolo neho. Predátori si skôr vyberali tých, ktorí boli k svojmu okoliu menej pozorní.

Aj preto v sebaobrane učíme takzvanú situačnú pozornosť, teda bdelú prítomnosť v danej situácii. Potrebujeme sa naučiť byť pozorní k tomu, kde sme a čo sa deje v okruhu meter či dva od nás. Ale, samozrejme, do tej miery, aby sme sa z toho nezbláznili. Neustále sa obzerať, či za mnou niekto ide, je kontraproduktívne.

Nehrozí pri situačnej pozornosti paranoja?

Naše telo má na to výborný mechanizmus, takzvaný retikulárny aktivačný systém. Časť nášho mozgu neustále sleduje svoje okolie. Do našej pozornosti však vojde len asi šesť či sedem informácií. Bohužiaľ je známe, že najmä pozornosť žien je často zahltená množstvom povinností o rodinu a deti. Keď žena rozmýšľa nad nákupom, škôlkou či telefonátom manželovi a práve v podzemnom parkovisku kráča k autu, je vynikajúcim cieľom.

Máme teda neustále očakávať útok?

Nie. Ale je dobré všímať si, kedy prechádzam z jednej zóny bezpečia do druhej. Kedy prepíname z takzvanej bezpečnej do nie bezpečnej situácie. Asi sa zhodneme na tom, že keď vyjdete z domu na parkovisko pred domom, nie je to pre vás bezpečné prostredie. 

Prečo nie je? 

Prvým kritériom bezpečného prostredia je to, či máte kontrolu nad tým, kto do tohto priestoru má vstup. Opakom je verejný priestor, kam môže vstúpiť ktokoľvek a vy to nemôžete ovplyvniť. Vyzerá to ako hra so slovami, no nehovoríme o nebezpečnom priestore, ale o priestore, ktorý nie je bezpečný. To znamená, že počet podnetov, ktoré v ňom potrebujem vyhodnocovať, stúpa. Keď sa zamknete v aute, bude to zase iný stupeň bezpečia.

Mysleli sme si, že Európa je bezpečná, a kým nezažijeme osobné napadnutie, máme pocit, že sme v bezpečí. Bola to ilúzia?

Ako ste to aj pomenovali, ide o pocit. Jedna vec je objektívne bezpečie, teda situácia okolo nás. Druhá vec je, ako ju vnímame. Často sú tieto dve veci v rozpore. Priestor, v ktorom sa nachádzame, môže byť podľa objektívnych faktorov bezpečný, no my to tak nemusíme vnímať, a naopak. Keď napadnutá žena ide na to isté miesto, v rovnakom čase a za rovnakých okolností, pravdepodobne sa celá situácia znovu odohrá v jej hlave. Keby som tam s ňou išiel ja, asi by sa cítila lepšie. To je subjektívny pocit bezpečia.

Máme sa naučiť obrane, aby sme sa mohli všade cítiť bezpečnejšie?

Povedať, že žena by nemala mať problém sa ísť o desiatej večer prejsť do lesíka, v ktorom sú feťáci, je nonsens a objektívne vyššie riziko. To je ako ísť po mokrej diaľnici dvestotridsiatkou, lebo moje auto dokáže ísť takouto rýchlosťou, a nebrať do úvahy okolnosti, povrch vozovky ani počasie. Samozrejme, nikdy nesmie padnúť vina na toho, kto sa stal cieľom agresora. Zdôrazňujem, že vždy je to vina útočníka, ktorý si agresiu zvolil a on má znášať dôsledky. 

Ako teda môžu ženy zažiť viac bezpečia?

Primárna vec v sebaobrane je prevencia a v ženskej sebaobrane to platí dvojnásobne. Ženy majú výbornú intuíciu a často cítia, že potenciálny problém vzniká. Učíme ich počúvať ich vnútro a zároveň ich učíme zručnosti, ktorých zvládnutie prináša zvýšený pocit bezpečia. Teda napríklad zobrať si so sebou predmet, ktorý žene môže pomôcť. Problém je, že keď to nemáte vyskúšané, neviete, ako vaša psychika zareaguje. A ak nemáte zručnosti, žiaden nástroj ich nenahradí.

Tvrdíte, že by sme kurz sebaobrany mali absolvovať všetci?

Zručnosti sebaobrany by som prirovnal ku kurzu prvej pomoci. Ani tú sa neučíme preto, aby sme ju používali každý deň. No je dobré ju vedieť, aj keď ju nepoužijete. Vidím, ako pozitívne to ovplyvňuje klientov a ich rodiny. V poslednom období máme požiadaviek na ženskú sebaobranu oveľa viac ako predtým.

Nemali by sme skôr, ako učiť všetky dievčatá brániť sa, radšej pracovať na tom, aby boli ulice bezpečné a muži vedeli pracovať so svojou silou aj sexuálnou túžbou?

Aj keby sme všetkých všetko naučili, vždy tu bude okolo šesť percent predátorov, ktorí sú skrátka psychopati. Im nevysvetlíte nič. Navyše, toto všetko vám pripadá irelevantné v momente, keď vás niekto napadne. Dám vám príklad, ktorý nikto nepočúva rád: predstavte si, že ktosi napadol vaše dieťa. V takej chvíli neuvažujete o ľudských hodnotách. Vaším cieľom je, aby vaše dieťa prežilo s čo najmenšou ujmou.

Ženy majú výbornú intuíciu a často cítia, že potenciálny problém vzniká. Učíme ich počúvať svoje vnútro. Zdieľať

Nevypestujeme si tréningom sebaobrany skôr strach zo sveta a z ľudí?

Nie, naopak. Naučíte sa veriť vlastnej fyziológii. A predídete tak úzkosti, do ktorej sa môže vyvinúť dlhodobý strach bez podnetu, pretože ste schopní aktívnej odpovede v prípade napadnutia. Tým, že si uvedomíte, ako v čase stresu reagujete, a zažili ste, čo v takej situácii dokážete urobiť, môžete s tým lepšie pracovať. Dostanete spätnú väzbu o tom, že situáciu dokážete zvládnuť. 

Niekde v mojom sebaobraze to potom zapadne ako tehlička, ktorá buduje pevnosť môjho vnútra. Viem, že keď príde kritická situácia, moja hlava dokáže reagovať dosť dobre. Sebaobrana je spojením obrovského množstva zručností do bodu, keď človek má vybudovaný zdravý vnútorný sebaobraz, o ktorý sa môže oprieť.

Na prevenciu ste rezignovali?

Vôbec nie. Prevencia je kľúčová. V rámci Košického kraja absolvovalo za posledných rokov naše školenia asi 4000 detí. Ale keď budeme bezzubí voči predátorovi, tak si bude robiť, čo chce. 

Ďalšou témou je, že máme málo mužov, ktorí dokážu agresivitu u seba rozpoznať, kultivovať a dokážu byť nebezpeční vtedy, keď je to potrebné.

Čo myslíte kultivovaním agresivity u mužov?

Muž má vedieť byť nebezpečný vtedy, keď je to dôležité. Vidíme to práve u našich východných susedov. Úlohou muža vždy bolo ochraňovať, sme na to biologicky a geneticky uspôsobení. 

Agresivity sa ľudia desia a je to prirodzené. Ale keď sa nezmyselné násilie často objavuje na obrazovkách, mladí chlapci si myslia, že výhrou je niekoho zmlátiť len preto, lebo to dokážem. Nikto to s nimi nepreberá a nekultivuje ich morálne hodnoty. Muž sa potrebuje naučiť svoju agresivitu prejaviť správnym spôsobom v prospech seba aj svojho okolia.

Kde sa to má naučiť?

To je ten problém. Najväčšia agresivita, ktorú dnes muž zažíva, je za volantom jeho veľkého auta. Alebo keď sa na niekom vyvŕši v nákupnom centre. On však potrebuje zažiť, že je nebezpečný aj inak a dokáže to mať pod kontrolou. 

Vy ste zažili, že viete byť nebezpečný?

Pôvodnou odbornosťou som bol „ajťák“, potom som prešiel viacerými profesiami. Až keď som si po rokoch uvedomil, že sedenie za počítačom ubíja moju energiu, tak som prácu zmenil. Dnes trávim skoro každý deň v telocvični, poskytujeme tréningy a konzultácie. To ma napĺňa, pomáha to deťom aj dospelým. Pomohlo mi to pochopiť svoju agresivitu, zvládnuť ju a aj porozumieť svojim strachom. V detstve som zažíval násilie na ulici, som úzkostný typ, no naučil som sa s tým fungovať. Práca len za monitorom nie je pre muža, musí byť vyvážená fyzickými aktivitami.

Dnešný muž si dá ráno oblek, dvanásť hodín strávi na mítingoch a potom si možno ide zabehať.

Predstava, že mužovi, ktorý desať hodín denne sedí za obrazovkou, stačí, aby si dva razy do týždňa zacvičil, je ilúzia. Ukazujú to aj výskumy. Pohyb potrebujeme každý deň. No nemusí to znamenať len ťahať činky. Náš mozog nemá lepšie miesto na rozvoj podnetov, ako je pohyb. Pri pohybe sa mozog okysličuje, zvyšuje sa jeho plasticita a vznikajú nové neurónové prepojenia. Ale nájsť dobrý pohyb nie je jednoduché. 

Tráviť celý deň v pohybe je však pre mnohých nedosiahnuteľné. 

Platí, že život je otázka priorít. Ak je vašou hlavnou hodnotou zárobok, zostanete tam sedieť. No skôr alebo neskôr vás pravdepodobne dobehnú zdravotné dôsledky. Sedenie vo všeobecnosti nie je zlé. Ale akákoľvek činnosť, pri ktorej sme v jednej pozícii strnulí dlhé hodiny, pôsobí na telo negatívne. Odporúča sa dodržať pomer sedenia a státia jedna k jednej. A k tomu tri až štyri desaťminútové prechádzky denne ako nevyhnutná fyzická aktivita. 

Aj ja som sa snažil pri práci na počítači stáť a veľa sa hýbať, ale postupne som cítil, že to zdravotne nedám. Zmenil som svoj životný štýl a prekopal životosprávu s cieľom zvýšiť si dĺžku života. Samozrejme, keď som mal malé deti, priority boli inde. Ale aj to musí byť rozhodnutie. 

Vráťme sa k dnešnej situácii na Ukrajine, z ktorej azda len málokto odíde bez istého typu traumy. Čo s tým?

Je veľmi dôležité, čo s traumou urobíme. Ukazuje sa, že jedným z protektívnych faktorov pred posttraumatickou stresovou poruchou je takzvaná aktívna odpoveď. Ak nemáme možnosť reagovať alebo ju skrátka nevidíme, prispieva to k tomu, že sa u nás môže vyvinúť takáto dlhodobá odpoveď na stresový zážitok. 

Ale aj útek môže byť rozhodnutím a voľbou, nie zúfalstvom. Keď sa rozhodnem, že si dnes zbalím veci a pôjdem inde, je dôležité vnímať to ako aktívnu voľbu, nie bezvýchodiskový čin. 

Čo by ste poradili čitateľom do najbližších dní? 

Neprepadať panike. Zbytočné eskalovanie strachu a ďalších emócií je kontraproduktívne. Keď príde čas, že sa budeme musieť zdvihnúť a utekať, budeme vedieť, kedy nastane. Aj to však bude rozhodnutie. Tak ako môže byť rozhodnutím zostať a čeliť situácii, ktorá príde. Dajme si pozor, čo čítame a zdieľame. Učme ľudí okolo seba a najmä deti, ako pracovať s informáciami a ako na ne reagovať. 

Nikto sa nikdy neupokojil po vete: Upokoj sa. To je len prilievanie oleja do ohňa. To, čím môžeme pomáhať sebe aj druhým, je prenos pozornosti. Na nejaký čas sa od správ odpojme a robme niečo, čo nás teší, nech má mozog aspoň na pár desiatok minút pokoj. Zachovajme chladnú hlavu a zdravý rozum! A v rámci možnosti pomôžme utečencom, ktorí k nám z Ukrajiny prichádzajú.